Jeseň nie je len prekrásne ročné obdobie, ktoré hýri teplými farbami v listoch, ktoré padajú ...a my po nich šliapeme... Môže v nás vzbudzovať spomienku na to, že aj po ľudskom srdci, ktoré je tak láskou horúce, niektorí akoby nevšímavo bezcitne šliapali.

Veľa sŕdc je pošliapaných, udupaných, opadaných, akoby bez života, už aj bez tepla a bez farby - ako starý, špinavý, otrhaný javorový list na zemi v posledných fázach jesene, ktorý je zmietaný vetrom, ufúľaný zo všetkých strán, odkopnutý na okraj ...a nakoniec vyhodený.

Prečo to tak musí byť? Ktovie, možno z jednoduchého dôvodu: tam, kde má rásť, kvitnúť niečo nové, musí najskôr umrieť to staré. Nemôžeme zažiť jar bez zimy a jesene - tak isto, ako nemôžeme mať skúsenosť bez zážitku.

Jeseň niekedy predstavuje to neprívetivé surové, priam mrazivé obdobie v našom živote, ktoré jednoducho musíme zažiť; nedá sa mu vyhnúť... Je to čas, kedy až príliš fúka, všetko je tak hrozne studené a sychravé, až si myslíme, že smrť by nás viac ohriala... Inokedy je jeseň slnečná hrejivá, veľmi príjemná a krásna, kedy slnko osvecuje každý odtieň na sfarbených stromoch. A tak isto hrejivo a vľúdne môžeme vnímať aj prechod v niektorých životných etapách a tešiť sa z chutných plodov svojej práce.

Pohľad na les je očarujúci. Ani ten najtalentovanejší maliar na svete, nedokáže tak dokonale vyrobiť a zladiť farby do toľkých úžasných odtieňov ...a jediné, čo v tej chvíli hovorí moje srdce je: „Bože, Ty máš tak dokonalý vkus! Vďaka Ti, že mne si taký nedal; spyšnela by som ako ten najpestrejší páv, ktorého si obdaroval toľkou farebnou krásou, že z každej strany sa tá dokonalosť farieb jeho peria leskne ako jeho sebavedomie, ...ktoré si neuvedomuje, že je to len Tvoja milosť.“

Aj jeseň, hoci ju vnímame akokoľvek, niekedy s chuťou, radosťou, inokedy so smútkom v srdci, je vždy v konečnom dôsledku pre nás len Božia milosť. Milosť skúsenosti s daným obdobím, bez ktorého by sme neboli tým, čím sme.

Skúšky života a následne naše reakcie na ne formujú náš charakter; vykresávajú z nás osobnosti. Zdieľať

A jeseň sa javí na toto okresávanie z prirovnaní ročných období azda najideálnejšie. Je to prechodný čas - niekam. Azda v nás môže vzbudzovať i neistoty, lebo ešte stále to nie je zima, no už to nie je ani leto. List na strome predpokladá pád. Niekedy ani nepočká do jesene.

Vplyv vonkajších okolností tak strhne a zmietne slabšie lístky. A niektoré listy sa držia aj cez zimu - azda v závislosti od ich životaschopnosti, kedy čerpajú energiu až z koreňa stromu, ktorý im dáva silu sa udržať i napriek veľkým nepriaznivým vplyvom. Príroda je veľká učiteľka! 

Aj u človeka je veľakrát rozhodujúca práve jeho životaschopnosť, teda zdroj energie, z ktorého čerpá... a niekedy skutočne svojmu prežitiu vďačí práve svojim silným koreňom. Nemožno hľadať v listoch a vo vetvách niečo, čo tam nie je... Nemožno sa spoliehať na listy a oprieť sa o krehké vetvy, ktoré sú zmietané a sfúknuté vonkajšími okolnosťami, ľahko dolámané neprajnými vplyvmi. 

Zdroj, z ktorého človek čerpá, má rozhodujúci vplyv na jeho postoj v určitých životných etapách, ...ktoré končia a začínajú... Zdieľať

Koľkokrát v živote s niečím končíme a začíname... s čímkoľvek... Vždy, vždy príde čas jesene. To znamená, že vždy príde ďalšia ...a ďalšia, ...a ďalšia životná skúška vnútorného postoja.

...

Jeseň je aj čas dušičiek. Niekedy sa nám zdá, že sú tak prítomné, akoby tvorili tú častú dennú hmlu, ktorá nám pripomína našu ľudskú ničotu. A s bázňou v srdci si uvedomujeme slová: „Veď, kto Ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1Kor 4,7)

Jeseň je čas, kedy nás príroda núti pozrieť sa dolu na zem. Opadané listy chtiac-nechtiac pútajú našu pozornosť, aby sme pozreli dolu,... na zem,... špinu,... prach. Sme z prachu a zeme. Boh nám vdýchol dušu, a tým nás pozdvihol na bytosť duchovnú, povýšenú nad všetko stvorenie. Utvoril nás na jeho obraz a podobu. Tým nás zdvihol z prachu zeme. Je tým slnkom, ktoré i počas jesene dvíha náš zrak hore. Je tým slnkom, ktoré v každej životnej etape a situácii hovorí:

“Ešte som tu Ja!“

Toto slnko dáva listom obdivuhodné a jedinečné farby. Odráža lesk krásy v prírode, ktorá nás tak priťahuje... Krása odjakživa priťahuje a je v každom z nás, len sa musíme nechať Bohom „zafarbiť“ podľa jeho vôle. A na toto nám slúži jeseň, ktorá, i keď ju vo všeobecnosti vnímame ako obdobie chladné a sychravé, je v skutočnosti obdobím nášho dozrievania, a tiež tým štetcom v Božích rukách. ...aby sme boli nielen zrelí, ale i krásni - avšak nie ako ten páv, ale ako hovorí svätý Augustín: „Mierou, akou rastie v tebe láska, rastie aj Tvoja krása. Lebo láska je krásou duše.“

A práve paradox krásy spočíva v pohľade dolu - k pokornému uvedomeniu si, že sme z prachu zeme... A v skúmavom pohľade do svojho vnútra, do svojej duše, ktorá vďačne prijme všetko, čo Božia prozreteľnosť dovolila, dopustila, zariadila - ale i to, s čím milo nečakane prekvapila.

Jeseň v akejkoľvek životnej udalosti nám dáva viac možností rásť v láske, ...lebo ju azda pociťujeme menej, ako inokedy. Vie na nás pôsobiť sychravo a nepríjemne, ale ak sa na ňu pozrieme z okna, je nádherná...! To isté platí aj v našom živote. Nevieme, prečo skúšky prichádzajú, sú nám nepríjemné až bolestivé. Ale s odstupom času uznáme - ako dobre, že sa stalo, čo sa stalo, inak by sme neboli takí, akí sme dnes. Teda skúsenejší, silnejší, pripravení na ďalšie - možno i väčšie skúšky.

Všetko má svoj zmysel, len sa na to treba pozrieť z Božej perspektívy Zdieľať

- s uvedomením si, že nás to posúva vpred - za naším milovaným Slnkom.

Preto i počas jesene, keď šliapeme po opadaných listoch, ktoré nám pripomínajú, že raz všetko skončí, choďme za Slnkom, ktoré dvíha náš zrak hore a hovorí: „Na to, aby si pasoval sem hore, musím si Ťa vyformovať tam dolu.“