Cesta do hlbín progresívcovej duše III.

Prezidentka Tejto krajiny

S určitým časovým odstupom pokračujem v publikovaní štvavého článku Cesta do hlbín progresívcovej duše o slovenských pokrokároch. Tentoraz sa budem venovať Zuzane Čaputovej. V prvej časti článku som napísal, že nie som čaputológ, ale keď som si spätne prešiel, čo som už o Zuzane Čaputovej napísal, tak som si pomyslel, že by som si hádam mohol robiť nárok aspoň na titul bakalára čaputológie. Jej osobe som sa venoval pred prezidentskými voľbami, aj krátko po nich, v troch článkoch.

Najprv by som sa chcel zamyslieť nad otázkou, či prezidentka tejto krajiny je neomarxistkou. Je dobré ujasniť si hneď na začiatku význam kľúčových pojmov, aby sme sa vyhli nedorozumeniam. Pred časom V. Palko označil stranu PS za neomarxistickú. Na to reagoval M. Hanus, že s lacnými nálepkami si nevystačíme (ak si to dobre pamätám). Ja by som povedal, že pravda v tomto prípade je niekde uprostred.

Pod neomarxizmom môžeme rozumieť množstvo filozofov alebo filozofických škôl, ktoré nejakým spôsobom nadväzujú na K. Marxa. Za neomarxistu v tomto zmysle môžeme považovať napr. aj poslanca Smeru Ľ. Blahu. V konzervatívnom prostredí sa však pod neomarxizmom myslí predovšetkým Frankfurtská škola, ktorú reprezentovali filozofi ako H. Marcuse, T. Adorno, M. Horkheimer, E. Fromm, J. Habermas a iní.

Stretol som sa so spochybnením toho, či Frankfurtskú školu môžeme vôbec považovať za neomarxistickú. Aby som sa o tom uistil, pozrel som sa do stredoškolskej učebnice „Dejiny filozofie“ autorov Kiczko, Marcelli, Waldchutz, Zigo a tam v kapitole „Marxizmus, neomarxizmu a kritická teória spoločnosti“ sa na str. 123 píše: „K neomarxizmu sa často zaraďuje aj kritická teória Frankfurtskej školy.“ Nižšie autori hovoria o kritickej teórii spoločnosti ako o forme neomarxizmu. Do stredoškolskej učebnice som sa pozrel preto, lebo do stredoškolských učebníc sa zvyknú dávať poznatky, ktoré sú už preverené. Teda pojem neomarxizmus je širší ako Frankfurtská škola (spadajú tam aj iné prúdy a iní filozofi), ale väčšina publicistov z konzervatívneho prostredia, keď používa označenie neomarxizmus, tak má na mysli práve Frankfurtskú školu.

Učenie Frankfurtskej školy je označované aj ako kultúrny marxizmus alebo kritická teória. Kultúrny marxizmus preto, lebo kým pôvodným marxistom išlo o vyslobodenie človeka od vykorisťovania v ekonomicko-hospodárskom zmysle, tu ide primárne o oslobodenie človeka spod útlaku v kultúrnej sfére. Frankfurtská škola upriamuje pozornosť na rôzne formy útlaku, manipulácie a uplatňovania moci v spoločnosti, predovšetkým v kultúrnej sfére. Cieľom je oslobodenie človeka cez zmenu kultúry, ktorú môžeme označiť aj ako kultúrnu revolúciu. V marxistickej terminológii ide o zmenu spoločenského vedomia. Dôsledkom toho je aj súčasná kultúrna vojna medzi progresívnou a konzervatívnou časťou spoločnosti. Progresívny prúd je inšpirovaný, okrem iného, aj neomarxizmom, konzervatívny sa hlási k tradíciám a koreňom, na ktorých stojí Západná civilizácia.

Kultúrni marxisti chcú oslobodiť človeka od rôznych predsudkov a stereotypov, od tlaku tradičnej morálky židovsko- kresťanského pôvodu, od rodinných a národných väzieb, skrátka od všetkých pojmov, hodnôt a ideálov, na ktorých stojí západná civilizácia. Učenie Frankfurtskej školy je kriticky zamerané predovšetkým proti západnej civilizácii, ktorú vníma ako vo svojej podstate utlačovateľskú. Nebál by som sa v tomto prípade hovoriť dokonca o nenávisti k západnej civilizácii. V tejto súvislosti by som spomenul Scrutonov pojem oikofóbia, ktorý vyjadruje odpor ku všetkému vlastnému (civilizácii, národu, náboženstvu, rase, pohlaviu, morálke, chápaniu rodiny....) a obdiv ku všetkému cudziemu. Druhou stranou oikofóbie je teda xenofília.

Myslím, že čitateľom Postoja je dobre známe meno Antonia Gramsciho. Gramsci si pri návšteve Sovietskeho zväzu uvedomil, že komunisti síce uchopili moc, ale že medzi ľuďmi stále pretrvávajú relikty starej kultúry a starého svetonázoru a kým to tak bude, víťazstvo komunizmu nebude úplné a hlavne pevné.  Preto dospel k názoru, že je potrebné urobiť kultúrnu revolúciu. Gramsci je teda akýmsi duchovným otcom Frankfurtskej školy.

Keďže hmotná situácia robotníkov, teda pôvodného proletariátu, sa vďaka sociálnym reformám od druhej polovice 19. st. postupne zlepšovala, stratila táto trieda svoj revolučný náboj. Preto sa museli neomarxisti poohliadnuť po nejakej inej skupine, ktorá by mohla uskutočniť revolúciu, v tomto prípade kultúrnu, a vybrali si menšiny a ľudí na okraji spoločnosti. Pôvodný konflikt kapitalista vs. proletár bol nahradený konfliktom majorita vs. minorita alebo meštiak (buržuj) vs. človek na okraji spoločnosti. Zjednodušene povedané, utlačovateľmi sa stali bieli heterosexuálni muži kresťanského vierovyznania a utlačovanými zase ženy, deti, černosi, indiáni alebo príslušníci rôznych domorodých kultúr, homosexuáli, transsexuáli, duševne chorí (Foucault), narkomani, moslimovia alebo príslušníci iných na Západe menšinových náboženstiev, rebelujúci ľudia, etnické menšiny, príroda atď. Napr. nórsky úrad Barnevernet vychádza podľa mňa z neomarxistickej idey o útlaku detí zo strany dospelých. Snaha o sexualizáciu novorodencov či zavedenie explicitnej sexuálnej výchovy už do škôlok je zase prejavom snahy o emancipáciu detí, o oslobodenie detí spod nadvlády dospelých.  Aj to je neomarxizmus v praxi.

Cieľom neomarxizmu je kultúrna revolúcia. Preto verejnosť v rámci západnej civilizácie čelí masívnej prevýchove. Neomarxisti vymysleli koncept represívnej tolerancie a politickej korektnosti. Tí, ktorí z konzervatívnych pozícií odmietajú kultúrno- revolučné výdobytky, musia byť pripravení na to, že sa im ujde jedna alebo aj viac zo súboru hanlivých nálepiek, ktoré boli na tento účel vymyslené. Staré komunistické nálepky trockista, titoista, buržoázny nacionalista, buržuj, kulak, kapitalista, agent imperializmu, agent Vatikánu, sionista a pod. boli nahradené nálepkami ako rasista, fašista, trápnučký fašista, nacista, sexista, nacionalista, homofób, xenofób, islamofób, transfób, populista, pravičiar, extrémista, zápecník, Putinov agent, popierač (klimatickej zmeny) a iné. Neomarxisti už ľudí nepopravujú fyzicky, ale „len“ spoločensky.

V jednom článku som čítal, že v Nemecku má cca 70% percent ľudí strach otvorene vyjadrovať svoje názory. Ako je to možné, keď Nemecko je demokratická krajina, kde existuje, aspoň podľa ústavy, sloboda slova? A je teda ešte Nemecko demokratická krajina? (K téme odporúčam knihy od Thila Sarrazina Teror cnosti a od Aleša Valentu Nemecko- mýtus a realita.)

Mňa by len zaujímalo, kde urobili súdruhovia z SRN chybu? A nesmeruje SRN k nejakej mäkkej forme totality „správneho“ názoru?

Zdá sa, že Nemci majú obzvlášť silný sklon podliehať určitým ideológiám. V Nemecku vznikol komunizmus (Marx a Engels boli Nemci), národný socializmus, ale aj neomarxizmus. V súčasnom Nemecku má okrem neomarxizmu veľký vplyv aj enviromentalizmus, čo je zelená ideológia. Strana zelených je dnes v Nemecku podľa preferencií druhá najsilnejšia.

Ja som príslušník menšiny, kto je viac?

Novým proletariátom sa stali menšiny a ľudia na okraji spoločnosti. Menšiny sú utláčané, a preto ich treba zvlášť chrániť, posilňovať ich práva atď. To je však, podľa mňa, len zámienka na dekonštrukciu západnej civilizácie, ktorej charakter je určovaný väčšinami. Aj demokracia je vláda väčšiny za súčasného rešpektovania práv menšín. Neomarxisti chcú, aby to bolo naopak, aby boli väčšiny zatlačené do defenzívy, zastrašené (ako v Nemecku) alebo paralyzované pocitom viny či sebanenávisti a charakter spoločnosti by mali určovať menšiny a vydedenci.

V dobre usporiadanej spoločnosti by mal byť vzťah medzi väčšinou a menšinami harmonicky vyvážený. Charakter spoločnosti určuje väčšina, ale menšina má byť tolerovaná (pokiaľ nejde o nejaký extrém ako je napr. pedofília). Nemá dochádzať k tomu, aby väčšina prevalcovala menšinu (pokiaľ tá nekoná nič nemorálne), ale nemalo by dochádzať ani k opačnému extrému, keď menšina chce vnútiť svoj pohľad spoločnosti ako celku. Napr. v spoločnosti tvoria väčšinu heterosexuáli, a preto by aj zákony a mravy platné v spoločnosti mali odzrkadľovať túto skutočnosť.

Idey neomarxizmu sa dostali do popredia najmä v roku 1968, kedy rebelujúci študenti pochodovali pod heslom „Mao, Marx, Marcuse“. Mnohí z týchto študentov sa neskôr stali politikmi, úradníkmi, pedagógmi, novinármi alebo mimovládnymi aktivistami. To, čo sa v roku 1968 javilo ako radikálny program kultúrneho prevratu, sa postupne čoraz viac z extrému dostávalo do mainstreamu. Kritická teória sa postupne menila na politickú prax a pochod inštitúciami stále pokračuje.

Nechcem túto tému však rozvíjať ďalej, lebo to nie je hlavný predmet tohto článku a vrátim sa radšej k pôvodnej otázke, či je prezidentka tejto krajiny neomarxistkou. Na túto otázku by som nedal jednoznačnú odpoveď, lebo Čaputová určite nejakou ortodoxnou neomarxistkou, ktorá by cielene študovala spisy predstaviteľov Frankfurskej školy a snažila by sa ich prenášať do praxe, nie je. Netuším ani, aké sú jej vedomosti o neomarxizme. Oveľa korektnejšie sa mi zdá povedať, že prezidentka tejto krajiny je pod vplyvom niektorých ideí neomarxizmu. Svoje tvrdenie by som oprel o tri argumenty.

1. Čaputová celý profesijný život pôsobila v mimovládnom sektore, kde je vplyv neomarxizmu obzvlášť silný. Niekde som čítal, že jej domovská mimovládka Via Iuris sa angažovala vo veci rodového scitlivovania.

2. Patrí k politickému prúdu zvanému progresivizmus, čo je vlastne pokrokárstvo a títo progresívci si nepredstavujú pod pokrokom ani tak technický pokrok ako skôr kultúrnu revolúciu.

3. Sú to ňou zastávané postoje k registrovaným partnerstvám a adopciám homopármi (Homosexuáli sú jednou z tých menšín, o ktorú sa neomarxisti obzvlášť zaujímajú, lebo tu vidia obrovský potenciál pre využitie tejto témy na dekonštrukciu prirodzeného modelu rodiny a dekonštrukciu pohlavnej identity človeka.), akcentovanie problematiky menšín (vybrala si aj poradkyňu pre nové menšiny), odmietanie nacionalizmu a národného princípu vo všeobecnosti (o tom ešte bude reč, inak to je postoj spoločný všetkým progresívcom), s čím ide ruka v ruke podpora ďalšej integrácie v rámci EÚ, ústretovejší postoj k migrácii (dôsledkom je multikulturalizmus) a politicky korektné vyjadrovanie. V širšom zmysle by sme mohli za prejav neomarxizmu považovať aj zdôrazňovanie potreby zastaviť klimatickú zmenu. Zelená ideológia má s frankfurtským neomarxizmom spoločného viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Vyjadrila sa tiež proti sprísneniu potratového zákona a keby bol takýto zákon v parlamente prijatý, tak by ho vetovala. To je problém, ktorý súvisí ideologicky s emancipáciou ženy a jej právom na slobodné rozhodovanie. Akurát tu dochádza ku kríženiu práva ženy na slobodné rozhodovanie s právom dieťaťa na život.

Pravdepodobne by sa dali nájsť v jej vyjadreniach a postojoch aj stopy iných neomarxistických ideí, ale to už by som musel analyzovať každý jej prejav, prípadne si aj pozrieť brožúry, ktoré napísala s finančnou podporou Open society found, ale to keby som robil, tak by som si už mohol nárokovať nielen titul bakalára, ale priamo doktora čaputológie (ČPDr). Na obhajobu prezidentky by som uviedol, že ona síce zastáva viaceré názory, ktoré sú z pohľadu tradičného konzervativizmu problematické, nerobí to však nejako agresívne. Jej vystupovanie je skôr umiernené. 

Na tieto moje slová by niekto mohol zareagovať: „Počkaj, počkaj, ty sa staviaš proti nálepkovaniu ľudí a sám nálepkuješ. Práve si označil prezidentku tejto krajiny a náš idol za neomarxistku.“ Moja odpoveď na takúto námietku by bola: „1. Neoznačil som prezidentku tejto krajiny za ortodoxnú neomarxistku, len som uviedol, že v jej vyjadreniach a postojoch sa dá nájsť vplyv neomarxizmu, a to je rozdiel. 2. Keď niekoho, kto je inštalatér, nazveme inštalatérom, tak to nie je nálepkovanie, ale konštatovanie vecného stavu. Keby niekto nazval fašistom Mussoliniho, tak sa proti tomu nedá nič namietať, lebo Mussolini fašista bol. Problém ale je, keď niekto označí za fašistu takého Sulíka, ktorý fašistom určite nie je. Chcem tým povedať, že tie nálepky, ktoré som vymenoval vyššie, sa používajú, alebo skôr zneužívajú, príliš voľne a za fašistov, rasistov atď. , sú označovaní ľudia, ktorí fašistami, rasistami atď. určite nie sú.“

Jednou z kľúčových tém neomarxistov v politike je riešenie vzťahu majority (väčšiny) a minority (menšiny). Prezidentka tejto krajiny viackrát akcentovala problematiku menšín a istý čas som mal dokonca pocit, že pochopila svoju funkciu ako reprezentovanie záujmov menšín (Tak, ako bola Angela Merkelová označovaná ako „Matka moslimov“, mohla by byť naša prezidentka nositeľkou čestného titulu „Matka menšín“. Menšiny sú jej maznáci.). Jej poradkyňa pre nové menšiny Elena G. Kríglerová z mimovládnej organizácie Centrum pre výskum etnicity a kultúry v jednom rozhovore uviedla ako problém to, že Maďari na Slovensku, pardon, v tejto krajine, sa asimilujú a naznačila, že by sme to mali riešiť.

Byť Maďarom na Slovensku je o niečo ťažšie, ako byť Slovákom, minimálne preto, lebo sa okrem materinskej maďarčiny potrebujete naučiť ešte slovenčinu. Ale rovnako je ťažšie byť Slovákom v Maďarsku. Možno ešte ťažšie. Taký je už osud menšín.

Pokiaľ ide o asimilovanie Maďarov v tejto krajine, tak to je vec ich voľby. Závisí to len od nich. Nemyslím si, že my ako väčšinový národ by sme mali do toho nejako zasahovať. Genetické predpoklady na poslovenčenie Maďarov sú vytvorené, pretože Maďari sa v minulosti dosť miešali so Slovákmi resp. so Slovanmi, taktiež mnohí dnešní naši Maďari sú  5- 6 generácii dozadu pomaďarčení Slováci a nezabúdajme ani na to, že každý národ ma svoju karmu, ktorú vytvoril svojím správaním v minulosti a táto karma (osud) sa musí naplniť bez ohľadu na to, či sa to nejakej mimovládnej aktivistke páči alebo nie.

Jedným z neomarxistických prvkov v myslení prezidentky je teda zdôrazňovanie menšinovej problematiky. Človek by sa mohol opýtať „A čo je na tom zlé? Nie je ušľachtilé zastávať sa tých, čo sú v menšine?“ No, to závisí od okolností. Vyzdvihovanie menšinovej problematiky môže mať aj deštruktívne dôsledky. Môže to viesť k rozdeleniu spoločnosti a dekonštrukcii pilierov, na ktorých spoločnosť stojí. Identitu spoločnosti totiž vždy určuje väčšina resp. to, na čom sa väčšina dokáže zhodnúť.

Otázkou, čo tvorí identitu tejto krajiny, som sa zaoberal v článku Stratégie saturácie potreby sociálnej kohézie v kontexte postmodernej fragmentarizácie, tu na Postoji. Dospel som vtedy k záveru, že je to národný princíp, občiansky princíp, kresťanstvo a liberálna demokracia, pričom je dobré, keď tieto piliere existujú vo vzájomnej rovnováhe. Národný princíp, to je to, že sme Slováci, ale keďže tu žijú aj národnostné menšiny, je tu aj občiansky princíp, aby príslušníci národnostných menšín neboli braní ako občania druhej kategórie. Niekto vyzdvihuje to národné, progresívci by skôr chceli národný princíp potlačiť a preferovať to občianske (Čaputová sa vyjadrila v rozhovore pre Rádio Patria, že v preambule ústavy by sme formuláciu „My národ slovenský“ mali nahradiť formuláciou „My občania Slovenskej republiky“. To by znamenalo uprednostnenie občianskeho princípu pred národným. Najlepší volebný výsledok, cez 80%, mala v Dunajskej Strede, takže toto jej vyjadrenie je pochopiteľné.).

Dôležitým tmelom slovenskej identity je aj kresťanstvo a to tak historicky už 1200 alebo 1300 rokov, ako aj v súčasnosti, lebo väčšina ľudí na Slovensku bez ohľadu na národnosti, sa hlási práve k tomuto náboženstvu. Sú to hlavne katolíci, potom evanjelici, kalvíni a pravoslávni. Historicky mal u nás silnú úlohu aj judaizmus, dnes skôr okrajový. Na to, aby sme mohli povedať, že kresťanstvo je dôležitou súčasťou identity tejto krajiny, na to nie je potrebné, aby sa k nemu hlásilo 100% obyvateľov, na to úplne postačí, ak sa k nemu hlási aj nadpolovičná väčšina alebo je minimálne najpočetnejším náboženstvom. Význam islamu pre formovanie slovenskej identity sa naproti tomu rovná nule.

Pokiaľ ide o liberálnu demokraciu, tak to je spoločenské zriadenie, ktoré je široko akceptované v našej spoločnosti, to zn., že tu dnes neexistuje nejaká reálna spoločenská sila, ktorá by chcela pretvoriť túto krajinu napr. na absolútnu monarchiu. Na demokracii existuje v našej spoločnosti široká zhoda. Dokonca už aj Kotlebovci sa zriekli idey stavovského štátu a prezliekli sa za demokratov. Ešte by sme mohli sem pridať aj trhové hospodárstvo spojené so sociálnym systémom.

Toto sú, všeobecne povedané, piliere, ktoré držia túto krajinu po hromade, lebo sa na nich dokážeme vo veľkej miere zhodnúť.

Určujúce pre spoločnosť nie sú menšiny či rôznosti, ale to, čo majú ľudia spoločné, to je to, čo vytvára pocit spolupatričnosti. Keby sa stretol nejaký včelár s kulturistom, tak by si asi nemali veľmi čo povedať, ale keby stretol iného včelára, tak by sa vedeli hodiny baviť o chove včiel a rovnako tak kulturista s iným kulturistom, by vedeli hodiny rozoberať, ktorý cvik je najlepší na ktorú partiu a aká firma má najlepšie doplnky výživy. Preto včelári tvoria spolky s včelármi (Slovenský zväz včelárov) a kulturisti zase s kulturistami (Slovenská asociácia kulturistiky), a preto nemáme kulturisticko- včelárske združenia (Jedine, že by sa niektorí kulturisti venovali zároveň aj včelárstvu). Včelár a kulturista nemusia mať ako takí veľa spoločného, ale zase môžu mať spoločné to, že sú Slováci, kresťania, demokrati a pod. Definovať spoločnosť ako spoločenstvo rôznych tak, ako to urobil bývalý nemecký prezident Gauck, je nezmysel, pretože pre spoločnosť je určujúce to, čo majú jej členovia spoločné a nie to, v čom sa rôznia. Zdôrazňovať rôznosť na úkor toho, čo máme spoločné, znamená spoločnosť rozbíjať, redukovať ju na sumu jednotlivcov, ktorí nemajú nič spoločné.

Boli to práve neomarxisti alebo, ak chcete, kultúrni marxisti, ľavicoví liberáli či progresívci, ktorí začali na Západe kultúrnu vojnu, vojnu proti tradičným Západným hodnotám a rozdelili tak spoločnosti. Napr. USA sú z tohto dôvodu tak rozdelené, že Roman Joch v jednom svojom dávnejšom článku hovoril dokonca o možnosti rozdelenia tejto krajiny (myslím USA). Po zvolení D. Trumpa za prezidenta tej krajiny sa objavili hlasy volajúce po odtrhnutí najprogresívnejšieho štátu únie, Kalifornie. Ak sa neomarxistom niečo skutočne podarilo, potom je to rozdelenie spoločnosti na proti sebe stojace frakcie. Preto by som radil Čaputovej, aby bola pri presadzovaní menšinovej problematiky zdržanlivá.

V spoločnosti sa treba usilovať o rovnováhu medzi záujmami väčšín a menšín. Neomarxizmus nadraďuje menšiny väčšinám a snaží sa väčšiny zatlačiť do defenzívy napr. prostredníctvom pocitov viny, oikofóbie, kristianofóbie, politickej korektnosti, represívnej tolerancie a protibelošského rasizmu (Proti belošský rasizmus môže spočívať aj v tvrdení, že všetci belosi sú rasisti. Ide o hanobenie rasy, lebo sa tu určitá negatívna vlastnosť pripisuje všetkým príslušníkom nejakej rasy. O rasizmus ide aj v tom prípade, keď takéto tvrdenie vysloví nejaký beloch.). Príkladom snahy o nadradenie záujmov menšiny záujmom väčšiny, bola snaha nahradiť používanie označení otec- mama pojmami rodič 1- rodič 2. Cieľom tohto opatrenia malo byť to, aby sa homosexuálne páry necítili menejcenné. Iný príklad je, keď sa kvôli tomu, aby nebola urážaná moslimská menšina, ruší vianočná výzdoba alebo sú Vianoce premenované na sviatky zimy. Väčšina infikovaná pocitom viny alebo sebanenávisti ustupuje agresívnej, organizovanej a odhodlanej menšine.

Poručíme větru, dešti!

Prezidentka tejto krajiny zdôrazňuje potrebu zastaviť klimatickú zmenu. Hovorila o tom v predvolebnej kampani a tiež aj po tom, ako zasadla na prezidentský stolec. Pre mňa je tento cieľ na úrovni komunistického sloganu „Poručíme větru, dešti!“ Klimatické zmeny sa dejú, odkedy má Zem klímu. Nemusí sa nám to páčiť, môže nás to hnevať, môžeme proti tomu protestovať, ale to je asi tak všetko, čo s tým môžeme robiť. V otázke klimatických zmien sa Čaputová prejavuje ako politik, ktorý ide s hlavným prúdom. Jednoznačne, bez otázok, bez pochybností, a preto jej aj ten hlavný prúd tlieska. Nemusí problém do hĺbky študovať, nemusí ho zvažovať vlastnou hlavou, stačí, ak prijme to, čo hovoria tí, ktorí majú moc alebo tí, ktorí tvoria väčšinu.

V relácii Na telo na Tv Markíza povedala, že ju ako jedinú prezidentku z V 4 pozvali do USA na klimatický (rozumej klimaalarmistický) summit (rozumej sabat). To je odmena za to, že vyjadruje tie „správne“ názory. Václava Klausa by na takýto summit nepozvali, aby si vypočuli pohľad na problematiku z inej strany. Klaus nemá tie „správne“ názory. Oni si dali pozor, koho na ten summit pozvú, aby im náhodou nejaký klimaskeptik nerušil tú ich dojímavú názorovú jednotu a nespochybňoval ich ušľachtilú snahu zachraňovať svet. Skrátka, vybraná spoločnosť ľudí so „správnymi“ názormi, ktorí sa jednomyseľne zhodnú na tom, že svet sa rúti do katastrofy a môže za to civilizácia vo veľkom využívajúca techniku a to je Západná civilizácia.

Bývalý český europoslanec I. Strejček napísal, že agresívny enviromentalizmus bude totalitou 21. storočia. Ľudstvo si našlo náhradu za ideológie 20. storočia. Komunizmus 21. storočia nebude červený, ale zelený.  Verím, že zelená ideológia stroskotá, lebo je nerealistická, ale kým sa tak stane, bude nás to stáť veľa peňazí. A obmedzení slobody. Budeme zrejme čeliť aj masívnej prevýchove.

S enviromentálnou politikou EÚ súvisia aj aktuálne problémy továrne US Steel Košice. Budeme si musieť vybrať, či chceme mať vzduch čistý ako v dobe kamennej alebo je pre nás dôležitejšie, aby sa Košice nezmenili na hladovú dolinu. Zelení ideológovia by povedali, že to prvé, lebo načo nám bude vysoká zamestnanosť a životná úroveň, keď sa tu všetci uškvaríme. Zelení nafukujú ekologické riziká do obrovských rozmerov a na základe toho sa potom dajú obhájiť akokoľvek drastické opatrenia na záchranu planéty. Zelený fanatizmus predstavuje ešte možno väčšie ohrozenie súčasného sveta než globálne otepľovanie a budeme musieť vynaložiť mnoho úsilia a kritického myslenia, aby sme sa s ním popasovali. Škoda, že takto neuvažuje aj prezidentka tejto krajiny.

Mrzí ma, že sa aj vďaka nej tlačí táto krajina na pozíciu najväčšieho štrébra EÚ, že chceme byť pápežskejší ako pápež. Aby sme na to my naivní Slováci zase raz nedoplatili, aby sme niekomu nenaleteli. Sme ako holubice, ale občas by sme mohli byť opatrní ako hady.

Viete, kto doplatí na snahu zachraňovať planétu najviac? Chudobní. A keďže v EÚ patríme k tým chudobnejším, bude nás to bolieť viac než povedzme Nemcov, ale ešte horšie na tom budú chudobné štáty v Afrike, Ázii alebo Latinskej Amerike, ako na to upozornil vo svojom článku Môj blížny je ekologická záťaž F. Múčka. Opäť sa tak potvrdia slová, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Pokiaľ nie sú tieto úmysly spojené so zdravým rozumom, čo klimaalarmiznus určite nie je. Aj známy český klimaskeptik V. Kremlík vo svojom najnovšom rozhovore pre Parlamentné listy upozornil na to, že enviromentalizmus sa stáva ideológiou bohatých.

Kým viaceré európske štáty tvrdo presadzujú svoje záujmy, ktoré vydávajú za záujmy európske, my naivní Slováci veríme, že skutočne sa tu buduje akýsi raj na zemi (Aká šťastná a blahobytná krajina musí byť Slovensko, keď my vyčítame Rusom a Číňanom porušovanie ľudských práv, kým Nemci a Francúzi s nimi obchodujú.), veríme v utópiu, kde budú žiť len ľudia, ktorí sa dokázali oslobodiť od svojich individuálnych a skupinových záujmov (štátnych, národných...). Pointa je v tom, že EÚ je projekt, ktorý slúži ako nástroj dominancie Nemecka v Európe (Hoci pôvodne bol zamýšľaný skôr ako projekt, ktorý mal Nemecko držať pod kontrolou), v lepšom prípade nástroj dominancie Nemecka plus Francúzska. V širšom zmysle ako nástroj dominancie západu Európy nad východom Európy. Európska únia slúži ako figový list, ktorým si niektoré západné krajiny zakrývajú svoje mocenské ambície. Naša prezidentka vníma EÚ jednoznačne pozitívne. Povedal by som, že má nasadené vo vzťahu k EÚ ružové okuliare. Ak by Čaputová vyslovila nejakú kritickú poznámku voči Eurosojuzu alebo voči Nato, tak hoci nepijem, otvorím si fľašu šampanského (Viem, že sa to nestane). Takýchto lídrov, ako je prezidentka tejto krajiny by si želali v Bruseli, čo najviac. Takých, čo nemajú vlastný názor, lebo im to pripadá ako prejav nelojálnosti a so všetkým, čo príde z centrály súhlasia. Veď aj my sme EÚ, ako zvyknú hovoriť. Hej, sme EÚ, až na to, že EÚ nie je monolit, ale je vnútorne diferencovaná.

Som umiernený monarchista v medziach zákona.

Táto krajina je parlamentná republika. To je dané ústavou. Ak by som presadzoval zmenu republikánskeho zriadenia na monarchické, dostal by som sa do rozporu s ústavou a hádam by som mohol byť aj trestne stíhaný a následne aj uväznený. Viem o prípade v Čechách, kde bol jeden monarchista za svoje postoje väznený (Bolo to už po roku 1989). Práve preto tak zdôrazňujem, že som umiernený monarchista v medziach zákona.

Už starí Rimania vedeli, že dobrá ústava má byť vyvážená, má v sebe obsahovať prvky monarchistické, aristokratické aj demokratické. Demokracia je len jednou z foriem vlády. Má svoje výhody aj nevýhody. To isté platí aj o monarchii. Ja si myslím, že pokiaľ tak dlhú dobu a v toľkých krajinách bolo rozšírené monarchické zriadenie, tak to muselo mať nejaké hlbšie dôvody. Táto forma vlády musela byť funkčná. Metafyzicky sa dá monarchia obhájiť tak, že kopíruje usporiadanie univerza, na čele ktorého stojí Boh.

Ak je ústava zameraná príliš jednostranne (monarchisticky, aristokraticky, demokraticky), potom bude podľa starorímskeho chápania spoločnosť nestabilná. Ústava v období rímskej republiky skutočne obsahovala monarchické (konzuli), aristokratické (senát) aj demokratické prvky (tribúni ľudu). Aj v štátnom zriadení tejto krajiny by sa dali nájsť okrem demokratických, aj monarchistické a aristokratické prvky. Monarchistický prvok predstavuje funkcia prezidenta. Keby na to prišlo, tak by sme sa vedeli bez prezidenta aj zaobísť. Funkcia prezidenta nie je nevyhnutná. Jeho kompetencie by si mohli rozdeliť iní predstavitelia štátu, ako to bolo už v minulosti, keď skončil vo funkcii M. Kováč. Intuitívne však pociťujeme, že funkcia prezidenta je predsa len dôležitá. Dokonca by sa tu dal nájsť až mystický rozmer. Akoby prezident bol vyvýšenou osobou, ktorá prijíma duchovné inšpirácie z duchovného sveta a prenáša ich na svoj ľud. Akoby bol duchovným kormidelníkom štátu. To je možno dôvod, prečo sa v našej spoločnosti venuje prezidentským voľbám toľko pozornosti, hoci z čisto politického hľadiska je funkcia prezidenta u nás menej dôležitá. Náš prezident je ako konštitučný monarcha, ktorý panuje, ale nevládne. Dôležitejší je v tomto prípade ten neformálny vplyv, ktorý nemá oporu v ústave, ale skôr v monarchistickom cítení ľudu. Prezident je videný, je počutý, predstavuje vzor uvažovania a správania, je autoritou, je ako včelia kráľovná vo včeľom úli. 

Píšem to tu preto, lebo by som bol rád, keby sme k funkcii prezidenta pristupovali vedome ako k monarchistickému prvku nášho štátneho zriadenia a keby k nej pristupovali takto aj osoby, ktoré túto funkciu vykonávajú a keby ju vďaka tomu dokázali naplniť duchovným obsahom, v čom by sa mohli inšpirovať dobrými panovníkmi minulosti. Našim prezidentom by som odporúčal, aby čítali životopisy významných panovníkov a štátnikov minulosti. Nie kvôli napodobňovaniu, ale kvôli inšpirácii.

Nebudem hodnotiť, ako si vo funkcii počínal bývalý prezident, ale rád by som sa zastavil pri tom, ako si počína po tom, ako z funkcie odišiel.

Prezident má nárok na doživotné oslovenie „pán prezident“ a tak isto aj na určité benefity ako sú ochranka, auto a pod. Tvorcovia ústavy to určili takto, lebo nepredpokladali, že by nejaký prezident po odchode z funkcie založil politickú stranu a mal ambíciu byť poslancom, ministrom alebo premiérom.

Prezident, ktorý odíde z úradu by mal byť úctyhodnou osobou, ktorá vystupuje ako morálna, intelektuálna alebo duchovná autorita. Z môjho pohľadu by bolo v poriadku, keby Kiska urobil dve veci: 1. Keby kandidoval na druhé funkčné obdobie. 2. Keby sa stiahol z politiky a fungoval ako niekto, kto odovzdáva svoje vedomosti prostredníctvom kníh alebo prednášok. Mohol by byť komentátorom spoločenského diania, tým, kto pomenúva problémy a navrhuje riešenia, formuluje vízie alebo vnáša témy do verejnej diskusie. Teda akýmsi „múdrym starcom“. V Kiskovom prípade, keďže on žiadny veľký intelektuál ako Havel alebo Klaus nie je, by som si skôr vedel predstaviť, že by sa venoval charitatívnej činnosti.Tým, že sa rozhodol založiť stranu, dal najavo, že mu chýba politické či duchovné cítenie. Týmto činom totiž zbavuje funkciu prezidenta jej dôstojnosti či posvätnosti. Keď sa pýtali Sulíka, čo si myslí o tomto jeho kroku, odpovedal, že má na to právo. Iste, Kiska má právo založiť stranu, lebo žiadny zákon mu to nezakazuje. To je liberálne chápanie slobody. Lenže okrem písaných zákonov existujú aj nepísané pravidlá, nepísané zvyklosti, ktoré treba tiež dodržiavať a preferencie Kiskovej strany ukazujú, že ľud celkom neprijal úmysel svojho kráľa stať sa radovým politikom.

A je tu ešte jeden problém. Kiska zakladá stranu, lebo chce meniť túto krajinu. Otázka potom je, prečo pred piatimi rokmi kandidoval za prezidenta, a prečo už vtedy nezaložil stranu a neuchádzal sa o dôveru v parlamentných voľbách. Vari nepoznal kompetencie prezidenta? To vtedy nevedel, že prezident nemôže prijímať zákony, maximálne ich môže vetovať? To už zaváňa amaterizmom. Mňa Kiska počas piatich rokov nepresvedčil, že je homo politicus. Možno to myslí dobre, ale pôsobí amatérsky.

Teraz sa začalo hovoriť o novej ústave. Ak by sa prijímala nová ústava, tak jednou z otázok, ktoré by v nej bolo treba vyriešiť, je postavenie prezidenta. Nielen v tom zmysle, či prezident musí, alebo nemusí niekoho vymenovať do funkcie, keď sa mu dotyčný nepozdáva, ale celkové postavenie prezidenta v našom ústavnom systéme. V parlamentnej republike nemá zmysel, aby bol prezident volený priamo. Preto by mala byť v novej ústave voľba prezidenta vrátená do parlamentu, alebo by mali byť posilnené kompetencie prezidenta smerom k prezidentskému systému, aby to zodpovedalo legitimite prezidenta, ktorú získal v priamych voľbách. Ja by som sa prikláňal k prvej možnosti. Dôvod? Skúsenosti s doterajšími prezidentami.

Táto krajina

Odmietanie národného princípu zo strany progresívcov sa prejavuje aj v tom, že na pomenovanie tejto krajiny používajú namiesto platného označenia „Slovenská republika“ slovné spojenie „Táto krajina“. Niekedy, keď počúvam prejavy liberálnych politikov, tak sa bavím tým, že počítam, koľkokrát použijú toto slovné spojenie. Teda aj v ich vyjadrovaní sa prejavuje ich kozmopolitizmus resp. európanstvo. Nepoužívajú, alebo len zriedkavo, označenia „Slovensko“ alebo „Slovenská republika“, lebo tieto označenia naznačujú, že táto krajina nie je len tak hocijakou krajinou, zameniteľnou za inú krajinu, ale má špecifickú identitu (spojenú so špecifickým národom), akú nemá žiadna iná krajina na svete, ako keby sa cítili trápne, že sú Slováci na Slovensku. Krajina to je aj Nemecko, aj Anglicko, aj Ukrajina... Takých krajín sú na svete stovky, ale Slovensko je len jedno. To nie je z mojej strany vyznanie, to je konštatovanie faktu.

V relácii B. Závodského na rádiu Express sa prezidentke podarilo milé prerieknutie. Hneď v úvode na otázku, ako sa má, odpovedala, že intenzívne, že má za sebou množstvo zahraničných aj vnútrostraníckych, potom sa opravila, že vnútrokrajinských výjazdov. Toto prerieknutie naznačuje, že hoci už nie je členkou strany PS, mentálne je ešte s touto stranou prepojená akousi pomyselnou pupočnou šnúrou. Ona akoby stále vystupovala ako členka tejto strany, akoby realizovala jej stranícky program, len na pozícii prezidentky tejto krajiny. V tomto zmysle neprekročila svoj politický tieň a ešte nie je tam, kde by mala byť, teda prezidentkou všetkých občanov a nielen tých progresívnych, lebo tých je v tejto krajine menšina. 

Ďalším rozmerom jej odpovede je, že nepovedala, že chodí po Slovensku, ale robí vnútrokrajinské výjazdy. Slovo „vnútrokrajinský“ som ešte nepočul. Myslím, že je to novotvar. Takže ona si radšej vymyslí novotvar, len aby nemusela povedať, že chodí po Slovensku, len aby nemusela vysloviť to trápne a blbé slovo „Slovensko“. To je škoda, lebo názov „Slovensko“ je odvodený od „Slova“ a slovo po grécky sa povie „Logos“. Naznačuje aj našu príslušnosť k Slovanom.

To, že v názve nášho národa je zakódovaný Kristus, by sme mali považovať za privilégium a aj za záväzok.

Keď bola teraz na návšteve v USA, tak hovorila o Slovensku, lebo sa tomu už nedalo vyhnúť. Keby v USA hovorila o „Tejto krajine“, tak by si všetci mysleli, že hovorí o USA.

Nedávno som čítal v Týždni rozhovor s Petrom Lipom, v ktorom povedal, že vnútorne je a navždy zostane Čechoslovákom. Podobné vyjadrenie som zaznamenal zo strany viacerých hercov alebo spevákov. Veľmi týmto vyjadreniam nerozumiem, lebo Československo ako štát už neexistuje 26 rokov a československý národ ani nikdy neexistoval. Neviem, prečo smútiť za štátom, ktorý bol umelým a účelovým konštruktom, navyše keď Česi aj my, obyvatelia tejto krajiny, sme si od rozpadu ekonomicky polepšili a naše vzťahy sú lepšie, než boli v dobe existencie Československa. Našim hercom a spevákom nikto nebráni, aby vystupovali v Čechách.

Zdá sa mi, že pre niektorých ľudí je problém existencia Slovenska ako národného štátu, že sa ťažko vyrovnávajú s tým, že tu je krajina, ktorá je národným štátom Slovákov, a preto sa utiekajú k Československu, k európanstvu resp. k EÚ alebo k hmlistému kozmopolitizmu. Nostalgia za československom podľa mňa súvisí práve s odmietaním národného princípu. Teda buďme čokoľvek, Čechoslováci, Európania, svetoobčania, len preboha nebuďme Slováci alebo Slovania. Existuje skupina ľudí, ktorí nacionalizmus či národný princíp vo všeobecnosti odmietajú. Myslím, že do tejto kategórie patria nielen spomínaní umelci, ale do istej miery aj prezidentka tejto krajiny a dôkazom toho, že to tak je, je aj jej vyjadrovanie. Platí tu stará múdrosť: Vtáka spoznáš po perí, človeka po reči. Odmietanie národného štátu, nacionalizmu či národného princípu vo všeobecnosti a smerovanie k vytváraniu nadnárodných alebo dokonca globálnych štruktúr môžeme považovať za jeden zo znakov progresivizmu. Je progresívne cítiť sa skôr svetoobčanom alebo Európanom, než Slovákom, Nemcom, Talianom alebo Francúzom.

Už pri A. Kiskovi som mal pocit, že sa v pozícii prezidenta národného štátu cíti akosi nepohodlne. Zdalo sa mi, že by sa cítil komfortnejšie, keby mohol na Slovensku, pardon, v tejto krajine, pôsobiť ako reprezentant EÚ alebo OSN a keby sa suverenita tejto krajiny odvodzovala od týchto organizácií, a nie naopak. V dôsledku toho sa niektorí progresívci môžu správať ako zahraniční agenti, teda obhajcovia záujmov nadnárodných organizácií v rámci štátu zvaného Slovenská republika. Keď Michal Šimečka obhajoval potrebu vzniku európskeho prokurátora, bolo to v záujme SR, alebo v záujme EÚ? Alebo ešte jasnejšie: Presadzoval Šimečka záujem Slovenska v EÚ, alebo záujem EÚ na Slovensku? 

Vzhľadom na to, že progresívci sa stavajú ku všetkému národnému rezervovane, skúsil som si predstaviť, ako by asi zmenili našu štátnu hymnu a štátny znak, keby mali v parlamente ústavnú väčšinu (Túto časť môjho článku treba brať samozrejme s rezervou). Názov „Slovenská republika“ by mohli progresívci zmeniť na „Táto krajina“. Keby potom prišiel občan Tejto krajiny napr. do Veľkej Británie a tam by sa ho opýtali, odkiaľ pochádza, on by odpovedal: „I am from This country.“ A oni by sa čudovali, prečo hovorí, že je z Veľkej Británie, keď podľa cudzieho prízvuku by bolo jasné, že je cudzinec, lebo by nechápali, že označenie „This country“ je vlastne názov určitého štátu. Športovci, ktorí by reprezentovali Túto krajinu by už nepoužívali zastarané označenie SVK, ale progresívnejšie TC, prípadne RTC (Republic This country).

Ako by mohla vyzerať progresívnejšia verzia našej hymny? Takto:

Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú,

Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú,

Zastavme ich občania Tejto krajiny, veď sa ony stratia,

Menšiny ožijú,

Zastavme ich občania Tejto krajiny, veď sa ony stratia,

Menšiny ožijú,

Tá naša zápecnícka krajina posiaľ hlboko väzela v etnických, rasových, rodových a náboženských predsudkoch,

Tá naša zápecnícka krajina posiaľ hlboko väzela v etnických, rasových, rodových a náboženských predsudkoch,

Ale blesky hromu vzbudzujú ju k tomu, aby sa od všetkých predsudkov a stereotypov oslobodila.

Ale blesky hromu vzbudzujú ju k tomu, aby sa od všetkých predsudkov a stereotypov oslobodila.

Viem, že je to kostrbaté a ťažko by sa to spievalo, ale v tomto prípade musela ísť umelecká stránka bokom, aby o to viac mohla vyniknúť myšlienka.

Štátny znak by sa mohol zmeniť tak, že by sa z neho odstránil ten trápnučký neprogresívny byzantský dvojkríž, ktorý sa dostal na naše územie pravdepodobne s Cyrilom a Metodom a zostali by len tie kopce, ktoré by symbolizovali túto krajinu.

Bockenfordeho paradox

Je SR sekulárny štát? Ako sa to vezme. V ústave je síce deklarované, že SR nie je viazaná na žiadne náboženstvo a ideológiu, ale pritom v tej istej ústave sa hovorí o Cyrilo- metodskej tradícii a v štátnom znaku máme byzantský dvojkríž, ktorý je nepokrytým symbolom kresťanstva. Tri kopce na štátnom znaku sa môžu interpretovať aj ako Golgota, ale môžu symbolizovať aj kopcovitú krajinu. Väčšina občanov SR sa hlási ku kresťanstvu a v takmer každej dedine  a meste je kostol. Na cintorínoch, s výnimkou židovských, sú väčšinou kríže. Hlavné sviatky v roku ako Vianoce, Veľká noc, a iné, majú kresťanský charakter. V tomto výpočte by sa dalo pokračovať.

Nemecký ústavný sudca Ernst Wolfgang Bockenforde formuloval paradox, ktorý nesie jeho meno. Označuje sa aj ako Bockenfordova veta. Podľa tohto paradoxu ústavný poriadok sekulárneho štátu stojí na základoch, ktoré sám tento štát nevie garantovať. Ústava tejto krajiny síce hovorí o sekulárnom charaktere štátu, ale táto ústava sama a štát, ktorý definuje, sú vytvorené v určitom kultúrnom, hodnotovom, ekonomickom a duchovnom kontexte, ktorý tvorí predpoklady takéhoto štátu. Ak chceme zistiť, akú úlohu tu hrá kresťanstvo, treba sa zamyslieť nad tým, prečo je to tak, že (dlhodobo) kresťanské štáty sú väčšinou demokratické a napr. v moslimských prevláda autoritatívna forma vlády a neexistuje tam striktné oddelenie náboženstva od štátu. Napr. Irán má už v názve, že je islamská republika. Akoby demokracia a sekulárny charakter štátu boli umožnené kresťanstvom.

Môžeme hovoriť o tom, že náš štát je sekulárny, čo by mohlo znamenať, vo vzťahu k náboženstvu neutrálny, treba si však dať pozor na to, aby tá sekulárnosť neskĺzla do protináboženskosti, lebo keby sekulárny štát potieral náboženstvo, hovorím hlavne o kresťanstve, tak podľa Bockenfordeho paradoxu by si vlastne pílil konár, na ktorom sedí. A ešte by som dodal, že neutralita nášho štátu voči náboženstvu by nemala znamenať ani to, že tento štát bude ku všetkým náboženstvám pristupovať rovnako, hoci podľa ústavy by to mal robiť, ale v tomto prípade si myslím, že by sme nemali k ústave pristupovať úzkoprso, ale viac s nadhľadom, viac podľa ducha, než podľa litery. Keby totiž islam mal rovnaké postavenie v našej krajine ako kresťanstvo, tak by sa to muselo odraziť aj v zákonodarstve alebo napr. pri určovaní štátnych sviatkov. Predstavitelia štátu by sa potom nezúčastňovali len na kresťanských bohoslužbách alebo púťach, ale očakávalo by sa, že zavítajú aj do mešity alebo nahrajú zdravicu k Ramadánu, ako to urobil napr. D. Cameron. Odpoveď na otázku, či SR je alebo nie je viazaná na žiadne náboženstvo je: Je, aj nie je. Ako sa to vezme. Môžeme sa tešiť z toho, že SR má prevažne kresťanský charakter, a preto si môžeme dovoliť taký luxus, ako je deklarovanie sekulárneho charakteru štátu.

Aj v našej ústave je teda prítomný Bockenfordeho paradox. Ústava síce hovorí o sekulárnom charaktere štátu, ale to je možné len za predpokladu, že väčšinovým náboženstvom v tejto krajine je kresťanstvo. Ak by niekedy v budúcnosti získali moslimovia v tejto krajine väčšinu (Nech nás Allah pred tým ochraňuje!), tak je jasné, že by v ústave nemohla byť zmienka o cyrilo- metodskej tradícii (skôr o odchode proroka Mohameda z Mekky do Mediny) a podľa islamského práva šariá by nemohli mať potom menšinoví kresťania (kafirovia) rovnaké postavenie ako moslimovia. Kľudne sa tvárme, že žijeme v sekulárnom štáte, ale zároveň si buďme vedomí, že tento štát vychádza z kresťanských koreňov a v širšom zmysle stojí na tých istých koreňoch ako západná civilizácia.

Teraz sa začalo hovoriť o novej ústave. Samozrejme, že sekulárni ľudia budú tlačiť na to, aby bola akákoľvek zmienka o náboženstve (kresťanstve) z prípadnej budúcej ústavy vylúčená. Lenže to je risk. Znamená to pretrhnutie pupočnej šnúry štátu na svoje duchovné základy a predpoklad na vznik agresívneho sekularizmu podporovaného štátom, ktorý bude vo vzťahu ku kresťanstvu nielen neutrálny, ale bude na neho priamo útočiť.

Keby chcel niekto z našej spoločnosti vytesniť kresťanstvo, ohrozuje tým samotný sekulárny charakter štátu (To vyplýva z Bockenfordeho paradoxu), lebo potom by v základoch vzniklo vákuum a to by bolo zaplnené buď nejakým iným náboženstvom napr. islamom alebo nejakou ideológiou ako je kultúrny marxizmus alebo najnovšie zelené bezuhlíkové náboženstvo. Je lepšie byť vedome náboženský, ako byť podvedome pod vplyvom nejakej ideológie či pseudonáboženstva.

Každá civilizácia doteraz stála na nejakom náboženskom základe. Pokiaľ sa EÚ k žiadnemu náboženstvu nehlási, potom vzniká duchovné a hodnotové vákuum, ktoré musí byť niečím zaplnené. A zaplnené je rôznymi ideovými prúdmi, ktoré sú inšpirované kritickou teóriou Frankfurtskej školy, feminizmom, postmodernizmom (Derrida, Foucault... Foucault povedal, že kým nebude existovať manželstvo medzi mužmi, nemožno hovoriť o civilizácii. Aby som tento Foucaultov výrok zbavil sexistického ostňa, dodávam: a manželstvo medzi ženami.) a radikálnym enviromentalizmom. Toto sú nové náboženstvá alebo skôr pseudonáboženstvá EÚ a tiež našich progresívcov. Patrí sem samozrejme aj multikulturalizmus, ale to je derivát neomarxizmu a postmodernizmu. Neomarxizmus tvrdí, že naša civilizácia je utlačovateľská. Preto ju treba zničiť a nahradiť inou civilizáciou a to prostredníctvom kultúrnej revolúcie. To je ten gramsciovský pochod inštitúciami, ktorý prebieha už niekoľko desaťročí. Postmodernizmus zase zdôrazňuje sociálny pôvod všetkých pojmov a hodnôt. Potom aj pojem „ rod“ nemá objektívny základ, ale je len dobovo a kultúrne podmienený konštrukt, ktorý je, ako by povedal Foucault, nástrojom moci, nástrojom normalizácie žien, homosexuálov a pod. Derridovská dekonštrukcia sa stáva nástrojom moderných kultúrnych revolucionárov. Vyústením takejto filozofie je nihilizmus. Niet pravdy, niet dobra, niet krásy. Všetko sú to len sociálne konštrukty. Povedané Derridovými slovami: „Nič nie je mimo textu.“

Postmodernizmus je modernou verziou antickej sofistiky, proti ktorej bojovali Sokrates, Platón a Aristoteles. Multikulturalizmus je dôsledkom týchto teórií, lebo ak je západná spoločnosť utlačovateľská a všetky pojmy a hodnoty majú sociálny charakter, potom je nielen možné západnú spoločnosť multikulturalizovať, ale je to priam žiadúce. Prenesiete Afričana alebo Ázijčana do Nemecka alebo Francúzska a bez problémov sa z nich stanú Nemci alebo Francúzi, keďže aj naša identita je len sociálny konštrukt. Prax ukazuje, že táto teória je falošná.

Emil Páleš vo svojej Angelológii dejín (a obrátenou stránkou angelológie je démonológia) píše, že postmodernizmus a Foucaultova filozofia špeciálne je inšpirovaná slnečným démonom Soratom:

„Druhým významným rysom postmodernizmu je, že došlo k úplnému podkopaniu pojmu individuálneho ja. Foucault tvrdí, že neexistuje žiadna ľudská prirodzenosť. Za ľudským zjavom nie je žiadna transcendentá štruktúra. Ľudstvo, človek je len pomerne nedávnym vynálezom či výmyslom humanitných vied. Ak tieto umelé myšlienkové konštrukcie antropológov zmiznú, potom sa možno s istotou staviť, že „človek“ bude vymazaný ako tvár nakreslená do piesku na brehu mora.“ Páleš identifikuje týchto päť bodov charakterizujúcich postmodernizmus: „1. Neexistuje poznanie. 2. Neexistuje pravda. 3. Človek nemá ja, neexistuje podstata človeka. 4. Hodnotový systém nemá žiadnu vzťažnú sústavu. 5. Spoločnosť, človek ani hodnotové univerzum nemá žiaden stred.“

A uzatvára: „Postmodernizmus je inšpirovaný z tých oblastí antikozmu, ktorá je odporcom slnečných mocností: slnečným démonom.“ (Angelológia dejín, s. 563- 564)

Vidíme teda, že anjeli a démoni majú aj svoje filozofické školy, ktoré presadzujú ich záujmy v hmotnom svete.

Vplyv neomarxizmu na súčasné ideologické prúdy sa preceňuje. Ak chceme mať komplexnejší pohľad, treba brať do úvahy aj postmodernizmus, feminizmus a dnes aj zelený extrémizmus (Nenapadá mi lepší názov), ktorý sa tlačí do mainstreamu. Politická korektnosť dnes nezahŕňa už len názory na rasu, islam, gender, ale aj na životné prostredie. Ak veríte tomu, že klimatické zmeny sú spôsobené človekom a treba preto radikálne prestavať celú spoločnosť, potom máte „správny“ názor. Ak považujete klimatické zmeny za prirodzený proces, ste dnes už braný ako extrémista, šíriteľ hoaxov a popierač.

Komentár k inauguračnému prejavu

Inauguračný prejav môžeme považovať za akési programové vyhlásenie prezidenta. Preto má zmysel sa  k nemu vracať. Podľa mňa si Čaputová inauguračný prejav písala viac menej sama a hodnotím ho ako priemerný. Ona nie je mysliteľský typ, takže očakávať od nej nejaké hlboké analýzy stavu spoločnosti alebo dosiahnuteľné vízie, nie je namieste.

Keď som počúval v rádiu ako skladala prezidentský sľub, kde hovorila o tom, že bude obhajovať záujmy slovenského národa a národnostných menšín, tak som mal veľmi zvláštny pocit, lebo som si uvedomoval, že ona si pod tými slovami predstavuje niečo iné ako väčšina občanov SR. Zatiaľ na mňa pôsobí skôr ako prezidentka progresívneho Slovenska, než Slovenska ako takého.

Vybral som niekoľko pasáží z jej prejavu, ktoré budem stručne komentovať.

V prejave povedala, že chce presadzovať dôveru občanov v platnosť pravidiel pre všetkých. Tým narážala asi na všelijakých tých Bašternákov a Kočnerov, ale pikantné na tom je, a väčšina ľudí na Slovensku to ani nevie, že tieto slová sa vzťahujú aj ňu samu, pretože podľa Alfiho zistení obišla viackrát predpisy vymedzujúce koncipientskú a advokátsku prax. Tak isto Martin Daňo prišiel na niektoré porušenia právnických predpisov z jej strany. Aby sa vyhla zodpovednosti za svoje konanie, nechala sa vyškrtnúť zo zoznamu advokátov. No ale asi aj tu platí, že chyby je ľahšie vidieť na druhých ako na sebe. Nechcem tým navodiť dojem, že Čaputová je na úrovni Kočnera, to určite nie, ale ten, kto vystupuje ako bojovník za spravodlivosť, by mal ísť sám najprv príkladom.

Chce sa tiež povzniesť nad osobné útoky, ako to robila doteraz. Politika je aj o konfliktoch. Aj v dobrej rodine občas dôjde ku konfliktu alebo hádke. Problém je v tom, že ona ku každej kritike, aj oprávnenej, pristupuje ako k útoku. Napr. ešte pred voľbami vnímala ako útok, keď o nej napísali, že nemá politické skúsenosti, čo nie je žiadny útok, ale vecné pomenovanie reálneho stavu.

Povedala aj:

Svoj mandát budem vykonávať slobodne. Bez podliehania príkazom od kohokoľvek. Jediné príkazy, ktoré ako hlava štátu chcem a budem rešpektovať, mi vyplývajú z ústavy, diktuje mi ich sľub vernosti republike. Dôveru, ktorú som od vás dostala, chápem tak, že dôverujete aj môjmu úsudku, že budem konať podľa svojho najlepšieho svedomia a presvedčenia.

Zaujalo ma, čo o Čaputovej pre Plus sedem dní napísal český astrológ Jiří Kubík. Charakterizoval ju ako charizmatickú, inteligentnú a mimoriadne silnú osobnosť. Najmä táto posledná charakteristika je zaujímavá, lebo podľa Kubíka je Čaputová ťažko ovplyvniteľný človek. Pokiaľ je presvedčená o svoje pravde, tak si ide energicky (ako buldozér) za svojím a nič ju nezastaví. Ak má pravdu, potom je to v poriadku, podľa Kubíka to však môže byť problém, ak sa mýli.

V citovanom úryvku hovorí, že sa chce riadiť ústavou, svedomím a presvedčením. Ústava sa však dá vykladať rôzne. Traja ústavní právnici vyložia ústavu tromi rôznymi spôsobmi. Presvedčenie môže byť zas subjektívne a potom ovplyvňuje aj svedomie. Pokiaľ ide o presvedčenie, tak podľa mňa tu hovorí o svojom progresivistickom presvedčení, ktoré zastávala ešte ako členka PS. Ona to berie tak, že keď ju ľudia zvolili, tak ju zvolili aj s týmto presvedčením a teda má právo riadiť sa týmto presvedčením aj vo výkone funkcie (Takáto interpretácia jej slov vyplýva aj z rozhovoru, ktorý mala so Š. Hríbom na Pohode. Rozhovor bol publikovaný v Týždni). To je však problém, lebo len menšina Slovákov s ňou zdieľa toto presvedčenie a v úvode prejavu povedala, že chce byť prezidentkou všetkých Slovákov a menšín. Myslím, že aj tá jej návšteva na divadelnom predstavení s LGBTI tematikou vypovedá o tom, že podľa nej je z pozície prezidentky v poriadku vyjadrovať takéto progresivistické postoje. Treba uznať, že žiadny zákon jej to nezakazuje. Čo si ľudia zvolili, to majú.

Posledná veta v uvedenom úryvku by sa dala interpretovať aj takto: Moje názory boli známe a vy ako voliči ste vedeli, že tieto názory mám, takže ja vašu dôveru chápem tak, že tieto názory môžem presadzovať aj ako prezidentka. Ak to chápe takto, potom ide z jej strany o sebaklam, lebo ľudia ju nevolil kvôli jej progresivizmu, ale preto, že v kampani pôsobila sympaticky a kvôli tej vlne, ktorá sa zdvihla po vražde J. Kuciaka. Koľko z tých cca 25% voličov ju volilo kvôli tomu, že chce adopcie pre homopáry a ústretovejší postoj k migrantom?

Zmienku o tom, že nie všetci súhlasili s rozdelením Československa, považujem v inauguračnom prejave za zbytočnú (od veci). Akoby tým naznačovala svoj čechoslovakizmus resp. antinacionalizmus. Keby bolo referendum o rozdelení, mohlo dopadnúť aj zle, mohlo v konečnom dôsledku viesť aj k zhoršeniu vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Buďme radi, že to dopadlo tak, ako to dopadlo. Touto zmienkou sa však Čaputová prihlásila k tým, ktorí s nostalgiou spomínajú na Československo, často sa dodnes považujú za Čechoslovákov a možno by boli aj radi, keby sa Československo obnovilo. Lebo mať národný štát, to je také nacionalistické a nacionalizmus je fuj.

V prejave spomenula, že občianska spoločnosť a novinári sú niekedy považovaní za nepriateľov štátu. Ja si myslím, že niektorí novinári majú také postoje a správajú sa tak aktivisticky, že z určitého hľadiska môžu byť vnímaní ako nepriatelia štátu, presnejšie nepriatelia národného suverénneho štátu. Sarrazin v knihe Teror cnosti píše, že nemeckí novinári sú viac vľavo ako väčšina obyvateľstva. Podobne je to aj u nás. Naši novinári väčšinou inklinujú k progresivistickému, liberálnemu alebo ľavicovo liberálnemu videniu sveta.

Členstvo v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii je našou ponovembrovou slobodnou voľbou. Neveľkému štátu v strede Európy sa nemohlo stať nič lepšie, než to, že patrí do spoločenstva, ktoré spája ekonomickú prosperitu so sociálnou solidaritou, a od každého členského štátu očakáva, že bude dodržiavať princípy medzinárodného práva. Skutočnosť, že sme súčasťou únie, nie je len vecou našej prosperity, ale aj dôležitým príspevkom k našej národnej suverenite.

Václav Klaus dlhodobo upozorňuje na to, že EÚ sa s nevôľou pozerá na suverénne národné štáty. Preto považovať EÚ za garanta našej národnej suverenity, ktorá je postupne, salámovou metódou stále umenšovaná je, ako keby sme vlka považovali za garanta bezpečnosti kozliatok. Inak je jej vykresľovanie EÚ až príliš ružové (Keď sa pozerá na EÚ, má nasadené ružové okuliare. Ide o typicky slniečkárske videnie EÚ.), lebo napr. v EÚ sa dodržiavanie dohôd veľmi nenosí (napr. taký pakt stability).

V ďalšom odseku prejavu zrejme hovorí o tom, že treba integráciu v rámci EÚ prehlbovať, čo nie je krok práve k podpore našej suverenity. 

Ako je Európska únia naším životným a hodnotovým priestorom, Severoatlantická aliancia je naším obranným a bezpečnostným pilierom. Musíme ako krajina urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sa tento priestor a jeho oporné piliere uchovali a posilňovali.

V prejave spomenula aj potrebu zvrátenia klimatickej zmeny. Potreba riešenia otepľovania je globálny problém a je teda ďalším motorom globalizácie a posilňovania Európskej integrácie. Je zámienkou na vytváranie globálnych mocenských štruktúr.

Slovensko je rozmanitou krajinou. Geograficky, národnostne, kultúrne aj spoločensky. Na pomerne malej rozlohe sa stretáva toľko rôzností, aké nenájdeme ani v omnoho väčších krajinách. Počnúc prírodou, pokračujúc tradíciami, a končiac životnými štýlmi.

V tomto odseku sa prejavuje neomarxistický rozmer Čaputovej myslenia. Myslím, že rozmanitosť Slovenska preháňa. Slovensko je relatívne etnicky, kultúrne a nábožensky homogénne. Nežije tu ani veľa černochov, ani číňanov, ani indiánov, ani moslimov, ani budhistov, ani niekde na Spiši nežijú kmene lovcov a zberačov, akých ešte môžeme objaviť na ostrovoch v juhovýchodnej Ázii. Také Nemecko je oveľa rozmanitejšie.

V tejto časti prejavu hovorí o Slovensku ako o krajine rôznosti. Keď však poskytla rozhovor pre Le Monde, tak zase hovorila: "Musíme byť medzi krajinami, ktoré hľadajú riešenia (migrácie), aj keď do našej krajiny utečenci nesmerujú. Je pravda, že v našom regióne je to citlivá téma, pretože nie sme zvyknutí na rozdielnosti, iné kultúry, iných ľudí.“

Raz zdôrazňuje rozmanitosť Slovenska, potom zase, že nie sme zvyknutí na rozdielnosti. Podľa toho, čo sa práve hodí.

Spoločnosť je ako minca, ktorá má dve strany. Jednou stranou je celostnosť, jednota, to, čo majú členovia spoločnosti spoločné, druhou stranou je individualita, to, v čom sa členovia spoločnosti môžu líšiť a v čom sa aj líšia. Ak sa vytratí to spoločné, potom už nejde  o spoločnosť, ale len o jednotlivcov žijúcich vedľa seba. To je ideál krajného individualistického liberalizmu. Opačným extrémom je totalita, keď spoločnosť ako celok potláča individualitu svojich členov na úkor celku.

Bývalý nemecký prezident Gauck hovoril o nemeckej spoločnosti ako o spoločenstve rôznych. Nemožno sa čudovať, že takto uvažuje nemecký prezident, veď Nemecko je domov takých filozofov ako boli Marcuse, Horkheimer, Adorno alebo Habermas. Ale prečo takto uvažuje aj slovenská prezidentka resp. prezidentka tejto krajiny, kde žiadnu takúto tradíciu neomarxizmu nemáme? Pretože ona preberá názory rozšírené na Západe bez toho, aby ich kriticky prefiltrovala svojim rozumom, aby o nich hlbšie uvažovala. Tak vlastne za seba necháva myslieť Nemcov alebo Francúzov. Opakuje po iných.

Čo je vlastne zlé, na tom keď niekto zdôrazňuje význam menšín v spoločnosti? Je to zlé preto, lebo to vedie k dezintegrácii, po našom, k rozkladu spoločnosti. Demokracia je vládou väčšiny. Táto väčšina však nemá prevalcovať menšiny, ale má k nim byť do určitej miery veľkorysá. Alternatívou k demokracii je vláda jednotlivca (monarchia) alebo vláda menšín resp. elít. Na základe prezidentkinej rétoriky sa môžu menšiny dožadovať stále ďalších práv a väčšieho vplyvu na chod spoločnosti, čo môže viesť k oslabovaniu demokratického charakteru spoločnosti.

Štátotvorným národom na Slovensku sú Slováci. SR je národným štátom Slovákov. Lenže žijú tu aj menšiny. Čo s tým? Dá sa to riešiť tak, že popri národnom princípe máme aj princíp občiansky, ktoré sa navzájom vyvažujú. Neriešil by som to však tak, že by som zrovnoprávnil menšiny zo štátotvorným národom, lebo potom by si to vyžiadalo aj také zmeny, ako je zavedenie maďarskej, rusínskej atď. slohy do našej hymny. Slovensko by potom prestalo byť Slovenskom, ale stalo by sa naozaj len Touto krajinou.

Potrebujeme však prekonať priepasti, ktoré sme v spoločnosti za uplynulé roky vyhĺbili, a to medzi jednotlivými skupinami a názormi, ktoré reprezentujú. Medzi konzervatívnym a liberálnym, mestom a vidiekom, starým a novým, väčšinovým a menšinovým, ku ktorých existencii aj my, politici, nemalou mierou prispievame. Postoj k inakosti, inej tradícii, inej skúsenosti a inému názoru vieme vyjadriť aj bez toho, aby sme siahli na slobodu a dôstojnosť iných. Stačí pri tom nezabudnúť na to, že spoločne sme súčasťou celku, súčasťou ľudskej rodiny. Stačí nezabudnúť na lásku k blížnemu, ktorá je základom rešpektu k rôznosti.

Napokon ma z prejavu zaujala táto pasáž. Keď nejaký progresívec hovorí o inakosti, tak my, čo nie sme progresívci, už tušíme, že čo pod tým má na mysli. Inakosť je eufemistické označenie buď pre sexuálne menšiny alebo nejaké dekadentné životné štýly. Aj mimovládna organizácia, ktorá presadzuje LGBTI agendu sa volá práve Inakosť.

Láska k blížnemu môže byť základom rešpektu k rôznosti, s tým by sa dalo súhlasiť, ale len preto, lebo láska smeruje vždy k tomu najhlbšiemu v človeku, k jeho duši, k jeho duchu alebo k tomu, čo majú ľudia spoločné, v čom sa podobajú, zhodujú. Láska k blížnemu je bratská láska a bratská láska má zmysel len za predpokladu, že sme bratia a sestry, to znamená, že máme spoločného otca a matku, že sme deťmi jedného Boha. Láska k blížnemu hľadá skôr podobnosti ako rôznosti. Mojím bratom alebo sestrou je skôr ten, kto vyznáva rovnaké ideály ako ten, kto tieto ideály nenávidí a chcel by ich zničiť.

Napr. Dalajláma svoj súcit stavia na presvedčení, že všetci ľudia sú si podobní v tom, že chcú byť šťastní a vyhnúť sa utrpeniu, majú podobné túžby, potreby (jesť, piť, byť akceptovaní...), emócie atď. Dalajláma teda súcit zakladá nie na tom, v čom sú si ľudia rôzni, ale na tom, v čom sú si podobní. Keď zdôrazňujeme to, v čom sú ľudia rôzni, potom ideme proti láske. Vnášame do spoločnosti ducha rozkolu. Ide samozrejme aj o to, o akú rôznosť sa jedná, lebo napr. homosexualita sa dá tolerovať, ale pedofília, ktorá je tiež formou rôznosti, inakosti, už nie. Nie každá rôznosť a inakosť si zaslúži toleranciu. Treba rozlišovať.

Teď královnou jsem já

Slováci si v prezidentských voľbách zvolili slniečkovo- progresívnu prezidentku, ktorá celý svoj profesijný život prežila v bubline mimovládneho sektora, čo je svet sám osebe. Jej zvolenie nie je víťazstvom progresivizmu, hoci strane PS pomohlo k vysokým preferenciám, ale skôr výrazom sklamania z politiky veľkej časti voličov (Tých, ktorí boli voliť, aj tých, ktorí voliť neboli.). Povedal by som, že k výkonu svojej funkcie pristupuje ideologicky. Je tam viac ideológie, čiernobieleho videnia sveta, než rozlišovania, zdravého rozumu a realizmu. Slniečkárstvo prevažuje nad politickým realizmom. Nevnímam Čaputovú ako realistického človeka, ktorý stojí nohami pevne na zemi. Určité skutočnosti vidí príliš ružovo, čiernobielo, teda typicky slniečkársky, niekedy moralizuje. Podľa mňa nevníma realitu vo svojej komplexnosti.

Na druhej strane jej treba uznať, že jej vystupovanie na verejnosti je perfektné. Vo funkcii prezidentky sa vďaka svojej prirodzenej charizme našla a myslím, že si ju užíva. V jej prípade nehrozí, že by sa niekde potácala pod vplyvom nejakej virózy alebo že by dostala ischiatický záchvat a la Juncker a plietol by sa jej nielen jazyk, ale aj nohy a jej kolegovia by ju museli podopierať, aby si pred fotoobjektívmi novinárov z celého sveta nesadla na zem.

Slováci (aspoň časť) v nej našli svoju princeznú (kráľovnú) a naša prezidentka má v sebe viac tej princeznovskej charizmy než mnohé rodené princezné.

Považujem Čaputovú za dobrého človeka, hoci s určitými ľudskými chybami. Ona tomu, čo hovorí, naozaj verí. Problém vidím skôr v jej ľavicovo- liberálnom progresivistickom presvedčení. Nenazval by som ju teda zlým človekom, skôr človekom, ktorý sa mýli. Má niektoré chybné názory. V tom vidím aj určité riziko, lebo ona by vďaka tomu, že pôsobí sympaticky, mohla do tábora progresivizmu pritiahnuť väčšie množstvo hodnotovo neukotvených ľudí (V ich podvedomí by sa mohol odohrať asi takýto posun: „Keď niekto taký sympatický a milý hlása určité veci, potom tie veci musia byť správne.“ Nie, nemusia).

Človek nesmie príliš analyzovať zmysel jej slov, lebo potom príde na to, že sú to často frázy, frázy síce očakávané, ale len frázy. Chýba im hĺbka. V jednom z predchádzajúcich článkov som ju nazval Havlom v sukni. Myslím, že jej pôsobenie sa zatiaľ nesie v tejto línii, čo sa týka hodnotovej orientácie, ako aj zahraničnej politiky. A v tomto duchu sa bude zrejme niesť celé pôsobenie vo funkcii prezidentky tejto krajiny. 

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo