Spomienky na Šaštín

Spomienky na Šaštín

„Tie Šaštínske zvony k sebe nás volajú, patrónke Slovenska poklonu vzdávajú.“ Minulý týždeň bola národná púť k Sedembolestnej Panne Márii. Cestou som si spomenul na prvú púť, ktorú som zažil ako gymnazista.

Na Saleziánskom chlapčenskom gymnáziu v Šaštíne – Strážoch som strávil štyri roky v období 1991 – 1995. Gymnázium bolo pokračovaním predošlého lícea, ktoré pôsobilo v kláštorných priestoroch, pri národnej bazilike, už pred druhou svetovou vojnou až do „Noci kláštorov“. V tom období na gymnáziu pôsobili mnohé významné osobnosti, ako napríklad básnici Gorazd Zvonický a Štefan Sandtner, politický väzeň Don Paulík, redaktor a publicista Andrej Paulíny, charitatívny celoslovensky známy Anton Srholec, „slovenský Chesterton“ Andrej Dermek, jeden z najväčších odborníkov na literatúru Augustín Nádaský a svätec Ernest Macák. Okrem Gorazda Zvonického som všetkých osobne poznal a uvedomoval som si, že sú výnimoční ľudia. Vtedy sa gymnáziu hovorilo malý seminár o čom svedčí aj mnoho kňazských povolaní, ktoré vzišli z tohto gymnázia.

V roku 1991 bolo znovu obnovené. Cieľom nebolo vytvoriť malý seminár (raz nás síce merali a spolužiaci si pošepkávali, že je to na reverendy), aj keď v novodobej histórii vzbudilo skoro 50 kňazských a rehoľných povolaní.

V prítomnosti Sedembolestnej Panny Márie sme mali program využitý do poslednej chvíle. Budíček bol o 5.30, nasledovala hygiena a ranné štyridsaťpäťminútové štúdium, ranná sv. omša v kláštornej kaplnke, raňajky a od 8.00 vyučovanie. Zvyčajne o 13.30 sme mali obed a po ňom povinný šport, o 15.30 začínali polhodinové „rajóny“ a od 16.15 štúdium. Povinne, v tichosti za dozoru asistenta, sme boli všetci v študovni a pripravovali sa na nasledujúci deň. O 18.30 bola večera a od siedmej sme mali osobné voľno, ktoré sme využívali na pingpongové turnaje, hranie stolného futbalu, skautské stretnutia a podobne. O deviatej večer sme mali spoločné modlitby v bazilike. Vždy začínali spoločnou piesňou. Najradšej som mal pieseň „Znej pieseň Márii“. Stodvadsať chlapčenských hlasov sa v bazilike lahodne ozývalo. Po modlitbe sa nám v krátkosti prihovoril jeden zo saleziánov a od toho momentu nastalo silencium. V tichosti sme postupne odchádzali do izieb. Niektorí z nás sa ešte zastavili pri obraze sv. Don Bosca, ktorý sa nachádza v pravej časti baziliky. Na obraze je namaľované aj jedno kľačiace dievčatko. Hovorili nám, že keď maliar maľoval tento obraz, toto dievčatko sa chodievalo modliť do baziliky. Vždy skromne prišlo, pár minút zotrvalo v modlitbe a odišlo. Na maliara tak zapôsobilo, že ho namaľoval na obraz. Od obrazu Don Bosca sa niektorí ešte pobrali priamo pod zázračnú sochu Sedembolestnej Panny Márie. Aj tam si kľakli a modlili sa. Toto boli asi najkrajšie chvíle z celého dňa. Boli sme vzdialení od rodičov. Domov sme chodili len na dva dni v mesiaci a preto mnohí z nás našli v Panne Márii skutočnú matku. Jej sme odovzdávali naše chlapčenské ťažkosti, prosili sme ju o radu, v modlitbách sme sa k nej pritúlili a vtedy sme pociťovali blízkosť skutočnej mamy. Boli to zázračné momenty, aj keď zázraky sa diali v našich srdciach. Doprial by som každému zažiť takú blízkosť. Sú to neopísateľné pocity pokoja. Ak budete mať možnosť byť v bazilike, nebojte sa prísť blízko k oltáru priamo pod sochu Panny Márie Sedembolestnej a tam na schodoch jej odovzdajte svoje myšlienky, určite zacítite blízkosť ktorú opisujem.

Od 22.00 sme mali večierku a museli sme byť v tichosti na izbách. Asistenti nám pomáhali udržať ticho prechádzaním sa po chodbách. Ak niekoho priostihli v družnom rozhovore, čo sa stávalo často lebo na izbách sme boli po ôsmich, najskôr jemne upozornili. Otvorili dvere a vtedy všetko stíchlo. Asistent ich ticho zatváral, ale do tmy stihol povedať tak aby sme všetci počuli: „Asi sa mi to len zdalo.“ Ak upozornenie nepomáhalo, „ukecaného“ spolužiaka pozvali na chodbu a ... klikoval. Zdá sa to byť drsné, ale mali sme šťastie na dobrých asistentov saleziánov, preto aj tie kliky boli zážitkom.

Cez víkendy bol vždy zaujímavý program. Bol trochu voľnejší, trochu práce a veľa zábavy. Chodievali sme na výlety do bližšieho i vzdialenejšieho okolia. V nedeľu sme sa tešili na svätú omšu v bazilike. Bola pre nás vždy slávnostná. Stretli sme miestnych ľudí a rodiny, ale aj skoro úplne dievčenský spevokol „Rosae Mariae“. Niektorí spolužiaci považovali spevy Rosae Mariae za nadpozemské, no nie som si istý, či mysleli iba na hlasy... Po zvyčajne slávnostnejšom obede sme mali oddychové popoludnie a večer spoločnú modlitbu.

Takto prešiel celý týždeň, mesiac a celé štyri roky. Bolo to výnimočné obdobie, ktoré nám dalo silné základy do ďalšieho života.

Doba sa zmenila, možno dnešné deti by neboli ochotné podstúpiť prísny režim aký opisujem, ale je dobré, ak veriaci rodičia posielajú svoje deti na cirkevné školy, najmä ak majú takú možnosť. Obdobie na základnej a strednej škole je veľmi dôležité pre rozvoj osobnosti a preto je výhodné, ak škola dokáže ponúknuť nielen dobré vzdelanie, ale aj vzťah k hodnotám.

Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne-Strážoch už neexistuje. Nedalo sa utiahnuť finančne. Ale takýto typ škôl je pre spoločnosť neoceniteľný. Aj preto v Kdh považujeme za správane, aby boli školy financované v rovnakom pomere a aby sa zvýšili financie do školstva aspoň na priemer euróspkych krajín. V utotok, 24. septembra, budú niektorí kolegovia z Kdh od 9.00 diskutovať na konferencii v Pálffyho paláci v Bratislave, kde zaznejú viaceré múdre nápady ako ozdraviť a vylepšiť naše školstvo. Ak máte možnosť, príďte!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo