Slovensko medzi Hitlerom a Stalinom, Ruskom a EÚ

Slovensko medzi Hitlerom a Stalinom, Ruskom a EÚ

Paktom „Molotov–Ribbentrop“ z 23. augusta 1939 si pred 80 rokmi Stalin a Hitler rozdelili Európu. O týždeň, 1. septembra, tri slovenské divízie spolu s Nemcami zaútočili na Poľsko. O 17 dní zaútočil Sovietsky zväz. Následne obsadila Moskva pobaltské štáty. Územia anektované na základe tejto zmluvy sú podnes súčasťou Ruskej federácie. Na Slovensku teraz silnejú hlasy, označujúce Rusko za našu záchranu pred zlou EÚ a NATO.

Mníchovskou dohodou z 30. septembra 1938, v snahe vyhnúť sa za každú cenu vojne, ustúpili predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska požiadavke nacistického Nemecka, a donútili Československo odstúpiť mu pohraničné územie – Sudety. Čechy a Morava tak stratili 30 % územia, na ktorom boli asi 2/3 priemyslu a surovín, aj 800 tisíc Čechov. Pokračovaním bola Viedenská arbitráž z 2. 11. 1938, ktorá zobrala Slovensku 20 % územia, s najlepšou poľnohospodárskou pôdou a produkciou a vyše miliónom obyvateľov. 14. marca 1939 na hrubý nátlak Hitlera vznikol Slovenský štát, ktorý potom slúžil nemeckým záujmom. (viac tu: https://www.postoj.sk/41495/ako-hitler-a-horthy-zakladali-slovensky-stat ) Na druhý deň Nemci vojensky obsadili Čechy a Moravu.

Zmluva Molotov - Ribbentrop

Sovietski komunisti odôvodňovali tvrdú diktatúrau aj strašením pred údajnou hrozbou napadnutia západnými kapitalistami. Po nástupe Hitlera k moci zmenili kurz zahraničnej politiky a začali rokovať o vojenskej spolupráci s Francúzskom a Spojeným kráľovstvom, ktoré však dlho neviedli k výsledkom.

Od apríla 1939 Sovieti paralelne tajne rokovali s Nemcami. 19. 8. 1939 podpísali zmluvu o hospodárskej spolupráci, a 21. augusta Hitler tajne ponúkol Stalinovi zmluvu o neútočení aj s polovicou Poľska. Stalin pozval na 23. augusta do Moskvy nemeckého ministra zahraničných vecí.

Ribbentropa na letisku vítali vlajky so svastikami a luxusná limuzína s nepriestrelnými sklami Už 3 hodiny po prílete začali rokovania ministrov zahraničných vecí Molotova a Ribbentropa. Prítomný bol aj Stalin, Hitlera priebežne informovali telefonicky. Obe strany už predtým definovali svoje sféry záujmu od Baltského po Čierne more, rozpory boli ohľadne neiktorých území Poľska a Pobaltia. Rokovalo sa 13 hodín, a zmluvu s dátumom 23. augusta 1939 podpísali 24. 8 o 2. hodine. Nasledovala slávnostná večera v Kremli.

Tento pakt ukončil politiku appeasementu – ústupkov zo strany Veľkej Británie a Francúzska. 25. augusta podpísali poľsko-britskú dohodu spoločnej obrany ako prílohu k francúzsko-poľskému spojenectvu z r. 1921.

Realizácia a dôsledky

1. septembra 1939 napadlo Nemecko zo západu Poľsko. O 17 dní zaútočil Sovietsky Zväz z východu napriek platnej poľsko-sovietskej zmluve o neútočení.. Odôvodňovali to tým, že do krajiny, ktorá sa zrútila prišli ochraňovať civilistov. Poliakov, ktorí sa bránili Červená armáda postrieľala. Najväčšia hromadná vražda bola v Katyni, kde zastrelili 26 tisíc ľudí. (Moskovská propaganda to potom desaťročia pripisovala nacistom) Po obsadení Poľska usporiadali Nemci a Sovieti spoločnú vojenskú prehliadku  v Brest-litovsku.

28. 9. 1939 doplnili zmluvu Molotov-Ribbentrop tajným dodatkom. V ňom upresnili vzájomnú hospodársku a vojenskú spoluprácu a potvrdili rozdelenie Poľska tak, ako ho vojensky obsadili, potvrdili sovietsky nárok na pobaltské krajiny aj budúce postavenie – odsun národnostných menšín. V lete 1940 ZSSR vojensky obsadil Lotyšsko, Estónsko a Litvu.

Na Pakt doplatili stratou územia Poľsko, Rumunsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a Fínsko Väčšina územia, ktoré Moskva získala na základe tejto dohody a následnej vojenskej okupácie, zostala aj po vojne súčasťou Ruskej sovietskej republiky, po rozpade ZSSR Ruskej federácie. Poľsku sa vrátila len malá časť okolo Bialystoku a Haliče. Severná Bukovina, južná Besarábia, aj Podkarpatyská Rus, ktorú po vojne Moskva odňala Československu sú teraz súčasťou Ukrajiny.

Snahy o oslobodenie pobaltských krajín začali v 80. rokoch. Titulky svetových médií a vyhrážky Kremľa získala pred 30. rokmi, na výročie paktu Molotov-Ribbentrop, živá reťaz dlhá 675 kilometrov, ktorú od Tallinu cez Rigu po Vilnius vytvorili asi 2 milóny ľudí. Komuniké Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu to označilo za nacionalistickú akciu extrémistov. (nepripomína vám to reakciu Fica a ďalších na naše protikorupné protesty?) M. Gorbačov nakoniec v decembri 1989 odsúdil Pakt Molotov-Ribbentrop. Nezávislosť získali pobaltské krajiny o dva roky. (viac tu: https://www.postoj.sk/46442/retaz-ktora-polozila-sovietsky-zvaez

Fakty a ruská cenzúra

Dohoda a jej následky prakticky potvrdili prezieravosť pápeža Pia XI., ktorý už v r. 1937 špeciálnymi encyklikami odsúdil komunistický aj nacionálno-socialistický režim a ideológiu.

Text dohody bol tajný. Američania informácie o ňom získali špionážou pomerne rýchlo. Nemecký originál bol cez vojnu zničený, ale USA v r. 1948 zverejnili kópiu, ktorú dal na mikrofilm urobiť Ribbentrop. Kópie ruskkých originálov z archívu KSSZ zverejnili v r. 1993.

Vo svete sa výročie tohto paktu spomína ako Deň obetí nacizmu a komunizmu. (v anglicky hovoriacich krajinách Black Ribbon Day) V pobaltských krajinách je to štátny sviatok. V Putinovom Rusku je táto téma tabu. Obyvateľovi, ktorý v r. 2014 na sociálnej sieti zdieľal text, obsahujúci zmienky o sovietskej účasti na napadnutí Poľska, uložil súd pokutu dvesto tisíc rubľov - takmer 2800 eur. Podľa prieskumu , ktorý v roku 2017 robilo ruské sociologické centrum Levada, až 38 % Rusov o pakte nič nevie, a 33% o ňom ani nepočula, 17% si myslí, že ide o výmysel. Ale podľa prieskumov z r. 2017-18 väčšina obyvateľov tam považuje za najvýznamnejšiu osobnosť ruských dejín Stalina, na ďalších miestach je s Puškinom Lenin a Putin.

Slovensko, vojna a Nová Európa

Generál Štefánik, Česi a Slováci bojujúci v 1. svetovej vojne na strane spojencov, a zvlášť čs légie v Rusku sa výrazne zaslúžili na vzniku demokratickej ČSR, ktorá zachránila národnú existenciu Slovákov pred maďarizáciou. Kvalitná armáda ČSR slúžila výlučne na obranu, a jej vojaci nebojovali mimo nášho územia.

1. septembra 1939, len 15 minút po útoku Wehrmachtu na Poľsko, začala z juhu útočiť aj slovenská armáda. Tri divízie Jánošík, Rázus a Škultéty o sile vyše 51 000 mužov postupovali na Nowy Targ, obsadili Zakopane a dostali sa 30 km do hĺbky poľského územia. (viac napr. tu: https://www.aktuality.sk/clanok/517108/ako-zacala-2-svetova-slovaci-napadli-polsko-15-minut-po-nemcoch/ Veľká Británia a Francúzsko so Slovenskom okamžite prerušili diplomatické styky. Okrem toho cez „suverénne“ Slovensko útočili aj Nemci. Potom sa Slovensko zúčastnilo aj nemeckého útoku na Sovietsky Zväz. 12. decembra 1941 Slovenský štát vyhlásil vojnu Veľkej Británii a USA.

Denník Slovenská politika z 27. júna 1940 uviedol článok „Slovenský hold Adolfovi Hitlerovi, najväčšiemu štátnikovi a tvorcovi Novej Európy, z príležitosti compiegnského prímeria – slávnostné zasadanie Slovenského snemu.“ Cituje Vyhlásenie, ktoré „prijali poslanci s veľkým oduševnením a ováciami veľkému Vodcovi nemeckého národa A. Hitlerovi a víťaznej nemeckej armáde“ pri príležitosti kapitulácie Francúzska. Píše sa v ňom: „Nemecko týmto víťazstvom získava také postavenie v Europe, aké mu patrí... Starý svet, ktorý reprezentovaly západné demokracie dokonáva a rodí sa nová Europa. Slovenský národ zapojil sa po boku Nemecka do budovania novej Europy …. hľadíme do budúcnosti s dôverou a optimizmom, lebo vieme, že tvorcom novej Europy bude Vodca víťazného Nemecka A. Hitler, a toto nám dáva záruku, že nová Europa bude vybudovaná na zásadách spravodlivosti a zaistí slobodu a šťastie všetkých národov.“ Hitlerovi, ktorý Slovensku odňal 20 % územia, ktoré mu zabezpečilia ČSR, tam ďakovali že „preukázal svoju veľkodušnosť a jedinečnú dobroprajnosť voči slovenskému národu.“

Ak to všetko bolo z donútenia, tak to dokazuje, že Slovensko ako formálne samostatný štát pod „ochranou“ Hitlera malo menej slobody než ako súčasť demokratickej ČSR.

SNP, obnovenie ČSR a komunizmus

Slovenské národné povstanie (SNP) nebolo proti fašizmu, (ktorý vládol v Taliansku) ale proti moci a zločinom nemeckého nacionálno-socialistického režimu. (viac tu:https://www.postoj.sk/13501/slovensky-stat-nebol-klerofasisticky-ale-narodno-socialisticky  ) Preto významnou zložkou SNP bola aj časť slovenskej armády, a podporili ho aj viacerí katolícki duchovní. Niektorí slovenskí komunisti vrátane G. Husáka vtedy preferovali priradenie Slovenska do Stalinovho ZSSR ako ďalšej sovietskej republiky.

Zásluhou SNP bolo Slovensko po vojne hodnotené nie ako porazený spojenec Hitlera, ale ako súčasť protihitlerovskej koalície. S obnovením Československa, ktorého právnu kontinuitu uznávala aj Svätá stolica, sa Slovensku vrátili územia odtrhnuté Viedenskou arbitrážou, s prídavkom 3 obcí pri Bratislave.

Stalin ešte koncom roka 1943 pri stretnutí s Rooseveltom a Churchillom v Teheráne povedal, že bez strojov dodaných Spojenými štátmi by Rusi prehrali vojnu. Okolnosti a rozsah tejto pomoci tu: https://www.postoj.sk/4404/stalin-vyhral-vojnu-aj-vdaka-obrovskej-pomoci-z-usa-a-britani Od konca vojny Moskva vo všetkých ňou oslobodených krajinách pripravovala a podporovala nastolenie komunistickej diktatúry. Európu rozdelila Železná opona na demokratický Západ a komunistický Východ pod diktátom Moskvy. Rozdiely v slobode aj životnej úrovni po 40. rokoch ukazuje porovnanie Západného a Východného Nemecka, alebo Československa a Rakúska.

Aj v ČSR od konca vojny komunisti rôznymi podrazmi usilovali prevziať moc. Ako povedal ich vodca Gottwald už v r. 1929: „Do Moskvy sa chodíme učiť, ako vám zakrútiť krk...“ Vo voľbách v r. 1946 získali komunisti v Česku 43,25 %, na Morave 34,46 %, na Slovensku 30,48 %. Vo februári 1948 uchvátili moc a nastolili totalitnú diktatúru.. Ekonomicky, politicky aj ideologicky podriadili Československo komunistickej Moskve rovnako ako predtým Slovenský štát podliehal nacistickému Nemecku. Zločinca Stalina, sovietskych vodcov a politiku ospevovali naši komunistickí papaláši a médiá rovnako, ako predtým za Slovenského štátu Hitlera. Výzbrojou sme podporovali ľavicových diktátorov a teroristov pri šírení komunistického svetového poriadku.

Pražská jar a okupácia 1968

V r. 1953 potalčili komunisti povstanie vo Východnom Nemecku. V r. 1956 povstali robotníci v Poznani. a Chruščov poslal sovietske tanky proti „kontrarevolúcii“ v Maďarsku, keď tam odporcovia diktatúry KS vyhlásili neutralitu a vystúpenie z Varšavskej zmmluvy. Neskôr takmer rozpútal 3. svetovú vojnu, keď rozmiestnil atómové rakety na Kube. Na jej zažehnaní sa angažoval aj pápež Ján XXIII.

V ČSSR zjazd KSČ v r. 1966 ohlásil mierne reformy, proti ktorým sa koncom r. 1967 ostro postavil prezident a generálny tajomník KS A. Novotný. Na oslavách Matice Slovenskej proti sebe urážlivým správaním pobúril značnú časť Slovenska. V prejave k poslucháčom vojenských škôl vyzýval k boju proti liberalizmu. Stratil podporu vedenia Strany, ktorá v januári 1968 rozdelila funkcie prezidenta a šéfa strany, za ktorého zvolili A. Dubčeka. Zrušila sa cenzúra, občania aj cirkvi dostali viac slobody, začali sa verejné diskusie. Začala príprava federalizácie Československa. Moskva to vyhodnotila ako ohrozenie komunistickej vlády a vlastnej moci vo Východnej Európe, a proces zlikvidovala okupáciou polmilińovej armády „bratských krajín“ pod svojim vedením 21. augusta 1968. Pod vedením G. Husáka začala „normalizácia“ čiže návrat neslobody, zákazov, cenzúry, strieľania na hraniciach, väznenia a šikanovania všetkých, čo prejavili nesúhlas či nezávislé aktivity.

Oslobodenie a príliš nežná revolúcia

Ekonomické zaostávanie sovietskeho bloku oproti demokratickým krajinám, tvrdá politika konzervatívneho US prezidenta R. Reagana, v spolupráci s M. Thatcherovou a H. Kohlom voči ZSSR, a zvolenie Jána Pavla II. za pápeža, pohli M. Gorbačova k tomu, že doma ohlásil „perestrojku“, uzavrel s USA zmluvy o odzbrojení, a odmietol vojensky zasiahnuť v „bratských“ komunistických krajinách. Táto situácia, mnohoročný odpor disidentov a plné námestia po brutálnom zásahu proti študentskej manifestácii v Novembri 1989 umožnili pád totalitnej diktatúry komunistickej strany. V r. 1990, po ťažkom rokovaní za prezidenta Havla opustilo Českoslovesnko sovietske 150 tiisícové okupačné vojsko. Odvtedy sme slobodní.

Revolúcia“ v Novembri 1989 však bola príliš nežná, a neodstavila komunistov od moci. Viac tu: https://www.postoj.sk/18925/po-prilis-neznej-revolucii-nam-chyba-norimbersky-proces

Slovensko medzi východom a západom

Základ politického, ekonomického, právneho systému, aj politickej „kultúry“ súčasnej Slovenskej republiky kládol od prijatia Ústavy 1. septembra 1992 až do októbra 1994, pod vedením JUDr. Mečiara zlepenec bývalých komunistov a nacionalistov. Čiže dedičov Stalinizmu a Brežnevizmu, Gottwalda i Husákovej „normalizácie“, s uctievačmi Slovenského štátu slúžiaceho Hitlerovi, spolu s ich ideovými a obchodnými partnermi. Spojili sa tak „národniari“, ktorých najvyššou prinajmenšom politickou hodnotou bola štátna samostatnosť Slovenska za akúkoľvek cenu, s bývalými komunistami a eštebákmi, ktorí rýchlo pochopili, že im to pomôže spraviť ešte hrubšiu čiaru za minulosťou a ostať pri moci a korytách.

Dostatočnú reformu politického a právneho systému nespravila ani Dzurindova vláda, ktorej významnú časť po slobodných voľbách tvorila postkomunistická SDĽ. Z nej vyšiel exkomunista Fico, ktorý tento zlepenec exkomunistov, nacionalistov a skorumpovaných červených kapitalistov viedol vyše 10 rokov, do marca 2018, a podnes je na čele hlavnej vládnej a najväčšej parlamentnej strany SMER. K nim patril aj prezident Gašparovič a JUDr. Harabin, ktorého v prezidentských voľbách 2019 podporiovali viacerí kresťania aj duchovní.

Teraz Slovensko právne, oficiálne a zmluvne patrí k demokratickému Západu, ale kvalitou justície, zlou vymožiteľnosťou práva, korupciou, postojom vládnych činiteľov k novinárom aj sociálnym zložením obyvateľov má bližšie k postsovietskemu východu. Dôsledkom a prejavom tohto systému bola aj divoká privatizácia, aj únos a politická vražda, ktoré „riešili“ Mečiarove amnestie, aj korupčné kauzy Gorila, Bašternák, Kočner, a ďalšie, vrátane vraždy J. Kuciaka so snúbenicou. Aj vyše 300 tisíc ľudí, ktorí opustili Slovensko. Aj poskytnutie vládneho špeciálu vietnamským súdruhom ako pomoc pri únose ich občana z inej krajiny EÚ.

EÚ a NATO

Vyššie uvedené fakty a historické skúsenosti sú dôvodom, prečo postkomunistické štáty východnej Európy vrátane Slovenska vstúpili do EÚ a v r. 2004 aj do NATO. Zvlášť pobaltské štáty to považujú za potvrdenie príslušnosti k západným štruktúram, a vymanenie sa z okruhu ruských mocenských záujmov. Tie sa najnovšie prejjavili pri konflikte s Ukrajinou, kde v r. 1932-33 Moskva spôsobila hladomor, ktorý zabil viac než 3 milióny ľudí. To Stalin ocenil: „... my sme vyhrali vojnu!“ Viac aj tu: https://sk.wikipedia.org/wiki/Hladomor_na_Ukrajine

Z rozpočtu EÚ odvtedy dostalo Slovensko niekoľkonásobne viac, než do neho prispelo. V EÚ aj v NATO, ktoré je financované najviac z rozpočtu USA, majú členské štáty podstatne väčšie rozhodovacie práva a možnosti, než sme mali vo Varšavskej zmluve direktívne riadenie z Moskvy. Ich členské štáty dosahujú podstane vyššiu mieru slobody, demokracie a životnej úrovne, než tie, čo riadi Moskva a komunisti. To sú napriek chybám, ktoré treba pomenovať a riešiť, podstatné dôvody pre zotrvanie Slovenska v EÚ a NATO. To však v posledných rokoch viacerí silno spochybňujú, pričom viacerí šíria propagandu označujúcu Rusko za našu záchranu pred údajným zlým západným liberalizmom, ktorý je vraj horší ako komunizmus.

Od "západnej" demokracie k Putinomu Rusku?

Kotlebova ĽSNS, ktorá zjavne obdivuje prohitlerovský Slovenský štát, spustila petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ a NATO, J. Čarnogurský s exkomunistami protestuje proti našou vládou povolenému prechodu pár desiatok vojakov našich spojencov cez naše územie, a s Ficom označuje protikorupčné manifestácie za poškodzovanie Slovenska organizované zo Západu. Slovensko kandidovalo za generálneho tajomníka OSN bývalého v Moskve študovaného komunistu, ďalších dvoch podobných podporil v prezidentských voľbách predseda KBS a viacerí kňazi. Predseda parlamentu sa najlepšie cíti v Moskve. Naši najväčší a najbezohľadnejší veľkokapitalisti majú komunisticko-eštebácky pôvod, alebo majetky získali za Mečiara, Vládu a najväčšiu parlamentnú stranu vedie bývalý komunista, ale ľavičiar Chmelár a Smerácky marxista Blaha šíria pamflety proti západnému liberálnemu kapitalizmu. A aj niektorí „proslovenskí“ veriaci to horlivo šíria spolu s každým spochybňovaním Novembra 1989 a pamfletmmi kritizujúcimi V. Havla od pochybných autorov alebo z konšpiračných médií. Tvrdia, že presnejšie nedefinovaný „liberalizmus“ je väčšie zlo než komunizmus či nacizmus. Zo všetkého zlého obviňujú demokraciu, EÚ a západný liberaizmus, pričom nezriedka naznačujú, že našou záchranou je Rusko.

Preto treba viac pripomínať vyššie uvedené skutočnosti, a lepšie pochopiť ich súvislosti.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo