Dôkaz kresťanskej reality, ale z opačného konca

Dôkaz kresťanskej reality, ale z opačného konca

Hollywood nám neponúka zombie pre nič za nič. Ľuďom sa páčia, sú poriadne "fresh a in". Dobrý horor sa bez nich nezaobíde. V seriáli Hra o tróny príznačne viedol státisíce týchto oživlých mŕtvol Slovák. O čom vlastne bola táto vojna?

Pri divokých interpretáciach sa dostaneme k tomu, že išlo o boj medzi zaostalou východnou Európou a bohatým Západom. Na jednej strane stáli vyhladované zombie poznačené komunizmom, na druhej rozhádaná banda kapitalistov. Aha, už chápem, prečo sa mi seriál celkovo páčil napriek istým výhradám. Mal v sebe zopár hlbokých posolstiev a paralel. A tie akčné scény nemali chybu.

Posledná udivujúca poznámka k seriálu. Všetok dej sa sústredí okolo troch kráľovien, pričom muži okolo nich sú slabí, vychrtlí, príliš tuční, poprípade majú psie oči a kľačia pred ženami. Tí poriadni chlapi sú zväčša eunuchovia a umierajú častejšie ako muchy na parapete. Jediným ozajstným vzorom muža je skrátka trpaslík, sukničkár a alkoholik, ale inak dobrý charakter. Kto by ho nemiloval?

Seriál, vlastne, diskriminuje mužov.


Rusko má oproti Amerike jednu nesmrteľnú výhodu. Kým Američania trpia ešte stále na prisťahovalecké standing ovations, Rusi mali svoj kontinent dávno predtým. Nepotrebovali nijak zvlášť plávať prsia či kraula, aby sa tam dostali aj so zvyškom rodiny. Vďaka tomu má táto obrovská krajina obrovitánsku históriu. Žiadne obyčajné a povrchné vojny Severu proti Juhu či hranie pokra v bielych rukavičkách.

Keď Rusi sledujú talentovú šou v Amerike, keď vidia zlaté gombíky, gýčové kulisy, potetované polonahé porotkyne a ligotavé trblietky padajúce z oblakov, iba ich rozbolí hlava. Každý americký gýč zapijú ruskou vodkou.

Červení Slovania poznajú ruskú ruletu,  ktorá ma celkom iné grády. Tu sa dialo naozaj všeličo. Krajina porodila svetových literátov, vedcov a umelcov, a to aj napriek potratom, gulagom či sibírskej zime, kde dôsledne skladujú intelektuálov a demokratov už viac ako 100 rokov!

Ako uvidíme, v Rusku sa aj v roku 2019 všeličo stále deje. Žiadna zo svetových krajín nemala  a nemá taký potenciál vyspelej superveľmoci a v žiadnej sa ten potenciál nezabil  a nezabíja tak ako v Rusku. Bez komunizmu by sme tu po cárskej rodine Romanovcov pravdepodobne mali Novú Atlantídu od Francisa Bacona.

Po prvé, stále tu občas narazíte na potulujúcich sa starcov s povesťou svätosti. Nie je to súčasťou komédie ani divadelnej hry, pri ktorej sa herci zabudli vyzliecť a hrubo nadávať. Oni sú pomerne reálni a ak nájdete odvahu, podelia sa so svojou životnotnou múdrosťou, z ktorej spadnete na zadok. Vzápätí chytíte vlka. Napoleon a Hitler by o tom vedeli rozprávať najdlhšie...

Po druhé, kde je vzduch presýtený nebom, tam nemešká so vstupenkami peklo. Strigy a bosorky, ktoré figurujú v kvalitných slovenských rozprávkach, sú v Rusku pomerne reálnym úkazom. Nie je to nič svetoborné – človek sa v mágii zapletie ľahko. Ani nevie ako a už poskakujú okolo neho diabli, ktorých vidí na vlastné oči.

Tieto úbohé ženy a možno aj trochu diskriminovaní muži (bosoráci) oplývajú nadprirodzenou mocou, aspoň na chvíľu prepožičanou. Ich koniec však býva krvavejší ako rozuzlenie Dobšinského.

Kliatby a zásahy bosoriek do života iných ľudí môžu mať zväčša reálny dopad. Požehnania, ktoré fungujujú, sú opakom kliatob, takže nie je dôvod, prečo by také kliatby nemali pôsobiť ostošesť. Ľudia sa ich boja oprávnene a urieknuť človeka zďaleka nie je sranda ako v komikse.

Po tretie, Rusko je drsná krajina a ani jej obyvatelia za ňou nezaostávajú. Bežné spôsoby vraždy, napríklad nôž a otrava arzénom, už dávno vyšli z módy. Rozhádaných nepriateľov totiž napadlo, že môžu prísť ku kňazovi a požiadať ho, aby odslúžil pohreb. Vraj ide o niekoho, o ktorom vyhlasujú, že dávno zomrel. Kňaz v dobrej vôli naozaj odslúži pohrebné obrady a vysloví konkrétne meno človeka.


Lenže je v tom háčik – dotyčný pobehuje po tráve, nadáva a teda stále je kdesi v Rusku nažive. Čo sa stane? (V súčasnosti jestvujú nové pravidlá a kňazi majú zakázané slúžiť pohrebné obrady, ak je hoci aj malá šanca, že oznamovateľ úmrtia klame.)

Tu prichádzajú na rad zombie. Ak totiž kňaz menovite odslúži pohreb za živého človeka, stane sa niečo rovnako hrozné ako v hororoch. Tieto obete pohrebných obradov zomierajú zaživa. Zdravým tridsiatnikom začne z ničoho nič odhnívať mäso na tele, procesy rozkladu zacítia štart. Kým nepriateľ nezomrie, musí si prejsť niečím podobným ako zombia, ktorá sa po urputnom boji rozpadne na kusy. Viac nevstane.

Kto by to povedal? Ako deti sme chodili na pohreby príbuzných, počúvali slová kňaza pri rakve a nehorázne sa pri tom nudili. Ľudia podriemavali na  lavicach v domoch smútku, zívali. Drgali sa, aby nespadli na zem. Vzápätí podávali ruky tým citlivejším a plačúcim s červenými tvárami.

Keby sme sa pozreli na pohreb či omšu iba ľudskými očami, nevideli by sme nič zvláštne ani veľkolepé. O tom to totiž vôbec nie je. Prísť do kostola a hľadať počas bohoslužby niečo, čo nás dostane do mdlôb je ako predstava, že počúvaním spievajúcich športovcov naberieme svaly. Kým sami nezačneme cvičiť, načo ich vlastne počúvame?

Nie je náhoda, že na ten neviditeľný svet sú ľudia zväčša vybavení ako filozofi v tankoch. Zdieľať

Ľudia chodievajú pochovávať blízkych kvôli tým neviditeľným veciam, napríklad láske či súcitu. Rovnako Cirkev pracuje úplne inak v duchovnom svete než v tom materiálnom. Ako to môže vyzerať v ozajstnej realite, ktorú ľudia zo zásady nevidia? Predstavujem si epické súboje a veľkolepé efekty, horiace meče a ľadové kopije, anjelov súperiacich s diablami nad dušami obyčajných ľudí.

Kresťanské sviatosti vyzerajú zvonka, priznajme si, dosť obyčajne. Nezáživne. Ak organista a kňaz spievajú falošne, hoci si to obaja užívajú, zvyšok... Čo ak by sa tá väčšina úchvatných efektov diala počas vysluhovania sviatostí v tom neviditeľnom svete? V tom pre nás nehmatateľnom?

Aktualizujme si teda vieru a nádej, ten fakt, že je viac toho, čo nevidíme, ako toho, čo vidíme. Ja som o tom presvedčený.

Ak celú tú nádheru uvidíme na vlastné oči, potom je viera a nádej zbytočná. Zostane iba láska... čo zase nie je úplne na škodu.

Radšej sa všedne cvičme v tej nevšednej viere a nádeji. Možno je to pre človeka lepšie, akoby mal byť – po roztržitej modlitbe – pred spaním rozseknutý horiacim mečom.

 

 

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo