O deťoch, ktoré ovplyvňuje štedrosť Slovákov

O deťoch, ktoré ovplyvňuje štedrosť Slovákov

5 000 kilometrov od Slovenska, na africkom kontinente, nájdete kraj, na ktorý majú Slováci významný dopad. Na severe Ugandy, v okrese Adjumani, je už 625 detí podporovaných v rámci projektu Adopcia na diaľku®. Dobrodinci zo Slovenska im posielajú mesačne 20 € na školu pre deti, a tak im pomáhajú naštartovať budúcnosť správnym smerom. Vybrali sme sa spolu s miestnymi sociálnymi pracovníkmi pozrieť na to, ako vyzerá výber ďalších detí do projektu. Detí, ktorých život ovplyvňuje štedrosť Slovákov.

Sedím v tieni dobrovoľníckeho domu v centre Gift Of Love pri dedinke Unna, ktoré založila Slovenská katolícka charita (SKCH). Okrem toho, že je domovom HIV pozitívnych detí, slúži aj ako základňa projektu Adopcia na diaľku® v adjumanskom okrese. Je sobota, 8:00 ráno a teplota vzduchu už 30 °C. Vyberáme sa cez víkend, aby sme doma zastihli čo najviac rodín. Zo svojej stoličky vyhliadam Juliousa, Daniela a Henryho –  sociálnych pracovníkov „Caritas“, ako miestni volajú Slovenskú katolícku charitu. Páni sa začínajú zbierať zhruba o hodinu, usmejem sa, mohlo mi dôjsť, že dochvíľnosť sa v tomto kraji nenosí a hodina neskôr akoby ani nebola meškanie.

Julious, hlava 3-členného tímu, vyberá opotrebovaný notes, v ktorom má zaznačenú zhruba dvadsiatku mien. „Dnes by sme mali navštíviť čo najviac detí z tohto zoznamu a počas týždňa ostatné,“ vysvetľuje mi. Pozerám na zoznam a nevidím žiadne adresy; podľa čoho vie, kde ktoré dieťa býva? „Opýtame sa po ceste,“ usmeje sa Joulious a vzápätí štartuje motorku.

Výber detí do projektu sa uskutočňuje v priebehu roka. SKCH im neskôr nájde darcov, ktorí sa zaviažu podporovať dieťa sumou 20 € mesačne. Pre väčšinu Slovákov ide o symbolickú sumu, pre ugandské deti je to šanca na dôstojný život a budúcnosť, v ktorej pravdepodobne nebudú trpieť hladom či stratou bývania. Ak sa mladým ľuďom podarí vyštudovať strednú školu, nemajú problém nájsť si prácu. Za 20 € na mesiac si uhradia školské poplatky, zabezpečia uniformu, školské pomôcky a obedy.

O chvíľu sa ocitám za Juliousovým chrbtom a po stranách sa mi mihajú scenérie okolitého kraja. Sedíme na motorke, vzhľadom na kvalitu ciest najpraktickejšom dopravnom prostriedku, a nasledujeme Henryho a Daniela. Na registráciu sme sa vybrali všetci štyria, Julious zaúča mladších kolegov.

Premýšľam, čo ma dnes čaká a aké životné podmienky uvidím. Krajina je očividne poznačená chudobou. Ľudia v tejto oblasti žijú najmä v tukulách – domoch z udupanej hliny so slamenou strechou. Majú len jednu izbu, preto rodiny vlastnia aj dva, tri takéto príbytky. Vnútri zvyčajne nemajú žiadne zariadenie, iba nádoby s vodou a niečo, čo pripomína posteľ – v lepšom prípade starý matrac, najčastejšie však len deky alebo kusy oblečenia, na ktorých spia. Celý ich život sa odohráva pred tukulou – sedávajú tu so susedmi, varia či oddychujú po práci. Dovnútra sa utiahnu len na noc.

O kúpeľni sa nedá ani hovoriť. Umývajú sa pri studni, perú v miestnych riečkach alebo v lavóroch s nanosenou vodou. Paradoxne však asi každý dospelý vlastní telefón, využívajú ho nielen na hovory, ale aj ako osobný bankový účet – prijímajú aj odosielajú cezeň peniaze. Energiu na nabitie získavajú cez solárne panely, ktoré majú opreté o steny tukuly – podľa toho, kde práve svieti slnko. Cena jedného malého solárneho panela sa pohybuje v pár eurách, no aj tak si ich nemôže dovoliť väčšina rodín.

Ako mi povedal Julious, dopoludnie strávime v meste Adjumani, poobede sa presunieme na vidiek. Tipy na deti sociálni pracovníci získavajú tromi spôsobmi – niektoré im dajú do pozornosti samotné školy, niektoré si všimnú sami, prípadne ich upozornia starostovia dedín a niektoré majú z Úradu komunitného rozvoja, ktorý pozná sociálnu situáciu jednotlivých rodín.  

Prichádzame k prvému domu. Nevieme ho nájsť, Julious volá na poznačené číslo. V ústrety nám vychádza odhadom 60-ročný pán v klobúku a zrejme v najlepších šatách, čo má. V oblasti sa roznieslo, že dnes chodíme po návštevách. Je to strýko Fiony a Saviora. Žijú uňho spolu so svojimi desiatimi bratrancami a sesternicami. Rodičia im umreli a v Ugande možnosť, že sa o dieťa nepostarajú príbuzní, aj keď sa sami majú čo obracať, jednoducho neexistuje. Ten dom je ošarpaný, ale aspoň aký-taký veľký. Nie tak, aby sa tam zmestilo 14 ľudí, to ani náhodou. Ale väčší, ako ďalšie, ktoré v ten deň navštívime.

Fiona je šikovné dievčatko. Bez zaváhania, hoci hanblivo, odpovedá správne na každú otázku. Prezeráme si jej úhľadné zošity – pokúšame sa zistiť, či sa v škole snaží a ako často do nej chodí. Daniel mi vysvetľuje, že detí v poradovníku je veľa, preto vyberajú také, u ktorých je predpoklad, že budú na sebe pracovať a učenie ich baví. Chcú predísť tomu, aby sa na úkor zlej voľby nedostala podpora niekomu, kto si ju zaslúži.

Fionin brat Savior odpovedá na otázky s menšou istotou, občas odpoveď netrafí. Strýko hovorí, že je slabší ako sestra, ale snaží sa. Popri ďalších deťoch však neostáva v dome čas, aby ustriehli jeho prípravu do školy. Sociálni pracovníci pozerajú zošity. Do školy chodí poctivo, má pekné poznámky, nie je teda flákač. Možno by potreboval individuálnejší prístup. Ten však v triedach s často aj šesťdesiatimi žiakmi, nie je možný. Muži sa radia a nakoniec prijímajú do programu aj Saviora, bude to preňho i pre rodinu motivácia.

Ďalší je dom 8-ročnej Sandry. Je to vlastne malinká izba so zeleným závesom namiesto dverí. Nevidím, koľko ľudí tam žije, vychádzajú „iba“ dve deti so starou mamou. Šaty majú oveľa biednejšie ako ich rovesníci, ktorých som v ten deň stretla. Stará matka je bez práce a bez aspoň malinkej záhradky, čo znamená, že im neostáva ani na jedlo, nieto ešte na šaty. Sandra v škole nevyniká, no babka zúfalo potrebuje pomoc. Ak ju nezaradíme do adopcie, stratí definitívne akúkoľvek nádej na vzdelanie. O chvíľu bude musieť pomáhať so zháňaním obživy.

Ďalší dom hľadáme asi hodinu a pol. Miestni netušia, na koho sa pýtame a posielajú nás od tukuly k tukule. Premýšľam, či by sme na Slovensku na toto mali trpezlivosť. Pre našich pracovníkov možnosť, že by dieťa nevypátrali neexistuje, veď od nich predsa závisí, ako bude ďalej vyzerať jeho život. Na tretej zastávke sa nad nami jeden pán zľutuje, nasadne k Henrymu a Danielovi a naviguje nás až pred dom. Nikto v ňom nie je, musíme prísť inokedy. Muži pokrčia plecami, prídu teda cez týždeň.

Počas dňa sa z rozhovorov dozvedám, že úlohou pracovníkov nie je len výber detí. Medzi ich denné povinnosti patria stretnutia s rodičmi, na ktorých zisťujú priebežný stav dieťaťa alebo to, či rodina nemá problém, ktorý je nad ich sily. Taktiež na každú z 21 škôl zapojených do Adopcie na diaľku prinášajú školské potreby či platia školné. U riaditeľov potom zisťujú, ako sa deťom darí, či zvládajú učenie a akú majú dochádzku. Osobne poznajú takmer celý okres a mnoho ľudských príbehov.

Dnes spoznávajú napríklad aj Alphu a Isreala. Kým čakáme na bratov, Julious s Danielom mi hovoria, že ako môžem vidieť, táto rodina očividne potrebuje pomoc. Pýtam sa, ako to teda môžem vidieť. S údivom mi odpovedajú otázkou, či nevidím rozdiel medzi chudobnými a bohatšími rodinami. Vraj je to poznať na príbytkoch, aj ich okolí. Mykám plecami, svoj pozorovací talent považujem za dobre vyciberný, ale medzi tukulami veru rozdiel nevidím. Muži mi odpovedajú hlasným smiechom, zdá sa im to absurdné. Vraj v týchto dvoch tukulách určite býva priveľa ľudí, je tu čisto a poriadok, ale vybavenie je biedne. O kuchyňu sa zjavne delí viac domácností a pred dverami si môžem všimnúť chromé dievčatko.

Bratia prichádzajú. Ukazuje sa, že sú skvelí žiaci. Zošity im zdobí ukážkové písmo, vedľa ktorého nachádzam „kvačky“ za správne odpovede. Hovoria peknou angličtinou, s Juliousom a jeho kolegami dokonca trochu srandujú. Matka prisviedča, že okrem nich má ďalšie deti, medzi nimi aj dcérku s poškodenými nohami, ktorá si vyžaduje špeciálnu starostlivosť. Hoci rodina pestuje plodiny a mama predáva „secondhandové“ oblečenie, na školu im neostávajú takmer žiadne peniaze. Otec sa o nich pre ťažké psychické problémy nemôže starať.

Psychické ochorenie postihlo aj otca krásnej Jescy a jej brata Samuela, za ktorými sme museli na motorke cestovať zhruba 20 minút. Žijú iba s matkou, uprostred buša, na okraji vzdialenej dediny. Jediní susedia sú im chlapci Justine a Martine s mamou. Obe ženy majú podobný osud. Ostali na výchovu samé a aby mali čo dať deťom jesť, okopávajú si malé pole vedľa svojich tukúl. Mama chlapcov nám pred odchodom vtisla do rúk mango z ich stromu.

Posledné 4 deti pochádzajú z dvoch rodín, ale ich príbehy sú ako cez kopírku. Majú HIV pozitívne matky, no vďaka tomu, že sa pri pôrode stihli dostať do nemocnice, lekári zabránili, aby sa ochorenia preniesli aj na potomkov. Matky však ostali samé. Ak ste v Ugande HIV pozitívni, máte s najväčšou pravdepodobnosťou nábeh na život vo veľkej biede. Ochorenie si vyžaduje iný životný štýl, aký majú bežné rodiny, je treba sa vyvarovať akémukoľvek riziku ďalších chorôb. Hoci štát dáva týmto ľuďom lieky na HIV bezplatne, ak sa do toho primieša iná choroba, stáva sa to veľký problém. Ďalšie lieky sú takmer nedostupné – buď jednoducho nie sú, alebo sú veľmi drahé.

Neskôr sedím s Juliusom. Sám si v detstve vyskúšal, aké je ťažké v Ugande vyštudovať. Ak si aj excelentný žiak, neznamená to nič, pokiaľ nemáš peniaze na poplatky spojené so školou. „Adopciu na diaľku považujem za jeden z najlepších programov. V Ugande neexistuje iný, ktorý podporuje dieťa vo vzdelávaní tak dlho a na takej úrovni. Sú programy, ktoré podporujú dieťa, ale len zopár rokov. A aj to si šťastný, ak ich nájdeš a príjmu ťa. Niektoré ti začnú pomáhať, a potom, uprostred vzdelávacieho procesu, podpora skončí. Adopcia na diaľku je najlepšia v tom, že keď dieťa prijmeme, podporujeme ho až kým sa nerozhodne, čím chce byť. Dieťa „opúšťame“ až v bode, keď je vzdelané, alebo získalo nejakú zručnosť, ktorá mu zabezpečí lepší život,“ vysvetľuje Julious. Spomína prípad dievčaťa z veľmi chudobnej rodiny, ktoré však dnes vďaka adopcii pracuje v banke a je si istý, že takýchto šťastných prípadov bude už len pribúdať. Osobne na to dohliadne.

Julious vypisuje údaje o deťoch, zatiaľ čo Daniel skúša chlapcov z vedomostí a pozerá si ich zošity

 

 

Pri skúšaní deti píšu do zeme, aby zbytočne nemíňali papier v zošite

 

 

Autorka: Zuzana Schaleková

Foto: Zuzana Schaleková

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Prečítajte si tiež