Posvätný status obete v sekulárnom náboženstve humanity

Posvätný status obete v sekulárnom náboženstve humanity

Skutočne platí, že to, čím sú Boh a bohovia v náboženstvách, to je pre vyznávačov ľavicovej ideológie obeť?

V predchádzajúcom blogu som načrtol, aké sú podľa mňa spoločné psychologické atribúty ľavicových predstáv o ideálnej spoločnosti. V tomto texte by som sa rád hlbšie zaoberal tým, ako sa vysporadúvajú s absenciou pevne danej autority (resp. nadprirodzenej entity). Na úvod poznamenám, že existuje špecifická a početná sorta ľudí medzi tzv. mestskou inteligenciou, ktorá prirodzene inklinuje k niektorým ľavicovým presvedčeniam (čo si sami nemusia ani uvedomovať), ale v zásadných ideových východískách sa nestretáva s prívržencami identitárnej politiky či pracujúcej chudoby. Ide o ľudí, ktorých Nassim Taleb nazýva "intelektuáli, ale predsa idioti"; ktorých F. A. Hayek vnímal ako obete osudovej domýšľavosti; a ktorí bývajú pravicovo zmýšľajúcimi často pejoratívne označovaní ako sociálni inžinieri. Sú to uctievači arbitrárneho rozumu, ktorí veria, že komplexné spoločenské javy sa dajú precízne skúmať a predikovať, a oni na základe toho dokážu svet nadizajnovať tak, aby ľudia konali a mysleli správne. Zdroje poznania a konania, ktoré ležia mimo vedeckého pozitivizmu, pre nich často nemajú veľkú hodnotu. Aj keď prívrženci tejto ideológie môžu v určitej miere vyznávať aj sociálnu spravodlivosť ako etický ideál, a tým pádom sa aj ich týka to, o čom píšem v tomto príspevku, chcem sa zamerať výhradne na to, čo je posvätné pre tzv. prototypického ľavičiara - obeť.

To, aká dôležitá, vlastne priam centrálna, je pre klasickú ľavicu obeť, je až tak do očí bijúce, až sa zdá zbytočné to vôbec akokoľvek preukazovať. Mohli by sme poukázať na Marxovo presvedčenie, že úlohou filozofie je meniť svet (samozrejme smerom k „spravodlivejšiemu“), na Foucaulta, ktorý vnímal poznanie ako nástroj ovládania slabších silnejšími, ale v neposlednom rade na množstvo príkladov zo života. Nedávno som napríklad zachytil recenziu od turistky, ktorá bola s rodinou navštíviť prírodnú rezerváciu a stažovala sa, že turistický sprievodci stále hovorili o tom, ako zle sa bieli prisťahovalci správali k Indiánom a otrokom, a tak sa vlastne nič nedozvedeli o danej destinácii. Na to reagovala bývalá kandidátka Demokratickej strany, ktorá vnímala tento text ako rasistický. Daná kandidátka pritom sama kedysi vyzývala k tomu, aby sme skoncovali s bielymi. Svet je plný príkladov, ktoré poukazujú na to, ako ideológia obetí preniká do myslenia mnohých ľudí. Každý, kto trochu sleduje dianie a vie, čo je to Twitter, The Guardian, Huffington Post, BBC, CNN, Denník N apod., tuší, o čom je reč.

USA ponúka najviac príkladov toho, že progresivizmus nie je len akési oslobodzujúce hnutie, čo nás má zachrániť spod spárov prežívajúcich zvyškov niekdajšej spiatočníckej kultúry, ale ideológia, v ktorej keby neabsentovala nadprirodzená deita, tak by bola na nerozoznanie od náboženstva1. A práve tu sa dostávame k tomu, čo vnímam ako dôležitý dôvod za tým, prečo si politická ľavica tak zakladá na obetiach. S ústupom kresťanstva z vnútorných životov členov spoločnosti sa rozplynula prítomnosť tzv. veľkého druhého (t. j. Boha), ktorý je referenčným rámcom, z ktorého odvodzujeme zmysel našej existencie2

Veľký druhý (v angl. the great other / big other / significant other) je psychologická kategória pochádzajúca predovšetkým zo psychoanalytického myslenia. Za archetypálneho veľkého druhého sa považuje matka, keďže sa pre väčšinu ľudí ide o  prvý blízky vzťah, ktorý je exkluzívny a dyadický. Podľa teórie si vďaka tomuto vzťahu osvojíme do ďalšieho života schopnosť sa zrelo vzťahovať k iným ľuďom. Iné osoby sa v najútlejšom veku stávajú dostupné pre vzťah až po tom, čo ich primárna vzťahová osoba označí za bezpečné, pričom však vzťah s nimi nedosahuje až takú intenzitu. O tomto predpoklade je možné polemizovať, ale každopádne má solídnu podporu v psychologickom výskume a evolučnej biológii. Veľký druhý je charakteristický tým, že je vnímaný ako mocnejší a lepší ako my, je idealizovaný a je zosobnením našich túžob. V detskom veku je ľahšie vnášať prvky fantázie do reality, ale aj tak je intenzita našej túžby po dokonalom druhom v rozpore s vonkajším svetom obývaným nedokonalými ľuďmi, čo je mnohými významnými psychoanalytikmi ako Melanie Kleinová, Donald Winnicott alebo Heinz Kohut, vnímané ako jeden z kľúčových konfliktov v duši človeka. Podľa uvedených autorov stopy dieťaťa v dospelých uchovávajú túto našu túžbu naďalej. Pre účely môjho príspevku považujme dané tvrdenia za pravdivé, hoci je možné ich spochybniť. Mojim zámerom nie je priniesť definitívne pravdivý výklad, ale určitý interpretačný rámec, cez ktorý môžeme rozumieť tomu, čo stojí za rozmachom progresivizmu.     

Sloboda ako jednota a absencia prekážok

Keďže kresťanstvo je viac-menej založené na viere v entitu, ktorú môžeme označiť za veľkého druhého, sekularizácia spoločnosti je vlastne úpadkom tejto viery. To nie je však nevyhnutne tým, že by sme boli zrelší či rozumnejší ako kedysi, ale jednoducho tým, že existencia Boha či určitá predstava o ňom už pre nás nie sú tak uveriteľné ako kedysi. Pokiaľ sú však v nás prítomné pohnútky, kvôli ktorým potrebujeme veľkého druhého, potom sa vnútorný svet človeka dostáva do slepej uličky. Ak nie je možné veriť vo veľkého druhého (a že obyčajní smrteľní ľudia sú veľmi nedokonalí, a tým pádom nemôžu naplniť jeho charakteristiky, to každý z nás ľahko zistí), potom sa vlastne stávame opustenými v hostilnom a chladnom svete – stav charakteristický práve pre obeť. Tak ako mnohé ťažko znesiteľné stavy, snažíme sa ho vypudiť. Jednu z možných ciest nazvala psychoanalytička Melanie Kleinová projektívnou identifikáciou. Pocity obete sú premietané na druhých a následne sa s nimi stotožňujeme. Druhému, ktorý je teraz nositeľom našich pocitov, chceme pomôcť. Vzniká tak nevedomá fantázia puta medzi mnou a druhým, ktorá je únikom z ťažkej vnútornej reality.

Pamätám si, ako som sa ako pubertiak rozprával so spolužiakom o slobode. Vyslovil názor, že sloboda na zemi nie je možná, lebo pre neho by bolo slobodou to, keby má neobmedzené schopnosti a možnosti. Inak povedané, sloboda bola pre neho pohodlím a absenciou akýchkoľvek prekážok. Vtedy som s ním súhlasil. Spätne si uvedomujem, aké detinské a hlúpe je takéto chápanie slobody. Nevyhnutne sa však spája s narcistickými tendenciami v danom veku, s tým neochvejným presvedčením, že JA viem, čo je správne, a mám na to nárok. Narcis sa však potrebuje vo svojej správnosti a neomylnosti neustále zvonka utvrdzovať, a tak ide vlastne o akési kolísanie medzi absolútnou zraniteľnosťou voči kritike a absolútnym presvedčením o vlastnej všemohúcnosti. Problém nastane, keď tento narcizmus s vekom neopadne a v spoločnosti sa nezrelé chápanie slobody stane rozšíreným.

Aké útočisko však má obeť, ktorá je príliš krehká na to, aby sa vysporiadala so svetom, kde sú ľudia svojbytnými bytosťami a žiadny jeden veľký druhý neexistuje? Spojiť sa s ostatnymi obeťami, bojovať za spravodlivosť a spoločne vytvoriť raj na zemi. Aj keď len bojujem zástupne za iné obete, na pozadí tohto boja prebieha nevedomá fantázia, ktorá upokojuje mňa samotného. Sloboda je pri tom pojem, ktorý má skoro pre každého pozitívne konotácie, bez ohľadu na jeho obsah. Preto je na tento pojem premietané to, čo je zdrojom útechy. A to je svet, v ktorom som uchránený pred ďalšími ublíženiami a moja desivá individualita sa rozplynie v kolektívnom ťažení za spoločným cieľom s ostatnými obeťami.

Kultúra obetí

Sociológovia Campbell a Manning minulý rok vydali knihu o vzostupe kultúry obetí v USA, predovšetkým na akademickej pôde. Tvrdia, že kultúra obetí nahrádza kultúry úcty a má zhubný dopad na slobodu slova, čoho svedkami sme na pravidelnej báze. Študenti podávajú sťažnosti na nekorektných vyučujúcich, niektorým speakrom nie je povolené prednášať apod. Za vznikom kultúry obetí podľa Campbella a Manninga stojí úsilie ponížiť „útočníka“ a zvýšiť status „obete“ – čo znamená vlastný status priamo alebo zástupne. Paralela medzi adolescentným narcizmom a kultúrou obetí rozhodne nie je náhodná.

Aj keď súčasný výskyt narcizmu a starosti o obete (zdanlivo pôsobiacej ako súcit či empatia) môže pôsobiť rozporuplne, toto zdanie sa rozplynie, keď pochopíme, že starosť o druhého môže byť nástrojom sebapresadenia a vysporiadania sa s vlastným vnútorným svetom, kde absentuje čosi dôležité pre citový život človeka. Pravicový individualizmus, pokiaľ ho nepríjmame len v jeho vulgárnej hurá-libertariánskej verzii, sa zakladá aj na tom, že autentický záujem o druhého môže prísť jedine z pozície, kde si uvedomujeme a akceptujeme priestor, ktorý oddeľuje náš vnútorný svet od sveta druhého. Vtedy je možná úcta k druhému, ktorého svet je odlišný od môjho. 

Záver

V príspevku som sa pokúsil poukázať na to, že vznik ideológie obetí nie je náhodou prevládajúcim trendom po úpadku spoločenskej legitimity a postavenia kresťanstva. Keďže s týmto úpadkom je spojená aj strata výsadného a totálneho postavenia veľkého druhého, ktorý hrá významnú rolu v psychickom živote, a ktorého nie je možné nahradiť rovnocenným nástupcom, únik do pozície obete  a utvorenie ideologického kultu okolo tohto statusu je nevyhnutnou únikovou cestou pre mnohých členov spoločnosti. To vedie k ľavicovým snahám vytvoriť raj na zemi, avšak výsledkom môže byť presný opak.

____________________________________________

1Samozrejme, dá sa argumentovať, že toto sa týka len tých na extrémnom konci spektra, ktorých je aktuálne najviac počuť a vidieť. S tým súhlasím len čiastočne, lebo aj keď je fanatizmus doménou užšieho okruhu osôb, značná časť spoločnosti bude vždy potrebovať ideológiu v určitej podobe, a nepodceňoval by som ani vplyv hlboko veriacich až fanatikov na zvyšok spoločnosti, zvlášť keď ide aj o novinárov, akademikov, celebrity, ľudí z big-tech spoločností atď. 

2Napriek tomu, že sa považujem za konzervu, toto nemá byť kázanie o tom, ako by sme mali všetci prijať Boha do našich sŕdc, keďže sám nie som praktikujúci kresťan.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora