Cesta do hlbín progresívcovej duše II.

V druhej časti článku Cesta do hlbín progresívcovej duše budem rozoberať niektoré vybrané postoje progresívcov, s osobitným zameraním na názory Michala Šimečku. Aby nevzniklo nejaké nedorozumenie, nejde mi o psychoanalýzu progresívcov, ale o analýzu ich názorov. Keďže o M. Trubanovi, ktorému som sa venoval minule, vyšli najavo nové skutočnosti, plánujem sa k nemu ešte vrátiť v záverečnom pokračovaní článku.

Európan

Michala Šimečku som prvýkrát výraznejšie zaregistroval, keď bol Pod lampou diskutovať so Sulíkom o EÚ. Detaily tej diskusie si už nepamätám, ale spomínam si, že na mňa urobila dojem Šimečkova viera. Šimečka je mužom hlbokej viery. Hlboko, neochvejne a bezvýhradne verí v Európsku úniu. To je jeho viera, jeho náboženstvo. Šimečka verí v EÚ tak, ako kedysi verili zväzáci v Sovietsky zväz ako v uskutočnenie ideálu lepšieho, spravodlivejšieho sveta, v ktorom bolo zrušené vykorisťovanie človeka človekom, v ktorom ľudia konečne môžu viesť dôstojný život.  Určité paralely medzi súčasnou EÚ a niekdajším Sovietskym zväzom si všimol aj sovietsky disident Vladimír Bukovský, ktorý nazval EÚ Eurosojuzom. EÚ je podľa neho akýsi novodobý Sovietsky zväz, avšak v miernejšej podobe bez gulagov (Bukovského článok nájdete na internete pod názvom Evropská unie- nový Sovětský svaz).

Tak ako bol pre našich zväzákov Sovietsky zväz nositeľom pokroku, pre našich progresívcov sa tým celkom, kde zajtra znamená včera, novodobým nositeľom pokroku stala EÚ. EÚ je novodobým sekulárnym náboženstvom, predmetom nekritického uctievania. Je sekulárnou verziou kráľovstva božieho na zemi.

Progresívci ako Šimečka sú, ako tomu oni hovoria, proeurópski. Riešenie problémov EÚ, pokiaľ sú vôbec ochotní pripustiť, že EÚ nejaké problémy má, vidia v hlbšej integrácii. Ak má EÚ nejaký problém, tak snáď len ten, že je jej málo a teda oni žiadajú viac Európy, čo v jazyku nás bežných ľudí znamená, viac EÚ. „Viac Európy“ je riešením na každý problém. Nezabúdajme však, že cenou, ktorú musíme za túto čoraz hlbšiu integráciu zaplatiť, je okresávanie suverenity jednotlivých národných štátov.

Ľudia, ktorí majú kritický postoj k EÚ, sú označovaní ako euroskeptici alebo ako protieurópski. Ja tieto označenia nepoužívam. Považujem ich za zavádzajúce, lebo skryto stotožňujú Európu a EÚ. Pre mňa je protieurópska práve súčasná EÚ. Prečo? Z dvoch dôvodov: 1. Súčasná EÚ chce salámovou metódou zničiť Európu suverénnych národných štátov a nahradiť ju európskou federáciou, európskym impériom. Lenže bohatstvo Európy je práve v jej pestrosti národných štátov. 2. EÚ presadzuje ideológie, ktoré ak by sa presadili do praxe, viedli by k zničeniu toho, čo ja považujem za starú dobrú Európu. Ideológie ako feminizmus, gender, enviromentalizmus, multikulturalizmus, politická korektnosť, neomarxizmus, humanrightizmus a iné sú protieurópske. Súčasná EÚ predstavuje skutočnú hrozbu pre Európu národných štátov vychádzajúcu z tradícií kresťanstva, judaizmu, Grécka a Ríma. Nehovorím o vojenskej alebo ekonomickej hrozbe, ale o hrozbe kultúrnej. Je tu snaha o vytvorenie nového európskeho človeka, snaha o prevýchovu pôvodných Európanov a keď sa to nepodarí, tak o ich nahradenie migrantami väčšinou z moslimských krajín.

Veľa o povahe EÚ vypovedá to, že pri obsadzovaní kľúčových postov EÚ, bolo určujúce rodové hľadisko. To svedčí o tom, že EÚ je minimálne z časti hračka súčasných elít na presadzovanie určitých ideologických konceptov. V normálnom svete by mali o tom, či niekto obsadí nejakú funkciu rozhodovať jedine jeho schopnosti alebo výsledok volieb a nie jeho gender. Svet, kde sa uplatňuje rodové hľadisko, je svetom kvót, svetom sociálneho inžinierstva. Ak má byť v EK polovica žien, potom navrhujem, aby boli podľa svojho podielu v populácii zastúpení v EK aj mladí ľudia do 40 rokov, potom ľudia v strednom veku a v dôchodkovom veku.

Novodobí Európania snívajú o tom, že Európska únia sa zmení na impérium. G. Verhofstadt, ktorý navštívil zakladajúci kongres strany PS povedal, že budúca doba bude dobou impérií. Je to dobrá motivácia, chcieť byť súčasťou impéria? Podľa mňa nie. Je to mocenská ambícia, ambícia chcieť niečo znamenať, mať vplyv, byť veľký. U Macrona zohráva úlohu aj to, že Francúzsko už nie je tou mocnosťou, ktorou bolo ešte za De Gaulla alebo v skoršej dobe a európske impérium je spôsob, ako by mohlo Francúzsko získať znovu svoj vplyv tým, že by sa v EÚ stalo spolu s Nemeckom vedúcou silou. Teda vo vnútri EÚ by bola ešte jedna užšia únia Franko- Nemecko a potom by už záležalo len od konkrétneho Francúzskeho prezidenta, ako by sa dokázal presadiť.

Pre progresívcov je príslušnosť k národu menšou hodnotou ako príslušnosť k celo planetárnemu ľudstvu alebo k pomyselnému európskemu národu. Šefčovičov výrok „Je problém, že mladí cítia viac národne ako európsky“ by podpísali mnohí progresívci. V predchádzajúcej časti článku som písal o Trubanovom vyjadrení, že neznáša lokálpatriotizmus a národovectvo. Týmto ľuďom je bližšie európanstvo a kozmopolitizmus než národovectvo. Preto sa tak ľahko vzdávajú suverenity svojich národných štátov. Nechcú byť Slovákmi, Talianmi, Nemcami, Francúzmi, chcú byť Európanmi prípadne svetoobčanmi, ktorí nemajú nijakú konkrétnu vlasť, sú doma všade a vlastne nikde, ktorí k nijakému regiónu nie sú špeciálne citovo viazaní. Problém tohto postoja môže byť v tom, že ak k nijakému regiónu nemáte špeciálny citový vzťah (to je ten trápny Trubanov lokál patriotizmus), potom ani nemáte zvláštnu potrebu nijaký región zveľaďovať alebo zaň bojovať v prípade ohrozenia. Proste zdvihnete kotvy a presuniete sa niekde inde.

Nezabúdajme, že suverénom v Európe sú stále národné štáty. EÚ má iba takú legitimitu a právomoci, aké jej tieto národné štáty prepožičajú. Slovensko je v tomto zmysle viac ako Európska únia.

V 19. st. sa v Rusku intelektuáli delili na zapadnikov a slavianofilov. Zapadnici chceli orientáciu Ruska na Západ, kým slavianofili verili v samostatnú ruskú cestu. Podobné členenie by sme mohli použiť aj na pochopenie súčasnej slovenskej situácie. Aj u nás sú akýsi naši zapadnici, ktorí chcú, aby sme sa čo najužšie orientovali na Západ, aby sme sa čo najhlbšie integrovali, aby sme sa maximálne podobali západným krajinám ako je Nemecko a pozápadnili sa, zatiaľ čo k Rusku alebo Srbsku by sme mali mať skôr rezervovaný alebo až nepriateľský postoj. Na druhej strane naši slavianofili alebo národovci, chcú viac suverenity pre národné štáty, chcú právo na samostatný vývoj Slovenska ako rozvíjanie jeho potenciálu a orientáciu zahraničnej politiky viac na všetky strany, teda na dobré vzťahy so Západom, ale aj s Ruskom a Srbskom. Chcú, aby sme prijímali kultúrne impulzy zo Západu aj Východu a spracovávali ich sebe vlastným spôsobom.

Medzi našich zapadnikov by sme mohli určite zaradiť progresívcov. Ale aj „nové“ tváre našej politickej scény ako je M. Beblavý.

Progresívci v záujme pozápadnenia Slovenska neváhajú siahnuť aj k manipulácii. Asi si myslia, že účel svätí prostriedky. Konkrétne sa snažia slovenskú spoločnosť zastrašiť ruskou hrozbou. Ak sa vraj nebudeme čoraz hlbšie integrovať, príde Ivan na tankoch, obsadí nás a Slovensko sa stane ruskou guberniou. Hoci pozápadnenie či poeurópčenie Slovenska znamená ďalšiu stratu suverenity a v konečnom dôsledku zánik slovenskej štátnosti, oni by povedali, že práve toto je v našom záujme. Popreli by, že ide o stratu suverenity. Naopak by tvrdili, že by to našu suverenitu posilnilo. To mi pripomína to orwellovské „Vojna je mier. Sloboda je otroctvo.“ Strata suverenity je posilnením suverenity, strata suverenity je posilnením suverenity... Skúste si to stokrát zopakovať a možno tomu uveríte.

Progresívci však majú menší problém. Národy reálne existujú. Tak sa snažia aspoň filozoficky dekonštruovať ideu národa ako určitej objektívnej skutočnosti a urobiť z neho len dobovo a spoločensky podmienený sociálny konštrukt a tiež podporujú migráciu (teraz hovorím o progresívcoch v celosvetovom meradle), ktorá robí z pôvodne relatívne etnicky homogénnych spoločností spoločnosti multietnické. Tým je oslabované národné cítenie Európanov.

Ja si neželám, aby sa Slovensko stalo ruskou guberniou, ale nechcem ani aby sa rozplynulo v európskom superštáte ako jeden z jeho regiónov. Chcem toľko suverenity pre Slovensko, koľko je len možné. Prečo? Preto lebo suverenita znamená možnosť rozhodovať o sebe a prejavovať sa sebe vlastným špecifickým spôsobom. Suverenita znamená slobodu. Verím tiež v špecifické nadanie a poslanie slovenského národa ako duchovnej entity a toto nadanie a poslanie sa môže najlepšie realizovať v podmienkach čo najväčšej štátnej suverenity. Otázka ale je, či aj tento národ verí v seba tak ako v  neho verím ja a či je schopný uniesť svoju slobodu.

Národ považujem za niečo cenné. Je to prirodzene vzniknuté spoločenstvo, ktoré má svoje korene v nebi. Vďaka špecifickému duchu sa jednotlivé národy líšia nielen svojim jazykom, ale aj mentalitou, kultúrou, zvykmi, schopnosťami (napr. je evidentné, že Židia sú dobrí obchodníci, Brazílčania majú najviac dobrých futbalistov, Nemci vynikli vo filozofii a atď.), ústavným zriadením a inými charakteristikami. Vďaka svojím špecifickým kvalitám, môže každý národ prispieť do svetového fondu civilizácie a kultúry. Na to, aby to národ mohol robiť, však potrebuje slobodu, potrebuje mať možnosť sa rozvíjať a to sa deje najlepšie v národnom štáte. Keby sme národný princíp popreli, vznikne nám akýsi multikultúrny resp. multi etnický guláš vykorenených a preto aj ľahšie manipulovateľných ľudí.

V ideálnom prípade by národy mali tvoriť jednotlivé tóny celosvetovej symfónie ľudstva. Ten, kto odmieta národný princíp, ten chce túto pestrofarebnosť potlačiť a nahradiť ju monotónnou a preto sterilnou šeďou.

Keď bola u nás M. Le Penová, privítali ju progresívci neslušným hurónskym pokrikovaním celkom v rozpore s našou povestnou slovensko- slovanskou pohostinnosťou. Na proteste boli prítomní všetci výtečníci ako Šimečka, Poliačik, Jaurová, Beblavý (ten nekričal, len sa v úzadí šibalsky usmieval)... Najhlasnejšie kričal vydavateľ K. K. Bagala. V rukách mali transparenty so sloganom „Sloboda je viac ako národ“. Ten slogan je do istej miery zavádzajúci, lebo navodzuje dojem, ako keby sme si mali vyberať medzi slobodou a národom. V skutočnosti môžeme mať oboje. Veď demokracia sa najlepšie realizuje na úrovni národného štátu. Demokracia na úrovni EÚ je veľmi problematická už len preto, že neexistuje európsky ľud a demokracia, ako vieme, je vláda ľudu. Kritici EÚ ako V. Klaus dlhodobo poukazujú na demokratický deficit tejto organizácie. A čo takto sloboda národa? Nemení sa dnešná EÚ na novodobý žalár národov, z ktorého sa budú musieť národy o nejaký čas dramatickým spôsobom vyslobodzovať?

Z toho sloganu sa dá odvodiť ešte jeden záver: progresívci kladú dôraz na jednotlivca, na jeho slobodu a teda sú stúpencami individualizmu. Jednotlivca nadraďujú kolektívu, národu. Pojmy jednotlivca a národa by sme však nemali chápať ako protiklady, ale skôr v dialektickej jednote. Každý jednotlivec je tým, čím je, aj vďaka tomu, že patrí k určitému národu a národ sa realizuje prostredníctvom jednotlivcov.

Iný slogan, ktorý progresívci vytasili je: Skutočne európske Slovensko. Ja by som na tento slogan odpovedal: Slovensko sa nenachádza niekde v mongolských stepiach, nachádza sa v Európe a to priamo v jej strede, v jej srdci. Slovensko už skutočne európske je. Viac ako tisíc rokov. Neviem teda, čo iné by malo znamenať zo strany progresívcov volanie po skutočne európskom Slovensku, ako volanie po pozápadnenom a poeurópčenom Slovensku bez vlastnej identity?

Progresívci nemajú radi nacionalizmus, lebo vraj vedie k vojnám. To je ako keby sme povedali, že treba zakázať nože, lebo mnohým ľuďom bolo nožmi ublížené. Lenže čím by sme potom krájali zeleninu? Chcem tým povedať, že nacionalizmus sám osebe nie je zlý a závisí len na nás, aký mu dáme smer. Snaha zabrániť vojnám zrušením národov, by bola analogická snahe odstrániť manželskú neveru zrušením manželstva. Okrem toho, je mnoho vojen, ktoré nemali s nacionalizmom nič spoločného. Patria sem občianske vojny, križiacke výpravy, 30 ročná vojna, vojna vo Vietname, vojny medzi mafiánskymi rodinami atď. Pokiaľ dokážeme spojiť nacionalizmus s etikou a spiritualitou, takýto nacionalizmus nikomu neublíži.

Strašenie ruskou hrozbou je falošné. Tu je sedem dôvodov, prečo sa Slovensko nestane ruskou guberniou:

1. Slovensko nikdy v minulosti nebolo súčasťou Ruska a ani tu nežije výrazná ruská menšina alebo dokonca väčšina. Tým sa Slovensko výrazne líši od Krymu, pretože Krym bol dvesto rokov ruský a Rusi tam tvoria väčšinu obyvateľstva. Nebyť neuváženého činu N. Chruščova, keď Krym daroval Ukrajine, dnes by problém s Krymom nebol. Prípadnú anexiu Slovenska by bolo pre Rusov veľmi ťažké obhájiť. V prípade Krymu zohralo úlohu možno aj to, že existovala možnosť prenájmu časti polostrova Američanom. Aspoň tak som sa to dočítal. Keby to tak bolo, potom je pochopiteľné, že to Rusi nechceli pripustiť.

2. Slovensko nemá s Ruskom žiadne hranice. V prípade anexie by teda ruské vojská museli prejsť cez územie iného štátu.

3. Slovensko je súčasťou NATO. Keby na nás Putin zaútočil, riskoval by vojnu, ktorú by nemohol vyhrať. Neverím tomu, že by bol Putin ochotný kvôli originál bryndzovým haluškám z Liptova vohnať svet do tretej svetovej vojny.

4. Pričleniť Slovensko k ZSSR si nedovolil ani Stalin. Maximum, čo urobil, bolo, že pričlenil (uchmatol) k ZSSR Podkarpatskú Rus. Putin je síce autoritatívny politik, ale zďaleka nie je taký kruťas ako Stalin.

5. Na Slovensku nie je momentálne žiadna politická sila, ktorá by presadzovala pričlenenie Slovenska k Rusku. Nie je tu nikto, kto by napísal pozývací list ruským vojskám.

6. Slovensko má s Ruskom relatívne dobré vzťahy. Určitú úlohu tu hrá aj slovanská vzájomnosť.

7. Ak by bol nejaký problém s Ruskom, Ján Čarnogurský nám to vybaví.

Ruský útok na Slovensko je krajne nepravdepodobný. Pripusťme však, že by Rusov ani týchto sedem dôvodov neodradilo a Slovensko by predsa len obsadili. Bol by to koniec sveta? Pre niekoho možno áno, ale pre väčšinu ľudí by sa život veľmi nezmenil. Chleba by sa piekol ako doteraz, aj autá by sa vyrábali ako doteraz, len by sa trochu obmedzila sloboda.

V predchádzajúcom článku o Štúrovi som písal, že gróf Zay obhajoval potrebu pomaďarčenia Slovákov hrozbou ruským útokom. Ruské vojská vtedy skutočne prišli, ale len preto, aby pri Világoši potlačili maďarskú revolúciu. Neprišli anektovať Hornú zem alebo dokonca celé Uhorsko. Bola to priateľská výpomoc ruského cára rakúskemu cisárovi. Dnes je takáto akcia ešte oveľa menej pravdepodobná ako vtedy. Naši zapadnici nás strašia hrozbou toho, že by sme sa mohli stať ruskou guberniou len preto, aby mohli ospravedlniť to, že sa staneme „guberniou“ EÚ.

Strašenie Ruskom sa dá využiť aj ako tmel na rozdelenú spoločnosť, ktorá by sa mala zjednotiť voči vonkajšiemu nepriateľovi. Toto ale na Slovensku nebude fungovať. Ak chcete ľudí ovládať, tak jeden zo spôsobov ako to docieliť je, zastrašiť ich.

Aj keď neverím, že by nás Rusi mohli obsadiť, ruštinu zo základky si zopakujem. Pre istotu.

Pre progresívcov je národovectvo fuj. Sú svetoobčania alebo prinajmenšom euroobčania. Radi by národnú identitu marginalizovali, ak nie úplne potlačili. Pre nich existuje jedno homogénne ľudstvo a delenie ľudí na národy túto predstavu len kazí. Macron, ktorý je ich človek, povedal, že nie je žiadna francúzska kultúra, ale len kultúra vo Francúzsku. Keby to bolo skutočne tak, keby Francúzsko nemalo nijakú špecifickú kultúru, keby neexistoval žiadny francúzsky národ, ale len ľudia (občania) žijúci vo Francúzsku, potom by ani nemalo zmysel, aby existoval štát zvaný Francúzska republika. Rovno by sme mohli zrušiť štáty a vytvoriť jeden celosvetový štát s jednou vládou. Pre mňa sa rovná Macronov výrok zrade vlastnej krajiny.

Progresívici majú zmysel pre všetko to, čo je moderné. Držia krok s dobou. Sledujú módne trendy. Sú ponorení v prítomnosti, dalo by sa povedať, že sú prítomnosťou pohltení. O to viac im však chýba zmysel pre to, čo je nadčasové, trvanlivé. Niektoré veci časom nestrácajú platnosť a pretrvajú každú módu. Vďaka svojmu pohlteniu prítomnosťou majú progresívci slabé historické vedomie. Dejiny sa začínajú pre nich ich detstvom, ich prvými spomienkami. Pre tých uvedomelejších z nich novembrom 89. Ak sa aj pozerajú na skoršie obdobia, nedokážu ich pochopiť z nich samých, v ich špecifickosti, ale pozerajú sa na ne optikou svojej doby. Preto ak aj majú nejaké historické povedomie, majú ho väčšinou zdeformované neomarxistickými, postmodernistickými alebo feministickým predsudkami, akoby mali nasadené ideologické okuliare.

Aby som tieto svoje tvrdenia demonštroval na konkrétnom príklade, budem teraz analyzovať krátky status M. Šimečku, ktorý publikoval na Facebooku.

Rastislav sa nikoho nepýtal, a jednoducho sem pozval migrantov. Hoci vedel, že prinesú cudziu kultúru, cudzie hodnoty, a cudzie náboženstvo. Prišli peši z Turecka, cez nestráženú hranicu do Grécka, a potom ďalej balkánskou trasou. Ich príchod postupne rozvrátil pôvodné hodnoty, spoločenské vzťahy a zvyky, a odvtedy už nič nebolo ako predtým.

Neviem odkiaľ vie Šimečka, že Rastislav sa nikoho nepýtal. Pri takýchto dôležitých rozhodnutiach sa panovníci zvykli radiť s nejakými poradcami alebo s vplyvnými predstaviteľmi šľachty. Aj v koprodukčnom česko- slovenskom seriáli o misii Cyrila a Metoda to bolo zobrazené práve takto. Svojou žiadosťou k byzantskému cisárovi o vyslanie učiteľov sledoval Rastic určitý štátnický zámer. Určite to nebola z jeho strany svojvôľa či panovnícky rozmar.

Je korektné nazvať solúnskych bratov migrantmi? Šimečka tým chce vytvoriť analógiu medzi solúnčanmi a dnešnými migrantmi zo Sýrie alebo Afganistanu. Analógia je však nepresná. Jediné v čom analógia platí je, že nejakí ľudia išli z bodu A do bodu B. Tým sa však podobnosti končia. Cyril a Metod neboli ani utečenci pred vojnou, ani nešli na Veľkú Moravu kvôli štedrému sociálnemu systému. Oni pred ničím neutekali. Na Veľkú Moravu išli s pozitívnym cieľom, splniť kultúrno- civilizačné poslanie. Rozdiel medzi nimi a dnešnými migrantmi je väčšinou v tom, že oni išli ako kresťania z kresťanskej Byzancie na vtedy už väčšinovo kresťanskú Moravu. Neboli moslimovia, či vyznávači iného náboženstva. Vďaka tomu, že v okolí Solúne žilo slovanské obyvateľstvo, ovládali jazyk krajiny, do ktorej prichádzali. Ich civilizačné poslanie smerovalo nie k rozriedeniu veľkomoravskej kultúry a identity, ale naopak, k ich posilneniu. Malo slúžiť posilneniu politickej, náboženskej a kultúrnej suverenity Veľkej Moravy, najmä vo vzťahu k Franskej ríši, ktorej jadro tvorili dnešné Francúzsko a Nemecko, tvoriace aj jadro Európskej únie (Túto analógiu som si zase neodpustil ja).

Tu sa dostávame aj ku koreňu toho, prečo Šimečka, tento veľký Európan, nivelizuje význam misie Cyrila a Metoda. Ich misia totiž smerovala k rozvinutiu kultúrneho potenciálu Veľkej Moravy ako suverénneho slovanského štátu v strednej Európe (môžeme hovoriť o regionálnej mocnosti) a vytvoreniu špecificky slovanskej kultúry odlišnej od germánskej kultúry západnej Európy. A ešte by som dodal: Cyril a Metod išli z civilizačne vyspelejšej Byzancie na menej vyspelú Veľkú Moravu a teda z ich pohľadu to bola vlastne obeť. U dnešných migrantov je to naopak, pretože oni prichádzajú z chudobných a často aj rozvrátených oblastí do pokojnej a bohatej Európy.Šimečkova analógia medzi Cyrilom a Metodom a dnešnými migrantmi  je, veľmi mierne povedané, chybná.

Podľa Šimečku mali priniesť cudzie hodnoty, cudziu kultúru a cudzie náboženstvo. Cyril a Metod neprinášali cudzie náboženstvo, keďže v dobe ich príchodu bola Veľká Morava už väčšinovo kresťanská. Išlo skôr o skvalitnenie (prehĺbenie) toho náboženstva, ktoré tu už bolo etablované, aby sa toto náboženstvo mohlo rozvíjať v jazyku ľudu. Opäť sa tu snaží Šimečka robiť neprípustné analógie s dnešnými migrantmi,  ktorí naozaj prinášajú cudzie náboženstvo (islam), cudzie hodnoty (šariá) a cudziu kultúru (hidžáb, burka, halal...). Cyril a Metod vytvorili prvé slovanské písmo, prekladali Bibliu do slovanského jazyka, spísali zákonník, založili školu na výchovu kňazov atď. Kde sú tu tie cudzie hodnoty a cudzia kultúra, o ktorých hovorí Šimečka?Keby aj Cyril a Metod skutočne prinášali niečo cudzie, tak cudzie nemusí byť automaticky horšie ako to domáce. Keďže prišli z vyspelejšieho prostredia do menej vyspelého, tak v tomto prípade mohlo mať to nové, cudzie pozitívny význam.

Šimečka vo svoje neprípustnej analógii však pokračuje s neznesiteľnou ľahkosťou bytia. Solúnčania podľa neho prišli pešo z Turecka (ako dnešní migranti), nestráženou trasou cez Grécko (ako dnešní migranti) a potom ďalej balkánskou trasou (ako dnešní migranti). To, či prišli pešo, to je ťažko povedať, lebo v tej dobe sa ľudia bežne pohybovali na koňoch. Určite neprišli z Turecka, lebo Turecko vtedy neexistovalo. Na území dnešného Turecka sa rozkladala Byzantská ríša a Turci ešte kočovali niekde v strednej Ázii. V 9. st. nebolo ešte o Turecku ani chýru, ani slychu. Pojem „Turecko“ bol vtedy neznámy. Nie je pravda ani to, že by hranica Grécka, ktoré patrilo vtedy do Byzancie bola nestrážená. Oni predsa neprechádzali hranicu ako utečenci, oni mali poverenie od Byzanstského cisára. Dnes by sme povedali, že mali diplomatické pasy. Jediné, v čom má Šimečka pravdu je, že išli Balkánskou trasou, hoci to nemusela byť presne tá istá trasa, ktorou išli dnešní migranti, dodávam ja pre úplnosť.

Ich príchod mal rozvrátiť spoločenské zvyky, hodnoty a vzťahy a už nič nebolo ako predtým. Čo má pod tým Šimečka na mysli, to by bolo treba konkretizovať. A tu je tiež dôležité to, či to, že už nič nebolo ako predtým, bolo rozvrátenie nejakej dovtedy existujúcej idylky, alebo to bol kvalitatívny posun od horšieho stavu k lepšiemu. V tomto je ďalší problém v Šimečkovej analógii medzi dnešnými migrantmi a solúnskymi bratmi, lebo je otázka, čo prinášajú títo dnešní migranti, v drvivej väčšine moslimského vierovyznania, čím obohatia naše zvyky (Hádam len nie ženskou obriezkou a zákazom Vianoc ako pohanského sviatku?) a vzťahy (Že by polygamiou, sobášmi s deťmi a incestnými vzťahmi?)

Cieľom Šimečku je navodiť dojem, že existuje silná podobnosť medzi Cyrilom a Metodom na jednej strane a dnešnými migrantmi na strane druhej. Keby to bolo skutočne tak, čo teda rozhodne nie je, potom by sa niečo z nášho pozitívneho vnímania vierozvestcov malo preniesť aj na migrantov. Myslím, že toto je to, o čo ide Šimečkovi, okrem provokácie. Chce zosmiešniť naše kritické výhrady voči masovej migrácii. Ako však ukazujem, táto Šimečkova analógia je úplne chybná, až na jednu výnimku. Jeho argumentácia je hodná sofistu a môže zapôsobiť iba na ľudí, ktorí nemajú vyvinuté kritické myslenie.

A ešte aby som nezabudol na jeden dôležitý rozdiel. Byzantskú misiu mohlo tvoriť niekoľko desiatok ľudí a to je predsa len zásadný rozdiel medzi ňou a dnešnou migráciou desať tisícov a státisícov ľudí. Kroniky nehovoria ani o tom, že by Cyril a Metod vytvorili na Velehrade nejakú byzantskú no go zónu. Nakoniec sa celkom dobre integrovali. Že?

Truban o Šimečkovi povedal, že by bol výborným ministrom zahraničných vecí. Ja si myslím, že človek, ktorý takto manipulatívne uvažuje, by vôbec nemal pôsobiť v politike. Skôr by som ho videl v nejakej sorosovskej mimovládke. Neviem, koľko by som toho musel vypiť alebo vyfajčiť, aby som bol schopný vytvoriť niečo také, ako sú tieto štyri Šimečkove vety.

Jeden status J. Mikloška komentoval Šimečka slovami, že ho nezaujíma náboženstvo migrantov, lebo pre neho sú to v prvom rade ľudské bytosti. To je typický slniečkársky prístup, ktorý chce „páchať“ dobro doslova cez mŕtvoly (viď teroristické útoky, na ktorých sa podieľali migranti alebo ľudia s migračným pozadím). V skutočnosti je náboženstvo migrantov dôležité, lebo moslimovia v určitom počte zmenia charakter európskej civilizácie (podľa mňa k horšiemu) a to je obeta, ktorú Európa nie je povinná podstúpiť. Kto chce obetovať svoj život a majetok pre migrantov, nech to urobí, Európa ako taká to však nie je povinná urobiť. Európa je hodnota, ktorú treba zachovať aj za cenu, že väčšinu potenciálnych migrantov budeme musieť odmietnuť. Žiadne ľudské právo „žiť v Európe“ neexistuje. Je len na nás, koho a v akom počte si pustíme do svojho „domu“.

Keď sa moderátorka M. Kvačkajová (inak moja bývalá študentka z UMB) na RTVS v diskusii pred voľbami do EP opýtala Šimečku, čo migrácia, tak on asi tri sekundy mlčal. Bolo na ňom vidno, že tuho rozmýšľa, čo má povedať, či má povedať rovno, čo si myslí a stať sa ľahkým terčom svojich oponentov, médií a väčšej časti verejnosti, ktorá migráciu odmieta alebo povedať to, čo mu najmenej poškodí. Nakoniec sa rozhodol pre druhú možnosť a povedal, že by sme mohli prijať dočasne nejakých migrantov v Gabčíkove. Lenže toto je presne taká istá pomoc, akú poskytli kritizovaní Fico a Kaliňák. Rozdiel medzi Šimečkom a Ficom by bol potom len v jemnejšej rétorike. Ja ale nepochybujem, že Šimečka by bol rád, keby sme mohli prijať na Slovensko aspoň 5000, ale lepšie by bolo aj 20000 moslimov, aby sme tu mali pravý nefalšovaný multikulturalizmus, aby sme boli ako naše vzory Nemecko a Francúzsko, aby sa v Bratislave, Nitre, Poprade hrdo týčili minarety a po uliciach našich miest sa prechádzali ženy v burkách. Radosť v sídle PS by potom nepoznala medzí. A keby aj Šimečka povedal, že toto nechce, ja by som mu neveril, ani keby to bol ochotný odprisahať na hispsterskú bradu Martina Poliačika.

Multikulturalizmus, teda premiešavania národov, rás a kultúr považujem za narušenie svetového poriadku, ktorý môže viesť k chaosu. Aj hodnotovému. Známy „extrémista“ 14. Dalajláma sa vyjadril, že Európa by mala ostať Európanom. Ja dodávam, že Afričania by mali žiť v Afrike a Ázijci v Ázii. V menšom množstve môžu títo ľudia slúžiť v Európe ako korenie (Migrácia je do určitej miery prirodzený jav), ale korenia nesmie byť príliš.

Slovensko je relatívne etnicky homogénne a bol by som rád, keby to tak ostalo. Národ je pre mňa v prvom rade duchovné spoločenstvo, ale určitú úlohu tu hrá aj fyzično, lebo duch sa prejavuje prostredníctvom hmoty resp. tela. Určitý duch potrebuje určité telo. Keď sa mužský duch ocitne v ženskom tele alebo ženský v mužskom, tak z toho vznikajú problémy.

Nemožno v zoo dať do jednej ohrady vlka a kozliatko, hoci by aj vlk tvrdil, že je to diskriminácia, lebo podľa všeobecnej deklarácie zvieracích práv sú si všetky zvieratá rovné a majú na základe toho rovnaké práva. V tomto prípade by sme však vlkovi nemali ustúpiť, lebo vlkovi nejde o spravodlivosť, jemu ide o to, aby sa mohol dostať ku kozliatku a zožrať ho. Na doktrínu zvieracích práv sa odvoláva vlk len vtedy, keď mu to vyhovuje. Vlastne doktrínu zvieracích práv len zneužíva, aby zakryl svoje skutočné ciele.

Každý človek má právo požiadať o možnosť usadiť sa v akejkoľvek krajine, ale rovnako tak táto krajina má právo ho prijať, alebo odmietnuť. Neexistuje žiadne ľudské právo, ktoré by človeka oprávňovalo usadiť sa kdekoľvek, kde chce.

Hranice sú niečo prirodzené. Môžeme si to ukázať na príklade ľudského tela. Bunky ľudského tela neprechádzajú kontinuitne jedna do druhej, ale sú oddelené hranicami, bunkovou stenou. Napriek tomu, že sú navzájom ohraničené, spolupracujú pre dobro celku, organizmu. Práveže, keby sa bunky nášho tela zliali do jednej vnútorne nerozlíšiteľnej masy, nemohli by si plniť svoju funkciu. Platí to aj o orgánoch, ktoré sú zložené z buniek. Aj zvieratá majú svoje brlohy a vymedzujú si teritórium. Svet bez hraníc by viedol k chaosu. Ako by to vyzeralo , keby hranice neexistovali, sme mali možnosť vidieť v roku 2015, keď nastalo novodobé sťahovanie národov. Aby boli hranice skutočne zbytočné, muselo by prísť kráľovstvo božie na zem a to sa zatiaľ nestalo alebo aspoň nie v dostatočnej miere.

Rasizmus a bohovidenie

Progresívci veria v jedno homogénne ľudstvo. Ľudstvo sa nedelí pre nich na národy, rasy, náboženstvá, civilizácie alebo pohlavia. To sú len sociálne konštrukty, ktoré treba prekonať. Existuje len človek ako taký, ktorý nemá ani národnosť, ani rasu, ani pohlavie. To, že belosi sú bieli a černosi čierni je len rasový predsudok, ktorý treba prekonať. Všetci sme jednakí, ľudia ako takí. Konkrétni ľudia sa tak v ich chápaní menia na abstrakcie.

Progresívci ako príslušníci smeru, ktorý je silne pod vplyvom neomarxizmu a politickej korektnosti sú obzvlášť citliví na tému rasizmu. Boli to práve členovia Frankfurtskej školy, ktorí nastavili vysokú mieru citlivosti a možno až precitlivenosti na túto tému. Rasizmus považujem aj ja za niečo negatívne, ale myslím si, že progresívci vo svojom ťažení proti nemu zachádzajú v niektorých ohľadoch príliš ďaleko, čo vedie k rôznym ideologickým výstrednostiam, pozitívnej diskriminácii, k obmedzovaniu slobody slova v rámci politickej korektnosti atď. Pomaly bude za rasizmus považované aj to, keď poviete, že beloch je biely a černoch čierny. Obvinenie z rasizmu (aj z fašizmu a iné) je nadužívané. Ak vás na Západe obvinia z rasizmu, tak ste spoločensky mŕtvi. Za rasistov sú označovaní napr. aj kritici islamu alebo masovej migrácie, hoci islam nie je rasa, ale náboženstvo a ľudia putujúci do Európy sú väčšinou príslušníci bielej rasy. Po teroristických útokoch v Bruseli, ktoré spáchali ľudia s migračným pozadím arabského pôvodu sa dokonca na ulici objavil nápis „Stop rasizmu“.

Rasizmus je téma, ktorú progresívci zneužívajú na to, aby mohli ovládať spoločnosť. Na tejto téme dávajú najavo svoju morálnu prevahu. Je zdrojom ich moci. Oni sa postavili na stanovisko antirasizmu a zároveň sa stali vykladačmi toho, čo rasizmus je a čo nie je. Predstavujú akúsi ideopolíciu, ktorá striehne na skutočne rasistické, väčšinou však len nešikovné, vyjadrenia bežných ľudí. Rasizmus vo svojom ponímaní vyhlásili za jeden z najhorších zločinov, akého sa dnes môže človek dopustiť. Vrah môže mať sympatie verejnosti, lebo tá ho môže vnímať ako obeť spoločenských pomerov, rasista však nárok na nijaké ohľady nemá. Týmto spôsobom zastrašujú ľudí a označenie za rasistu sa môže ujsť aj normálnemu človeku, ktorý si len uvedomuje rozdielnosť medzi rasami bez toho, aby bol skutočným rasistom. V rámci kultúrnej vojny (termín kultúrna vojna nemám rád, ale kvôli zjednodušeniu ho tu používam) sa stala téma rasizmu pre progresívcov akousi baštou, ktorú obsadili a z ktorej ovládajú spoločnosť. Preto by konzervatívci mali pri tejto téme prevziať strategickú iniciatívu, uchopiť ju racionálne a zároveň z hľadiska etiky a kresťanstva prijateľným spôsobom a tým z tejto pomyselnej bašty progresívcov vyhnať. Kto si urobí jasno v tom, čo je rasizmus, ten sa už potom samozvanými antirasistami len tak ľahko zastrašiť nedá.

Dokonca aj mne sa ušlo obvinenie, že som rasista len preto, lebo som o Natálii z reklamy na švédsku pálenku napísal, že nie je typickou Slovenkou. Nepochybujem, že po publikovaní tejto druhej časti článku Cesta do hlbín progresívcovej duše, pribudnú ďalšie obvinenia z rasizmu.

V USA majú najhoršie študijné výsledky deti z afroamerických rodín, v strede sú deti euroameričanov a najlepšie sú na tom deti východoázijského pôvodu. Sociológ Charles Murray meral inteligenciu detí zo spomínaných troch kategórií a zistil, že zodpovedá študijným výsledkom. Teda najlepšie sú na tom východázijčania, potom euroameričania a nakoniec malí afroameričania. Samozrejme, vplyv majú aj sociálne faktory, ale tie sa zvyknú v súčasnosti skôr preceňovať. Na základe Murrayho výskumu môžeme povedať, že existuje rasová podmienenosť inteligencie, čo samozrejme neznamená, že nemôžu existovať málo inteligentní Japonci a vysoko inteligentní černosi. Ide tu len o štatistický priemer.

Vedec, ktorý robí takýto výskum, nemôže v dnešnej dobe uniknúť obvineniu z rasizmu a nevyhol sa mu ani Murray, ktorý čelil aj fyzickým útokom antirasistických amerických študentov a viackrát mu bolo znemožnené prednášať. Výskum rasovej podmienenosti určitých psychických alebo fyzických dispozícií je dnes tabuizovaný. Skôr sa očakáva od vedca, že bude rasové rozdiely bagatelizovať, prehliadať alebo zamlčiavať.

Progresívci vysvetľujú horšie výsledky afroamerických detí diskrimináciou a horšími sociálnymi podmienkami. Oni veria, že všetci ľudia sú si rovní, že sú v podstate rovnakí a rovnako nadaní alebo ak aj nie, rasa v tom nehrá žiadnu úlohu. Ak sa afroamerické deti horšie učia, je to spôsobené rasizmom, diskrimináciou a tým, že pochádzajú z chudobnejších rodín. Na tomto vysvetlení je tiež niečo pravdy, lebo ak dieťa pochádza zo sociálne slabej rodiny, kde sa na školské vzdelanie nekladie dôraz alebo sa tými, ktorí sa dobre učia, dokonca opovrhuje ako šplhúňmi alebo bifľošmi, tak má menšiu motiváciu sa snažiť.

Progresívci by povedali, že výskum, aký robil Murray je zlý, lebo vedie k rasizmu. Teda vôbec by sa nemalo merať, či je inteligencia nejako rasovo podmienená. Áno, môžu tu byť určité etické problémy, ale zase keby mali progresívci v tomto smere pravdu, potom by jediný spôsob, ako sa vyhnúť pasci rasizmu, bolo potlačiť pravdu a podľa mňa láska k blížnemu, ktorá je založená na potláčaní pravdy, nemôže byť pravá. Ak má Murray pravdu a inteligencia je rasovo podmienená, potom to nemôžeme zametať pod koberec a musíme sa s tým nejako vedome vyrovnať.

Ak je pravdou, že inteligencia je rasovo podmienená, potom pre nás belochov to nie je až také výhodné zistenie, lebo sa ukazuje, že Číňania alebo Japonci sú v porovnaní s nami inteligentnejší. Znamená to, že sú voči nám nadradení? Nie, veď si vezmite, že väčšina vedeckých a vôbec kultúrnych vymožeností súčasného sveta má pôvod v rámci západnej civilizácie, ktorú tvorí najmä Európa, Amerika a Austrália. Japonci poznajú Mozarta a Beethovena, ale tu v Európe nie sú japonskí skladatelia príliš známi. Z toho jasne vyplýva, že inteligencia, teda schopnosť riešiť teoretické a praktické problémy je len jednou zložkou, ktorá charakterizuje človeka. Čo ak je niekto inteligentný, ale je to zloduch? Nie je potom ešte väčším zloduchom, ako keby bol menej inteligentný? Nie sú ešte viac ako inteligencia človeka dôležité jeho duchovná úroveň, morálny charakter a tvorivosť?

Napr. aj ženy sú v priemere inteligentnejšie ako muži. Znamená to, že by im mali byť nadradené? Nie, lebo muži majú viac zástupcov v dolnom aj hornom pásme úrovne inteligencie. Preto medzi mužmi nájdeme viac géniov, ale aj blbcov. Väčšinu dôležitých vedeckých, filozofických, náboženských, politických aj umeleckých výtvorov vytvorili bieli heterosexuálni (niekedy aj homosexuálni) muži.

Tak isto majú muži väčšie zastúpenie medzi súdne trestanými osobami, najmä pokiaľ ide o násilné trestné činy, než ženy. Je to preto, lebo majú prirodzene danú väčšiu mieru agresivity, alebo sa nenarodili ako chlapci, ale boli od malička vedení k tomu, aby boli agresívnejší, ako by povedala Oľga Pietruchová, alebo je to spôsobené tým, že sú v spoločnosti diskriminovaní?

Keby sme sa pozreli na finále olympijského behu na sto metrov, videli by sme, že medzi štartujúcimi výrazne dominujú Afroameričania (hlavne z USA a Jamajky). Ak by sme ako rozhodujúce kritérium pre určenie hodnoty človeka brali rýchlosť, potom by boli Afroameričania nadradení belochom aj Ázijčanom. Títo Afroameričania majú pôvod väčšinou v západnej Afrike (Kongo, Senegal, Nigéria). Vo vytrvalostných disciplínach zase dominujú Afroafričania z východnej Afriky, hlavne Keňania a Etiópčania. Keby išlo o vytrvalosť, potom by ešte aj nad Afroameričanmi vyhrali Afroafričania z východnej Afriky.

V basketbalovej NBA tvoria Afroameričania až 75% hráčov. Nie je to spôsobené tým, že sú tam Euroameričania nejako diskriminovaní? Nie, Afroameričanov je tam toľko, lebo sú proste lepší než Euroameričania. Tak isto v šprinte a vo vytrvalostných disciplínach. Vidíme, že aj v športe zohráva úlohu určitá národná a rasová podmienenosť.

Sarrazin vo svojej knihe Nemecko pácha samovraždu píše, že keď sa v Nemecku robili prvé merania inteligencie, Židom vyšli výsledky o 15 bodov vyššie než zvyšku nemeckej populácie. To je vysvetlenie toho, prečo Židia vždy vynikali v takých povolaniach ako sú právnik, lekár a prečo majú najviac držiteľov Nobelových cien v prírodných vedách vzhľadom na percentuálne zastúpenie vo svetovej populácii. Môže to tiež vysvetľovať aj to, prečo mnoho významných obchodníkov a bankárov je židovského pôvodu. Ako píše Paul Johnson v Dejinách židovského národa, Židia majú dlhú tradíciu pestovania intelektuálnych schopností, ktoré si cibrili najmä pri interpretácii náboženských textov.

Ak sa chceme vyhnúť pasci rasizmu, nemôžeme spomínané rasovo podmienené charakteristiky ignorovať, nemôžeme ich však ani preceňovať. Treba im priznať určitý význam, ale len do určitej miery.

Človek nie je determinovaný rasou tak ako pes. Človek je v prvom rade sám sebou, indivíduom, osobou. Preto existujú inteligentní černosi rovnako ako existujú menej inteligentní Japonci. Nájdeme rýchlych euroeurópanov (Napr. Ján Volko. Hoci je možné, že Volko má nejakých afrických predkov.) a pomalých Afroameričanov, hoci zo štatistického hľadiska, keď sa niekto narodí ako Japonec alebo Žid, tak bude asi inteligentnejší, ako keď sa narodí ako Grék alebo Senegalčan. Nemusíme chodiť ani do Afriky alebo do Japonska, aj tu na Slovensku medzi rodenými Slovákmi nájdeme rôznych ľudí; inteligentnejších aj menej inteligentných, múdrejších aj hlúpejších, morálnejších aj menej morálnych, pracovitých aj lenivých atď.

To, čo je na človeku najdôležitejšie je, že je nositeľom duchovnej iskry, ktorá nesie pečať božieho synovstva a vďaka nej je človek obrazom Božím. Táto iskra tvorí základ jeho vedomia, je trvalá, nesmrteľná, nezničiteľná. Má svetelnú, nemateriálnu prirodzenosť. Neviem, či by bolo z pohľadu progresivizmu takéto prekonanie rasizmu prijateľné, lebo progresívci sa prejavujú ako moderní ľudia aj svojím príklonom k materializmu. A ako materialisti neuznávajú nič nehmotné, duchovné. Pre nich je celý duchovný život človeka len prejavom aktivity mozgu.

Na konkrétneho človeka a ľudstvo ako také sa treba pozerať komplexne. Na jednej strane je človek nositeľom nesmrteľnej duchovnej iskry, ktorú môžeme zjednodušene nazvať aj dušou, ale zároveň existujú medzi ľuďmi aj rozdiely, ktorým tiež treba priznať určitú váhu a ktoré niekedy môžu spôsobovať problémy v ich spolužití. Jednoduchý príklad: dvaja ľudia môžu byť duchovne bratia, ale keď jeden má rád hlučnú hudbu a druhý má rád ticho, potom môže byť ich vzájomné spolužitie náročné. V takom prípade by bolo lepšie, keby nebývali spolu, ale oddelene každý vo svojom dome. Potom by mohli spolu lepšie vychádzať. Čo tým chcem povedať? To, že dnešné premiešavanie ľudí, rás, národov, náboženstiev nie je dobré a môže do budúcnosti narušiť spoločenskú kohéziu. Treba rešpektovať to, že ľudia sú duchovne a možno aj biologicky (ak pochádzajú od jedného spoločného predka) bratia a sestry, ale zároveň nesmieme zabúdať na to, že sa delia podľa národov, rás, kultúr, náboženstiev, civilizácií, pohlaví, ideových prúdov atď. Aj v rámci rodiny sa môžu vyskytnúť vzájomne veľmi odlišní jednotlivci.

Progresívci sa vyrovnávajú s rasizmom tak, že robia z človeka abstrakciu, ktorá je zbavená všetkých spomínaných určení, teda človek sa mení na bytosť bez náboženstva, bez rasy, bez pohlavia, bez národnosti, bez politického presvedčenia. Keď Šimečka hovorí, že ho nezaujíma náboženstvo migrantov, tak je to práve toto. V skutočnosti je náboženstvo pre človeka silnou charakteristikou a platí to špeciálne u moslimov, ktorí viac než príslušníci iných náboženstiev inklinujú k fundamentalistickej verzii svojej viery. Fundamentalizmus je islamu vlastný viac než iným náboženstvám.

Progresívci popierajú pravdu o človeku. Dalo by sa to povedať tak, že v mene lásky sa vzdávajú pravdy. V mene idey jedného rovnakého ľudstva popierajú alebo aspoň bagatelizujú menované rozdiely. Aby som ich však mohol transcendovať, bez toho, aby som ich poprel, potom musím zatiahnuť na hlbinu, musím vidieť veci na tej najhlbšej možnej úrovni a to znamená vidieť v druhom človeku nesmrteľnú duchovnú iskru. Vďaka tomu budem schopný vnímať všetky spomínané odlišnosti, ale vnímať ich len ako odev duchovnej bytosti. Ide vlastne o to, vidieť v človeku Boha alebo Krista. Môžeme preto hovoriť o bohovidení.

Vo filme o Matke Tereze s G. Chaplinovou je scéna, ako sa chystá nastúpiť na vlak, keď si všimne na peróne jedného starého žobráka, ktorý na ňu prosebne upiera zrak a volá: „Žíznim. Žíznim.“ Ona uvidela v tom žobrákovi Krista. Boh sa nám zjavuje aj prostredníctvom druhých ľudí.  Aj budhisti majú jedno duchovné cvičenie, ktoré radí duchovným žiakom, aby sa na každého človeka pozerali ako na zamaskovaného Budhu. Potenciálne je každý človek Budhom alebo bohočlovekom, lebo má v sebe zárodok dokonalosti, spomínanú duchovnú iskru.

Na duchovnej rovine môžeme hovoriť o bratstve medzi ľuďmi. Lenže ľudí, ktorí sa dokázali povzniesť k tejto rovine, nie je až tak veľa. Preto nie je idea bratstva všeobecne rozšírená. Ak aj má niekto v sebe zárodok dokonalosti- bohočlovečenstva, môže mať od jeho realizácie poriadne ďaleko a môže sa správať ako vlk. Od takého by sme si mali udržiavať odstup.

Ak by sme inteligenciu ako kritérium aplikovali medzi rasami a určovali na základe nej, ktorá rasa je ktorej nadradená, potom je už len krôčik k tomu, aby sme toto kritérium preniesli aj do vzťahov medzi jednotlivcami v rámci jednej rasy. Keby bol nejaký Slovák menej inteligentný ako ja, potom by mi bol podriadený, ale zase mne by bol nadradený nejaký iný Slovák, ktorý je inteligentnejší ako ja. Takéto uvažovanie je cesta do pekla. Iba hlupák, zakomplexovaný človek alebo bezohľadný sebec sa potrebuje vyvyšovať nad niekoho, kto je menej schopný ako on. Biblia v tomto smere hovorí jasne: Kto chce byť prvý, nech slúži ostatným. Teda ak som vzdelanejší alebo inteligentnejší ako niekto iný, tak sa nemám nad neho vyvyšovať, dávať mu najavo svoju prevahu, ale mám byť pripravený sa o svoje vedomosti s ním podeliť, samozrejme, ak on bude mať o ne záujem. Ak nebude, tak netreba hádzať perly sviniam.

Progresívci chcú prekonať sexizmus tým, že popierajú prirodzene a objektívne existujúce rozdiely medzi pohlaviami, chcú prekonať nacionalizmus tým, že popierajú prirodzené rozdiely v mentalite národov a rasizmus chcú prekonať tak, že popierajú rozdiely medzi rasami. Všade tu, a ešte aj pri iných témach, ide o ten istý spôsob uvažovania. V podstate ide o popieranie alebo krivenie reality v mene určitej ideológie. Ja odmietam rasizmus, odmietam však aj toto ideologické krivenie reality. Ak máme skutočne prekonať rasizmus, musíme to urobiť tým, že rasové rozdiely nebudeme popierať, ale priznáme im primeranú dôležitosť a nad rasové hľadisko postavíme hľadisko všeobecnej etiky či ešte lepšie kresťanstva. Láska k blížnemu predsa neznamená, že budem popierať, že ten blížny má nízku inteligenciu alebo má určité morálne problémy, ale to, že sa zameriam na to, čo je v ňom najhlbšie, na duchovnú iskru, na obraz Boha. Netreba popierať pravdu v mene lásky, treba len dať na prvé miesto to, čo je na človeku skutočne najdôležitejšie, na druhé to, čo je druhoradé a na tretie to, čo je treťoradé atď.  Ak to dokážeme, unikneme pasci rasizmu bez toho, aby sme si druhých maľovali na ružovo.

Nedávno som čítal recenziu knihy Chucka Palahniuka Deň prispôsobenia od E. Akácsovej v týždenníku Týždeň. Palahniuk píše o tom, že sa v budúcnosti rozdelia belosi, černosi a homosexuáli a tieto tri skupiny ľudí budú žiť v oddelených štátoch. Autorka o knihe píše: „Len v Čiernotopii (to je štát, kde budú žiť len černosi- J. B.) vznikne akási utopicky šťastná, telepatická a technologicky rozvinutá spoločnosť, pretože sa konečne môžu bez rasizmu prejaviť mentálne schopnosti černochov. Ostatné dva štáty dopadnú oveľa tristnejšie. Biela Europodia (tam žijú len belosi- J. B.) sa vracia k manuálnej práci, feudalizmu a podriadenosti žien, no a Gaysia (štát homosexuálov- J. B.) musí ostatným dvom štátom tvrdo platiť za nových gayov, pretože sami ich dostatočne neprodukujú a tak nútene inseminujú všetky lesbičky.“

Môj komentár k tejto knihe: Už z krátkej ukážky je zrejmé ideologické smerovanie knihy. Kniha pôsobí antirasisticky, hoci možno obsahuje latentný protibelošský rasizmus. Vyzerá to totiž tak, že belosi sú tam, kde sú, len vďaka tomu, že môžu vykorisťovať a utláčať černochov. Akonáhle by túto možnosť nemali, civilizačne by upadli a naopak, černosi by vytvorili vyspelú spoločnosť.

Ono to vlastne nie je utópia, lebo existujú belošské a černošské štáty. Napr. v subsaharskej Afrike sú také spoločnosti, o ktorých píše Palahniuk a mohli by sme spomenúť aj Haiti alebo Jamajku, kde vládnu černosi a žiadna technologicky vyspelá alebo telepatická spoločnosť tam nevznikla. Je možné, že ľudia v týchto krajinách sú šťastnejší, pretože černosi sú v porovnaní s nami zachmúrenými belochmi usmievavejší, ale tie africké spoločnosti sú skôr chudobné, politicky nestabilné a skorumpované, hoci tam žiadni alebo takmer žiadni belosi nežijú. Belošský rasizmus ako brzdu afrického vývoja môžeme preto vylúčiť. Je to skôr naopak. Kým boli v Zimbabwe farmy v rukách bielych farmárov, tak tieto farmy prosperovali, ale keď im boli odobraté na základe rasových kritérií a pridelené černošským farmárom, tak začali upadať. Netuším, čo chcel Palahniuk svojou knihou povedať.

Nasledovať bude tretia časť článku s názvom Prezidentka Tejto krajiny, ktorá bude venovaná hlavne rozboru názorov Z. Čaputovej. V tejto časti sa budem snažiť zodpovedať otázku, či je naša prezidentka kultúrnou marxistkou a tiež to, ako by sa mohol v duchu progresivizmu zmeniť názov SR, štátny znak a taktiež hymna SR.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo