Ministerstvo školstva nepotrebuje reformu, ale revolúciu

Ministerstvo školstva nepotrebuje reformu, ale revolúciu

Malé deti sa zaujímajú o tento svet. Chcú sa všetko naučiť. Potom prídu do prvého ročníka základnej školy, sedia na zadku až do maturity, a keď konečne odídu, spália knihy. Majú jediné predsavzatie – už nikdy viac sa nechcem učiť! Končím so vzdelávaním. Radšej budem kopať kanále, ako uplatňovať rovnaký systém po zvyšok života. Česť výnimkám. Prirodzená detská zvedavosť je nenávratne preč. Namiesto toho sa deti a mladí dospelí utápajú v depresiách. Prešiel som si tým istým a vy tiež. Voila, predstavujem Slovákom naše reformované školstvo. Či?

Každý  z nás pozná československé filmy, aj čierno-biele podotýkam, kde učiteľ stojí pred katedrou a s palicou v ruke diktuje žiakom učivo. Odslova doslova a pomaly, pomalšie... Je roztomilé sledovať našu pravekú históriu školstva. V čom spočíva problém? Zrejme v tom, že od dôb dinosaurov klasické školstvo zostalo tým, čím je dnes. Klasickým odstrašujúcim príkladom, ktorý podporuje národné bezvedomie a intelektuálny mor. Preto sa asi učíme báseň Mor ho!

Samozrejme, dievčatám memorovanie vyhovuje viac. Sú poslušnejšie, naoko pokojnejšie, vynikajú vo frekvencii slov za minútu. Skrátka, nemajú ustavičnú potrebu naháňať sa so samopalmi na betónovom ihrisku. Ale čo s chlapcami? Na nich má, tuším, deväťdesiata šiesta reforma školstva jedine text od Sama Chalupku: "Mor ho! ... a ľud náš úbohý, bitý biedami, cudzím sa dostal pod nohy." Ak to znie smiešne, tak beriem späť. Práve mi je do plaču. Hotová soľ na klávesnicu.

"Slza za slzou sa valí, slovenskí junáci myslieť zabudli, bo kdesi v porobe, v tom detstve nevďačnom, vymyli im mozgy, tí platení dospelí." Mám rád svojich praprarodičov, ale nikdy som si nepotreboval prejsť tou istou školou, akou si prechádzali oni.

Ak hovoríme o starom, tak poriadne. V Anglicku jestvuje už sto rokov revolučná škola Summerhill. Ani jeden predmet tam nie je povinný. Proste zaplatíte školné zhruba päťtisíc eur ročne – málo to nie je –, pobozkáte dieťa na čelo a pošlete ho leteckým kufrom do privátu. Ak si to naozaj môžete dovoliť, kúpite mu v lietadle miestenku.

V škole funguje priama demokracia, ako o nej sníval, podotýkam s výkričníkom i bez, sám Aristoteles. Každý má jeden hlas, žiak i učiteľ. Dôkazom, že toto (podľa našich predsudkov číre šialenstvo) funguje, je to, že si nevymýšľam. Summerhill funguje sto rokov od jeho založenia. Má problémy? Má. Prevyšuje všetky ostatné školské systémy? Určite áno. Inak by zanikol a nevychádzali by odtiaľ špičkoví umelci, právnici, chemici, matematici, lekári a podobne.

V Sumerhille sa chytíte bicykla a nemusíte sa ho pustiť, dokedy vás to neprestane baviť. Tu by mal Sagan veľké problémy. Ale pre nás ostatných sa stane asi toto – deti sa z vlastnej iniciatívy a zvedavosti prihlásia na predmety v neskoršom veku. Za dva roky štúdia predbehnú školopovinných žiakov, ktorým sú predmety nanútené po dobu šiestich či siedmich rokov. Niektorí zostarnú a majú pocit, že by sa mali posunúť ďalej. Opustia školu a ak im prekáža, že sa nenaučili čítať a písať, hravo to dobehnú v dospelosti.

Ak deťom nedôverujeme ani v tom, aby sa vedeli samé od seba rozhodnúť, čomu sa chcú venovať, zabíjame v nich radosť zo života a s ňou všetku zvedavosť. Táto cena je priveľká. 

Extrémnym príkladom sú mamičky, ktoré nútia vlastné deti chodiť skôr, ako to zvládnu samé. Výsledok? Deti majú zničené kĺby a pokrivené nohy, a tiež následky do konca života. Iným príkladom sú rodičia, ktorí deťom sami vyberú, že sa stanú extrémnymi športovcami, napríklad v balete, krasokorčuľovaní, hokeji, tenise alebo lyžovaní. Tieto deti sú týrané chorými predstavami vlastných rodičov, ktorí sa cez ne angažujú. Je načase oprášiť slovenskú detskú linku pomoci.

Súčasné školstvo od A po Z rieši iba to, čo deťom vtlčie do hlavy. Dobre, ak by aj malo úspech a vzbudilo v deťoch túžbu učiť sa celý život a kriticky myslieť – čo školstvo nerobí –, je úlohou školstva výlučne informácia o periodickej tabuľke prvkov, o získaných vedomostiach? Stačí vysoká vzdelanosť na to, aby sme Slovensko nelikvidovali v kultúre a politike? Všeobecný rozhľad deťom nepomôže založiť si šťastné vzťahy, úspešne sa zamestnať a rozvíjať slovenskú kultúru, ergo zapojiť hlavu, prehodnocovať a myslieť kriticky a aktívne sa zapájať do hodnotných činností.

K tomu je totiž potrebné vnímať človeka inak ako len čelný lalok vo formaldehyde.

Učitelia sú v súčasnom školstve kategória sama o sebe. Tí najnadanejší rýchlo zistili, že ak si chcú naozaj zarobiť, musia vyštudovať za notárov. Sami majú zviazané ruky, pretože byrokracia sa hromadí a neodpúšťa. Momentálne strávi premierný učiteľ viac času vypĺňaním administratívnych papierov ako samotným učením. Ak už aj chce čosi zmeniť k lepšiemu, aspoň o jedno percento, má problémy. Je tu riaditeľ, mocné ministerstvo školstva, byrokracia a večné reformy. Pár ľudí si zarobí na dôchodok a prichádza novšia.

Naše školstvo je v princípe založené na autorite, strachu a porovnávaní. Pozrime sa na to takto – ak by sme Mozarta postavili do bázena a porovnávali jeho výkony s nadanými plavcami, pravdepodobne by časom našiel spôsob, ako navždy ukončiť svoju depresiu. Kým jedno dieťa môže vyhrať Nobelovku v matematike, na ostatných predmetoch jeho úzkoprofilová genialita dostáva päťky. Snaží sa vyrovnať s inými talentovanými deťmi, napríklad v chémii, a tak sa dostáva do začarovaného kruhu istého neúspechu a straty motivácie.

Aj doma rodičia konfrontujú dieťa otázkami typu: "Dostal si dobré známky? Aký máš priemer? Prečo si dostal z tohto predmetu horšiu známku ako z ostatných?! Tvoji spolužiaci majú z fyziky jednotky, ako si si mohol dovoliť prísť domov s trojkou?! Si normálny? Musíš byť fakt sprostý!" Dieťa nemá teda oporu ani v škole, ani u rodičov. Otázne je, kde vlastne nájde tú oporu a či existuje. Ešte stále tu máme alkohol, cigarety a drogy. Čo z toho si teda vyberie, aby v sebe utlmilo konštatný pocit totálneho idiota? Hmmm...

Deti v Summerhille možno vedia viac, možno menej. Škola však disponuje stočlennou komunitou, v ktorej si každý musí prejavovať úctu a ľudskú dôstojnosť. Ak vzniknú hocijaké problémy, malým deťom sú pridelení ombucmani, starší zástupcia, aby predniesli na porade v ich mene tieto problémy. Iné deti hovoria za seba. Učia sa tak demokratickému princípu, dokážu vyjadriť vlastný názor a konfrontovať sa s inými uhlami pohľadu. To znamená, že tieto deti po vyjdení zo školy vedia, ako sa správať k ľuďom. A vedia, čo majú robiť, keď chcú zmeniť choré veci – aktívne využiť demokratický systém v danej krajine. Nielen to. Tieto deti vedia, kým sa chcú stať a spravia všetko preto, aby to dosiahli.

Chceli by ste mať tieto aktívne rozmýšľajúce deti aj vy doma? Ja by som takých zvládol aj tridsať (alebo trochu menej). Tieto deti nepoznajú nudu. A to som si schoval, ako správny bloger, eso v rukáve. Ešte stále by ste uprednostnili, aby vaše deti vedeli nasilu derivovať, počítať elektróny a protóny a pamätať si presný rok vynájdenia kníhtlače? Aby vedeli naspamäť recitovať legendárny skvost "Mor ho!"?

V školskom systéme typu Mor ho! existuje ešte jedna nepríjemnosť. Tá je zo všetkých najhoršia. Naše slovenské školstvo totiž zbavuje deti ľudskosti. Pýtate sa, ako to len, pre Boha živého, robí?

Navonok prejavené emócie, ako radosť, smútok, plač, rehot, tlieskanie rukami od šťastia, vyskočenie z lavice – čo malé deti robia radi – sú chápané ako slabosť a niečo, čo treba z detí vyhubiť za každú cenu. Áno, ak siahneme na ľudskú prirodzenosť, aby sme ju zlikvidovali, musíme šliapnuť na mŕtvoly. Školstvo takto zabíja ľudskosť. Stavia na potláčaní tých najkrajších emócií, aké my, ľudia, máme. Emócia je v angličtine "emotion" a "motion" je pohyb. Paradoxne, slovenské školstvo žiakom zakazuje sa hýbať doslovne aj obrazne – učí ich, že prejaviť emócie je hlúpe. Najlepšie je netváriť sa nijako a držať ústa a krok.

Takto si sami kódujeme strnulých robotov, ktorí nie sú, vlastne, ani tak ľuďmi. Viac sa približujú k revolúcii umelej inteligencie. A pritom nehovorím o žiadnom horore – takto rovnako vyzerá naše škostvo od čias Márie Terézie, ktorá to ako posledná myslela so Slovákmi dobre. Odvtedy sme iba odstránili to dobré a posilnili to choré.

Prenedávnom prišiel do Česka absolvent Summerhillu. Počas celej prednášky sa smial alebo smútil, sem-tam vyskočil zo stoličky, od radosti si zatlieskal, ak to práve potreboval. A my, Európania, sme sa naňho strnulo pozerali s kovovými tvárami. 

Ako som sa so školstvom vyrovnal ja? Väčšinu voľného času som sa snažil preflákať, ako sa len dalo. A púšťal som si všetky časti Terminátora stále dokola, pretože práve pri týchto filmoch sa cítim sám sebou. Môžem sa naplno vcítiť do mechanickej kovovej kostry so strašidelným výzorom.

Dovoľte mi zakončiť toto poplašné zvonenie k verejnosti wikipédiou, ktorá vie človeka podržať v každej situácii, teda aj v tejto. Ide o zápletku môjho obľúbeného filmu. Chyťťe sa za vlasy a pozorne čítajte.

"V Roku temnoty, 2029 vymysleli vládcovia planéty Zem jedinečný plán. Zmenia Budúcnosť tým, že zmenia Minulosť. Plán si žiada stvorenie bez ľútosti. Bez strachu. Stvorenie, ktoré nie je možné zastaviť. Stvoria Terminátora."

https://sk.wikipedia.org/wiki/Termin%C3%A1tor_(film)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo