Kresťanstvo nie je jedinou cestou k Bohu?

Kresťanstvo nie je jedinou cestou k Bohu?

Niekedy zabúdame, že Ježiš sa nenarodil ako katolík. Myslíme si, že po desaťročiach bohoslužieb, čítania Písma a katechizmu sa pozeráme na svet Jeho očami. Presviedčame sa o ľuďoch, ktorým by Ježiš nedal šancu alebo by im za daných okolností nepomohol. Radšej by zdvihol prst, kritizoval a hádzal kamene. A za chrbtom by ich medzi apoštolmi kvetnato ohováral.

Šokujúca otázka, ktorá kedysi smrdela kacírstvom aj mojim ušiam. Potom som sa rozhliadol okolo seba. Videl som ateistov, ktorí sú lepšími ľuďmi ako kresťania... a kresťanov, ktorí žijú horšie ako ateisti. Dal by som kedykoľvek ruku do ohňa za to, že existuje veľa moslimov, ktorí slúžia Bohu dokonalejšie ako my, ako naše pokrytecké správanie a formalizmus. Vďaka tomu, že kresťanstvo je (teoreticky?) najbližšie náboženstvo k Božej múdrosti, nesie aj najväčšiu zodpovednosť.

To znamená, že sme pred očami Boha súdení tisíckrát prísnejšie. Pozor, práve toto patrí len zriedka k pracovným benefitom. Ak v srdci odsúdime druhého človeka, priznajme si, že kresťania sú v odsudzovaní profesionáli - majú na to množstvo zákonov a hrubú literatúru, je logické, že nás na ceste do neba s prehľadom predbehnú prostitútky. Ako je to možné? Aha, lebo vedia milovať viac ako my! Čo to potom hovorí o našich farizejských kvalitách?

Tu sa zastavme. Skúsme si uvedomiť, že náš kresťanský život môže mať za istých okoloností menšiu hodnotu ako život prostitútky. Chápeme dostatočne, že Ježiš nežartoval?

Človek, ktorý funguje na základe odsudzovania ostatných, má totiž viac pýchy a menej lásky ako priemerný počítač. Zabudnite na apple. Hovorím o zavírovanom a mrznúcom microsofte.

Nech teda naše rozumové kapacity dosiahnu výšku oblakov, nech vieme citovať Písmo rovnako precízne ako diabli, stále nás to akosi neposunie k anjelom slúžiacim Bohu. Asi prvá méta pre svätca, aby sa naučil skutočne milovať blížneho, je totiž odstránenie predsudkov k ostatným. Nie je to ľahký proces, no ak sa kresťania na túto cestu nevydajú dobrovoľne, môžu skončiť v očistci o zopár ležatých osmičiek navyše.

Vyrastať v „elitných katolíckych kruhoch" je pre mňa samozrejmosťou, s akou iní jedia raňajky. Napriek tomu bol  tento fakt odjakživa rovnako príťažou ako pomocou.  Áno – okrem toho dobrého –, pomáhalo mi to pozerať sa na ostatných zvysoka, a nedajbože na tých pohanov, ako na ľudí podradných. Tiež ma to pekne priučilo pokrytectvu, na ktoré som sa často pozeral. Štátne gymnázium prevetralo moju vieru od základov, ale zároveň ma uchránilo od skleníkového efetku. 

Vlastne, kresťanstvo (ako všetky náboženstvá) má obrovský potenciál náboženského nacizmu. Stačí sa dlhodobo obklopovať rovnakými ľuďmi s rovnakými názormi a rovnakou vierou, až kým sa z vás nestane adoptívny bratranec Hitlera.

Aby sme si to uviedli do paralely, predstavte si človeka, ktorému starí rodičia v detstve stále opakujú: „Synček, musíš veľa jesť, aby si nabral silu!" Všetci sa zhodneme, že tento výrok má v sebe zrnko pravdy. Lenže ak dotyčný vyrastie a nespochybní príkaz svojich starých rodičov, a pritom pracuje v kancelárii, môže postupne pribrať o dvesto kíl navyše.

Kresťanstvo povoláva ľudí k múdrosti. Múdri ľudia spochybňujú vnímanie okolitého sveta. Tiež rešpektujú, že dvaja ľudia môžu mať čiastočnú pravdu, aj keď si protirečia. Vina nikdy neleží len na jednej strane.

Možno sme zabudli, že práve kresťanstvo umožnilo obrovský rozmach vedy a umenia v stredoveku. Spochybňovanie pravdy a vnímania sveta nás priviedlo oveľa ďalej, ako keby sme fanaticky vyhlasovali, že päť mínus tri sa rovná štyri. Kedysi sme stavali katedrály, ktoré majú trvanlivosť dodnes, dnes staviame domčeky, ktoré majú trvanlivosť dozajtra.

Kresťanstvo by malo podnecovať rozmýšľanie a pochybovanie, zvedavosť a hľadanie, a nie ich betónovať.

Keď chce Ježiš zastaviť Židov, aby neukameňovali prostitútku, nehovorí na ich obvinenia: „Vy ste fakt sprostí a vôbec nemáte pravdu." Naopak, oni konajú na základe skutočných obvinení. Skrátka, majú pravdu. Ale môže mať svoju pravdu aj prostitútka? Čo keď by dlhodobá zúfalá situácia a odsudzujúce správanie druhých priviedlo každú Židovku na jej miesto? Čo keď časť jej zlého rozhodnutia závisela práve od farizejov, ktorí ju teraz chcú odsúdiť na dobu neurčitú?

Aby sme sa za seba nehanbili, odložme naše pokrytectvo a odsudzujúce postoje. Ak už na niekoho vytiahneme bič, zbičujme radšej sami seba, aby sme náhodou v druhom človeku nezbičovali Krista, ku ktorému sa tak verne hlásime.

Začnime žiť výsostne vlastným príkladom. Ostatné záležitosti si riešme, láskavo, až po smrti.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo