Všeobjímajúca láska – ľavicové Kinder vajce

Všeobjímajúca láska – ľavicové Kinder vajce

Ideové rozdiely medzi pravicou a ľavicou nepredstavujú nevyhnutne len odlišnosť v postojoch, ale môžu vychádzať až z hlboko siahajúcej sféry osobného života.

Známy ľavicový filozof Slavoj Žižek v jednom zo svojich dokumentov1 ilustruje materiálny fetišizmus, tak ako on má vo zvyku, na bizarnom až mierne grotesknom príklade Kinder vajca. Zdanlivo je hlavným zdrojom potešenia na Kinder vajci „prekvapivá“ hračka uprostred a konzumácia čokolády je len vedľajšia, avšak v skutočnosti je prítomnosť neodkrytej hračky zdrojom potešenia pri konzumácii čokolády, ktorá je prvoradá. Žižek hovorí, že v skutočnosti je to prísľub naplnenia nášho chcenia, a nie samotné naplnenie, po čom bažíme. Samotná hračka je zriedkakedy niečím potešujúca a ak aj je, potešenie netrvá dlhšie ako chvíľu. A tak je nám samotným potešením skôr fantázia onoho budúceho potešenia počas jedenia čokolády, tak ako nám je potešením pri pití Coca-coly skôr vedomie, že toto je tá pravá kola, než samotná chuť nápoja.

Tento fenomén sa v kleiniánskej vetve psychoanalytického myslenia označuje ako nevedomá fantázia2, ktorá, na rozdiel od vedomého denného snenia, je premietaná na náš okolitý svet, a preto ju akceptujeme ako jeho objektívny, pravde zodpovedajúci obraz. Väčšina nevedomých fantázií, aspoň v klasickom vnímaní, má skôr osobný charakter. Nevedomou fantáziou v našich životoch môže byť napríklad posadnutosť kolegom opačného pohlavia, s ktorým však nemáme žiadny blízky vzťah. Avšak pre niekoho môže byť práve prísľub možného romantického vzťahu zdrojom potešenia, ktoré by sa oslovením danej osoby a konfrontovaním nevedomej fantázie s realitou celkom rozplynulo.

Žižek sa však nezaujíma o osobnú sféru a spravidla sa snaží ukázať, ako sa prostredníctvom nevedomých fantázii dostáva ideológia pod kožu členov spoločnosti a stáva sa súčasťou ich nevedomia – v spomenutom prípade konkrétne ideológia spotreby sprevádzajúca kapitalizmus. Prišlo mi však v momente celkom ironické, že psychologické atribúty onoho Kinder vajca sedia aj na jeho ľavicové ideály. Vehementne bojuje za myšlienky, ktoré nikde zrealizované neboli (a keď boli, tak to nebol pravý socializmus J), až by sa mohlo zdať, že je to vlastne samotný akt „boja“ za tieto myšlienky (nech ten boj znamená už čokoľvek), čo je zdrojom jeho potešenia. Pravdepodobne to, za čo bojuje, nikdy nenastane, a ak by aj nastalo, je veľmi otázne, či by to bolo slastnejšie ako bol pôvodný prísľub svetlejších zajtrajškov.

Avšak čo vlastne je touto fantáziou, za ktorú bojujú ľavičiari? A možno tvrdiť, že existuje jedna fantázia, za ktorú bojujú ľavičiari všetkých odnoží? Stojí v princípe tá istá vízia za presvedčeniami marxistického, postmoderného, i scientisticko-racionalistického ľavičiara? Tradične sa v pravicovom myslení spomína, že socialistických revolucionárov poháňa zlosť, ktorá je neschopná vytvoriť niečo pozitívne, čo demonštrovali hlavne Veľká francúzska revolúcia a Októbrová revolúcia. S tým sa dá súhlasiť, avšak netvrdil by som, že na pozadí militantných ľavicových bojov za spravodlivejšiu spoločnosť nestojí ideál. A ten je v ich očiach nepochybne pozitívny.

Myslím si, že celkom dobre ilustroval ľavicový ideál v jednom zo svojich komentárov Lukáš Krivošík prostredníctvom piesne Imagine od Johna Lennona3. Často sa stretávame v slovníku ľavičiarov s výrazmi ako „farebný“, „pestrý“ či „diverzita“. Prízvukujú, že chcú vytvoriť svet, v ktorom budú ľudia rôznej rasy, sexuálnej identity a orientácie, a ktoviečoho ešte, mať rovnaké práva a postavenie v spoločnosti. Avšak podstatne dôležitejšia než „diverzita“ je „inklúzia“, pretože slovo „diverzita“ slúži len na zdôraznenie statusu obete tých, čo nezapadajú do reálnych či vyfantazírovaných noriem a ideálov väčšinovej spoločnosti. Ľuďom je uškodené na základe ich identity (rasovej, sexuálnej atď.) a nikomu predsa nesmie byť uškodené. Nikto nesmie byť marginalizovaný a dokonca ani hodnotený. Obete súčasnosti sú idealizované a romantizované. Spolu s nimi však vytvoria nový, lepší svet. Aj keď hovoria o svete, ktorý je rozmanitý a farebný, v konečnom dôsledku, aby dosiahli svet, v ktorom sa všetci budú navzájom milovať, sa vyžaduje, aby boli všetci zjednotení pre ich víziu. Všetci musia uznať ich predstavu o utláčaní určitých skupín obyvateľstva a spojiť sa v boji za spravodlivejšiu spoločnosť.

Svoju zbraň nazývajú „tolerancia“ alebo niekedy dokonca vznešenejšie, „láska“. Tí druhí, čo nie sú na ich strane, zas šíria nenávisť, a sú teda prirodzeným nepriateľom. Vytvorený nepriateľ dáva križiackej výprave pocit zmyslu a boj proti nemu prináša zdanie blíženia sa k utopickému ideálu, čo je jedným z dôležitých zdrojov potešenia. V lepšom prípade sú tí druhí len obeťami neporozumenia, a je potrebné šíriť osvetu.

Nie tak dávno zaplavili Facebook profilovky s heslom „Love is love“. Láska nediskriminuje podľa sexuálnej orientácie apod.  Ale čo je vlastne tou úžasnou láskou, ktorá spojí ľudstvo v ich vízii? Čo vôbec môže byť obsahom pojmu láska? Ak sa prenesiem cez to, že používanie tohto pojmu má v akýchkoľvek úvahách gýčový nádych, tak sa mi k tomuto pojmu vybavia osoby z môjho života, voči ktorým pociťujem sentimentálne puto. Čo môže byť obsahom lásky, o ktorej hovoria sociálni demokrati?

Keď sa vrátime k Žižekovmu rozboru nevedomej fantázie, že ideológia spotreby vyvoláva baženie po samotnom psychickom akte baženia (a tým sprevádzaného očakávania uspokojenia), nazdávam sa, že ideológia rovnosti a inklúzie je založená na láske k prísľubu láskavej spoločnosti. Nedokážeme sa dopátrať k tomu, čo je obsahom tejto lásky, pretože idea lásky nie je láskou samotnou. Je to akýsi hermafrodit, ktorý oplodňuje vlastné vajíčka.

Je pochopiteľné, že v sekularizovanej spoločnosti bude vznikať náhrada za tradičné náboženstvá, a tou najmocnejšou z nich sú práve kolektivistické ideológie4. Nadprirodzenú entitu nahrádza idea akejsi všeobjímajúcej lásky. Udržateľnosť tejto idei je závislá od toho, aby túto ideu zdieľali aj ostatní, a tak sa nevyhnutne utvára kult prívržencov so svätým poslaním. Táto idea je však mačkou vo vreci a keby sa vrece otvorilo, nepríde upokojenie naliehavosti bojovníkov za lepšie zajtrajšky, pretože naplnenie prichádza z osobných vzťahov s konkrétnymi jednotlivcami, ktorých subjektivita sa líši od našej a ktorí sledujú určité vlastné životné ciele.

Je dosť možné, že by vo svojej vysnívanej spoločnosti dokázali sociálni demokrati nachádzať potešenie zo svojej fantázie (a možnože by niektorým ten pomyselný nepriateľ chýbal). Avšak nie všetci zdieľajú a ani nikdy nebudú všetci zdieľať ich fantáziu. V pravicovom vnímaní je síce človek súčasťou určitých skupín, ale je v prvom rade jednotlivcom. Zdieľa univerzálny základ s ostatnými ľuďmi, ale jeho osobné putá, sentimenty, vzťahy, postoje a ďalšie atribúty jeho osobnej sféry sú len jeho vlastné a pre neho unikátne. A hlavne existuje čosi ako osobná sféra oddelená od politickej sféry. Ľavicové vnímanie je však podstatne náchylnejšie nevnímať deliacu čiaru medzi týmito dvoma. Ich politický boj je ich osobnou agendou a ich osobný život je často naplnený politickým bojom. Často hovoria o zdieľanej skúsenosti skupín s rasizmom a inými formami diskriminácie. Nie všetci pravičiari, ale podstatne viac z nás vníma skôr jednotlivcov s určitými skúsenosťami. Tu leží jedna veľká priepasť medzi subjektivitou ľavičiara a pravičiara, a aj preto sa nikdy nestane, že raz nastane ich sociálna utópia.

Na záver však chcem dodať, že nechcem svoje úvahy zovšeobecňovať na všetkých, čo stoja na druhej strane spektra, ale skôr chcem poukázať na zdieľané atribúty ich úsilia, ktoré najvýraznejšie možno badať u tých najviac militantných ľavičiarov. Zároveň by som chcel upozorniť na často sa vyskytujúcu dehumanizáciu prívržencov druhej strany. Tak ako sociálni demokrati môžu mať tendenciu vnímať tých druhých ako chamtivých kapitalistov bez duše či pokryteckých a zakomplexovaných bielych mužov, čo bijú svoje ženy, tak aj pravičiari majú tendenciu vnímať ľavičiarov ako jednoduchších a prázdnejších. Dôvodom k tomuto môžu byť pravdepodobne odlišné nevedomé fantázie, v ktorých nachádzame útechu či zmysluplný cieľ bytia. Keďže subjektivita druhého je tak odlišná a nevidíme v nej niečo, čo je nositeľom hodnoty, lebo my ju vidíme inde, ten druhý akoby v našej perspektíve nemal dušu. Takéto vnímanie k väčšiemu zmieru nepomôže. Tak ako oni násilím nezmenia nás, tak ani my ich.

___________________________________________________________________________________________________________________

1 Ukážka tu:

https://www.youtube.com/watch?v=vydwrn_TQow

2 http://melanie-klein-trust.org.uk/theory/unconscious-phantasy/

Žižek však nevychádza z kleiniánskej psychoanalýzy, ale z lacanovskej, no pre zachovanie jednoduchosti a plynulosti textu spomínam radšej koncept nevedomej fantázie, ktorý sa ľahšie vysvetľuje ako Lacanova imaginárna úroveň organizácie psychického života (v angl. the imaginary). Žižekovi sa však darí do polopatistickej podoby tlmočiť ťažkopádne (až miestami celkom nezlučiteľne so zrozumiteľným používaním jazyka) sformulované idey francúzskeho postmoderného mysliteľa.

3 https://www.aktuality.sk/clanok/178109/komentar-od-lennona-k-leninovi/

4 O tom, ako ideológia sociálnej spravodlivosti imituje náboženstvo, celkom pekne pojednáva tento príspevok:

https://blog.acton.org/archives/106456-social-justice-as-a-postmodern-religion.html?fbclid=IwAR1jyVzbCauXNOsqyKoOvJsMEW07_ko7RptdhF9Pf7HlLKDc488KUItt3jw

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo