Zmena myslenia - odchod z paradigiem ľudského nešťastia

Zmena myslenia - odchod z paradigiem ľudského nešťastia

Človeku sa stane len zopárkrát v živote, že po nejakom zážitku, skvelom či traumatickom, zmení svoj pohľad na realitu okolo seba. To ho posunie vpred.

Každý deň otvárame oči. Vnímanie nášho okolia považujeme za samozrejmé. Je pre nás normou, ktorou sa riadime. O ľuďoch, veciach aj vzťahoch k nim uvažujeme v zabehaných vzorcoch. Tieto rituály, myšlienkové procesy, ktoré spravidla nie sme schopní vedome riadiť a len sťažka si ich uvedomiť, potom rozhodujú, kde sú naše hranice. Záleží predsa na našom vnímaní sveta - kedy nás ten druhý nahnevá alebo uspokojí, kedy dosiahneme vrchol šťastia a kedy tušíme, že sa nám do života vkráda nechuť do ranného vstávania, depresia a vlastne základná Hamletova otázka.

Myšlienkové koncepty, ktoré si vytvárame, sú pre nás zároveň prvým a najväčším problémom, ktorý nastane, ak sme vystavení skúške. Prekážka totiž existuje iba tam, kde si ju sami vložíme.

Ak nás, napríklad, v práci ktokoľvek podráždi, budeme sa cítiť podráždení. Pravdepodobne to prejavíme aj navonok. Niekto z nášho okolia to neskôr „schytá". Stávame sa časovanou bombou. Istá hranica stresu, nepohodlia a problémov nás akoby nútila vybuchnúť. Skôr či neskôr vložíme do zásuvky krížik. Dôkladne ju zabuchneme, vykričíme sa, niekomu vynadáme a možno aj vezmeme do ruky sekeru (ak bude poruke). Vďaka Bohu za spoveď. Alebo všetku frustráciu zo života dusíme v sebe, zožierame sa psychicky aj fyzicky. Tak si koledujeme o psychosomatické ťažkosti. Vzhľadom na naše zdravie vyzerá lepšie tá prvá možnosť.

Uvedomenie si, že človek má v krátkom okamihu slobodu rozhodnúť sa, či zostane spokojný, alebo bude rozzúrený, že je to len a len na ňom - to mnohí z nás ani netušia, alebo ten okamih nikdy nezažili.

Práve v tom momente máme šancu prevziať za seba a svoje správanie plnú zodpovednosť. Ak využijeme túto možnosť voľby, odrazu naše genetické danosti, tiež prostredie, v ktorom sme vyrastali; názory našich rodičov, ktoré sme počúvali celé detstvo stále dokola; dokonca kolektív, ktorého sme súčasťou; finančná situácia, počasie... to všetko začína ťahať za kratší koniec. 

Vedome sme sa odrezali od zabehnutého mechanizmu. Našu patologickú „nemohúcnosť" sme premenili na moc a slobodu rozhodnúť sa správne. Áno, aj napriek všetkým predpokladom, predispozíciám a štatistike, že 9 z 10 prípadov končíme rozžeravení do biela. Hľadáme sekeru. „Lebo čo mi spravil ten idiot..."

Koncepty, v ktorých rozmýšľame, alebo skôr „naše predsudky", „myšlienkové procesy", respektíve toto pokrivené vnímanie reality, ktoré si sami neuvedomujeme, majú v interakcii s naším okolím tie najhoršie či najlepšie následky.

Záleží výsostne na nás, na tom hlúpom malom okamihu slobody, ktorý môžeme s trochou snahy objaviť a využiť v náš prospech.

Za rukolapný dôkaz „pokriveného vnímania reality" môže poslúžiť aktuálna vojna v Sýrii. Kúsok na východe sa navzájom vraždí približne desať ozbrojených skupín vrátane ISIS, Ruska, USA... A každá skupina verí svojej pravde a právu na odstránenie svojich nepriateľov (skutočných, aha, alebo skôr fiktívnych). Škoda, že najviac sú pri tom zabíjaní a mučení práve pôvodní Sýrčania, pastieri kôz a pestovatelia olív.

Členovia ISIS sú momentálne presvedčení, že s trochou snahy naozaj ovládnu celý svet. Pritom majú rozum, surfujú na internete, podávajú ruky priateľom, pijú vodu, jedia a čítajú správy tak ako my. Rozdiel je v tom, že pre nich spadá do kategórie „nepriatelia" dosť veľká skupina obyvateľov zemského povrchu.

Keď Albert Einstein vymýšľal revolučnú teóriu relativity, potreboval k tomu predovšetkým revolučnú zmenu vnímania reality, teda zmenu nazerania na svet, zmenu rozmýšľania. Obrat v ľudskom myslení si totiž vyžaduje vyšší level, niečo, čo pochopíme, len ak zmeníme naše nazeranie na svet. Až potom, z toho vyššieho stupienka, sa môžeme pozrieť na starú verziu našich myšlienkových konceptov, ktoré boli sebecké, nepresné a úplne odlišné od fungovania Mliečnej cesty v 3D vesmíre.

Ak chceme dosiahnuť skutočnú zmenu, musíme prijať naše sci-fi vnímanie, náš osobný „Hollywood". Podľa neho totiž posudzujeme, kedy sa naštvať a kedy si poplakať. Podľa našich nereálnych predstáv a miliónu predsudkov vieme, čo je správne a čo je prekrútené. Alebo nie?

Všetci ľudia žijú svoje prekrútené svety. Len tí šťastnejší si svoje obmedzené chápanie uvedomujú. Dokážu s ním pracovať. Sú profesionáli v preberaní zodpovednosti a objavovaní hlbokej vnútornej slobody.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo