Mojím prvým publikom boli väzni

Mojím prvým publikom boli väzni

Spev. Jedna z tých najkrajších a najťažších vecí, ktoré na svete existujú. Aspoň podľa mňa. Aké krásne je spievať. Vždy ma spev fascinoval, a tak rada som spievala, že som sa už ako malá naučila naspamäť všetky piesne z JKS a piesne, ktoré som v kostole počula. Všetky detské a mládežnícke piesne. Nečudo, že ma v škole potom začali volať modlitebná knižka :). Na začiatku mi to veľmi vadilo ale potom som si povedala, že je to také privilégium, keď ma tak niekto volá. Veď v modlitebnej knižke sú mnohé krásne modlitby a ja som chcela byť sama takou jedinečnou modlitbou pre Pána Boha. Ako povedal svätý Augustín: „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“ A tak som chcela stále spievať, pretože som túžila, aby moja modlitba bola dvojnásobnou. Nechápala som (a často nechápem), prečo ľuďia prídu na svätú omšu a nechcú spievať. Keď sú niekde mimo kostola, rozprávajú nahlas, spievajú a v kostolo len tak šeptom odpovedajú, a keď sa spieva, buď sú úplne ticho alebo tak šeptom niečo zaspievajú. Mnohí si povedia, že nebudú spievať lebo nevedia spievať. Ale kto im povedal, že nevedia spievať? Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí majú krásne hlasy a vedia spievať ale sú v presvedčení, že spievať nevedia. A spev sa dá ževraj naučiť, keď sa niekto spievať naučiť naozaj chce. Je to ale taká ťažká cesta. Spomínam si na jednu pieseň, v ktorej sa spieva: “Čím to je, čím to je, že rieka do mora sa vlieva a spieva ten, kto nevie spievať?” Má to veľa múdrosti v sebe. Tí, ktorí nemajú taký dar, tak dajú do toho celé srdce a tešia sa a tí, ktorí ho majú, ho schovávajú, hoci by ten dar mohol byť nádhernou modlitbou.

Moja veľká túžba učiť sa spievať nebola možná, a tak zostala zamknutá hlboko v mojom srdci. Ja som svoju pozornosť radšej presunula na hru na gitare, pretože nakoľko neviem robiť dve veci naraz, už som iba hrala a druhí spievali. Keď som zostala sama doma a mala som upratovať, tak som si počas upratovania (čo nemám rada, radšej by som rúbala drevo) skladala nové piesne. Tie momenty boli takým mojím jedinečným časom s Pánom Bohom. Všetky skladby som potom trhala a pálila lebo som si vravela, že ja spievať nikdy nebudem. S mojou mladšou sestrou sme vždy na každej túre, púti spievali. Pamätám si, že sme vystupovali na taký kopec, všade hmla a mrholenie a my sme z posledných síl spievali, pretože “kto spieva, dvakrát sa modlí”. Pre mňa to boli a sú také jedinečné momenty s Pánom Bohom, kde Ho tak cítim, kde sa tak s Ním rozprávam a kde sa často Ním cítim milovaná a pochopená.

Prišlo ale obdobie, kedy ma spev začal bolieť. Nevládala som spievať, zrazu som nevedela udržať tón… Hnevala som sa na Pána Boha, že prečo je práve toto tá cena, ktorú mám platiť za moje rozhodnutie, ktoré ma od Neho tak oddialilo. A tak som sa rozhodla, že nebudem počúvať nijakú hudbu, aby mi to nebolo tak ľúto, a aby mi to nelámalo moje srdce. A keď som sa rozhodla, že nebudem nič počúvať, začala som opäť raz komponovať (a trhať) a hádať sa s Pánom Bohom, že prečo mi dáva do srdca melódiu, slová, keď vie, že nevládzem spievať. Medzitým som si spievala v dave v kostole, niekedy sa mi niečo podarilo, niekedy nie, niekedy som si potom porevala a niekedy som sa už na tom len smiala. Pán Boh stále ale do mňa “dobiedzal” a ja som mu stále hovorila “nie”. Až raz som mu povedala, že dobre. Začalo tak také vtipné dobrodružstvo s Pánom Bohom - napríklad nahrávanie, keď si išla spolubývajúca uvariť čaj - presne 4 minúty :D. Prišlo mi množstvo negatívnych ohlasov, ja som zakaždým vravela, že toto je na mňa moc a Pán Boh mi stále vravel “poď”. Začala som si hľadať školu, kde by som sa mohla učiť spievať ale nič sa mi nedarilo nájsť. Tak som sa začala hádať s Pánom Bohom, že ako si to vlastne predstavuje? No a Pán Boh ma len vypočul a povedal mi: “A teraz poď”. “Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.”(2 Kor 12,9) 

Nedávno som dostala takú ponuku hrať do väznice. Keď som ju prijala, veľmi som sa tešila ale keď som si uvedomila, že tam mám ísť hrať a spievať, a ešte pred ľuďmi, nebolo mi zrazu všetko jedno. Uvedomila som si, že môj strach z ľudí, zo spevu a hry a to súčasne, je taký veľký, že radšej som nad tým prestala rozmýšľať lebo som si to nevedela predstaviť. A tak som si opakovala slová: “A teraz poď”. “Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.”(2 Kor 12,9). Musím priznať, že aj keby som už nikdy nespievala a nekomponovala, táto skúsenosť bola jednou z tých najkrajších momentov v mojom živote. Mojím prvým publikom boli väzni. Nikdy som si ani nepredstavila, že práve toto bude momentom, ktorý by mohol zmeniť môj život. A Pán Boh mi opäť povedal: “Poď.”

„Koľko som sa naplakal pri tvojich hymnoch a chválospevoch, silne dojatý ľúbezne znejúcimi hlasmi tvojej Cirkvi! Tie hlasy mi vnikali do uší, do srdca sa mi po kvapkách vlievala pravda a z toho sa roznietil cit nábožnosti a tiekli mi slzy a bolo mi pri nich tak dobre." sv. Augustín

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo