Vzduchovka, či mažiar?

Vzduchovka, či mažiar?

Nedeľné stretnutie rodiny po oslavách Pána pred obedom priviedlo rozhovor na spomienky. Boli iniciované tým, že jeden zo synov sa rozhovoril o oprave vzduchovky, ktorú som voľakedy kúpil. Už som sa nepamätal na presné okolnosti kúpy, tak som sa na to spýtal manželky. Môj argument bol, že je lepšie, keď im ako otec ukážem čo vzduchovka dokáže, než aby oni začnú sami robiť hlúposti bez našej vedomosti.

Ako otec rodiny, kde prevažujú chlapci (je ich 9) nad dievčatami (2) sme museli uvažovať, ako ich viesť k zodpovednosti. Naturel chlapcov je predsa iný, než dievčat. Rozhodne nie preto, že dievčatá nosia dlhšie vlasy. Či chlapci, alebo dievčatá museli pomáhať pri dome. Teda manželke pri vedení domácnosti vrátane starostlivosti o prádlo, varení, či záhrade. Mojou doménou bola garáž. Predsa stavba domu bez garáže sa nezaobíde. Triediť šrauby, držať kladivo, hoblovať, kresať, murovať, ale aj zvarovať, to všetko sa museli učiť.

Zručnosť, teda ovládať remeslo je prípravou na život, ale nie je to lekcia z morálky. Ovládanie remesla vyžaduje určité vôľové vlastnosti, ktoré sú potrebné, ale to nie je o zodpovednosti.

Zodpovednosť v konkrétnych situáciách znamená vedieť, ako sa správne rozhodnúť v danej príležitosti. Teda v konkrétnom živote a nie vo fiktívnych interpretáciách počítačových hier, kde naviac zvyčajne je program milostivý a poskytuje viac životov. V reálnom živote má človek iba dve oči a ak sa jedno poškodí, nedá sa už nahradiť , iba ak sklenenou atrapou. Zbraň nesie riziko vážneho poškodenia druhého, alebo aj seba. Aj vzduchovka je určitým spôsobom zbraň. Lebo aj ona dokáže vystreliť a zasiahnuté oko už iba vytiecť. Aj ja som mal spolužiačku s slepým okom, lebo ktosi jej ho poškodil zrnkom ryže vyfúknutým z rúrky, ktorá tvorila vonkajšiu časť versatilky (plniacej ceruzky).

Najdôležitejšou hodnotou pri výchove je sloboda. Sloboda pri rozhodovaní. Ak mám možnosť sa rozhodnúť a mám možnosť dokonca viacerých riešení, tak len zodpovednosť mi napovie, ako konať. Ak my, ako rodičia budeme nezodpovedne konať, tak nemôžeme očakávať, že naše deti budú zodpovedné. Zodpovednosť sa buduje dôverou. Aj náš Pán nám dôveruje, a my ho sústavne zrádzame. Preto je dôležité odpustenie. Odpustenie je oveľa viac, ako karhanie, či vyčítanie. Odpustenie neznamená súhlas s nesprávnym konaním, ale akceptovanie toho, že sa každý z nás môže „pomýliť“. Podaná ruka oveľa viac napraví, ako bijúca. Ak je zlo konané zámerne, ako cieľ, tak vtedy treba konať ináč. Teraz ale hovoríme o dobre vyplývajúcom z dôvery, preto možno o zle niekedy inokedy.

Viesť k zodpovednosti znamená sprevádzať. Ukazovať dieťaťu, čo znamená zodpovednosť, čo zodpovedné konanie (je tu rozdiel). Ako dieťa sprevádzať? Niekedy tak, že som kdesi veľmi (aj fyzicky vzdialený). Tu nastupuje dôvera. Voľakedy dávno sa nám čudovali, že dávame našim deťom voľnosť, kde najstarší nemal ani 15 a boli sami s priateľmi na chalupe. Nik nevyvádzal, prežili to bez zranení. Chlapci ako horolezci chceli vyliezť na Mont Blanc. Viackrát uskutočnili výpravu, ale na vrchole neboli. Lebo počasie bolo také, aké bolo a pre teplo zhora lietali kamene, či dôvod bol iný. Nechcem tým povedať, že sa nedostali do prekérnych situácií. Museli si sami pomôcť. Viackrát aj pri život ohrozujúcich. Úrazov bolo pri takom počte neúrekom.

Dôvera sa buduje postupne. Dnes majú vyhradený týždeň v roku, kde sa podľa možností ich zíde čo najviac. A ide sa liezť. Čo je ale zaujímavé, že dnes sú tam aj zaťovia, aj kamaráti, ale už aj ich staršie deti. Trestná výprava má pomaly do 20 členov. Kam chodia, neprezradím, len to poviem, že pred časom z výšky viac ako 3 000 m musel po vykĺbení po jedného zo synov prísť záchranársky vrtuľník.

Dostal som sa dosť ďaleko od vzduchovky. Chlapci si do dnes veľmi dobre pamätajú, keď som doniesol domov „zbraň“. Išli sme spolu do záhrady, kde som oprel starú kapotu z Trabata (bola vystlaná tlmiacou protihlukovou textíliou) o schody, na ktorú sme nalepili vytlačené terče s kruhmi a začali sme. Najprv s justovaním, zastrelením na vzdialenosť asi 20 metrov. Potom po prekonaní počiatočnej nervozity (predsa každý chcel strieľať!) najpr jeden, potom druhý a tak do radu. A teraz to najdôležitejšie – nie pod dozorom, ale spolu. Bol to tak silný zážitok chlapcov, že si ho pamätajú úplne presne do dnes. Keď brok prestrelil plech konzervy, dokonca za sebou dva razy, tak vzduchovka vzbudila rešpekt. Predsa môže aj vážne zraniť! Od vtedy sa vystrieľala nie jedna krabička diaboliek.

Syn starú vzduchovku rozobral, jednotlivé poškodené diely objednal na internete. Ja som takú možnosť nemal. Lebo, kto ma učil strieľať zo vzduchovky, bol môj otec. Mal starú vzduchovku, ale vtedy funkčnú. Skončila tak, že po vystrelení brok zaletel až 5 metrov. Vyhodil som ju vtedy, keď praskla struna, ktorú som chcel natiahnuť.

Zodpovednosť, ako pre život dôležitú hodnotu ma učil môj otec. Moja mama bola fantastická spoločníčka môjho otca, ktorá si veľa vytrpela, veď mala za muža politického ... Otec bol úžasne veľkorysý a pre dobrú vec bol ochotný veľa riskovať. Rozhodnutie pre riziko, najmä, keď si ho bol vedomý, nebolo ľahké. Práve tu sa prejavovala zodpovednosť, spojená s odvahou. Ako dieťa som vnímal lásku rodičov a v tomto prostredí aj zodpovednosť, hoci som nemohol vedieť o nej nič. Lebo to bolo prirodzené. Nechápal som, o čo ide. Až neskôr, v predpubertálnom veku mi postupne dochádzali niektoré situácie a ich význam.

Aha, vzduchovka. Otec ju mal kúpenú pre brata, ktorý je starší. Aby ju nenašiel, tak ju mal v zamestnaní položenú na skrini. Počas prehliadky GeStapom ju našli. So ein Scheissdreck, dass ist doch keine Waffe! bola odpoveď zriadencovi, ktorý veľmi dobre vedel, čo na skrini je. Za ten čas sekretárka stihla povedať po maďarsky otcovi, aby si za žiadnych okolností nesadal do auta, lebo koncová stanica bola len jedna – koncentrák. Teda svojim spôsobom táto vzduchovka zachránila jeden život. Zase o zodpovednosti ľudí, ktorí pomohli.

Otec bol najmladší z piatich bratov. Boli to rodení technici, hoci v reálnom živote sa živili všeličím iným, ale nie technikou. Môj otec ekonomikou. Servisná dielňa starootcovskej tehelne musela mať vo výbave všeličo. Od kovania špeciálnych vrtákov až po výrobu drevených rámov na sušenie. A na tú dobu len to najmodernejšie, vrátane kruhovej pece a parného stroja.

Pred I. sv. vojnou, konkrétne v období okolo 1910 sa ešte na Božie telo strieľalo z mažiara počas pozdvihovania. Funebráci mali v cintoríne nad kostolom mažiar. Úderom drevenou doskou o zvon sa dával signál, že je pozdvihovanie. Otcovi bratia, ako statní mládenci, sa rozhodli pre trochu silnejší výstrel, než bol oficiálny. Odliali z bronzu vlastný mažiar (krátke delo, do ktorého sa nabilo všeličo, v tomto prípade zhužvaný papier). Pred použitím na Božie telo ho primerane vyskúšali, všetko fungovali tak, ako bolo treba. Čierny, strelný prach namiešali sami, aj sanitru si zohnali. Po výstrele z oficiálneho mažiara nasledoval výstrel z nášho. Ozvena bola silnejšia než samotný výstrel. To nebýva často. Bratia sa dohodli, že tá druhá ozvena nebude ozvenou, ale priadnou ranou. Tak nabili mažiar oveľa viac. Vystrelili a mažiar sa pozdĺž otvoril. Ale bolo to riadne počuť. V meste žil profesor francúzštiny, ktorý po chrípke ohluchol. Vybehol z kostola celý nadšený kričiac en halotam – počul som. Pred kostolom práve stretol mojich strýcov, ktorých vyobímal netušiac, čo vlastne počul.

Potrebné je uviesť niekoľko informácií, aká vlastne bola rodina môjho starého otca. Bol to energický muž, ktorý sa vyučil za umeleckého kováča. Mal oficiálne skúšky strojníka z Budapešti datované niekedy z 1885. To vtedy bola veľká zriedkavosť. Vypracoval sa z chudobného mládenca na mestskú elitu. Schádzali sa u neho vzdelanci a jeho deti neboli nikdy vyvierané z debát. Mali možnosť získavať skúsenosti a predovšetkým neformálne vzdelanie. Rešpektoval sa názor iného, aj keď niekedy ho musel obhajovať dosť hlučne. V tomto prostredí vyrastal aj môj otec. Preto už s materským mliekom nasával na jednej strane láskavosť matky, ale aj snahu riešiť sociálne a predovšetkým národnostné otázky spravodlivo.

Sprevádzanie detí počas výchovy v rodinách má rôzne formy. Nemusí to byť vždy vzduchovka, ale vždy to musí byť snaha o zodpovednosť. Každý z nás je iný. To treba dôsledne rešpektovať. A najlepšou metódou vyučovania je osobný príklad. Ak obidvaja rodičia sa vedia dohodnúť a sa vzájomne rešpektujú, potom je šanca, že dieťa sa podarí, je oveľa vyššia. Samozrejme, ak sa k tomu pridá osobná obeta a prosby u Najvyššieho.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo