Keď prestane biť srdiečko

Tešíte sa na dieťa. Hladkáte si bruško, cítite pohyby. Pozeráte sa na jeho fotky zo sona. Vravíte si: bude to cyklista alebo tanečník. A potom..... "Je mi to ľúto. Nie je tam žiadna akcia." To sú slová, ktoré žiadna žena počas svojho tehotenstva nechce počuť.

Neverila som. Moje bábo bolo mŕtve. Žiadne komplikácie, varovanie, nič.Neverila som, že sa to môže stať  po 12 týždni tehotenstva a v 21.storočí. A nasledoval niekoľko dňový pobyt v nemocnici, ale žiadne plačúce dieťa. Len slzy, neustála bolesť a smútok.Čakal ma vyvolávaný pôrod mŕtveho dieťaťa alebo potrat. Je jedno ako to nazveme. Po 12 týždni tehotenstva je to to isté, len po 24 týždni tehotenstva sa potrat nazýva pôrodom.Deti v inkubátore narodené už  v 23.týždni sú zachraňované, ale to moje v 28.týždni tehotenstva bolo z neznámej príčiny mŕtve. Jedinou útechou v tej mizérii bolo, že som ho po pôrode videla, držala ho v náručí, Mohla som sa s ním rozlúčiť, dať mu meno, pochovať ho. Neviem si predstaviť tú bolesť, keby som nemohla ani to.

So smťou dieťaťa sa nedá vyrovnať. Je to však ešte náročnejšie, keďže spoločnosť okolo potrat neberie ako úmrtie. Prečo sa trápiť, ak nešlo o človeka? Biológia je jednoduchá: počatý ľudský život je už ľudská bytosť so špecifickou DNA. Ak  však pripustíme, že život človeka začína až jeho narodením resp. po 24 týždni tehotenstva, zabúdame na situáciu, ktoré prináša sám život a tou je práve pôrod mŕtveho dieťaťa. Dieťa najskôr zomrelo a potom sa narodilo. Kauzalita je opačná, ako je bežné. Najskôr smrť a potom narodenie. Pokiaľ nemá mŕtve dieťa aspoň 1kg, býva takýto pôrod označený ako neskorý potrat. Nemá rodný list, nemá úmrtný list. Legislatíva spôsobuje bolesť a otázky. Koho teda žena porodila, ak sa dieťa stáva človekom až po narodení? Koho žena porodila, ak hranicu človečenstva určuje hmotnosť?  Veľmi ťažko sa v takejto spoločenskej klíme hľadá človek (okrem manžela), ktorému môžem rozprávať o prežívaní bolesti, o nekonečnom smútku, výčitkach, pocitoch viny, záchvatoch plaču.Obklopuje ma pocit hrôzy z vedomia, že ženy sú okolím alebo okolnosťami prinútené k potratu a my sme to naše tak veľmi ľúbili a chceli aj keby bolo choré. Je jednoduchšie sa tváriť, že je všetko v poriadku. Nemusíme tak rozprávať o bolesti, ktorej okolie tak veľmi ťažko rozumie. Je to začarovaný kruh. Vzniká tak predstava spoločnosti o pomoci v zmysle "nevidí = netrpí", čo v skutočnosti vedie k skutkom, ktoré viac ublížujú ako pomôžu ako je napríklad vykonanie sekcie alebo rýchle odnesenie mŕtveho dieťaťa od matky, slová útechy o ďalšom dieťati.

Mnohí sa pýtali:" Prečo pôrod a nie cisárky?"  Neviem lekársku príčinu, ale pre mňa prirodzený pôrod neznamená "len ďalšie trápenie" ženy, ale má svoje miesto pri rozlúčke s dieťaťom, ktoré zomrelo skôr ako sa narodilo.Fyzická bolesť počas pôrodu vie byť utlmená liekmi proti bolesti, epidurálkou.  Ale duša bolí dlho, roky.Vďaka prirodzenému pôrodu však dostáva žena šancu sa s dieťaťom rozlúčiť. Môcť si svoje mŕtve dieťa popestovať je veľký dar, aj keď je  to neskutočne náročné. Môže však  dieťa vidieť a povedať svojej mame: podobal sa na mňa,len mal mužov noštek. Vďaka tomu môže jednoduchšie smútiť. Predstava dieťaťa, ktorého pohyby cítila sa stala reálnou. Ak je muž pri pôrode, je to ešte lepšie. Videl dieťa, ktoré sa tak stalo reálnym aj pre neho. Žena už nie je sama na smútok. Môžu smútiť obaja a SPOLOČNE.

Je veľký rozdiel si len predstavovať ako asi dieťať vyzerá, cítiť pohyby, prihovárať sa mu a vidieť ho reálne. Vykonanie cisárskeho rezu a vytiahnutie mŕtveho dieťaťa z lona matky tak, aby ho nevidela znamená oddelenie matky od dieťaťa. Predpoklad, ak sa nevidí mŕtve dieťa, nevznikne trauma sa nezakladá na realite, ale na túžbe okolia vyhnúť sa takej ťažkej predstave ako je smrť vlastného dieťaťa.Vyzerá to  teda v tomto prípade humánnejšie, ale v skutočnosti nie je. Trauma už vznikla. V snahe pomôcť trpiacej žene a zabrániť traume cisárskym rezom alebo zabrániť žene vidieť dieťa sa už totiž vzniknutá trauma zo straty len prehlbuje.

Veľa ľudí si  tiež myslí, že predchádzajúce alebo ďalšie dieťa nahradí to chýbajúce. Aj ja som si to myslela. No nie je to tak.  Žiadne iné dieťa nenahradí to, ktoré v rodine malo byť a nie je. Chýba stále. Po mesiacoch, rokoch. Ďalšie tehotenstvo je tiež plné stresu. Plač od radosti pri každej kontrole, že je všetko v poriadku a ak nie je: neustály strach, či dnes alebo zajtra dieťa zomrie. Úľava prichádza až po pôrode.

Nepochybujem, že nie všetky ženy prežívajú bolesť z potratu alebo pôrodu mŕtveho dieťaťa rovnako. No najviac bolí nepochopenie, že je to obrovská trauma, ktorú môže prístup okolia pomôcť prekonať alebo naopak prehĺbiť.

 

 

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo