Kto sme?

Podľa čoho poznať, že sme kresťania? Podľa toho, že sa vieme prežehnať? Že sa modlíme? Chodíme do kostola? Máme sviatosti? Alebo čítame bibliu? To všetko môže svedčiť o našej viere, ale čo je z toho najpodstatnejšie? Asi to, čo sme doteraz nespomenuli - láska.

Hoci židovský zákon obsahoval veľa príkazov a nariadení, ktoré dal Boh Mojžišovi, Ježiš ako Syn Najvyššieho, pri stretnutí s farizejmi zúžil celú Tóru do dvoch prikázaní:

...jeden z nich, znalec Zákona, sa spýtal, aby ho skúšal: „Učiteľ, ktoré je najväčšie prikázanie v Zákone?“ A on mu odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 35 – 40)

 

Neskôr, v kruhu svojich verných, Ježiš uvádza nové prikázanie, ktoré bude rozlišujúcim znakom jeho nasledovníkov. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.“ (Jn 13, 34 – 35)

 

Aby sme mohli označiť človeka za kresťana, jeho život musí stáť na troch pilieroch, o ktorých písal apoštol Pavol– viera, nádej, láska.

Viera v jediného pravého Boha a jeho Syna a Spasiteľa Ježiša Krista. Táto viera sa zakladá na poslušnosti Synovi a nasledovaní ho podľa jeho slov a učenia.

Nádej na večný život s Bohom a vzkriesenie z mŕtvych, teda nádej spásy.

Láska k Bohu a k blížnym.

 

Zdá sa, že veľa kresťanov sa akoby schovalo za skutky, že robia to a to pre Pána a za to očakávajú odmenu, pochvalu alebo aspoň pochopenie na strane Boha, že to postačí na cestovný lístok do  neba. Ale dodržiavanie cirkevných nariadení, plný počet sviatostí, chodenie do kostola, modlenie sa a rôzne druhy spirituality, či teologické poznanie, to všetko je žalostne málo -  ak to nie je podopreté láskou k blížnemu a k Bohu.

Boh je Láska. Jeho kráľovstvo je láska. Na všetko sa pozerá z uhla pohľadu lásky.

Ako si ma miloval? A miloval si ma? Zachoval si moje slovo?

A miloval si tých, ktorých som ti dal a poslal do cesty?

 

Jeden človek prežil klinickú smrť a stretol sa so Svetlom, silnejším ako slnko na poludnie, v ktorom rozpoznal postavu muža. Skôr by sa dalo povedať, že ten muž bol Svetlo. V okamihu, ako som ho vnímal, opisuje svoj zážitok, zaznel príkaz vo mne samotnom: Postav sa! Si v prítomnosti Božieho Syna! Kedysi som sa učil o Ježišovi na nedeľnej škole – že je nežný, láskavý, že sa za nás obetoval – ale táto osoba bola Moc sama a zároveň bezpodmienečná Láska, ktorá ma premohla. Udivujúca Láska. Láska, ktorá ďaleko presahovala celú moju fantáziu. Táto Láska vedela každú nepeknú vec o mne – hádky s nevlastnou matkou,  moju výbušnú povahu, sexuálne myšlienky, ktoré som nikdy nekontroloval, každú sebeckú myšlienku a čin odo dňa kedy som sa narodil – a zároveň som cítil lásku a prijatie.

Videl som ostatné scény zo svojho života, stovky, tisícky scén, všetky osvietené Svetlom, na mieste, kde čas nehrá žiadnu rolu. V našom pozemskom čase by to trvalo týždne. Každý detail môjho života bol tam, na ktorý sa dalo pozrieť.

Čo si urobil so svojim životom? Spýtalo sa Svetlo.

Otázka, ako aj všetko, čo vychádzalo z neho bolo prežiarené láskou.

Miloval si vo svojom živote? Miloval si ostatných tak, ako ja milujem teba? Úplne? Bezpodmienečne?

Uvažoval som sám v sebe: ...prečo som nevedel, že takáto láska je možná? Niekto mi mal o tom povedať...

Prišla odpoveď: Ja som ti povedal.

Ale ako? Stále som sa snažil ospravedlniť. Ako mi to mohol povedať, keď som to nepočul?

Povedal som ti to životom, aký som žil. Povedal som ti to smrťou, akou som zomrel. A keď budeš upierať svoj zrak na mňa, uvidíš viac.

 

Sv. Pavol v liste Korinťanom píše: Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. (1.Kor 13, 1 – 3)

Koľkí chodia do kostola, aj sa modlia i tvária, že sú kresťania, ale ich život to neodzrkadľuje. Nemajú lásky – ohovárajú druhých, nie sú láskaví, ústretoví, trpezliví, radi sa hádajú, kradnú, podvádzajú, škaredo rozprávajú, klamú. Myslia si, veď sa potom vyspovedám. Je vari toto správny postoj? Je toto nasledovanie Krista v pravde? Niektorí sa považujú za kresťanov len kvôli tomu, že majú krstný list.

Pavlove slová by sa dali pre dnešnú dobu parafrázovať takto:

Keby som chodil do kostola každý deň a keby som sa modlil aj päť ružencov denne a lásky by som nemal, nič nie som. Keby som žil spiritualitu podľa sv. Ignáca z Loyoly alebo sv. Františka z Assisi a lásku by som nemal, nič mi to neosoží. Keby som prísne dodržiaval pravidlá reguly v kláštore a lásky by som nemal, nič nie som. Keby som aj dosiahol hodnosť biskupa, či kardinála a mal teologicky vyšperkované kázne, ale lásky by som nemal, bol by som len cvendžiaci kov. A keby som aj finančne prispieval nemalé sumy na kresťanské médiá a charitu a lásky by som pritom nemal, stále je to málo.

Lebo láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.(1.Kor 13, 4 – 8)

 

Ježiš nepovedal, keď sa budete modliť na uliciach, keď sa budete modliť v kostoloch, keď sa budete modliť vo svojich spoločenstvách, podľa toho budú ľudia poznať, že ste moji učeníci. Nie. Hovoril o láske. A nie o sebeckej láske, prospechárskej láske, ale o láske akou nás On miloval, teda láske do krajnosti. Kresťana nerobí kresťanom príslušnosť k nejakej denominácii, ale skutočná oddanosť Ježišovi Kristovi ako Pánovi a nasledovanie ho v posolstve lásky a pravdy.

 

Možno sa pýtaš, ako mám milovať? Tejto láske sa musíme všetci učiť. Príďme k zdroju, Boh je láska. Od neho čerpajme lásku. Poprosme ho, aby nám dal lásku milovať to, čo on miluje a nenávidieť to, čo on nenávidí. Nech nám dá vrúcnu lásku do srdca k nemu a blížnym. A spoznávajme ho na všetkých svojich cestách. Náš deň a čas nech je spojený s ním. Veď vzťah sa buduje tak, že niekoho spoznávame a trávime s ním čas.

 

A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. (1. Kor 13,13)

 

 

 

 

©Mgr. Dario Máček

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo