O nízkom a vysokom

Od 16. mája je možné v Slovenskej národnej galérii navštíviť knižnicu Kornela a Nade Földváriovcov, zaujímavý projekt, ktorý nezvyčajne a experimentálne spája vystavenie súkromnej zbierky kníh a koncept mestskej čitárne a spoločenského priestoru. Nie je žiadnym tajomstvom (a návštevník sa o tom môže presvedčiť aj sám), že sympatický spisovateľ, kritik a prekladateľ Kornel Földvári, ktorý bol vášnivým zberateľom kníh, mal zvlášť blízko k literatúre béčkového typu (teda k literatúre dobrodružnej, rôznym detektívkam, westernom a podobne). To vychádzalo nielen z jeho osobnej skúsenosti, keď ho čítanie takýchto kníh počas tvrdej práce v Pomocných technických práporoch zachránilo pred úplnou beznádejou (ako spomína vo svojom blogu Dado Nagy), ale taktiež pretože chápal, že čítanie tohto typu je akousi vstupnou bránou k vyšším témam a komplexnejšej problematike. Stieranie rozdielov medzi vysokým a nízkym, medzi tým, čo je gýč a čo už nie, sa začalo najprv vo výtvarnom umení, do literatúry prišlo o čosi neskôr. Návšteva tejto knižnice preto môže viesť k úvahám, aké miesto má v našich životoch literatúra, a to hlavne tá masová, či popkultúrna, čo sa z nej môžeme naučiť, prípadne dozvedieť o našej životnej skúsenosti.

Pre mňa osobne je to zároveň príležitosť pýtať sa, aké miesto má v našej kultúre literatúra vysoká (ak je ešte možné toto slovné spojenie dnes použiť). V časoch, kedy sme radi, že deti (ba aj univerzitní študenti) čítajú vôbec niečo, mi príde otázka vysokého a nízkeho v umení zaujímavá. Kúsok môjho postmoderného ja si žiada slovo a jasne odpovedá, avšak proti nemu sa hlásia dva momenty, s ktorými som sa stretol v poslednej dobe. V mojom štúdiu klasickej filológie sa nedá obísť, aké obrovské miesto mal vo výchove a vzdelávaní Západu literárny kánon, jeho neustále štúdium, dopĺňanie a premýšľanie nad jeho obsahom. Obrovské kvantum energie, ktoré venovali vzdelanci dielam od Homéra, Vergília či posvätným textom, je dôkazom toho, že verili v dôležitosť myšlienok obsiahnutých v týchto dielach, ktoré nejakým spôsobom (trans)formujú človeka. Že to nie je len otázkou minulosti dokazuje aj vystúpenie amerického žurnalistu Roda Drehera na tohtoročných Bratislavských Hanusovych dňoch, ktorého názov prednášky Ako Dante zachránil môj život hovorí za všetko.

Necítim sa príliš kompetentným odpovedať na otázku, či je v dnešnej dobe relevantné deliť umenie na vysoké a nízke. Akosi ma však vyrušuje skutočnosť, že niečo, čo bolo považované niekoľko storočí za veľmi dôležité, dnes dôležité vôbec nie je.    

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo