Pevné rozhodnutie a nepochopenie najbližších

Pevné rozhodnutie a nepochopenie najbližších

V bohoslužbe slova 13. nedele v Období cez rok pokračujeme v cykle čítaní z Lukášovho evanjelia a nachádzame sa v jednom z jeho rozhodujúcich momentov.

Z Evanjelia podľa Lukáša (9,51-62): (51) Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema (52) a poslal pred sebou poslov. Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. (53) Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema. (54) Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ (55) On sa obrátil a pokarhal ich. (56) A odišli do inej dediny. (57) Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ (58) Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ (59) Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ (60) Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ (61) Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ (62) Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ Zdieľať

Čítanie dnešnej nedele, ktoré je vzaté z konca 9. kapitoly Lukášovho evanjelia, je možné rozdeliť na dve časti. Prvú tvoria verše 51-56 a predstavuje odmietnutie Ježiša Samaritánmi, reakciu učeníkov a Ježišov postoj k odmietnutiu aj k reakcii učeníkov. Druhú časť tvoria zvyšné verše 57-62 a hovoria o charaktere nasledovania Ježiša. My sa dnes pozrieme bližšie len na prvú časť.

Verš 51 predstavuje dôležitý moment v Lukášovom evanjeliu. Po svojej činnosti prevažne v Galilei medzi „svojimi“ sa Ježiš pevne rozhodne ísť do Jeruzalema. Grécky text doslovne hovorí: „upevnil (svoju) tvár ísť do Jeruzalema“. Je to spôsob vyjadrenia prevzatý z biblickej hebrejčiny, ktorý hovorí o jednoznačnom rozhodnutí sa.

V udalosti Ježišovho premenenia na vrchu spred niekoľkých veršov (9,28-36) sa dozvedáme, že Ježiš hovorí s Mojžišom a Eliášom „o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (9,31). Táto udalosť sa zároveň nachádza medzi dvoma Ježišovými predpoveďami jeho utrpenia (9,22. a 9,44). V tej prvej sa vyslovene spomínajú náboženské elity Izraela, a tak tieto výroky tiež nepriamo odkazujú na Jeruzalem. Teraz vo v. 51 nastáva čas na Ježišovo rezolútne rozhodnutie nastúpiť na cestu, ktorá ho privedie na toto miesto. Preto sa zvyšná časť tohto evanjelia často označuje práve ako „Ježišova cesta do Jeruzalema“, hoci do posledných udalostí v Jeruzaleme ešte ostáva mnoho kapitol a sledovať v nich jasnú trajektóriu putovania k tomuto mestu nie je jednoduché. Každopádne táto poznámka evanjelistu chce upriamiť čitateľovu pozornosť na skutočnosť, že všetko, čo sa bude ďalej diať, bude poznačené týmto Ježišovým rozhodnutím.

Zároveň táto časť evanjelia od tohto rozhodnutia až po samotnú Ježišovu smrť je poznačená odmietaním Ježiša ako skutočného proroka príslušníkmi jeho národa. Do tohto bodu sme mohli stretnúť skupiny, najmä v Galilei, ktoré rozpoznávali v Ježišovi Božie pôsobenie: napríklad, po oživení naimského mládenca zástupy hovoria: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a „Boh navštívil svoj ľud“ (7,16).

Ježiš robí jasné rozhodnutie nastúpiť cestu smerom k Jeruzalemu práve vtedy, keď odpor voči nemu začína rásť, až sa nakoniec v Jeruzaleme naozaj zavŕši. Zdieľať

Avšak v tej druhej časti je to najmä Ježiš, ktorý odhaľuje nepriateľský postoj jeho súkmeňovcov voči nemu: „Toto pokolenie je zlé pokolenie,“ (11,29); „Beda vám, lebo staviate pomníky prorokom, ktorých zabili vaši otcovia...“ (11,47); „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, ktorí boli k tebe poslaní...“ (13,34). To, že tieto výroky o prorokoch a Jeruzaleme sa týkajú aj Ježiša samotného potvrdzuje on sám, keď hovorí: „Ale dnes, zajtra a pozajtre musím ísť ďalej, lebo nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema“ (13,33). Ježiš robí jasné rozhodnutie nastúpiť cestu smerom k Jeruzalemu, aj keď, alebo práve vtedy, keď odpor voči nemu začína rásť, až sa nakoniec v Jeruzaleme naozaj zavŕši.

Evanjelista označuje tento čas ako „dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta“ (9,51). Vyskytuje sa tu ten istý koreň slova, ktorý sa používa v súvislosti s Ježišovým nanebovstúpením (pozri Mc 16,19; Sk 1,2.11). Teda Ježišovo rozhodnutie ísť do Jeruzalema vo vedomí rastúceho odporu voči nemu, nie je rozhodnutím ísť jednoducho na smrť, ale ísť k naplneniu jeho poslania, ktoré sa završuje v jeho vystúpení k Otcovi, a tak k jeho novej, permanentnej prítomnosti medzi ľuďmi skrze jeho Ducha (pozri Lk 24,49; Sk 1,8; 2,1nn).

Ježišovo rozhodnutie ísť do Jeruzalema je rozhodnutím ísť k naplneniu jeho poslania, ktoré sa završuje v jeho vystúpení k Otcovi a k jeho novej, permanentnej prítomnosti medzi ľuďmi skrze jeho Ducha. Zdieľať

            Hneď po tomto rozhodnutí Ježiš zakúša ďalšie neprijatie a tentoraz nie len zo strany vlastných, ale aj „cudzincov“, Samaritánov. Ježiš k nim najprv vysiela poslov, aby sa aj v prípade „neizraelitov“ naplnili slová proroka Malachiáša, ktoré sa tiež spájajú s misiou Jána Krstiteľa: „Hľa, ja pošlem svojho anjela a pripraví predo mnou cestu“ (Mal 3,1). Spojenie s týmto veršom môžeme vnímať lepšie, keď si uvedomíme, že slovo pre posla a anjela je v gréčtine rovnaké: ἄγγελος (ángelos) a je použité aj v dnešnom texte, doslova: „...a poslal pred sebou anjelov“ (v. 52). Zároveň, obidva verše zdieľajú myšlienku prípravy (slovíčko „nocľah“ v súvislosti s prípravou na konci v. 52 sa v gréckom texte nenachádza; je to doplnok prekladateľov pre lepší zmysel).

Na neprijatie Samaritánov učeníci chcú reagovať tak, že oni sa stavajú do roly proroka Eliáša (v. 54). Ten dva krát zvolal oheň z neba na poslov kráľa Ochoziáša, ktorí ho prišli zajať (pozri 2 Kr 1,9-12). Učeníci chcú zoslať oheň a síru podobne ako Ján Krstiteľ hovoril o Ježišovi, že „má v ruke vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spálil v neuhasiteľnom ohni“ (3,17). Zároveň sa tak Ježišovi učeníci podobajú Jánovi Krstiteľovi aj v tomto bode zatiaľ ešte nesprávne chápu Ježišovu misiu a vidia v ňom už sudcu konca čias.

Ježiš, ktorý je Lukášom predstavovaný silne na pozadí osoby proroka Eliáša (napr. Ježiš, tak ako Eliáš vzkriesil syna vdovy – 1 Kr 17,17-24 vs. Lk 7,11-17; Ježišovo nanebovstúpenie má podobné črty ako Eliášovo nanebovzatie – 2 Kr 2,1-12 vs. Sk 1,9-11) rázne odmieta túto „ponuku“ učeníkov zoslať oheň z neba, ktorý má byť prejavom súdu nad tými, ktorí ho neprijímajú.

Práve naopak, u Lukáša sú aj Samaritáni predstavovaní pozitívne. Z desiatich malomocných, ktorých Ježiš očistí, vyzdvihne práve Samaritána (Lk 17,17-18), v jednom z jeho podobenstiev je hlavným hrdinom „milosrdný Samaritán“ (Lk 10,30-37) a pred svojím nanebovstúpením, keď sľubuje učeníkom svojho Ducha, vyslovene hovorí, že mu budú svedkami aj v Samárii (Sk 1,8). V tom je „Lukášov Ježiš“ odlišný od toto „Matúšovho“, ktorý, keď vysiela dvanástich na misiu zakazuje im ísť k pohanom aj k Samaritánom (pozri Mt 10,5). Lukáš je jediný zo synoptikov, ktorý sa venuje Ježovým vzťahom so Samaritánmi a podčiarkuje tak univerzálnosť jeho poslania.

Lukáš je jediný zo synoptikov, ktorý sa venuje Ježovým vzťahom so Samaritánmi a podčiarkuje tak univerzálnosť jeho poslania. Zdieľať

Ježišova reakcia na nápad Jakuba a Jána pripomína jeho reakciu v Markovom evanjeliu na Petrovo dohováranie Ježišovi po tom, čo predpovedal svoje umučenie: „On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: ‚Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!’“ (Mk 8,33). Lukáš tieto slová pri rovnakej udalosti vo svojom evanjeliu nespomenie. Niektoré neskoršie rukopisy Lukášovho evanjelia však do v. 55 dopĺňajú obsah Ježišovho napomínania, keď mu do úst vkladajú tieto slová: „Neviete akého ste ducha. Lebo Syn človeka neprišiel zničiť životy ľudí, ale zachrániť ich.“ Hoci ide jasne o neskorší dodatok do evanjelia, tieto slová vhodne dopĺňajú obraz o Ježišovom postoji voči tým, ktorí ho neprijímajú. Skutočné polená pod nohy Ježišovi v tomto momente jasného rozhodnutia ísť v ústrety naplneniu jeho poslania tak podkladajú skôr jeho učeníci než jeho protivníci.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Obrázok: Cesta cez Samáriu

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo