Dumky o najväčšom Slovákovi II. (osobnosti)

Význam ankety o najväčšieho Slováka vidím v tom, že sme vďaka nej mali možnosť pripomenúť si významné osobnosti našich dejín a že možno podnietila záujem o históriu aj u mladšej generácie. Voči výberu osobností do prvej stovky ako aj voči výslednému poradiu mám však výhrady. Už v prvých dvoch kapitolách článku som písal, že výhru by si zaslúžil viac Štúr ako Štefánik. Do prvej stovky sa dostalo na môj vkus príliš veľa hercov (hoci všetci skvelí), súčasných politikov alebo športovcov. Na druhej strane sa tam nedostali také osobnosti ako J. M. Hurban alebo T. G. Masaryk, ktoré by si to zaslúžili viac. Aby som túto chybu aspoň čiastočne napravil, vypracoval som zoznam niekoľkých osobností, ktoré sa do stovky nedostali, ale mali, alebo aspoň mohli, by v nej byť. Keďže väčšinou ide o známe osobnosti, obmedzím sa len na stručnú charakteristiku ich pôsobenia. Poradie, v ktorom osobnosti uvádzam, je viacmenej náhodné.

Jozef Miloslav Hurban (1817- 1888) je po Štúrovi druhá najvýznamnejšia postava štúrovskej generácie. Tiež to bola mnohorozmerná osobnosť. Politik (bol členom toľkých slovenských delegácií k cisárovi, že sa dá povedať, že k cisárovi chodil ako na klavír), národný buditeľ, literárny historik, mysliteľ, spisovateľ, vydavateľ, revolucionár. Je zakladateľom časopisu Slovenské pohľady, v ktorom chcel rozvíjať špecifickú slovensko- slovanskú vedu. Jeho myšlienku slovanskej vedy považujem za jeden z najpozoruhodnejších odkazov štúrovskej generácie. V Hurbanovom ponímaní by veda nemala byť zameraná len na hmotný svet, ale zároveň aj na duchovno. Slovanská veda by mala byť syntézou hmotnej a duchovnej vedy. Hurban hovoril, že Slovania majú pre skúmanie duchovna vyvinúť zvláštny orgán „oko duchovnô“, čo je vlastne intuícia. Svojou víziou slovanskej vedy sa Hurban zaradil k takým velikánom ako Komenský alebo Solovjov. Hoci tento koncept považujú dnes mnohí za romantický prežitok, ja si myslím, že sa tu ohlasuje niečo podstatné, v čom by mali vo vzdialenejšej budúcnosti Slovania a Slováci prispieť k rozvoju ľudského poznania.

V čase dobrovoľníckych výprav bol práve Hurban na čele politického orgánu Slovákov Slovenskej národnej rady. Po Štúrovej smrti bol vedúcou postavou národného hnutia. Je aj autorom prvého obsiahleho Štúrovho životopisu, ktorý však zostal nedokončený. Za svoju politickú činnosť bol väznený. Hurbanovou manželkou sa stala prvá slovenská ochotnícka herečka Anička Jurkovičová, ktorá bola Hurbanovi celoživotnou oporou. Mali spolu 9 detí. Z nich najviac do dejín sa zapísal Svetozár. To je ďalšia osobnosť, ktorá by pokojne mohla byť v stovke.

Zo všetkých významných osobností, ktoré sa nedostali do stovky, mi tam najviac chýba J. M. Hurban. Národe slovenský, prečo zabúdaš na svojich hrdinov, ktorí pre teba pracovali a trpeli?

Svetozár Hurban Vajanský (1847- 1916) patril medzi vedúce osobnosti národného hnutia v pomatičnom období a na začiatku 20. storočia. Politik, vydavateľ, spisovateľ. Podobne ako otec bol za svoje postoje väznený. Mal povahu bojovníka, čo bolo v tej dobe asi treba, lebo to nebola pre Slovákov ľahká doba. Na jeho konfliktnú a náladovú povahu malo vplyv asi aj dramatické detstvo rokov 1848- 9, keď s ním jeho mama musela utiecť na Moravu. Aj tu sa ukazuje, aké je dôležité, aby deti vyrastali pokiaľ možno v harmonickom prostredí, ale platí to už aj o prenatálnom štádiu, lebo už tam sa formujú základy povahy človeka.

Vajanský je ten, koho Havran nazval zaprdeným hlupákom. Aj keď mohol mať Vajanský antisemitské názory, nemyslím si, že môžeme takúto dôležitú postavu našich dejín zavrhnúť len preto, že sa v určitom ohľade mýlila. Na jeho obhajobu by som povedal, že on čelil dosť veľkému tlaku, akému my dnes už čeliť nemusíme a keď je človek pod tlakom, tak si niekedy potrebuje nájsť niekoho, na kom si môže uľaviť.

Jozef Škultéty (1853- 1948) prvý správca obnovenej Matice po roku 1919. Pracovitý a skromný človek. Povahou bol protikladom výbušného Vajanského a zároveň sa dopĺňali. Bol hlbokým znalcom slovenských dejín a literatúry. Jeho životným poslaním bola práca pre národ. Zúčastnil sa viacerých polemík s maďarskými aj českými vedcami, ktorí spochybňovali svojbytnosť slovenského národa. Po vzniku Československa sa staval proti čechoslovakizmu a snahám o počeštenie slovenčiny. Okrem iného napísal: "Ľud náš bol nie zanedbávaný, ale vedome, tendenčne, plánovite hubený. Potrebuje teda pozornosť, lásku, pomoc, aby mohol dohánať pozameškané. Z druhej strany on, ľud slovenský, hoci hynul v zlých pomeroch, ale zachoval svoju tvár, zachoval veľa samobytnosti slovenskej, slovanskej."

Tomáš Garrigue Masaryk (1850- 1937) Masarykov otec Jozef bol slovenskej národnosti, mama Terézia bola moravská Nemka. On sám sa označoval za Slováka. V ankete o najväčšieho Čecha skončil (ako Slovák) na peknom druhom mieste. U nás sa nedostal ani do stovky.

Jeho osobnosť je dobre známa, preto ho netreba podrobnejšie predstavovať. Spomeniem v súvislosti s ním len zaujímavosť, že pred 4 rokmi vyšla v Čechách kniha Davida Glocknera Cisárov prezident, kde autor obhajuje tézu, že Masarykovým skutočným otcom bol cisár František Jozef. O aké argumenty sa opiera autor knihy?

1. Masaryk sa narodil v roku 1850, pričom v tom istom čase na tom istom mieste, kde sa nachádzala  asi 9 mesiacov pred narodením jeho mama, bol prítomný aj František Jozef. V roku 1849 sa zdržiaval v Hodoníne, kde žila aj Masarykova mama. 2. V roku 1849 si následník trónu do denníka zapísal Kropaczek erledigt, teda Kropáčeková vybavené. Masarykova mama sa volala za slobodna Kropaczek. 3. Keď si Terézia Kropaczek brala Jozefa Masaryka, bola už tehotná. 4. Jozef Masaryk pôsobil ako kočiš na majetkoch cisára a vzhľadom na svoju povahu a schopnosti urobil celkom slušnú kariéru. Tešil sa priazni nadriadených. 5. Tatíček Masaryk nemal povahu panského sluhu resp. kočiša. Vzhľadom na svoj pôvod bol pomerne sebavedomý (prefackal riaditeľa gymnázia v Brne) a vynikal aj inteligenciou. Ako mládenec hovorieval, že raz bude veľkým pánom. Keď sa pozeráme na Masarykovu životnú dráhu, najmä v mladosti, vyzerá to tak, ako keby niekto vplyvný nad ním držal ochrannú ruku.

František Jozef mal 4 manželské deti a 8 nemanželských. To, či jedným z nich bol aj Tatíček Masaryk, by sa dalo exaktne overiť pomocou DNA, k čomu zatiaľ Masarykova rodina odmietla dať súhlas. Možno preto, lebo keby sa ukázalo, že Masarykov tata nebol jeho tata, ale jeho tata bol v skutočnosti Habsburg, proti ktorému on zviedol svoj kľúčový životný zápas, tak by to nejako poškodilo jeho obraz prezidenta osloboditeľa.

Masarykovo narodenie na česko slovenskom pomedzí akoby symbolizovalo rolu, ktorú mal zohrať v živote Čechov a Slovákov. V prvej stovke by nemal chýbať.

Juraj Thurzo (1567- 1616) bol uhorským palatínom v rokoch 1609 až 1616. Bola to najvyššia svetská funkcia, akú mohol Slovák v novoveku dosiahnuť. Bola to funkcia na úrovni dnešného premiéra. Ešte predtým ako sa stal palatínom, sa Thurzo vyznamenal v protitureckých bojoch. Používal slovné spojenie „naša slovenská národnosť.“ Toto slovné spojenie presadil aj  do oficiálnych dokumentov uhorského snemu. Listy svojej druhej manželke Alžbete Coborovej písal po slovensky. V národnostných sporoch v Banskej Bystrici a Krupine sa zastával Slovákov. V roku 1610 zvolal žilinskú synodu, kde boli položené organizačné základy evanjelickej cirkvi na ďalšie storočia. Podporoval hmotne cirkev, školstvo aj umenie. Ako palatín bol súčasťou procesu s Bátoryčkou. Thurzo sa snažil Bátoryovú skôr chrániť, čo je v rozpore s tým, ako ho zobrazil Jakubisko vo filme Bathory. V Jakubiskovom filme ho hral K. Roden.

Thurzo sídlil na bytčianskom zámku, ktorý dal prestavať na renesančné sídlo. Na tomto zámku sa o sto rokov neskôr zoznámil vtedy vojak Juraj Jánošík so zbojníkom Tomášom Uhorčíkom, čo bol zrejme rozhodujúci impulz, ktorý ho viedol k tomu, že sa stal zbojníkom.

Je zaujímavé, že na Matúša Čáka si Slováci pri tejto ankete spomenuli, na Juraja Thurza nie. Pritom Čák nebol ani Slovák, čo by nebolo ešte to najhoršie, ale nebol ani pozitívnou historickou postavou. Bol to mocenský hráč, ktorý presadzoval vlastné záujmy. Myslím, že aj tu, podobne ako v prípade J. Jánošíka, legenda prekryla historickú realitu. Čák bol oligarcha, ktorý odmietal ústrednú moc Karola Róberta z Anjou a Anjuovci, aj keď to boli len cudzinci, boli dobrí králi. (Jeden novinár z Týždňa sa vyjadril, že Slováci sú xenofóbovia. Všimnite si v tejto súvislosti moju poznámku, že Anjuovci boli „len“ cudzinci. Asi na tvrdení toho novinára naozaj niečo bude, lebo ani ja som si nenechal ujsť príležitosť si rypnúť do Anjuovcov kvôli ich cudziemu pôvodu.) Čo už, Američania majú Čáka Norrisa, my máme Matúša Čáka Trenčianskeho a Jánošíka.

Rastislav (820- 870) veľkomoravské knieža. Požiadal byzantského cisára, aby vyslal na Veľkú Moravu učiteľov, ktorí by boli schopní učiť vieru v slovanskom jazyku. Tým sa snažil posilniť suverenitu svojej krajiny v politickom aj kultúrnom zmysle. Nebyť jeho, tak by sme nemali cyrilo- metodskú tradíciu.

Alexander Rudnay (1760- 1831) ostrihomský arcibiskup. Bernolákov spolužiak. Robil veľmi zaujímavú personálnu politiku. Kde mohol, dosadzoval Slovákov. Aj hmotne podporoval bernolákovské hnutie. Hovorí sa o ňom, že je to jediný Slovák, ktorý mal reálnu šancu stať sa pápežom. Povedal: „Som Slovák a Slovákom zostanem, aj keby som sedel na Petrovom stolci.“ To je pekný výrok. Škoda, že sa nedožil štúrovského hnutia. Štúrovci by v ňom mali určite vplyvného patróna. Pričinil sa o rekonštrukciu ostrihomskej baziliky.

Adam František Kollár (1718- 1783) knihovník Márie Terézie. V najnovšom koprodukčnom spracovaní osudov cisárovnej je zobrazený ako ju zaúča do tajov politického umenia. Nazývaný slovenský Sokrates.

Ján Hollý (1785- 1849) prvý veľký slovenský básnik. Predstaviteľ klasicizmu. Písal v bernolákovčine. Autor národných eposov Cyrilometodiáda a Svätopluk. Tiež prekladal klasické antické diela do slovenčiny.

Kristína Royová (1860- 1936) najprekladanejšia slovenská spisovateľka. Patrila k prebudeneckému prúdu kresťanstva. Založila sirotinec (detský domov) a starobinec (domov pre seniorov) nazývaný Domov bielych hláv. Jej diela by sme mohli zaradiť k náboženskej próze.

Martin Kukučín (1860- 1928) predstaviteľ realizmu. Slovenský Tolstojovec. Jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov.

Božena Slančíková Timrava (1867- 1951) slovenská literatúra má viacero kvalitných ženských autoriek. Jednou z nich je určite aj Timrava, ktorá vynikla zobrazením slovenskej reality bez sentimentality a idealizácie.

Ján Maliarik (1846- 1946) evanjelický farár z Veľkých Levárov. Prvý slovenský mierový aktivista. Vytvoril koncepciu Celozemského univerzálneho štátu, kde by  mali vládnuť svätci a mudrci. Písal básne, piesne, beletristické diela, filozoficko- náboženské diela. V roku 1914 zvolal do Krakova mierovú konferenciu, kde sa mali panovníci jednotlivých európskych štátov navzájom odprosiť za spôsobené krivdy. Cestou do Krakova ho zatkla polícia. O dva roky neskôr bol za protivojnovú činnosť odsúdený na trest smrti, ktorý mu bol zmiernený na pobyt v psychiatrickej liečebni.

Počas jeho návštevy v Bratislave a okolí robil sprievodcu Julesovi Vernovi. Korešpondoval s viacerými významnými osobnosťami tej doby ako Tolstoj, Gándhí, Sigurdsson, Stefan Zweig, radža Mahendra Pratap. Písal aj Stalinovi a Hitlerovi. Hitlera v roku 1934 varoval, že ak rozpúta vojnu, prehrá a hranice Nemecka sa posunú na líniu Odra Nisa, čo sa aj skutočne stalo. Bol vegetariánom. Veril, že poslaním slovenského národa je šíriť vo svete mier a bratstvo.

Dnes je zabudnutý. Plánujem o ňom napísať samostatný článok v priebehu tohto roka, pretože si myslím, že podobne ako cez štúrovcov, aj cez tohto vizionára sa nám náš národný duch snaží povedať niečo dôležité o našom poslaní.

Ľudovít Rizner (1849- 1913) učiteľ, autor šesť zväzkovej Bibliografie písomníctva slovenského od najstarších čias do roku 1900. Bol tiež etnografom, archeológom, autorom učebníc, knihovníkom, spisovateľom, vydával ľudovýchovný časopis Obzor. Podporoval svoju neter Ľudmilu Riznerovú- Podjavorinskú.

Svetozár Stračina (1940- 1996) zložil hudbu k mnohým známym filmom a seriálom ako Sváko Ragan, Pacho Hybský zbojník, Alžbetin dvor, Na baňu klopajú, Noční jazdci, Vianočné oblátky... Obzvlášť by som vyzdvihol jeho hudbu k filmovým rozprávkam Popolvár najväčší na svete a Plavčík a Vratko, ktorá má svetovú úroveň. Obe skladby majú v sebe veľké kúzlo a obe vychádzajú zo slovenskej ľudovej hudby. Stračina je nepochybne náš najvýznamnejší skladateľ filmovej hudby.

Ľudovít Fulla (1902- 1980) Prvá kniha, ktorú som ako 7 ročný šarvanec prečítal, boli Dobšinského Slovenské ľudové rozprávky s ilustráciami Ľ. Fullu, ktoré formovali moju detskú obrazotvornosť.

Dobšinského rozprávky majú v našej kultúre špecifické postavenie. Pred niekoľkými rokmi sa konala anketa o naj knihu Slovenska a vyhrali ju práve dobšinského rozprávky. Je to súčasť nášho národného kultúrneho bohatstva. Ilustrovať takúto knihu je pre výtvarníka česť. Pokiaľ viem, tak zatiaľ sa tejto cti dostalo len Martinovi Benkovi a Ľudovítovi Fullovi.

Benka sa do stovky dostal, Fulla nie. Benka je v pravom zmysle slova národný umelec. To je taký umelec, ktorý aj keby nemal formálne tento titul, tak by ním bol na základe toho, že národ ho prijal za svojho, lebo sa mu prihovára akoby z hĺbky jeho národnej duše. Jedna z odborníčok, ktorá sa vyjadrovala o Benkovi v tv, ohŕňala nos nad tým, že Benka slovenskú (hlavne oravskú) prírodu idealizoval. No a čo? To, čo má človek rád, to si idealizuje. A možno až láska dáva človeku (a umelcovi) schopnosť vidieť veci naozaj pravdivo. Umelec nemusí fotograficky kopírovať realitu, ani ju nemusí zobrazovať, čo najhroznejšiu, ako to robia mnohí súčasní umelci. Benka vo svojich obrazoch vyjadruje hlbšiu pravdu o slovenskej krajine, o jej duši, o jej kráse, ale aj drsnosti. Preto sa jeho obrazy stali súčasťou národnej ikonografie.

Neviem, kto vyberal druhého ilustrátora našich ľudových rozprávok, bola to však šťastná voľba. Fulla je, podobne ako Benka, v pravom slova zmysle národným umelcom. V jeho tvorbe sa spája slovenské a ľudové so svetovým, moderné umenie so starým umením, východ so západom. 

Nie je chyba, ak slovenský umelec reaguje na svetové trendy, ale primárne by mal vychádzať z domácich zdrojov. V liste z 9. 6. 1839 Ľ. Štúr takto radí  A. H. Škultétymu: "Radil bych Tobě, aby ses zvláště básnictví oddal a ne na vzorech řeckých a římských své básně stavěl, ale je z národního našeho života vyvedl. K tomu záměru študuj národní písně Slovanú, báje, pověsti národní, Mickiewicze a tak přesvědčen jsem, že ty v tomto ohledu něco chvalného pro Slovanstvo vyvedeš a srdce mnohé rozehřeješ."

Paľo Bielik (1910- 1983) je jeden z tých Slovákov, ktorý bol veľký nielen v prenesenom slova zmysle, ale doslova, keďže bol vysoký 198 cm. Bol hercom a režisérom. Ako zatiaľ jediný Slovák si vo filme zahral Jánošíka (Okrem neho hrali Jánošíka už len Česi Theodor Pištek, ktorý bol už v čase vzniku filmu bratov Siakeľovcov trochu pri sebe, František Kuchta a Václav Jiráček) Bielik natočil Jánošíka aj ako režisér, ale táto verzia sa mi zdá byť už prekombinovaná. Film z roku 1935 mal veľký medzinárodný úspech a len politická situácia zabránila tomu, aby sa presadil aj na filmovom festivale v Benátkach. Ako režisér natočil také filmy ako Varúj!, Vlčie diery, Štyridsaťštyri, Kapitán Dabač, Majster Kat.

Pavol Jozef Šafárik (1795- 1861) zakladateľ slavistiky ako vedy.

Samuel Jurkovič (1796- 1873) otec Aničky Jurkovičovej a teda svokor J. M. Hurbana a starký S. H. Vajanského. Národne uvedomelý učiteľ. Ľudovýchovný pracovník. Patril medzi zakladateľov družstevníctva.

Ján Kollár (1793- 1852) nazývaný aj slovanský Goethe. Písal v slovakizovanej češtine, ktorú presadzoval aj ako literárny jazyk Slovákov. Jeho diela patria medzi to najlepšie, čo bolo po česky napísané v prvej polovici 19. st. Je autorom myšlienky slovanskej vzájomnosti. Spočiatku bol tvrdým odporcom štúrovcov a ich spisovnej slovenčiny, neskôr bol jeho postoj zmierlivejší.

Sándor Petofi (1823- 1849). Bol Petofi Slovák alebo nie? Závisí od toho, aké použijeme kritériá. Určite bol Slovákom viac než taká Mária Terézia. Jeho mama bola Slovenka, jeho otec bol srbského alebo chorvátskeho pôvodu, ale jeho rodina žila na Slovensku od 17. st.,  takže ho môžeme tiež považovať za Slováka. Petofiho materinskou rečou bola slovenčina. Poznal sa so Sládkovičom a Kollárom. Bol koncipientom v peštianskej právnej kancelárii Boleslavína Vrchovského, ktorý patril k širšiemu okruhu štúrovcov, spolu s Jánom Bottom, Jánom  Franciscim, Štefanom Markom Daxnerom a Mórom Jókaiom. Vskutku hviezdny tím.

Ján Francisci (1822- 1905) člen štúrovskej generácie. Politik, spisovateľ, novinár, dobrovoľnícky kapitán. Ako prvý ešte pred Dobšinským vydal slovenské ľudové rozprávky. P. M. Bohúň ho spodobnil na obraze ako dobrovoľníckeho kapitána. Pôsobil aj ako liptovský župan.

Andrej Hadík (1710- 1790) poľný maršal a minister obrany Habsburskej monarchie. Vyznamenal sa v roku 1757, keď so svojím oddielom husárov obsadil Berlín. Vtedy vznikla fráza husársky kúsok.

Andrej Radlinský (1817-1879) patril ku generácii štúrovcov. Zakladateľ Spolku svätého Vojtecha a spoluzakladateľ Matice slovenskej.

Štefan Moyzes (1797- 1869) banskobystrický biskup, výborný diplomat, spolu s Karolom Kuzmánym ako zástupcom evanjelikov stál na čele prvej Matice slovenskej.

Michal Miloslav Hodža (1811- 1879) jeden z kodifikátorov spisovnej slovenčiny. Vedúca osobnosť spolku Tatrín, ktorý bol predchodcom Matice slovenskej. Člen Slovenskej národnej rady. Bol aj básnikom. Jeho básne sú však ťažko zrozumiteľné, lebo si vymýšľal nové slová. 

 

Odporúčaná literatúra:

Markuš, Jozef: Slovenské osudy- slovenský osud. Post scriptum. 2017.

Švihran, Ladislav a Poss, Ondrej: Majstri ducha. Perfekt. 2002.

Ak si myslíte, že som na niekoho zabudol, môžete písať svoje tipy do diskusie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo