Zbytočné tanečky okolo „neuveď nás do pokušenia“

Zbytočné tanečky okolo „neuveď nás do pokušenia“

Vďaka portálu POSTOJ.SK za to, že vytvára priestor vyjadriť sa aj k cirkevným a biblickým témam. Dovolil som si to využiť  pre vyjadrenie svojich obáv z  narastúceho tlaku upraviť a zmodernizovať nielen preklad ale i spochybniť samú správnosť zaznamenania Ježišovej aramejčiny  v gréckej pôvodine, ktoré som vyjadril v   blogu I ne vvedí nás vo iskušenije  s dodatkom. Tu som uviedol svoje stanovisko k otázke, či Boh Otec pokúša resp. čo máme správne rozumieť pod slovom „iskušenje“.

Vysokoškolský pedagóg a biblista Jozef Jančovič reagoval na túto tému s odstupom niekoľkých dní vo svojom blogu, kde predložil niekoľko verzií ako inovovať preklad ale i význam súčasnej frázy, čím sa vlastne postavil na stranu tých, ktorí či už vo Francúzsku, Taliansku a o chvíľu zrejme i v ďalších, predpokladám sprvu hlavne európskych krajinách, sa usilujú a budú usilovať o presadenie zmeny biblického textu.  Naposledy sa k tejto téme vyjadruje Jozef Mikloško ako nekritický fanúšik pápeža Františka, za ktorého kritiku som si zrejme vyslúžil svoje premlčanie a nepriame označenia za nekvalifikanta.

Menovaný veľadôstojný pán Jančovič argumentuje za správnosť a potrebu modernizácie Pánových slov okrem iného aj hypotézou, že epištola sv. Jakuba,  podľa zástancov zmeny, mohla byť  napísaná v priamej reakcii na zle interpretované slová v Pánovej modlitbe. Ich prípadnú chybovosť evanjeliového zápisu síce vylučuje pôvodný grécky text, ale  Hieronymov zautomatizovaný a tým aj zjednodušený preklad akoby bol práve príčinou mylnej latinskej interpretácie, ktorú katolícka cirkev po dobu viac ako 1500 rokov nevedomky šíri do celého sveta. Ďalej naznačuje, že práve  tým istým spôsobom doslovného prekladu z Vulgáty do slovenčiny máme k dispozícii frázu „ ... a neuveď nás do pokušenia...“

Uvedené dva argumenty sú vágne z toho dôvodu, že (1) ignorujú a nespomínajú tie biblické pasáže, ktoré nevyhovujú a nepodporujú ono jednostranné hľadisko a prístup k uvedenej semantickej slučke, ktorú nám zanechal Mesiáš; (2) ignorujú existenciu a dôležitosť ortodoxnej kresťanskej tradície, ktorá je ďaleko viac kultúrne a geograficky spätá s Izraelom než tá naša latinská a ktorá so súčasným prekladom nemá najmenší problém.

Práve na obe slabiny pápežom podporovaného novátorského prístupu som sa snažil upozorniť v blogoch, kde som provokačnou otázkou poukázal na zápletku knihy Jób. Tiež som si za názov príspevku zvolil starosloviensky preklad „I ne vvedí nás vo iskušenije“, ktorý nepreložil jeho autor, ortodoxný kresťanský filológ,  z Vulgáty, nakoľko ju nepotreboval. Ako Grék hovoril s odstupom 7. storočí tým jazykom, v ktorom boli napísané evanjeliá.  Tu dopĺňam, že Konštantín Filozof sa púšťal do víťazných dišpút s latinskými trojazyčníkmi, ktorých predčil práve tým, že ovládal lepšie všetky tri jazyky a bol v nich nespochybniteľný. To ma uisťuje v tom, že ako najlepší jazykovedec svojej doby, určite ovládal aj aramejčinu.

Ostáva pre mňa preto nepochopiteľným, že na tieto dve vyvažujúce hľadiská nik dosiaľ adekvátne nezareagoval, čo si vysvetľujem tým, že moje poukázanie na ich existenciu je nezlučiteľné s obhajobou ale i už s vykonávaným modifikovaním Pánových slov.  Preto chválim Konferenciu biskupov Slovenska, že zatiaľ nepodlieha vábivému štekleniu uší a je odolná presadzovanému trendu súčasného pápeža diverzifikovať a hneď nato paušalizovať svoje nové prístupy podľa aktuálnej potreby. Myslím si, že nám neprislúcha pozmeňovať biblický text či už priamo alebo i nepriamo úpravou prekladu či modlitby, na ktorej sa upevňuje jednota cirkvi. Už nám raz obdobné novátorstvo veľmi nepomohlo v obdobnej vieroučnej otázke o „filioque“ a preto by sme nemali vytvárať ďalšie prekážky k jednote cirkvi.

Na margo Jakubovho listu by sa mal  uviesť fakt, že bol prijatý do kánonu Nového zákona  veľmi neskoro, až vo 4. storočí., a je napísaný v kultivovanej gréčtine, čo znamená, že nemôže vysvetliť aramejský kód. Nedá sa s istotou potvrdiť, či naozaj vznikol presne okolo roku 80 po Kr.  A jeho autorovi, v ňom určite nešlo o systematický výklad viery ako skôr o kázeň zameranú na praktické otázky života viery, ktoré vyvolali Pavlove listy. Naopak list určený židokresťanom hovorí priamo o potrebe zdokonaľovania, kde je uvedené: „Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko, ktorý priviedol mnoho synov do slávy, zdokonalil pôvodcu ich spásy utrpením“ (Hebr 2,10). Ak je ale Kristus podobným nám vo všetkom, potom aj nám je súdené zdokonaľovať sa utrpením, ktoré vari prichádza samovoľne? Asi nie, čo aj vylučuje uvedený citát.

Obávam sa, že snaha poľudštiť frázu „a neuveď nás do pokušenia“, do podoby, že s tým Nebeský otec nemá nič spoločného,  chce amputovať zo Stvoriteľa tajomný rozmer, ktorý je trvale prítomný v dejinách spásy, ale ktorý si niektorí nevedia vysvetliť inak, než ako vyjadruje Jančovičove stanovisko: „Hoci je skúška, či pokušenie príležitosťou pre rast vo vernosti Bohu, pretože sme slabí, radšej preventívne prosíme, aby skúšky radšej nenastali, pretože nám v nich hrozí pád.“ Ja sa ale osobne prikláňam k vysvetleniu, že v prosbe „ a neuveď nás do pokušenia“, máme sa aktivizovať, aby v našom  preskúšaní, ktoré prichádza od Pána, sme obstáli s pomocou božou. Preto je dôležité zachovať pôvodný biblický text .

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo