Dumky o najväčšom Slovákovi

Tento článok som sa rozhodol napísať bezprostredne po skončení ankety o najväčšieho Slováka ako reakciu na výsledok hlasovania. Aj keď je Štefánik nepochybne dôležitou osobnosťou našich dejín, myslím si, že je (minimálne) ešte jedna osobnosť, ktorá by si víťazstvo zaslúžila viac. O tom, ktorá osobnosť a prečo to je, budem písať v prvej časti článku. V druhej sa pokúsim vysvetliť, prečo hlasovanie vyhral Štefánik a v tretej časti ponúknem zoznam osobností, ktoré sa do prvej stovky nedostali, ale ktoré by si možno zaslúžili tam byť.

Uvedomujem si, že voči téme článku by mohol niekto vzniesť takúto námietku: „Čo ty tu riešiš nejakého najväčšieho Slováka?! My tu bojujeme proti korupcii a ty si tu riešiš nejakého Slováka!“ Na to by som mohol zase ja odpovedať, že tento článok nie je síce zameraný bezprostredne proti korupcii, ale aj úvahy o pozitívnych osobnostiach našej histórie môžu prispieť k zlepšeniu morálnej úrovne spoločnosti a tým nepriamo aj znížiť mieru korupcie. Ak by aj môj článok neprispel k poklesu úrovne korupcie, určite ju nezvýši. Kto nie je proti nám, je s nami.

Dumky o najväčšom Slovákovi

Možno už z nadpisu článku niektorí uhádli, že za najväčšieho Slováka považujem Ľudovíta Štúra. Štúr je kľúčovou postavou nielen nášho národného obrodenia, ale celých našich dejín a v istom zmysle môžeme povedať, že dnešný Slovenský národ je jeho dieťaťom. Preto práve jemu prináleží čestný titul otec národa (Nevylučujem, že nositeľmi tohto titulu môžu byť viaceré osobnosti ako napr. J. M. Hurban alebo A. Hlinka. Veď aj Američania majú viacerých otcov zakladateľov.). Jeho hlavnou ideou bolo, že Slováci tvoria svojbytný zvláštny národ, ktorý má vo svete svoje miesto a poslanie. Má tak svoj dobrý podiel na všetkých činoch a výtvoroch, ktoré nesú pečať slovenského národného ducha.

Štúr bol všestrannou osobnosťou. Bol všeobecne rozhľadeným vzdelancom, intelektuálom v modernom slova zmysle, charizmatickým pedagógom, jazykovedcom, literárnym kritikom, historikom, mysliteľom, politikom, básnikom, novinárom, redaktorom, politológom, polyglotom (ovládal 12 jazykov, z toho väčšinu aktívne), revolucionárom. Nebol teda len mužom ducha, ale aj mužom činu. Moderne povedané: bol team leader pre národné obrodenie. Zo strany svojich priateľov ako aj zo strany úradov bol označovaný za mravne bezúhonného človeka.

Keď sa vrátil zo štúdií v Halle, gróf Zay, generálny inšpektor (vlastne hlava) evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku, sa snažil Štúra od jeho národnobuditeľského proslovenského snaženia odradiť tým, že mu dával rôzne ponuky, aké sa neodmietajú, ohľadne kariérneho rastu a keď to nezabralo, tak na to išiel cez vyhrážky. Štúr na to reagoval tak, že sa asi na týždeň zatvoril vo svojom byte v Bratislave, takmer nejedol a nevychádzal a celý ten čas si robil akúsi inventúru vo svojich zámeroch a myšlienkach. Pýtal sám seba „Je to, čo sa chystám robiť správne? Sú moje úmysly čisté, mravné?“ A keď sa utvrdil, že jeho zámery sú správne, už nikdy od nich neupustil. Nenechal sa potom odradiť ani šikanovaním úradov, ani hmotnou chudobou od toho, aby pracoval na povznesení  národa.

Zaujímavé, aj z dnešného hľadiska, je to, ako zdôvodňoval Zay potrebu pomaďarčenia Slovákov. V liste Štúrovi napísal: „Ten, kto akokoľvek bráni rozširovaniu maďarského jazyka, zabraňuje šíreniu slobody a zvyšuje nebezpečenstvo ruského útoku.“ Táto argumentácia mi pripomenula našich dnešných tzv. progresívcov, ktorí nedávno demonštrovali proti návšteve Le Penovej s transparentmi „Sloboda je viac ako národ.“ Oni tiež tvrdia, že musíme byť jednoznačne prozápadní, musíme sa viac integrovať do EÚ, lebo inak príde Putin a urobí z nás Ruskú guberniu. Aby nás ochránil náš „dobrodinec“ Zay pred ruským útokom, chcel nás pomaďarčiť. Naši progresívci s heslami „Skutočne európske Slovensko“ nás zase chcú poeurópčiť a pozápadniť, čo sa vlastne tiež rovná (minimálne čiastočnej) strate národnej identity. Oni chcú, aby sme boli v prvom rade Európania a až potom Slováci, aby sme sa identifikovali so slovenským národom len tak, ako sa identifikujeme s regiónmi ako Horehronci, Záhoráci, Kysučania atď.  Strašenie Ruskom ako hrozbou sa zneužívalo už v Štúrových časoch a zneužíva sa aj dnes (Viacej o tom budem písať v nasledujúcom článku Cesta do hlbín progresívcovej duše).

Vzhľadom na jeho neohrozenosť a obetavosť môžeme považovať Štúra za hrdinu. Mal odvahu vystúpiť z davu a v mene nejakej vyššej idey bol ochotný znášať ťažkosti, prekonávať prekážky a prinášať obety, vrátane obety najvyššej, obety života. To by nedokázal, keby bol nejaká strašimyška. Štúr, aby mohol pracovať pre národ, sa zriekol možnosti založiť si rodinu. Uvedomoval si, že manželka a deti by ho urobili zraniteľnejším a tým aj menej slobodným. Keď má človek ženu a dve deti, nemôže si dovoliť toľko ako ten, kto je sám. Počas takmer celého aktívneho života zápasil s hmotnými ťažkosťami. V rokoch 1848 a 1849 mu dokonca hrozila smrť zo strany maďarských honvédov. Ako učiteľ na bratislavskom lýceu, aj ako vydavateľ a redaktor bol vystavený šikanovaniu úradov.

Štúrovým zámerom bolo pôsobiť ako pedagóg na Bratislavskom lýceu, venovať sa vede a najmä pôsobiť v národnobuditeľskom zmysle na študujúcu slovenskú mládež. Lenže to mu bolo znemožnené, lebo vďaka grófovi Zayovi dostal zákaz prednášať na lýceu. Vtedy časť slovenských študentov odišla na lýceum do Levoče a pri tejto príležitosti vznikol aj text našej hymny Ponad Tatrou blýska.

Keby Štúr chcel, mohol urobiť peknú kariéru napr. v rámci štátnej služby ako úradník. Mohol to dotiahnuť v tomto smere ďaleko, pretože to bol veľmi schopný človek. Čo tomu chýbalo? Chýbalo tomu to, aby sa pomaďarčil tak, ako mnohí iní inteligentní Slováci v tej dobe, ktorí chceli niečo v živote dosiahnuť. Našťastie tomuto pokušeniu odolal.

Stretol som sa s názorom, že keby Štúr a jeho družina nevykonali tú národnobuditeľskú prácu, ktorú vykonali, tak by ju vykonal niekto iný. Nie som si tým istý. A kto by to mal byť? Medzi národnými buditeľmi už druhá taká všestranná a výrazná osobnosť ako Štúr nebola. Dokonca aj Hurban sa vyjadril, že si svoju slovenskosť začal uvedomovať až po stretnutí so Štúrom. Mnohí z tých, ktorých dnes poznáme ako štúrovcov alebo národných buditeľov sa národne uvedomili len vďaka Štúrovi. Bez neho by skončili možno ako maďaróni. Štúr plnil v tomto hnutí, filozoficky povedané, úlohu prvého hýbateľa, bol spiritus movens národnobuditeľského hnutia.

V začiatkoch Štúrovho proslovenského aktivizmu boli na Slovensku dva prúdy. Jeden reprezentoval Kollár. Tento prúd bol za to, aby Slováci používali češtinu, presnejšie slovakizovanú češtinu Kralickej Biblie. Keby vyhral tento prúd, Slováci by sa s najväčšou pravdepodobnosťou časom počeštili. Druhý prúd boli bernolákovci, lenže tento prúd postupne slabol a zrejme by časom úplne zanikol. Kollárova vízia sa neujala a bernolákovci splynuli nakoniec so štúrovským hnutím. Symbolicky to bolo vyjadrené Hollého súhlasom so stredoslovenčinou ako spisovným jazykom (Veľa ľudí ešte aj dnes verí tomu, že Štúr kodifikoval ako spisovný jazyk stredoslovenské nárečie z okolia Zvolena. Podľa novšieho výskumu to bolo nárečie z okolia Martina a Liptovského Mikuláša.) a členstvom viacerých bernolákovcov v spolku Tatrín.

Keď sa štúrovci rozhodli pre kodifikáciu slovenského spisovného jazyka, stretli sa s kritikou z českej strany, že sa oddeľujú od Čechov, avšak najzúrivejší odporcovia slovenčiny boli medzi vlastnými, medzi Slovákmi. Dodnes platí, že najväčších odporcov slovenskosti nenájdeme ani medzi Čechmi, ani medzi Maďarmi, ale medzi Slovákmi.

Viacerí štúrovci mali ku koncu života pocit, že ich snaženie bolo neúspešné. V čase po revolučných rokoch 1848- 9 a po zatvorení Matice v roku 1875 sa to tak naozaj mohlo zdať. Lenže naša aktivita môže priniesť svoje plody dávno po našej smrti. A tak aj impulz, ktorý priniesol Štúr a jeho druhovia do slovenského národného života, pretrval aj po ich smrti a prináša svoje dobré plody dodnes. V skutočnosti bol ich projekt svojbytného slovenského národa úspešný a do budúcnosti to môže byť ešte lepšie. Štúrovci bojovali dobrý boj. Dejiny im dali za pravdu. Boli nástrojom prozreteľnosti, plnili jej poslanie. Na druhej strane, Kollár a Zay konali proti nej, a preto prehrali. Štúrovci boli vlastne takí naši sitnianski rytieri. Nie tí mýtickí, ale skutoční. Aj keď neboli ako takí rozpoznaní, pretože nemali brnenie.

Štúrovci boli elitou národa. Oni nám ukázali, ako sa má elita vzťahovať k ľudu. Elita má ľud viesť, inšpirovať ho, byť mu príkladom a snažiť sa ho povzniesť na svoju, alebo aspoň vyššiu, úroveň. Aby to elita mohla robiť, musí vidieť nielen chyby ľudu, ale aj jeho dobré stránky a jeho potenciál, čím by tento ľud raz mohol byť. Kto chce povznášať, musí sa vedieť znížiť k tomu, koho chce povzniesť. Príslušníci elity majú mať k ľudu pozitívny vzťah, majú mu na svoje úrovni slúžiť, lebo ako je napísané, ten, kto chce byť prvý, má slúžiť ostatným. Naproti tomu mne sa zdá, že veľká časť dnešných elít sa od ľudu odtrhla, že sa oddala pochabým ideológiám, aké svet doteraz nevidel, a na ľud, ktorý ich ideologické blúznenie nezdieľa, lebo sa drží zdravého sedliackeho rozumu, sa pozerá zvrchu ako na zadubencov a častuje ho rôznymi hanlivými prívlastkami ako xenofóbovia, islamofóbovia, homofóbovia, nacionalisti a pod.

Kresťania hovoria, že krv mučeníkov je semenom nových veriacich. Platí to však nielen pre cirkev, ale v trochu inom význame aj pre národ. Štúrovci trpeli pre národ. Prinášali obete. Niektorí boli aj zabití. V tomto zmysle ich môžeme považovať za národných mučeníkov. Myslím, že z ich obetí čerpá náš národ silu dodnes. Čím viac sú členovia národa ochotní prinášať pre svoj národ obete, tým je potom národ silnejší. Byť Slovákom nebolo ľahké vtedy a nie je to ľahké ani dnes. Boh nás zoceľuje a hnetie skúškami.

Štúr ako avatar?

Hurban ako slovenský vedomec opisuje takto svoj dojem zo Štúra: „No pri všetkej biede telesnej nebol to kostlivec, akých vídame, bohužiaľ, na hrinkoch sveta, kde stretajú nás mladí zhrbení starci, rýchlo zostárnuvší v žmolení a valchovaní toho biedneho tela svojho. Z hlboko vpadlých iskernatých, veľkých očú Štúrových lial sa prúd ohnivý a útle prsia jeho vydávali zvonovitý hlas zo seba a myšlienky jeho zápalisté tak sa prelievali do citného srdca poslucháča, že zabudol každý na tu zbedovanú, utrápenú postavu a videl pred sebou samý priezračný, éterický zjav vyšších svetov a iného rodu bytnosť, než aké obyčajný vek plodieva. Skutočne, jeho stony a vzdychy, keď hovoriť počal, zdali sa byť stonaním rodičky k ťažkému pôrodu sa chystajúcej, jeho ťažké, často bez formy výkriky a stony boli stony génia veliké myšlienky plodiaceho. Tu naliali sa všetky žily jeho novým prúdom krve, jeho čuvy počali nanovo hrať, do tváre mu vstúpil rumenec a bledosť jeho stratila sa ako keď spoza oblakov májových na horách nakopených slnko vybleskne a zružovatejú okraje hôr a sihote považské! Tu bola rukou božského apoštola nakreslená pravda telom učinená pred tvárou hriešnych ľudí, tá pravda, že „duch jest, který obživuje, tělo nic neprospívá“. To slabé, v službe ducha utrmácané telo Ľudovíta nášho, jakmile sa dych a duch pohol v ňom, nabralo novej sily a lialo elektrinu svoju navôkol: akoby nový zdroj bol sa otvoril v ňom tejto sily Bohom len málo jednotlivcom rozdávanej.  Všetky úlohy, čakajúce na mladé pokolenie Slávy, zobrazené boli v tomto štíhlom, strunitom, pohyblivom, večne mladom, elektriny duchovnej plnom mysliteľovi slovanskom. On bol zindividualizovaný obsah velikých úloh tých, ktoré duch jeho mladistvý mládeži slovanskej a svetu nadiktoval v tej piesni, od nás už spomenutej: „Vítejte, bratři se vrátivší do sídla uměn blahého“.“

Hurban tu opisuje svoj jasnovidný zážitok, ako keby sa mu podarilo uvidieť cez vonkajší telesný zjav Štúra vznešenú duchovnú bytosť, ktorá obývala jeho oslabené telo. V tejto súvislosti by sme si mohli položiť otázku, či Štúr nebol avatarom.

V Indii sa pojmom avatar označuje vtelenie boha. Keď spravodlivosť na svete upadá, berie na seba boh telo a prichádza v podobe ľudskej bytosti, aby obnovil to, čo bolo narušené. Doslova nejde o Boha, ale o bytosť z anjelských rádov, ktorá sa rodí ako človek, presnejšie v ľudskom tele. Vtelí sa anjel, aby splnil nejaké špeciálne poslanie, ktoré by bolo nad sily obyčajného človeka.

Každý človek sa rodí s určitým zámerom. Život každého človeka má zmysel. Existujú však určití ľudia, môžeme ich nazvať vyvolenci, ktorí sa rodia so špeciálnym poslaním, ktoré sa dotýka väčšieho množstva ľudí. Títo ľudia sa rodia ako géniovia, vodcovia, mudrci alebo svätci, aby vykonali niečo pre ľudstvo. Nepochybujem, že Štúr bol takýmto vyvolencom. A kto si ho vyvolil? Nebol to nikto iný ako náš národný duch, náš archanjel, ktorý mu vlial ideály a dal mu silu, aby napriek prekážkam, tam, kde by sa bežný človek nechal zlomiť, zostal týmto ideálom verný až do smrti. Zároveň Štúr dokázal túto silu prenášať aj na iných. On sám bol žriedlom inšpirácie. To je tá elektrina, o ktorej hovorí Hurban.

Hurbanov jasnovidný zážitok naznačuje, že Štúr nebol bežným človekom. Kto vie, možno bol anjelom, našim slovenským avatarom, ktorého úlohou bolo prebudiť slovenský národ z hlbokého spánku k sebauvedomeniu, lebo prozreteľnosť má s týmto národom nejaké plány.

Zaujímavou otázkou tiež je, či je taký duch ako bol on, spojený so svojím národom aj po smrti, či ho stále nejako chráni a posiela mu silu a inšpiráciu. Lebo smrť je len prechod do inej formy bytia a hranica medzi týmto a oným svetom nie je nepreniknuteľná.

Hoci Štúr nebol mystikom (asi to nebolo pre jeho poslanie potrebné), jeho duchovné intuície boli takmer vždy správne. Mal niečo, čo by som nazval prirodzeným duchovným inštinktom. To je tiež jeden z dôkazov jeho duchovnej vyspelosti, jeho geniality. Preto môže Štúr dodnes slúžiť ako bohatý zdroj inšpirácie pre naše vlastné uvažovanie.

Vedomec slovenský Hurban píše: „Boh riadi národy a čo nášmu národu v Ľudovítovi Štúrovi dal Boh, to berme s vďačnými chválami a o tom rozmýšľajme ku vzdelaniu na tomto svete kremobyčajnom.“

A ešte jedno vyjadrenie na záver tejto kapitoly od Janka Kráľa: „Tá hviezda na veky vekov nezapadne, Štúrovo meno vždy bude vychýreno, také, jaké on bol za svoje plemeno.“

LGBTIQ Štúr?

Viackrát som sa stretol s tvrdením, že Štúr bol homosexuál. Celú jednu kapitolu venuje tejto otázke vo svojej monografii maďarský historik J. Demmel a hoci jeho práca s prameňmi je pomerne dôkladná, dospieva k záveru, že na toto tvrdenie neexistujú dôkazy. Naopak, dôkazy skôr nasvedčujú tomu, že bol heterosexuál, ktorý sa v mene určitej idey rozhodol vzdať rodiny, či partnerského spolužitia. Štúr mal platonické vzťahy s viacerými ženami. Predovšetkým s Máriou Pospíšilovou, s ktorou sa stretol v Hradci Králové, keď sa vracal zo štúdií v Nemecku a potom možno aj s Bohuslavou Rajskou a Adelou Ostrolúckou, ktorú učil po slovensky. S ňou by sa bol, podľa Hurbana, možno aj oženil, keby v mladom veku nezomrela.

Treba sa zamyslieť aj nad tým, prečo má niekto potrebu zaoberať sa Štúrovou sexuálnou orientáciou a špekulovať, či nebol homosexuál. Prvoplánovo za tým môže byť trochu nemotorná snaha LGBTIQ komunity privlastniť si tohto človeka a ukázať, že aj oni majú v našich dejinách svoj zástoj. Skôr si však myslím, že tu ide o niečo iné. Ide skôr o klebetu a či intrigu voči kľúčovej postave dejín slovenského národa a tým pádom aj voči národu ako takému.

Môže za tým byť tiež obsesívna postmoderná potreba dekonštruovať všetko hodnotné. Čo by to asi vypovedalo o našom národe a o našej národnej identite, keby Štúr bol homosexuál? Aké by to malo dôsledky?

Sme svedkami snahy o prepisovanie dejín v súlade s modernými ideológiami. Moderní stúpenci feminizmu a genderovej ideológie by boli iste radi, keby sa ukázalo, že Štúr patril do LGBTIQ komunity. Bol by potom „ich“ človekom. Mohli by potom povedať: „Vidíte, veď aj Štúr bol inak orientovaný.“ Lenže nebol.

Štúr bol biely heterosexuál („White trash“ ako by povedala Oľga Pietruchová). To, je dôležité a ešte dôležitejšie to môže byť v budúcnosti, keď budú čoraz viac získavať navrch rôzne „progresívne (alebo skôr regresívne?)“ ideológie. To, že bol Štúr beloch, je nesporné. Vieme to vďaka tomu, že sa nám zachovala fotografia z roku 1849, ktorá jednoznačne ukazuje jeho príslušnosť k bielej rase.

To, že sa niekto neožení alebo nevydá, neznamená, že je homosexuálne orientovaný. Veď viacerí ľudia s homosexuálnou orientáciou žijú v heterosexuálnych manželstvách. To, že niekto žije sám, nemusí súvisieť s jeho sexuálnou orientáciou, môže to byť dané skôr tým, že nestretol nijakú spriaznenú dušu alebo mu takýto spôsob života z nejakého dôvodu vyhovuje. Takýmto dôvodom môže byť aj duchovný život. Pre telesne založeného človeka je nepochopiteľné, ako sa môže niekto zrieknuť partnerského života z duchovných dôvodov. Irituje ho to, lebo to spochybňuje výlučnosť jeho materialistického chápania života. Preto hneď špekuluje o sexuálnej orientácii takéhoto človeka. Treba povedať, že nie každý človek je disponovaný k celibátu, niektorí ľudia však áno. Vákuum, ktoré zostane po partnerskom živote, musí byť niečím zaplnené. Musí byť zaplnené duchovným životom, v rámci ktorého je sexualita sublimovaná. Aj človek, ktorý má nejakú silnú ideu, môže žiť v celibáte. Presne takýmto človekom bol Štúr.

Antisemita Štúr?

Jeden novinár, ktorý píše pre Sme a vo „verejnoprávnej“ televízii moderuje diskusnú reláciu, o Štúrovi povedal, že bol antisemita. Aj keď je RTVS verejnoprávna len v úvodzovkách, po takomto výroku by už nemal byť moderátorom tejto televízie. Nazvať Štúra antisemitom, je útokom nielen na neho ako osobu, ale predstavuje aj nepriame spochybnenie celého jeho diela, ktorým je predovšetkým seba- vedomý a svojbytný slovenský národ.

Obviniť Štúra či príslušníkov jeho družiny z antisemitizmu je ahistorické. Je neférové pomeriavať vyjadrenia z roku 1840 kritériami, ktoré platia v roku 2015. Je neférové hodnotiť kritické výroky voči Židom, ktoré boli napísané sto rokov pred Osvienčimom, optikou človeka, ktorý je dôkladne oboznámený s holokaustom.

Dnešná spoločnosť je na problém antisemitizmu až precitlivená (Má to svoje historické dôvody, lebo asi žiadny iný národ nečelil takému prenasledovaniu a nenávisti ako Židia). Až tak, že každý kritický výrok voči Židom, či konkrétnemu Židovi alebo Izraelu sa považuje za prejav antisemitizmu. Tu treba rozlišovať či ide o vecnú kritiku, ktorá je možná, alebo ide skutočne o zlomyseľnú, zaujatú a jednostrannú kritiku, ktorá je založená na averzii voči Židom ako takým len preto, že sú Židia a takúto kritiku treba odmietnuť ako skutočný antisemitizmus.

Myslím, že L. Krivošík, vtedy ešte ako redaktor Týždňa, uzavrel diskusiu o antisemitizme štúrovcov tak, že mali voči Židom predsudky. Nebola to vyslovene nenávisť, ale len predsudky.

Keby sme pátrali v dobovej uhorskej tlači z rokov 1840 až 1860, nenašli by sme zrejme nijaké vyjadrenia, ktoré by štúrovcom vytýkali antisemitizmus, pretože v tej dobe boli predsudky voči Židom pomerne rozšírené. Boli takpovediac súčasťou mainstreamu. V tv diskusii v rámci ankety Najväčší Slovák povedala historička z SAV Daniela Kodajová, že Štúrove výroky voči Židom boli v danej dobe práveže umiernené v porovnaní s tým, čo bolo vtedy bežné.

Štúr ako vlastizradca?

Pri čítaní Demmelovej monografie ma zaujalo tvrdenie, že viacerí Maďari vnímajú Štúra ako vlastizradcu. Vzhľadom na to, že my Slováci považujeme Štúra za našu druhú (v mojom prípade prvú) najvýznamnejšiu a jednoznačne pozitívnu historickú osobnosť, je to pomerne prekvapujúce. Vlastizrada, to je dosť závažné obvinenie, veď za to bol kedysi povraz. Prečo Maďari považujú Štúra za vlastizradcu? Pretože Štúr sa postavil proti uhorskej vláde so zbraňou v ruke v rokoch 1848 a 1849. Bol však Štúr skutočne vlastizradca? Podľa mňa je obvinenie z vlastizrady v tomto prípade založené na príliš úzkoprsom chápaní práva a národnom egoizme Maďarov. Áno, dobrovoľnícke vojsko vedené Slovenskou národnou radou sa postavilo proti uhorskej vláde, ale dôležité je povedať, prečo sa proti nej postavilo. Bolo to len vzbura pre vzburu? To sa Štúr, Hurban a Hodža tak nudili, že z dlhej chvíle zorganizovali proti peštianskej vláde vojsko? Nie, táto vzbura mala svoje oprávnené dôvody. Vtedajšia uhorská resp. maďarská vláda presadzovala totiž maďarizáciu Slovákov a teda išlo im o národné prežitie.

Lojalita k vláde má svoje hranice. Pokiaľ vláda vládne v záujme svojich občanov, tí nemajú dôvod sa voči nej búriť. Ak sa však vláda spreneverí svojmu poslaniu a vládne len vo vlastnom záujme, v záujme nejakej časti spoločnosti alebo sa zmení na tyranskú, potom majú občania právo sa proti nej vzbúriť. Uhorská vláda z roku 1848 chcela národnú slobodu len pre Maďarov, nie už pre Slovákov. Tí teda mali dobrý dôvod, postaviť sa jej na odpor aj so zbraňou v ruke. Snaha kultúrne zlikvidovať nejaký národ, to je predsa dostatočný dôvod na to, aby sa príslušníci tohto národa postavili na svoju obranu. Teda ak označujú Maďari Štúra za vlastizradcu, tak pristupujú k právu príliš úzkoprso, ale zároveň sa v tom prejavuje aj ich národný egoizmus, nedostatok empatie voči inému národu. Nedokážu sa pozrieť na ten dobový spor očami nás Slovákov.

To obvinenie z vlastizrady sa dá spochybniť ešte aj iným spôsobom. Centrum monarchie nebolo v Pešti, ale vo Viedni. Hlavou monarchie bol cisár vo Viedni a jemu zostala Slovenská národná rada verná. Slováci síce bojovali proti uhorskej vláde, avšak na strane Viedne, na strane cisára. Veľmi na výber vtedy nemali. Bolo by absurdné, keby sa spojili s uhorskou vládou, ktorá slovenský národ neuznávala, proti Viedni. Nikto sa predsa nespája so svojím úhlavným nepriateľom. Jediná možnosť bola bojovať na strane cisára pána.

Keby sme merali Maďarom rovnakým metrom, akým merajú oni nám, potom by sme mohli povedať, že aj oni boli vlastizradcovia a rebeli, lebo sa vzbúrili proti svojmu panovníkovi cisárovi. Takže tak.

Štúr ako akčný hrdina?

V čase Štúrovho života pôsobili v Bratislave viaceré významné osobnosti. Klavírny virtuóz a skladateľ Franz List (v Bratislave mal svoj prvý verejný koncert a viackrát sa sem vracal) alebo známy židovský rabín Chatam Sofer. Keby sme boli v Amerike, využili by túto skutočnosť filmári. Natočili by dobrodružný film o tom, ako Ľ. Štúr pátra po starom kabalistickom zvitku v katakombách pod židovskou štvrťou v podhradí (Táto židovská štvrť bola zbúraná, keď sa staval most SNP) a pomáha mu v tom rabín Sofer. Štúrovým temným protihráčom by bol maďarský liberál Lajoš Košút, ktorý by chcel využiť zvitok na pomaďarčenie Slovákov, lebo kto zvitok získa, ten bude mať nesmiernu moc. Osoby a obsadenie by mohlo byť: Štúra v takej akčnejšej verzii by hral Ján Koleník, Etelku Oszstroluczsky by nemohol hrať nikto iný ako Táňa Pauhofová, zlomyseľného liberála Košúta by vedel presvedčivo zahrať Juraj Kemka a rolu rabína Sofera by som zveril držiteľovi Radu Ľudovíta Štúra I. triedy Richardovi Stankemu. (Česi by o tom urobili muzikál, lebo Česi majú na všetko muzikál)

Alebo by to mohlo byť aj inak. Američania natočili film o Abrahámovi Lincolnovi, kde tento prezident vystupuje ako lovec upírov. Iste, je v tom určitá licencia poetica, ale prečo by potom v akčnom filme nemohol vystupovať aj Štúr ako lovec upírov, bosoriek alebo bojovník proti démonom, ktorí ohrozujú slovenský národ. Štúr ako akčný hrdina, to tu ešte nebolo. To by bola senzácia! Bol by to spôsob, ako pritiahnuť k záujmu o túto osobnosť našich dejín najmä mladšiu generáciu.

Je potešiteľné vidieť, keď sa o štúrovský odkaz zaujíma mládež. V tejto súvislosti by som chcel vyzdvihnúť cca trojročné chlápätko vystupujúce pod menom Kubko Šikovníček, ktoré na youtube oduševnene recituje básne štúrovských básnikov (ani keby im rozumelo), vrátane samého Ľ. Štúra. Pôsobí to roztomilo, keď takýto malý člováčik recituje dramatickú romantickú poéziu. Nepochybne, zásluhu má na tom najmä jeho mama. Hádam z neho raz bude veľký človák.

Dumka o tom, kto a prečo vyhral anketu o najväčšieho Slováka

Dôvody, prečo vyhral v hlasovaní o naj Slováka Štefánik sú dva: 1. Kúzlo Štefánikovej osobnosti. 2. Štefánik lepšie odzrkadľuje ideály tejto doby. Skúsim tieto všeobecné tvrdenia teraz rozmeniť na drobné.

Štefánikova osobnosť má viaceré hrdinské črty. Je to chlapec z chudobnej rodiny dedinského farára, ktorý sa presadí vo veľkom svete a to vo všetkom, čo robí. Je úspešný nie vďaka svojmu aristokratickému pôvodu alebo protekcii nejakého vplyvného strýka, ale len vďaka svojim schopnostiam a svojej pracovitosti.

Štefánik, hoci pochádzal z plebejskej rodiny, bol rodeným aristokratom, aristokratom ducha. Mal v sebe niečo rytierske. Ochotu slúžiť svojej vlasti resp. národu a určitým ideálom. Zároveň mal v sebe niečo z dobrodruha. Viedol veľmi pestrý a zaujímavý život.

Činnosti, ktoré vykonával, majú v sebe niečo vznešené. Najprv bol vedcom, astronómom. Pozoroval hviezdy, predovšetkým Slnko. Hviezdy pôsobia vznešene, čisto, dokonale, povznesene, čo sa do istej miery ako odblesk vzťahuje aj na toho, kto ich pozoruje. Pozorovanie hviezd je ušľachtilá činnosť, ktorá neprináša bezprostredný zisk. Veda má, a ešte viac to platilo v dobe Štefánikovho života, v sebe étos pokrokovosti. Veda je náboženstvom modernej doby a vedec je kňazom tohto náboženstva. Vedec nám odhaľuje tajomstvá prírody. Je v kontakte s podstatou vesmíru.

V čase Prvej svetovej vojny bol Štefánik letcom. Povolanie letca je aj dnes brané ako fajnové povolanie. Je v ňom (platí to aj o povolaní letušky) niečo atraktívne. Ide tu o vznášanie sa, o prekonávanie zemskej príťažlivosti. Ako hovorí starogrécky príbeh o Daidalovi a Ikarovi alebo aj pokusy Leonarda da Vinci, lietanie je odvekým snom človeka. V lietaní je niečo božské, lebo anjeli a bohovia mali vždy schopnosť sa vznášať a lietať. Letec nielenže ovláda silný a rýchly stroj, ale má aj zodpovednosť za svojich spolupilotov a pasažierov. V čase Prvej svetovej vojny bolo letectvo stále novinkou. Prvýkrát bolo použité v boji. Letec bol vnímaný ako priekopník pokroku a techniky. Štefánik bol teda priekopníkom vojenskej aviatiky. To je jeden z rozmerovov jeho hrdinskej osobnosti.

V čase vojny pôsobil Štefánik aj ako diplomat. A pomerne úspešný diplomat. Je to o to cennejšie, že na nijakú diplomatickú školu nechodil. To je práve dôkaz toho, že bol prirodzeným aristokratom, lebo povolaniu diplomatov sa venovali prevažne aristokrati. Pri tomto povolaní sa vyžadovali jednak fajnové spôsoby (noblesa), ako aj nadštandardné komunikačné schopnosti. Na škodu nebolo ani kúzlo osobnosti a to Štefánik mal. Ako diplomat bol prirodzený talent. Teda opäť fajnovosť, vznešenosť. Tak ako povolanie letca patrí medzi spoločensky cenené, atraktívne, nepochybne to platí aj o povolaní diplomata.

Štefánik bol aj vojak. Ak sa chce stať niekto hrdinom, tak najľahšie sa to dá v tomto povolaní. Vzhľadom na svoj zdravotný stav, nemusel ísť Štefánik do vojny, ale prihlásil sa ako dobrovoľník, lebo zrejme sledoval nejaký skrytý zámer. Asi si myslel, že by mohol niečo urobiť pre svoj národ. Sledoval svoj vnútorný hlas, ktorý ho viedol k naplneniu jeho poslania. Mimochodom, už niekedy v roku 1913 Štefánik predpovedal, že vypukne veľká vojna, hoci ešte na začiatku roku 1914 vydal jeden historik knihu, kde dokazoval, že veľká vojna nie je vzhľadom na to, ako je svet poprepájaný, možná. Opäť záblesk geniálnej intuície. Ten, kto je naladený na prameň vo svojom podvedomí, kto má vyššie vedenie, môže mať prístup aj k takým informáciám, ku ktorým sa obyčajný rozum nedostane.

Za 4 roky sa z obyčajného vojaka vypracoval na brigádneho generála. Generálsku hodnosť dostal kvôli tomu, aby mohol úspešne plniť svoje diplomatické misie (Generál má pri rokovaní väčšiu váhu ako napr. major). Práve ako generál, v generálskej uniforme vošiel Štefánik do povedomia slovenského ľudu, stal sa súčasťou národnej ikonografie a národného panteónu. Vojak stelesňuje určité typické mužské vlastnosti, najmä odvahu, statočnosť, cieľavedomosť, disciplínu. Vojenská uniforma má svoje kúzlo a vzbudzuje rešpekt. Najmä v národe, ktorý hľadá svojho hrdinu.

Štefánik bol však zvláštny vojak. Bojoval, ale zabíjali iní. On možno počas celej vojny nikoho nezabil. Ja si myslím, že účasť vo vojne bola pre neho len prostriedkom, ktorý chcel využiť pre plnenie svojho pronárodného poslania.

V rámci svojej vedeckej dráhy a potom aj neskôr ako diplomat Štefánik veľa cestoval. Bol svetobežníkom. Dráha cestovateľa má v sebe nádych romantiky, dobrodružstva. Cestovateľ prekonáva hranice a obmedzenia, prežíva adrenalínové zážitky, čelí prekážkam vo forme piesočných alebo morských búrok, splavuje divé rieky, uniká kanibalom a pod. Život plný zážitkov, ktoré je potom možné rozprávať fascinovaným poslucháčom doma pri praskajúcom krbe.

Tak ako Česi označujú tatíčka Masaryka za osloboditeľa spod habsburského útlaku, pre nás je takýmto osloboditeľom generál Štefánik. Sloboda k nám prichádza akoby z neba. Generál osloboditeľ sa znáša z oblohy, ale pri dotyku s rodnou zemou hynie. Jeho prvý dotyk s oslobodenou rodnou zemou je zároveň dotykom posledným. Stratený hrdina sa vracia zomrieť do vlasti.

Slováci ako národ sú pomerne citliví a citoví. Majú aj určitý sklon k romantizmu. Tá citovosť sa prejavuje aj v tom, že sa nechajú ľahko ovplyvniť charizmatickou osobnosťou. Môžete pre nich veľa urobiť, ale keď sa zjaví charizmatická osobnosť, opustia vás a budú nasledovať ju. Lebo charizma, lebo čaro, lebo krása. Ak by sme vecne a s chladnou hlavou porovnali zásluhy Štúra a Štefánika, vyšlo by nám, že tie Štúrove sú výrazne väčšie, ale Štúr nemá až také atribúty romantického hrdinu  či dobrodružnej postavy ako Štefánik, a preto v ankete o naj Slováka prehral. Prehrali zásluhy s charizmou.

Vidím tu paralelu s nedávnymi prezidentskými voľbami. Do druhého kola sa dostali dvaja kandidáti, z ktorých jeden bol osobnostne a z hľadiska profesijných kompetencií (študovaný diplomat, dlhoročný skúsený politik) lepší ako ten druhý, ale vyhral ten druhý resp. druhá kandidátka, lebo bola sympatickejšia, krajšia, milšia, charizmatickejšia (a aj lebo Fico, hoci tento Ficofaktor bol podľa mňa menej podstatný). V ľudovom hlasovaní na Slovensku je to tak, že niekto lepší môže prehrať s niekým, kto je síce menej kvalitný, ale je sympatickejší, charizmatickejší, s niekým, kto viacej pôsobí na city.

Určite aj Štúr bol charizmatik, ale v jeho prípade to nie je také zjavné. Človek nad tým musí viac dumať. Naproti tomu vojak (generál), letec, vedec, diplomat, dobrodruh a cestovateľ, to je silná kombinácia, ktorej odolá len máloktorý Slovák. V kolektívnom nevedomí ľudstva a platí to aj o slovenskom národe existuje archetyp hrdinu a tomuto archetypu vyhovuje najviac Štefánik.

Pritom aj Štúr sa podieľal na vojenských operáciách, aj keď skôr ako organizátor (manažér) a motivátor (agitátor, aktivista). Bol slušný jazdec a vedel aj narábať šabľou a strieľať. Jeho záľubou a vlastne jediným relaxom boli poľovačky, čo sa mu aj stalo osudným. Ako píše Hurban, vždy keď išiel na poľovačku, mal v kapse Kollárovu Slávy dcéru. Možno cieľom tých poľovačiek nebol ani tak lov, ako to, aby bol sám v tichu prírody a mohol dumať o svete slovanstva.

V čase Štúrovho života ešte neexistovali lietadlá. Jediná možnosť lietať boli teplovzdušné balóny. Nie je známe, že by Štúr niekedy letel na takomto balóne. Zase až taký dobrodruh nebol. Na svoju dobu však využíval moderné spôsoby dopravy. Do Viedne, Prahy alebo Záhrebu cestoval vlakom alebo paroloďou. Nebol síce na Tahiti, ale jeho akčný rádius bol aj tak pomerne veľký. Študoval v Halle. Počas štúdia navštívil miesta, ktoré obývali Lužickí Srbi ako aj Lipsko a Drážďany. Pôsobil v Bratislave, Prahe, Viedni, Pešti, Záhrebe, Hradci Králové, Modre, Uhrovci, Liptovskom Mikuláši a na viacerých iných miestach monarchie. Nebol žiadny domased.

Mohyla na Bradle, to nie je pamätník, aký sa stavia obyčajným smrteľníkom. Niečo také sa stavia hrdinským alebo až nadľudským polobožským bytostiam. Štefánik sa po smrti stal predmetom kultu, bol zbožštený,  vystúpil na nebesia a stal sa súčasťou národného panteónu ako jedna z jeho najdôležitejších postáv. Úcta voči Štefánikovi presahuje až do náboženskej sféry. Generál Štefánik ako národné „božstvo“ prekrýva Milana Rastislava Štefánika ako reálnu historickú postavu.

Dôvod, prečo sa predmetom národného kultu stal Štefánik a nie Štúr je práve to, že on lepšie vyhovuje potrebe takmer až náboženského uctievania. Národ si uctieva svojho národného hrdinu a tým formuje a upevňuje svoju národnú identitu. Slávnosti na počesť Štefánika sú svojho druhu náboženské slávnosti. Jeho oslavy sú v skutočnosti oslavami slovenského národa.

Aké však boli reálne Štefánikove zásluhy? Podobne ako Štúr, aj on bol podľa mňa vyvolencom národného ducha. Narodil sa s určitým poslaním vo vzťahu k slovenskému národu. Mal zohrať úlohu záchrancu a či vysloboditeľa svojich súkmeňovcov z Rakúsko- Uhorského žalára národov, kde Slovákom hrozil zánik. K tomuto cieľu smerovali všetky jeho talenty a k tomuto cieľu aj on smeroval, či už vedome alebo podvedome, svoje činy. Jeho hviezdna chvíľa prišla počas vojny a on túto chvíľu maximálne využil. Splnil svoje dejinné poslanie a krátko na to, ako dohral svoju rolu v divadle sveta (theatrum mundi), pre ktorú sa narodil, bol odvolaný z javiska. Romantický hrdina zomiera mladý tragickou smrťou.

Štúr aj Štefánik sa narodili s určitým poslaním. Keď bola úloha splnená, boli povolaní Bohom späť.

Kde je dnes Štefánikov duch? To neviem, ale možno plní zase niekde inde nejaké poslanie, ktorým ho poveril Boh. Možno aj na nejakej inej planéte. Bola by škoda nechať taký talent nevyužitý.

Z dvojice Štefánik Štúr je pre dnešnú dobu, vzhľadom na dnes prevládajúce názory, prijateľnejší Štefánik. Žijeme v dobe globalizácie a on bol kozmopolita (svetoobčan), pre ktorého akoby neplatili hranice, akoby bol celý svet jeho domovom. Nábožensky bol agnostikom, teda človekom, podľa ktorého nevieme, či Boh existuje, alebo nie. Nebol slovenským nacionalistom, ale stúpencom ideológie čechoslovakizmu, podľa ktorej sú Česi a Slováci len dve vetvy jedného Československého národa. Bol tiež spolutvorcom Československa, čo je štát, na ktorý dnes mnohí spomínajú s nostalgiou ako na akýsi vzorový demokratický štát na čele s osvieteným prezidentom filozofom Masarykom. Hoci čechoslovakizmus ako ideológia je dávno mŕtva, stále sa nájdu ľudia, ktorí sa označujú ako Čechoslováci. Štefánik bol pravdepodobne aj slobodomurár, ale skôr pasívny, takže túto stránku jeho pôsobenia by sme nemali preceňovať.

Porovnajme to teraz so Štúrom. V prvom rade bol nacionalista. On má najväčšiu zásluhu na tom, že dnes nie sme Maďari, ani Česi. Bol aj pansláv, lebo veril, že Slovania prevezmú civilizačnú štafetu po Germánoch. Mýlil sa však v tom, že to bude už v jeho dobe. Najmä ku koncu života sa z neho stal rusofil. Viackrát vo svojich dielach spomína kresťanstvo a Krista. Uvedomoval si význam kresťanstva pre Európu ako aj riziká jej odkresťančenia. Bol uvedomelým kresťanom. Zároveň bol aj stúpencom Heglovej idealistickej filozofie. Táto vtedy aktuálna filozofia vyhovovala jeho osobnostnému založeniu a zároveň mu poskytla teoretickú bázu pre jeho národnobuditeľskú činnosť, pretože Hegel chápe dejiny ako pokrok v uvedomovaní si slobody. Ideologicky bol Štúr konzervatívec, hoci presadzoval aj vtedy pokrokové názory ako bolo zrušenie šľachtických výsad a poddanstva. Literárne patril k romantizmu. Voči liberalizmu mal kritický postoj. Tak isto kriticky vnímal niektoré znaky dekadencie v západnej Európe.

Keby sme všetky tieto jeho charakteristiky vymenovali Michalovi Havranovi, tak ten by s cigaretkou v ústach pomedzi zuby opovržlivo precedil len: „Trápnučký protofašista.“

Prírodovedec, vojak, cestovateľ, dobrodruh, kozmopolita, čechoslovakista a agnostik Štefánik vyhovuje súčasnej dobe nepochybne viac než nacionalista, pansláv, hegelián, kresťan a konzervatívec Štúr.

Pokiaľ ide o Štefánikov čechoslovakizmus, tu by som chcel niečo dodať na jeho obhajobu. Myslím si, že bol čechoslovakista z pragmatických dôvodov. Uvedomoval si, že Slováci ešte na samostatný národný štát nie sú pripravení a aby sa legitimizovalo vytvorenie ČSR, bolo treba hovoriť o neexistujúcom československom národe. Štefánik sa tu ukázal ako realistický, pragmatický a rozumný človek. Menej nacionalizmu je niekedy viac a platilo to aj v tomto prípade.

Ak dnes existuje svojbytný slovenský národ, potom je to v najväčšej miere Štúrova zásluha. Tento jeho projekt trvá a hádam potrvá ešte pár tisíc rokov. Na druhej strane Štefánikov projekt československého národa vydržal asi 20 rokov a projekt Československej republiky so šesťročnou prestávkou 70 rokov. Nechcem tým však znižovať Štefánikove zásluhy, lebo tých 70 rokov znamenalo pre nás Slovákov posun vpred. Ak by som dal Štúrovi čestný titul Otec národa, potom Štefánik by si zaslúžil titul Generál osloboditeľ. Navyše, u Štúra a štúrovcov je aj niečo ako ideový alebo duchovný odkaz, z ktorého môžeme čerpať, čo u Štefánika asi nie je alebo to aspoň doteraz nie je známe. Štefánik bol skôr mužom činu. 

Tretiu časť článku budem publikovať s odstupom niekoľkých dní. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo