Listy Matejovi 1: The Children Act

Listy Matejovi 1: The Children Act

Človeku nie je prijateľné kvôli riziku neistej abstraktnej ujmy, spôsobiť istú a konkrétnu ujmu. Akí istí si musíme byť tým, čo veríme, aby sme poslali druhého človeka na smrť?

22. 8. 2016, XXX

The Children Act

Milý Matej,

musím sa s tebou podeliť: pred pár dňami som dočítal zaujímavú knihu. Je to titul nie celkom z môjho súdka, ale dostal som naň dobré odporúčania. Volá sa to “The Children Act”. Predstav si – je to o britskej sudkyni, ktorá má rozhodnúť, či 17-ročného (takmer plnoletého) pacienta s leukémiou smú alebo nesmú lekári donútiť prijať transfúziu. Háčik je samozrejme v tom, že pacient a jeho rodičia sú jehovisti – preto je pre nich transfúzia morálne neprijateľná. Nebudem zachádzať do detailov, aby som ti nepokazil zážitok: vieš, pre prípad, že by si sa rozhodol si to tiež prečítať. Príbeh má viaceré silné línie, ktoré sa všetky stretávajú v postave sudkyne – je to celkom prepracované...

Záchrana duše?

Autor si v knihe kladie viaceré ťažké otázky. Na pozadí ide samozrejme o starý problém stretu rozličných hodnôt a kultúr v rámci sekulárnej spoločnosti. Kto a podľa akého kľúča rozhodne, čo je správne? Treba neplnoletého ochrániť pred sebou samým – a pred vierou jeho rodičov? Alebo treba rozhodnutie nechať na nich – aj za cenu, že Adam (tak sa postava volá) zomrie otrasnou smrťou; prípadne – ak prežije – môže po celý zvyšok života niesť ťažké trvalé následky.

Keď sa spýtaš mňa ako katolíka, odpoveď je pre mňa samozrejme jasná. Poviem ti, že jehovisti sa v otázke transfúzie mýlia. Že ich postoj je založený na výklade Písma, ktorý právom považujeme za nesprávny – ba dokonca za absurdný. Oni to však vidia inak – podľa nich toto je autentická pravda, ktorú nám komunikuje Božie slovo: Krv je znakom života a sídlom duše. Je posvätná.

Ak je toto pravda, potom je naozaj neprípustné – dokonca ohavné – zmiešať krv dvoch ľudí. Siahnuť rovno na dušu človeka – veď to by bola tá najhlbšia a najbrutálnejšia forma znásilnenia, akej je vôbec možné sa dopustiť. Najhorší spôsob, ako pošliapať dôstojnosť ľudskej bytosti, a pokškvrniť ju až priamo v jadre toho, čím je. Azda preto teda jehovisti tak nekompromisne trvajú na neprípustnosti transfúzie – aj vtedy, keď za to treba zaplatiť ľudským životom.

Ako ťa poznám, Matej, v tejto chvíli sa už trochu blahosklonne usmievaš nad mojimi melodramatickými formuláciami. Ale predsa – ak pripustíš, že to, čomu jehovisti o krvi veria, je pravda, potom odmietanie transfúzie nie je z ich strany chyba, ale absolútne racionálny čin. Veď aj Písmo hovorí (Mk 8, 36): “... čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!”

Ľudská obeta?

Na druhej strane, ak jehovisti pravdu nemajú – a my veríme, že sa v tejto veci mýlia – potom sa dopúšťajú katastrofálnej chyby. Ich učenie je toxické: nezachraňuje dušu človeka ani jeho život, ale naopak – je vražedné. Berie život ľuďom, ktorí mohli žiť. Koľkí ľudia trpia a zomierajú kvôli abstraktnému princípu, ktorý nemá iný racionálny základ, než neistý a kontroverzný výklad Písma.

Je to prípustné? Je to rozumné? Ak človek rozhoduje len sám osebe, nech sa takému princípu obetuje. Nech to urobí aj bez istoty – na základe dôvery: ide o jeho život. Ak sa však jedná o spoločenstvo, ktoré – bez jednoznačného racionálneho základu – vyžaduje takúto obetu od svojich jednotlivých veriacich, zdá sa mi, že to je celkom iná situácia. Osobitne vtedy, ak neuposlúchnutie takej výzvy môže mať pre dotyčného jednotlivca silné sociálne dôsledky – až po úplné vylúčenie z komunity.

Spoločenstvo trvá na tom, aby jednotlivec spravil niečo, čo – podľa nie veľmi presvedčivej argumentácie – vraj osoží duchu. Zároveň je však zrejmé – na omnoho pevnejšom racionálnom základe –, že to viditeľne a rukolapne deštruuje telo. Aká miera istoty o tom, čo jehovisti učia, by bola dostatočná na to, aby bolo také konanie morálne oprávnené? Stačilo by otvorené nebo a Boží hlas potvrdzujúci zo stredu ohnivého stĺpu, že jeho slová porozumeli korektne?

Pretože ak sa spoločenstvo mýli, potom bezdôvodne posiela svojich veriacich na smrť. Už nejde o jednotlivca, ktorý sa dobrovoľne obetuje v prospech toho, čomu verí, ale o komunitu, ktorá tento morálny princíp učí a jeho dodržiavanie vynucuje. Potom však týchto ľudí nepovolal k sebe Boh. Boli prinesení ako krvavá obeta na oltári ľudskej arogancie. V jadre to je čin nie nepodobný barbarským rituálom, ktoré na schodoch svojich stupňovitých pyramíd vykonávali starí aztéci.

Možno chceme také utrpenie aj oslavovať – hovoriť o odvahe a viere, s ktorou veriaci podstúpili muky a potupnú smrť: ba prirovnať ich k tým Kristovým na kríži. Lenže ak oslavujeme čin, potom nesmieme zabudnúť ani na zásluhy spoločenstva, ktoré ich ku nemu dotlačilo. Je to ten istý dav, ktorý Krista pribil na kríž, pretože si myslel, že Božiemu slovu rozumie lepšie ako on.

Akým princípom sa riadiť?

Akým princípom by sa teda mali ľudia v takých veciach riadiť? Azda týmto: Človeku nie je prijateľné kvôli riziku neistej abstraktnej ujmy, spôsobiť istú a konkrétnu ujmu. A vo všetkých prípadoch, kedy to hrozí, jediné prijateľné riešenie je ponechať veci na svedomí jednotlivca. Neslobodno sa vyhrážať vylúčením z komunity. Treba sa vyvarovať akémukoľvek nátlaku – priamemu či nepriamemu. Ak sa dotyčný predsa chce princípu obetovať, má na to plné právo. Nech je to však rozhodnutie, ktoré prijal v úplnej slobode.

Knižka, o ktorej ti píšem, ma zaujala ešte z iného uhla. Je výpoveďou autora z kultúrne úplne odlišného prostredia, než je to naše. Dnešná Británia je veľmi sekularizovaná a autor sa – neviem či zámerne alebo nevdojak – díva na vieru Adamových rodičov akoby celkom zvonku. Je to fenomén, ktorému asi celkom nerozumie: čudesné pomätenie, ktoré môže mať v určitých prípadoch fatálne následky.

Fascinuje ma to, pretože si uvedomujem, že úplne podobný pohľad má spisovateľ aj na našu Cirkev. A keď ju tak na chvíľu pozorujem jeho očami, som donútený položiť si s mrazením otázku: Sme vo svojich súdoch opatrnejší? Kladieme na pravdy, ktoré s presvedčením učíme, o toľko vyššie nároky? Alebo tiež neváhame pre neistý princíp zraniť a poslať na smrť človeka? Sme si absolútne istí, že každá pravda, ktorú učíme, pochádza naozaj od Boha a nie len z nášho nepochopenia?

Toľko moje dnešné knižné úvahy. Nie sú veľmi optimistické – ale to bude tým počasím. Naša stará mama vždy hovorieva, že jesenné dažde na ňu pôsobia depresívne. Tak na mňa asi aj tie augustové.

Pozdravuj Martu a majte sa pekne!

Tvoj Martin

Obrázok: screenwords.co.uk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo