I ne vvedí nás vo iskušenije (dodatok)

I ne vvedí nás vo iskušenije (dodatok)

Súčasný pápež František I. explicitne netvrdí, že pôvodný evanjeliový text Otčenáša v gréčtine je nejaký paškvíl. Prichádza ale s rozhodnou iniciatívou Pánové slová pozmeniť a tým vlastne korigovať svätý nedotknuteľný text. 

Modlitba Otčenáš je v katolíckej cirkvi fenomenálna. (A) Svojim dôvodom vzniku, (B) o to skôr samotným autorstvom ide ipse facto o exkluzivitu (1) samého Jahveho,v osobe splodeného Slova (2) v ním skonkrétizovaných sylabách. Tie zhodne zachytili viaceré tradície, ktoré sa pretavili do kánonických evanjelií. Vďaka ich pravovernosti sprítomňuje onú exluzivitu každý, kto  Pánovo slovo si pripomína a opakuje.  

Napokon ani Konštantín Filozof, neskorší Svätý Cyril, ktorého úspešne obhájoval jeho brať Metod a sedempočetníci, nemal problém preložiť správne a odkázať nám Pánové slová do dedičstva. Ak sa teda s takou ľahkosťou hlásime k onej veľkomorovaskej tradícii a dedičstvu otcov, mali by sme sa o veľa pozornejšie zaoberať tým, o čo ide úpravou Pánových slov. Alebo sa hlásime k odkazu len z ľahkovážnosti, no v skutočnosti v nás stále tlejú žeravé uhlíky svätoplukovskej zrady, ktorá naberá dimenzie zrady šalamúnovej ?

Ak protestantský tábor mohol  vyčítať katolíkom  ich neznalosť biblických textov, a veľmi rád a odôvodnene to aj  robí, v tomto bode zlyháva práve on. Pretože Pánova modlitba sa v katolíckom prostredí stala  povinnou veršovankou, ktorú popri Zdravase, doxológii či Vyznaní viery dokonalo ovláda každý len trochu praktizujúci katolík od slova do slova na spamäť. Zautomatizované odriekanie formuliek zašlo až tak ďaleko, že  mnohí v katolíckej cirkvi prestali  rozlišovať medzi tým, čo zaviedol človek ako pomôcky duchovného prehlbovania, a medzi tým, čo nám prezradil, ukázal a zanechal sám Mesiáš. 

Naopak v protestantskom prostredí s odstupom od Luthera, Kalvína, Zwingliho a iných začali  nazerať na Ježišove sylaby len ako na voľný a nezáväzný návod ako  štylizovať vlastné voľné modlitby. Preto len málo protestantov, dnes skôr letničiarov, dokáže odrecitovať Pánové slová presne. Je to tak trochu trápne, keď si uvedomíme, s akou ľahkosťou až hrdosťou vedia odriekať množstvo iných pasáži aj s presnými súradnicami biblie. Lenže málokedy venujú  tú istú pozornosť modlitbe Pána. Možno je za tým len antagonizmus voči praktikám a spiritualite katolíkov. Ktovie? V každom prípade ani Martin Luther si nedovolil to, o čo sa pokúša súčasný pápež.

Ale poďme pekne späť do katolíckeho prostredia, kde väčšina laikov a možno i viacero kňazov a teológov stavia slová "Otčenáša"  naroveň iným sfrázovaným modlitbám zachyteným v modlitebníkoch či misáloch. Z tohto dôvodu pochopiteľne nemôžu vidieť diametrálny rozdiel medzi iniciatívou pápeža Františka v otázke Otčenáša a napríklad pápežom Jánom Pavlom II., ktorý  zaviedol nový ruženec svetla, či Beneditkom XVI., za ktorého éry  sa ozaj len chvíľu zvykli zakončovať krížové cesty aj zástavením pri prázdnom hrobe. Mimochodom  v poslednom desaťročí aj slovenská katolícka cirkev zaviedla viaceré štylistické zmeny formulácií  v komunikácii medzi  kňazmi a veriacimi v liturgii. Vo všetkých prípadoch ale ide len o snahu zrozumiteľniť  a nahradiť zastaralé výrazové prostriedky jazyka, alebo obohatiť význam modlitby, ktorá vznikla v cirkvi.

V ľuďoch to všetko mohlo zanechať dojem, že meniť sa môže už pomaly všetko.  Modlitba "Otčenáš" je ale niečo úplne iné v tom, že sa opiera o biblický text, kde nie je prípustné ho pozmeňovať len preto, že pre niekoho,  hoc aj samého pápeža, či pre diverzifikujúcu a relativizujúcu kultúru tohto sveta,  nie je jednoduché uvedený posvätný text pochopiť. 

 Ak ale príjmeme argumentáciu, že pápež nemení pôvodinu, ale len modlitbu, potom tu budeme mať dva otčenáše, podobne ako dnes dvoch pápežov?  A možno zajtra budú už traja, ak sa František rozhodne z nejakého dôvodu rezignovať. Budeme mať potom aj tri verzie otčenášu len preto, že sa jeho nasledovníkovi zase niečo zneľúbi?  Uznajte, že takýto prístup je deštrukčný a spôsobí len zmätok.

Podobne je na šikmej ploche argument, že pápež chce len spresniť preklad pôvodiny. Ako som tu napísal, po takmer dvoch tisícročiach prác s biblickými textami, by sme mohli už konečne vylúčiť,  či pracujeme so zlými, nesprávnymi alebo nepresnými prekladmi.  Je to jednoducho neprípustné a nemožné vzhľadom na pokročilosť biblických vied, ale predovšetkým z pohľadu solúnskeho gréka Konštantína Filozofa, ktorý poznal ako materinskú reč  tú istú gréčtinu, ktorou napísali všetky štyri evanjeliá. A práve on´preložil onú frázu, ktorú pápež František chce vygumovať a prepísať, v takom tvare, ako je uvedené v titule tohto blogu: I ne vvedí nás vo iskušenije...

Čo z toho vyplýva? Vo všetkých doterajších prekladoch je aktívnym činiteľom Nebeský Otec, nie ten, ktorý k nemu volá a prosí ho. Po dve tisíc rokov táto paradigma bola nedotknuteľnou, lebo poukazuje na nepochopiteľnosť  veľkosti a zároveň blízkosti Jahveho. Dnes však hrozí, že mesiášové slová budú súčasným pápežom mumifikované. Novátorským a zavádzajúcim prekladom stratia Pánovho ducha.

Zato ostane v nich  duch pápeža Františka, ktorému napokon aj ide predsa o okupovanie času a teda zanechanie dlhodobého vplyvu na ďalšie generácie. Pápež, ako som v predchádzajúcom blogu uviedol, zrejme pod vplyvom domáceho prostredia latinskej Ameriky rád experimentuje a je teatrálny,  a snaží sa uľahodiť všehochuti na úkor pravdivého výkladu bez toho, aby si uvedomil dopad svojho konania.  No keď sa ocitne v úzkych, dementuje alebo premlčí či pozmeňuje význam toho, čo predtým spôsobil. Všehochuťou sa preslávil  v  EP, kde akosi pozabudol na ohlasovanie  Zmrtvychvstalého na rozdiel od Pavla v areopagu a vycedil sa iba na toho, kto len ponúkol bližšie nešpecifikované posolstvo nádeje a povzbudenia.   Pravdovravnosti sa zas nezvyčajne dlho vyhýbal napr. v prípade  Theodora Edgara McCarricka.

Hoci doteraz prešlo pápežovi takmer všetko, nijak nebadať blahodarný dopad jeho experimentov na pozvbudenie a rast katolíckej cirkvi, ktorá je naopak aj vďaka jeho pôsobeniu vystavená rastúcemu tlaku, aby sa zmenila na občianske psychologicko-charitatívne združenie s osobným a špeciálnym prístupom ku každému. Tým by sa dosiahol vlastne úplný vymaz Jahveho, Nebeského Otca z registra potrieb ľudstva a sveta. Nahradia ho kňažskí a laickí vševedkovia, akýsi vycepovaní guruovia s ponukou rôznych psychoanalytických a pohybových terapií.

Pápež namiesto sebareflexie za svoj doterajší pontifikát prichádza len  s ďalším pokusom, ktorý sa tentokrát  týka interpretácie Pánových slov, čo už ale mieri na samotnú podstatu pravouky, a môže skončiť odbožštením cirkvi.  Preto si treba položiť otázku - Kto je viac, evanjelium, tradícia, alebo toto experimentovanie?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo