Bláznivé a pohoršujúce

Bláznivé a pohoršujúce

Hoci sa otázka zmyslu života a smrti vinie celými ľudskými dejinami, v súčasnosti sa dostáva čoraz hlbšie do úzadia. Najmä otázka smrti.

Západná kultúra ľudskú smrť vytesnila na nedohľadnú perifériu. Konzumný spôsob života a kult večnej mladosti definitívne odsunuli smrť z myšlienok. V súčasnosti sme svedkami vášnivého úsilia absolútne poprieť tradíciu, vymazať všetko, čo je uložené v pamäti ľudského rodu, ba dokonca presadzovaná psychológia stáda mení domnelú osobnú nesmrteľnosť na nesmrteľnosť kolektívu. Moderné časy sa až priam nadľudsky usilujú zahnať všemožnými spôsobmi čo i len pohľad či myšlienku na smrť, až sa okolo nej vytvorilo nepreniknuteľné tabu.

A dôsledky?

Nestotožnenie sa s veľkonočným odkazom. Psychologická prekážka v podobe vytesňovania myšlienky na smrť hatí prijatie veľkonočnej nádeje. Je naozaj veľmi ťažké, priam nadľudské hovoriť – a o stotožnení sa ani nehovoriac – o vzkriesení, ak odmietame premýšľať o smrti. Len ten, kto pripustí a prizná si, že smrť tu je a že človek je smrteľný, len ten, kto uvažuje o smrti a cíti túžbu po večnom živote, tak len ten môže túžiť po spáse a hľadať ju.

Azda nikdy v dejinách nebolo mystérium zmŕtvychvstania väčšou provokáciou rozumu ako v súčasnosti. Isto, nikto nespochybňuje, že nádej na vzkriesenie a večný život je „za“ hranicou rozumu, ale na druhej strane určite nie je „proti“ rozumu. Presne v zmysle výroku sv. Augustína: „Všetci sa čudujú vzkrieseniu jedného človeka, ale nikto sa nečuduje tomu, že sa každý deň rodí to, čo predtým nebolo.“ Aj preto je v súčasnosti vysoko aktuálne pohoršenie Blaisa Pascala, ktorý nadväzuje na myšlienku biskupa z Hippa: „Akým právom nám hovoria, že nie je možné vstať z mŕtvych? Čo je ťažšie – narodiť sa, alebo vstať z mŕtvych? Je ťažšie, aby bolo to, čo nikdy predtým nebolo, alebo to, čo už predtým bolo? Je ťažšie byť, alebo znova byť? Vďaka zvyku sa nám zdá, že je ľahké byť, a nemožným sa nám zdá vrátiť sa k bytiu, keďže taký zvyk nemáme. Aký naivný, ľudový spôsob uvažovania!“ A sv. Pavol apoštol dodáva: „Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia“ (1 Kor 1, 25).

 „Aký naivný, ľudový spôsob uvažovania!“ A to Pascal vyčítal svojim spolupútnikom v časoch, keď málokto popieral Boha ako stvoriteľa všetkého. Moderný človek však dokázal úplne prevrátiť poriadok vecí. Dokonca až tak, že aj ono „uctievanie perami“ (Iz 29, 13) sa stáva otáznym, no „srdce ďaleko odo mňa“ (tamže) čoraz jasnejším. Súčasnosť žiada ako kedysi Židia „znamenie“ a ako Gréci „múdrosť“ (porov. 1 Kor 29, 22). „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo“ (1 Kor 29, 23).

A práve ono „bláznovstvo kríža“ (1 Kor 1, 18), teda, že Boh, ktorý sa stal človekom a ktorý ako človek zomrel a vstal z mŕtvych, aby „svojou smrťou našu smrť premohol“ (Veľkonočná prefácia), parafrázoval kartáginský apologéta Tertulián slovami: „Boží Syn je mŕtvy, čo je uveriteľné, lebo je to absurdné; pochovaný a vzkriesený, čo je isté, lebo je to nemožné.“

Isto, vyjadrenie antického apologéta je náročnejšie ako „ľudový spôsob uvažovania“, ale to neznamená, že nie je pravdivé – práve naopak. „Bláznivé“ a „pohoršujúce“ myslenie, založené na vzkriesení Jedného, ktorý podmieňuje nádej vo vzkriesenie všetkých, z nás robí oveľa rozumnejších. Už len preto, lebo nás núti myslieť na smrť. Slovami Antoina de Saint-Exupéry: „Čo dáva zmysel životu, dáva zmysel aj smrti.“

Aké jednoduché...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora