Eucharistia

Sväté prijímanie. Každé. Nie len to prvé. Sväté svätým.

Rozhodla som sa uverejniť môj starší, asi tak pred 13 rokmi už publikovaný, dnes mierne upravený, text.

Eucharistia. Väčšina z nás si ako prvé predstaví malú, alebo aj väčšiu hostiu. Okrúhlu, tenkú, svetlú oplátku. Kňaza ako ju drží v rukách a hovorí slová premenenia. Prijímanie.

V minulosti, pred pár rokmi, neviem ako je to dnes, hostie piekli pre celé katolícke i evanjelické Slovensko rehoľné sestry z Inštitútu preblahoslavenej Panny Márie - Congregatio Jesu. Kto by v tejto ich činnosti chcel nájsť romantiku, nepochodil by. V Zborove to pre nich bola denná, desať a pol hodinová fuška pri rachotiacich strojoch. Samozrejme, striedali sa a mali aj civilných zamestnancov. Najprv urobili cesto, ktorého základom je múka a voda. To sa potom lisovalo a pieklo na ďalších strojoch. Vznikli pláty, s jasne vygravírovanými budúcimi hostiami. Pred vyrezaním sa ešte zvlhčovali. Práca náročná na presnosť a rýchlosť, vo veľkom hluku. Na záver hostie zrátali, triedili, balili do kartónových škatúľ a posielali.

Etymologicky má slovo eucharistia základ v gréckych slovách eucharistein (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24) a eulogein (Mt 26, 26; Mk 14, 22), čo voľne možno vyjadriť ako vzdávanie vďaky Bohu. Vychádzajúc zo židovskej tradície sa môžeme pýtať, ako, kde, kedy, prečo, došlo k ustanoveniu eucharistie? Pri čítaní komentárov Svätého Písma sa dozvieme, že vo všetkých štyroch evanjeliách je spomenutá večera, ktorú Ježiš požíval spolu s apoštolmi. Ján sa v tomto výrazne od ostatných odlišuje. Panuje na základe toho istá dilema či Posledná večera bola aj veľkonočnou. V súvislosti s poslednými udalosťami Ježišovho života, ju do veľkonočného kontextu môžeme zasadiť. Všetky synoptické evanjeliá (Mt 26, 26-29; Mk 14, 22-25; Lk 22, 15-20) a Pavol (1 Kor 11, 23-25), ktorý je historicky najbližšie, (zapísal ju okolo roku 55), ju opisujú. Poslednú večeru je vhodné vnímať v kontexte všetkých židovských večerí. Stolovanie u izraelitov bolo vždy obradom a spoločenskou udalosťou. Stretnutím blízkych osôb. Vyjadrením vďaky Bohu a vzájomnej jednoty. O to viac počas sviatkov, keď celý Izrael putoval do Jeruzalema pripomenúť si veľké Božie činy sprevádzajúce oslobodenie z egyptského otroctva.

Výnimočnosťou Ježišovej poslednej večere sú slová: „Toto je moje telo.“ „Toto je moja krv.“ Dáva sám seba, dvojnásobne. Boh sa naveky spája s človekom sám sebou. Aby človek bol naveky spojený s Ním. A v ňom s bratmi a sestrami prijímajúcimi Jeho Telo a Krv. A z tohto života, poznačeného hriechom, mal priamu cestu k jednote s Ním vo večnej láske. Cez slová „Toto robte na moju pamiatku“, môžeme vnímať, i prijímať Ježišovo prianie po jeho stálej a opakovanej prítomnosti v človeku, vedúcej do večnej nebeskej hostiny.

Z niekoľkých dokumentov, venujúcich sa tajomstvu eucharistie, za povšimnutie stojí encyklika Jána Pavla II. s priliehavým názvom Ecclesia de Eucharistia – Cirkev žije z eucharistie.

Na záver ešte vypichnem jednu knihu, od Raniera Cantalamessu, Eucharistie naše posvěcení, neviem či vyšla v slovenčine.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo