Svedomie kresťanského demokrata / Chudoba

Svedomie kresťanského demokrata / Chudoba

Ešte koncom minulého roka som začala pracovať na rozsiahlejšom texte, v ktorom by som zhrnula moje chápanie politiky inšpirovanej kresťanstvom. Prišli však naliehavejšie výzvy: vznik novej strany - Kresťanskej únie a kampaň do volieb do Európskeho parlamentu. Tá však skončila a ja som sa rozhodla, že využijem stíšenie verejnej diskusie na zverejnenie prvých kapitol pripravovaného textu.

V roku 2010 čelilo chudobe 117 miliónov ľudí v celej Európskej únii. Ďalších 42 miliónov žilo v podmienkach hmotnej núdze, ktorá im bránila viesť dôstojný život. Títo ľudia tvorili viac ako dvadsať percent celkovej európskej populácie. Je preto pochopiteľné, že v marci 2010 prišla Európska komisia s návrhom na vytvorenie Európskej platformy proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu, ktorá sa stala jednou zo siedmych vlajkových iniciatív stratégie Európa 2020 pre rozumný, udržateľný a inkluzívny rast. Mala pomôcť členským štátom EÚ dosiahnuť hlavný cieľ - pozdvihnutie 20 miliónov ľudí z podmienok chudoby a sociálneho vylúčenia do roku 2020.

Podľa posledných štatistických údajov sa zdá, že tento cieľ sa nepodarí dosiahnuť. Za obdobie 2010-2017 sa počet ľudí, ktorí čelia chudobe, znížil len o päť miliónov. Výraznejší pokles nastal v počte ľudí žijúcich v hmotnej núdzi - ich počet sa v celoeurópskom meradle znížil za rovnaké obdobie o deväť miliónov.  

Pri pohľade na tieto údaje je zrejmé, že skupina ľudí pohybujúcich sa na hrane chudoby alebo za ňou je príliš veľká na to, že hovoríme o Európe v 21. storočí. 

Obzvlášť vypuklé je to v prípade komunít postihnutých extrémnou chudobou a sociálnym vylúčením. Extrémna chudoba je ako kliatba, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu. Ak ju majú ľudia zlomiť, potrebujú v prvom rade príležitosť - možnosť nájsť si prácu, zvýšiť si kvalifikáciu, získať vzdelanie. 

Každý, kto po prvýkrát navštívi rómsku osadu, je zhrozený. Ale obraz biedy a absolútneho nedostatku nie daný etnicky. Ako by vyzeralo Slovensko, ak by drvivá väčšina dospelej populácie bola bez práce? Ak by všetci jeho obyvatelia prežívali z mesiaca na mesiac zo sociálnych dávok - a to už minimálne dvadsať rokov? Ak by vyrástlo niekoľko generácií detí, ktoré nikdy nevideli svojich rodičov ráno odchádzať do zamestnania a večer sa z neho vracať? Ak by sme nikde v našom okolí nenašli jediný pozitívny vzor, ktorý by nám hovoril, že sa dá žiť aj inak?

Rómska chudoba je koncentrovaná v osadách, chudoba ostatných je rozptýlená po celej krajine. Ale pravda je taká, že nielen v osadách, ale aj vo veľkých mestách žijú na samom kraji spoločnosti rodiny s malými deťmi, ktoré bez pomocí jednoducho nemajú šancu. 

A natíska sa otázka: ako je možné, že po desaťročiach bezprecedentného hospodárskeho rastu žijú ešte stále milióny Európanov v chudobe?

Dôvody sú dva. Tým prvým je samotná definícia chudoby v našich štatistikách. Druhým je to, že naše politiky “nevidia” dôležitosť rodiny.

Chudobu je možné definovať rôznymi spôsobmi. Na Svetovom samite o sociálnom rozvoji, ktorý sa uskutočnil v roku 1995 v Kodani, prijalo 117 krajín spoločné vyhlásenie a akčný program, ktorý zahŕňal záväzky odstrániť “absolútnu” a znížiť “relatívnu” chudobu. Kodaňská deklarácia definovala “absolútnu” chudobu ako stav charakterizovaný nedostatkom pokrytia základných ľudských potrieb vrátane jedla, pitnej vody, hygienických zariadení, zdravia, prístrešia, vzdelania a informácií. Nezáleží len od príjmu, ale aj od prístupu k sociálnym službám.

Inú definíciu navrhol francúzskej Hospodárskej a sociálnej rade ešte v roku 1987 Joseph Wresinski, zakladateľ hnutia ATD Štvrtý svet: “Nedostatok základných istôt je daný absenciou jedného alebo viacerých faktorov, ktoré jednotlivcom a rodinám umožňujú prevziať základné zodpovednosti a využívať základné práva. Táto situácia sa môže rozšíriť a mať vážnejšie a trvalé dôsledky. Nedostatok základných istôt vedie k chronickej chudobe vtedy, keď zároveň ovplyvňuje viacero aspektov životov ľudí, keď trvá dlho a keď vážne ohrozuje šance ľudí v dohľadnom čase získať naspäť svoje práva a prevziať svoje zodpovednosti.

Definícia chudoby závisí od použitého uhla pohľadu. Na to, aby bolo možné porovnávať situáciu v rôznych regiónoch alebo krajinách, je však potrebná kvantifikácia. Európsky štatistický úrad (Eurostat) meria index rizika chudoby alebo sociálneho vylúčenia (AROPE), ktorý je určený ako podiel obyvateľstva, ktoré čelí aspoň jednej z troch situácií:

1. riziku chudoby, teda je pod hranicou chudoby,
2. v situácii veľkého materiálneho nedostatku,
3. žije v domácnosti s veľmi nízkou pracovnou intenzitou.

Aby mohol povedať, koľko ľudí žije v skutočnej chudobe, Eurostat navrhol termín “veľký materiálny nedostatok”: “Osoby žijúce vo veľkom materiálnom nedostatku žijú v podmienkach, ktoré sú veľmi obmedzené nedostatkom zdrojov, čelia nedostatku aspoň 4 z 9 nasledujúcich položiek: nemôžu si dovoliť (i) platiť účty za nájom alebo energie, (ii) adekvátne domáce kúrenie (iii) čeliť nečakaným výdavkom (iv) jesť mäso, ryby alebo bielkovinový ekvivalent aspoň každý druhý deň, (v) týždňovú dovolenku mimo domova (vi) auto, (vii) práčku, (viii) farebný televízor, alebo (ix) telefón.”

Táto definícia je príliš široká. Ľudí, ktorých od takto určenej hranice chudoby delí možno len jedna nečakaná faktúra, je jednoducho príliš veľa.

Lisabonská stratégia prijatá ešte v roku 2000 sa zameriavala len na jeden rozmer chudoby - nezamestnanosť. Kľúčom k podpore sociálnej súdržnosti a boju proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu bolo zabezpečiť prístup k dobre platenej práci pre každého, kto je schopný pracovať.

Stratégia Európa 2020 schválená o desať rokov neskôr je už priamo zameraná na boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Jej hlavná iniciatíva, Európska platforma proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu, pokrýva mnohé aspekty chudoby a podporuje aktivity zamerané na zlepšenie trhu práce, podporu minimálneho príjmu, zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie a bývanie. K tomu sa pridáva výmena osvedčených postupov medzi členskými štátmi a úzka spolupráca s občianskou spoločnosťou, najmä mimovládnymi organizáciami, ktoré pracujú s ľuďmi žijúcimi v chudobe. Na všetky tieto aktivity je vyčlenených 20 percent rozpočtu Európskeho sociálneho fondu. Počet ľudí postihnutých chudobou však napriek tomu klesá len pomaly, v niektorých členských štátoch je dokonca vyšší, než v čase prijatia tejto stratégie.

Ako Európania zdieľame spoločný sen o spoločnosti, ktorá nikoho nenechá zaostávať. Zdieľame sen o štáte, ktorý je skutočným spoločenstvom, o Európe, ktorá má sociálne cítenie. Ale urobiť tento sen realitou nie je ľahká úloha.

V roku 2015 prekročilo hranice EÚ viac ako jeden a pol milióna žiadateľov o azyl. Ich príchod spôsobil vážnu krízu. V priebehu niekoľkých nasledujúcich mesiacov sme sa tiež naučili niečo veľmi dôležité o sociálnej Európe.


Podľa smernice o prijímaní žiadateľov o medzinárodnú ochranu z roku 2013 musia členské štáty EÚ zabezpečiť, “aby materiálne podmienky prijímania poskytli žiadateľom primeranú životnú úroveň, ktorá im zaručí živobytie a ochráni ich fyzické a psychické zdravie.” 

Termín “materiálne podmienky prijímania” zahŕňa ubytovanie, jedlo, ošatenie a príspevok na každodenné drobné výdavky, pričom štát sa môže rozhodnúť, či ich poskytne priamo, alebo formou finančných príspevkov a poukážok. 

Zároveň však pokiaľ ide o európskych občanov, Zmluva o EÚ v článku 3 hovorí len o tom, že Únia bojuje proti sociálnemu vylúčeniu. V článku 9 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa uvádza, že: “Pri vymedzovaní a uskutočňovaní svojich politík a činností Únia prihliada na požiadavky spojené s podporou vysokej úrovne zamestnanosti, zárukou primeranej sociálnej ochrany, bojom proti sociálnemu vylúčeniu a s vysokou úrovňou vzdelávania, odbornej prípravy a ochrany ľudského zdravia.“

Neexistuje však smernica, ktorá by členským štátom ukladala povinnosť poskytovať vlastným občanom ubytovanie, jedlo a ošatenie.

Toto nie je výsledok nejakého krutého sprisahania. Existuje dôvod, prečo má každý členský štát jasne stanovenú povinnosť poskytovať bývanie, stravu a oblečenie každému žiadateľovi o azyl a zároveň nemá žiadnu povinnosť poskytovať rovnaký druh služieb svojim občanom na strane druhej. Zmluvy totiž dávajú Únii veľmi malú právomoc pri tvorbe právnych predpisov v sociálnej oblasti. Preto má boj proti chudobe na úrovni EÚ len obmedzený účinok. EÚ môže len odporučiť, organizovať konferencie a konzultácie na výmenu najlepších skúseností a vyzývať členské štáty, aby konali.

O ľudí, ktorí žiadajú o ochranu v EÚ, musí byť postarané. Musia mať kde spať, dostať jedlo, oblečenie a potrebnú lekársku starostlivosť. Ak je však možné dosiahnuť európsku dohodu na tomto, potom jednoducho musí existovať spôsob, ako zaručiť rovnakú alebo vyššiu úroveň ochrany pre občanov EÚ.

Európska komisia krátko po vypuknutí migračnej krízy začala pracovať na tzv. Európskom pilieri sociálnych práv. Ten stanovil niekoľko základných zásad na podporu dobre fungujúcich a spravodlivých trhov práce a sociálnych systémov v rámci eurozóny. O šesť mesiacov neskôr, v marci 2016, Komisia začala verejnú konzultáciu o tejto iniciatíve.

To nebola náhoda. Aj  Komisia totiž začala chápať spojenie medzi migráciou, chudobou a sociálnou ochranou. Pochopila, že bez sociálnej spravodlivosti neexistuje žiadna solidarita. Ak je možné harmonizovať na európskej úrovni pravidlá sociálnej ochrany chudobných ľudí prichádzajúcich zo Sýrie a Iraku, musí byť možné zosúladiť aspoň minimálne normy sociálnej ochrany občanov EÚ.

V smernici o materiálnych podmienkach prijímania utečencov nie je jediné slovo o vykurovaní alebo elektrine. Nie je to potrebné. Poskytovanie bývania bez vykurovania alebo elektriny by každý európsky sudca považoval za nehumánne zaobchádzanie, ktoré ohrozuje fyzické a psychické zdravie človeka.

To, čo Európa potrebuje, je hlbšia zmena myslenia o systéme sociálnej podpory. Niekde sa totiž spravila chyba. Pri jej hľadaní môže pomôcť skúsenosť zo Spojených štátov amerických, najväčšej svetovej ekonomiky.

Pred viac než päťdesiatimi piatimi rokmi, v januári 1964, vtedajší prezident USA Lyndon Johnson vyhlásil: „Táto administratíva dnes, tu a teraz, vyhlasuje bezpodmienečnú vojnu proti chudobe v Amerike.“ Jej pôvodným cieľom nebolo umelo podporovať životnú úroveň prostredníctvom stále sa rozširujúceho sociálneho štátu. Namiesto toho Johnson vyhlásil, že jeho “vojna” zasiahne „príčiny, nie len následky chudoby“. 

Cieľom bolo nielen zmierniť príznaky chudoby, ale vyliečiť ju a predovšetkým zabrániť jej vzniku. Inými slovami, namiesto neustáleho zvyšovania sociálnych dávok zvyšovanie sebestačnosti novej generácie, ktorá bude schopná vymaniť sa z chudoby. Zámer bol znížiť, nie zvýšiť závislosť od blahobytu. Vojna proti chudobe mala byť investíciou, ktorá by vrátila svoje náklady do celého hospodárstva.

Dnes vláda Spojených štátov vynakladá 16-krát viac (po zohľadnení inflácie) na programy v oblasti blahobytu alebo boja proti chudobe, ako tomu bolo v čase, keď začala “vojna proti chudobe”. Ale zatiaľ čo výdavky na sociálne zabezpečenie rástli, pokles chudoby sa zastavil. Čím viac vláda utratila, tým menší pokrok v boji proti chudobe sa dosiahol.

“Vojna proti chudobe” viedla k spomaleniu zlepšovania sebestačnosti, až sa na začiatku 70. rokov úplne zastavilo. Počas nasledujúcich štyroch desaťročí miera sebestačnosti zostala v podstate rovnaká. Významná časť obyvateľstva je dnes menej sebestačná, než keď začala “vojna proti chudobe”.

Prispeli k tomu mnohé faktory. Napríklad miera ukončeného stredoškolského vzdelania, ktorá prudko stúpala v priebehu celého 20. storočia, prestala rásť po roku 1970. Úlohu zohrali aj veľké hospodárske zmeny, najmä spomalenie rastu miezd u nízkokvalifikovaných pracovníkov od roku 1973. Na druhej strane sa však zvýšila zamestnanosť a mzdy žien, čo sa malo odraziť na vyššej sebestačnosti.

Keď sa pozrieme na dostupné štatistiky z hľadiska rodiny, zistíme, že od roku 1965 nedošlo v USA k výraznému nárastu počtu manželských párov s deťmi (chudobných aj nechudobných). No zároveň prudko stúpal počet domácností s jedným rodičom a deťmi: z 3,3 milióna takýchto rodín v roku 1965 na 13,2 milióna v roku 2012. Prečo je to dôležité? Pretože čísla naznačujú, že rodiny s jedným rodičom majú približne štyrikrát väčšiu šancu nebyť sebestačnými a upadnúť do chudoby, ako manželské páry. Zhoršenie štruktúry rodiny je preto možné vnímať ako silný ťah smerom od sebestačnosti. Zároveň sa vďaka nemu podstatne zvýšila miera chudoby detí.

Keď začala americká “vojna proti chudobe”, 36 percent chudobných rodín s deťmi viedli osamelí rodičia; dnes je to 68 percent. Kým absolútny počet manželských párov s deťmi žijúcich v chudobe klesol, počet chudobou zasiahnutých rodín s jedným rodičom (alebo bez sebestačnosti) sa viac ako strojnásobil.

“Vojna proti chudobe” ochromila manželstvo v nízkopríjmových komunitách. Vyššie sociálne dávky začali slúžiť ako náhrada za manžela v domácnosti, čo narušilo manželstvo medzi manželmi s nižšími príjmami. Okrem toho systém sociálneho zabezpečenia aktívne penalizoval páry s nízkymi príjmami, ktoré uzavreli manželstvo, tým, že odstránil alebo podstatne znížil dávky. Keď manželia opustili domov, potreba vyšších sociálnych dávok na podporu osamelých matiek sa zvýšila. Dávky podporovali úpadok manželstva, ktorý vyvolal potrebu ďalších dávok.

To všetko je dobre známe aj v európskom kontexte. Aj európske štáty sa snažia bojovať s chudobou zvyšovaním sociálnych dávok, ktoré oslabujú samotné základy spoločnosti - rodinu. Hlavným dôvodom je skutočnosť, že EÚ, aj väčšina jej členských štátov vníma rodinu len ako jednoduchý súčet jednotlivých hospodárskych subjektov. Potvrdzujú to aj oficiálne štatistiky, ktoré namiesto pojmu „rodina” pracujú s pojmom „domácnosť”.

Je pravdou, že ženy a muži sú ekonomickými subjektami, sú však viac než to. Sú nositeľmi základnej a neodcudziteľnej hodnoty, na ktorej je založená ich ľudská dôstojnosť. Pochopenie ľudskej dôstojnosti je kľúčom k účinnému boju proti chudobe a odstráneniu extrémnej chudoby. Myšlienka spoločnosti založenej na solidarite a spravodlivosti sa môže realizovať len vtedy, ak život každého jednotlivca má rovnakú, najvyššiu hodnotu.

Uplatňovaním prísne ekonomických kritérií sa európska legislatíva natoľko sústredí na mužov, ženy, pracovníkov alebo deti, že rodinu často vôbec nevidí. Pritom rodina je zdrojom morálnych hodnôt a ekonomického blahobytu spoločnosti ako celku. Prirodzené rodiny vytvárajú prostredie, v ktorom sa ľudia učia rešpektovať hodnotu života. V rodine sa učíme byť zodpovední voči sebe a ostatným. Rodiny pomáhajú svojim členom vyhnúť sa chudobe tým, že prejavujú skutočnú solidaritu a pripravenosť deliť sa o zdroje aj vtedy, keď sú obmedzené. „Rodinný mainstreaming“ alebo uplatňovanie rodinného hľadiska prierezovo vo všetkých politikách by sa preto malo stať kľúčovým prvkom každej úspešnej verejnej politiky, ktorá má ambíciu odstrániť chudobu.

Znamená to revidovať zákony, systémy, vládne programy, akčné plány a dane z hľadiska ich vplyvu na rodinu a tak vytvoriť v Európe prostredie, v ktorom budú rodiny prosperovať. Prostredie, ktoré bude povzbudzovať mladých ľudí k tomu, aby založili rodinu, priviedli na svet deti a vychovali ich ako zodpovedných občanov. 

Prvým krokom v boji proti chudobe by malo byť odstránenie sankcií proti manželstvu z programov sociálneho zabezpečenia. Zároveň je potrebné podniknúť dlhodobé kroky na obnovu rodiny v komunitách s nižšími príjmami. Je tiež treba začať hovoriť o neplatenej práci žien v oblasti starostlivosti o deti a rodiny. Matky, ktoré sa starajú o svoje malé deti, nie sú nezamestnané, ani na dovolenke. Vykonávajú dôležitú a spoločensky prospešnú prácu. Ak by boli za túto prácu odmenené aspoň minimálnou mzdou, ak by boli hradené ich zdravotné a sociálne odvody, nielenže by sa znížila “papierová” nezamestnanosť žien,  ale mnohé z nich by sa vďaka tomu vymanili z chudoby. 

Funkčná rodina je zdrojom cností, ktoré sú nevyhnutné pre prežitie našej spoločnosti a kultúry. Je zdrojom úcty, solidarity, zodpovednosti a schopnosti starať sa o druhých. Uplatňovanie rodinného hľadiska znamená zaradiť prirodzenú rodinu do centra všetkých politík.

Ľudia často spájajú chudobu s tzv. tretím svetom. Aj u nás v Európe však čelia chudobe milióny ľudí. Bez ohľadu na to, akú definíciu si vyberieme, chudoba bude stále tu, a to aj v jej najextrémnejšej podobe, ako porušovanie ľudskej dôstojnosti a práv. Zamestnanosť a hospodársky rast môžu poskytnúť príležitosti mnohým ľuďom bojujúcim s chudobou, to však nestačí. To, čo potrebujeme, je pravá solidarita, ktorá vzniká v rodinách. 

 

(Pokračovanie: Demografia)

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo