Bol by ochotný liberál zjesť svojich rodičov?

V posledných týždňoch či mesiacoch môžeme pozorovať nástup liberalizmu na našej politickej scéne. Ľavicová liberálka zasadne v júni na prezidentský stolec a podľa najnovších prieskumov volebných preferencií je pravdepodobné, že liberáli obsadia aj premiérsky post. Premiérom sa môže stať buď klasický liberál Sulík alebo ľavicový liberál Truban. Vzhľadom na túto rastúcu popularitu liberálov by bolo užitočné pozrieť sa na to, ako títo ľudia uvažujú. Preto som sa rozhodol napísať k tejto téme dva články. V prvom, ktorý publikujem teraz, sa budem zaoberať liberálnou etikou a to najmä vo vzťahu ku kanibalizmu, incestu a sexuálnym povolaniam, v druhom, ktorý bude mať názov Cesta do hlbín progresívcovej duše, budem analyzovať politické, filozofické a teologické názory Michala Trubana, Michala Šimečku, Zuzany Čaputovej a Oľgy Pietruchovej. Tento druhý článok uverejním s väčším časovým odstupom, pretože ešte predtým by som sa chcel v jednom článku vrátiť k ankete o najväčšieho Slováka.

Prečo práve kanibalizmus, incest a sexuálne povolania? Vari nemá slovenská spoločnosť väčšie starosti ako sú korupcia, korupcia alebo povedzme... korupcia? Ja som tiež proti korupcii a za svetový mier, a to veľmi dôrazne, ale nemyslím si, že jedinou relevantnou témou v našej, alebo aj inej, spoločnosti je korupcia. To je príliš zúžený pohľad. Korupcia je na hlbšej úrovni etický problém a mne ide práve o etiku, presnejšie o liberálnu etiku. Kladiem si otázku, ako sa ku kanibalizmu, incestu a sexuálnym povolaniam stavia liberálna etika, či sú tieto formy správania z jej hľadiska ospravedlniteľné a následná odpoveď nám potom môže povedať niečo o liberalizme ako takom. Primárne mi teda ide o povahu liberálnej etiky a témy kanibalizmu, incestu a sexuálnych povolaní majú v mojej úvahe len inštrumentálnu úlohu.

Podľa liberálov môže človek robiť čokoľvek, pokiaľ tým nezasahuje do slobody iného človeka. Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda iného človeka. Ak nikomu neubližujem, neškodím, môžem si robiť, čo chcem.

Upozornenie: Tento článok nie je vhodné čitať pred jedlom.

Kanibalizmus

V našej spoločnosti sa na kanibalizmus vzťahuje pomerne silné spoločenské tabu. Kto je ľudské mäso, stáva sa vyvrheľom. Zrejme sa na takéto správanie vzťahujú aj nejaké právne normy (To by vedel povedať Alfi). Ku kanibalizmu sa ľudia uchyľovali v minulosti v dobách hladu. Posledná veľká vlna kanibalizmu bola v Sovietskom zväze ešte za vlády generalissima Stalina. Existovali však aj spoločnosti, kde mal kanibalizmus takpovediac inštitucionalizovanú podobu, ako bola napr. spoločnosť Aztékov. Aztékovia v rámci náboženských rituálov vyrezávali srdcia vojnovým zajatcom a potom usporadúvali hostiny, kde ich telá jedli. U nás na Slovensku je kanibalizmus pomerne zriedkavý. Známy je prípad kanibala z východného Slovenska M. Čurka spred pár rokov. Svetovú pozornosť si získal prípad Nemca Armina Meiwasa, ktorý si dal inzerát v rámci homosexuálnej internetovej zoznamky, že hľadá niekoho, kto by bol ochotný nechať sa zjesť a na počudovanie na jeho inzerát zareagoval jeden počítačový technik. Meiwas bol odsúdený za vraždu, hoci obeť nahrala na video odkaz, že s usmrtením a zjedením súhlasí.

Z pohľadu liberalizmu je neprípustné usmrtiť človeka za účelom konzumácie. Bolo by to porušenie jeho najdôležitejšieho práva, a síce práva na život. Ako je to však z pohľadu liberalizmu vtedy, keď človek umrie prirodzenou smrťou alebo pri nejakom úraze? Vzťahuje sa aj na takýto prípad tabu? Väčšina ľudí by s odporom odmietla jesť ľudské mäso, na čo by však liberálny obhajca kanibalizmu mohol odpovedať, že ide len o predsudok, ktorý sa nedá podložiť žiadnymi rozumnými dôvodmi.

Bol by liberál ochotný zjesť svojich mŕtvych rodičov? O rodičoch uvažujem preto, lebo sú to naši najbližší príbuzní a zvyčajne rodičia zomierajú skôr ako deti. V prípade, že by dieťa zomrelo pred rodičmi, by sme mohli uvažovať aj o tom, že by rodičia zjedli dieťa, ale takéto prípady sú zriedkavejšie.

Podľa liberalizmu nesmieme obmedzovať ľudské práva človeka, ale mŕtvola už predsa nie je človek. Je to len neživé telo, ktoré si neuvedomuje svoje okolie, necíti bolesť atď. Bolo by teda vhodné telo svojich príbuzných po smrti zjesť? Hovorí pre to viacero dôvodov: 1. Ušetrilo by sa tým za mäso. Napokon v hrobe zožerú telo aj tak červy, takže vyjde nazmar. 2. Zužitkovať sa dajú aj iné časti tela ako svaly. Z kostí sa dá urobiť mydlo, z kože taška a pod. 3. Z pietneho hľadiska je zaujímavé, že človek bude mať svojich blízkych stále pri sebe, že sa stanú takpovediac jeho súčasťou. 4. Ušetrí sa za hrobové miesto 5. Z hľadiska dnešných enviromentálych snáh je zaujímavý aj dopad takéhoto správania na životné prostredie. Ak by ľudia jedli svojich mŕtvych príbuzných, znížila by sa potreba chovu zvierat a tým pádom aj rozloha osevnej plochy, na ktorej sa pestujú krmivá pre zvieratá. Z toho potom vyplývajú ďalšie úspory a rovnako tak aj zníženie emisií CO2.

Aj napriek uvedeným nesporne rozumným dôvodom by asi väčšina ľudí takéto správanie s odporom odmietla. Je však pociťovaný odpor voči nejakému správaniu dostatočným dôvodom na to, aby sme ho odmietli a odsúdili ako nesprávne, nemorálne? V knihe jedného liberála som čítal, že to, že väčšina ľudí pociťuje odpor voči homosexualite, nie je dostatočný dôvod na jej odmietnutie. Liberáli teda odpor sám osebe nepovažujú za dostatočný dôvod na odmietnutie nejakého správania. Odpor môže byť založený na predsudkoch. Preto vyžadujú racionálne dôvody. Od predsudkov a odporu by sme sa mali podľa liberálov oslobodiť. Aspoň na prvý pohľad to vyzerá tak, ako keby liberáli boli racionálni ľudia, ktorí sa riadia rozumnými dôvodmi, opierajú svoje postoje o fakty a vedecké štúdie, kým konzervatívci sú pod vplyvom neodôvodnených predsudkov a stereotypov, ktoré pramenia ešte v temnej minulosti. Liberáli tak nadväzujú na osvietencov z 18. storočia.

Môj názor je, že z pohľadu liberálnej etiky je kanibalizmus v určitých prípadoch akceptovateľný. Zabiť človeka za účelom konzumácie je neprípustné, ale v prípade už mŕtveho človeka nejde o obmedzovanie jeho slobody. Pociťovaný odpor voči kanibalizmu nie je podľa liberalizmu dostatočný dôvod na jeho zavrhnutie. Treba uviesť rozumné dôvody. Tie však svedčia v prospech kanibalizmu. Kanibalizmus je v určitých prípadoch rozumný.

Z pohľadu liberálneho chápania etiky by sa dal teda kanibalizmus v určitých presne vymedzených prípadoch obhájiť a to dokonca ako veľmi rozumné správanie. Aby to bolo aj právne ošetrené, mohli by sme ešte vyžadovať písomný súhlas toho, kto by mal byť zjedený. Ak teda človek vyjadrí písomný súhlas s tým, aby ho jeho príbuzní po smrti zjedli, potom už voči tomu naozaj nemožno nič namietať.

Incest

Hlavnou námietkou voči incestu je, že z takýchto zväzkov sa často rodia psychicky alebo fyzicky poškodené deti. Pod incestom sa myslia väčšinou vzťahy medzi otcom a dcérou, bratom a sestrou alebo bratrancom a sesternicou. Podobne ako v prípade kanibalizmu, aj voči takémuto správaniu väčšina ľudí pociťuje prirodzený odpor. Liberál by však mohol namietnuť, že ide len o neodôvodnený predsudok, lebo spomenutému negatívnemu dôsledku incestu by sa dalo pomocou antikoncepcie predísť. Teda ak by blízki príbuzní použili pri pohlavnom styku antikoncepciu, hlavný dôvod odmietania incestu odpadá. Tak isto by mohol byť incest akceptovateľný aj prípadoch, kedy je počatie vylúčené z prirodzených dôvodov. Sem by sme mohli zaradiť sexuálny vzťah medzi súrodencami rovnakého pohlavia, medzi rodičom a dieťaťom rovnakého pohlavia alebo medzi starým rodičom a vnukom. Tu prichádza do úvahy len kontakt medzi starou mamou a vnukom alebo vnučkou a starým otcom a vnukom. Pri styku starého otca s vnučkou by bolo potrebné použiť antikoncepciu, aby bola vylúčená hlavná námietka voči incestu.

Ak vylúčime možnosť otehotnenia, čo potom ešte hovorí proti incestu? Ak medzi starým otcom a vnukom preskočí iskra a zamilujú sa do seba, nebolo by to kruté zo strany spoločnosti, keby bránila ich láske? Prečo by im mala spoločnosť brániť v ich spoločnom šťastí? Aj v prípade homomanželstiev sa predsa argumentovalo tým, že láske nemožno klásť žiadne prekážky. Z pohľadu liberalizmu je tu ešte jeden silný argument v prospech incestných vzťahov. Zrušenie tabu na incest by úžasným spôsobom rozšírilo priestor ľudskej slobody vo vzťahovej a sexuálnej sfére. Taktiež krvismilníci by prestali byť diskriminovaní, len preto, že sú iní, len preto, že sa odmietajú podriadiť malomeštiackym predsudkom stáda.

Sexuálna revolucionárka

Režisérka Tereza Nvotová v článku z časopisu Týždeň Porno v Berlíne píše: „Deti nemám, no azda by som začala takto: sex je pre potešenie oboch zúčastnených. Nikdy nie je povinný. Chcieť sex nie je hriech. Je to prirodzené. Je dôležité, aby ten druhý-druhá súhlasil s touto aktivitou a cítili sa za každých okolností komfortne. Keď budeme ctiť tieto pravidlá, môžeme v podstate robiť čokoľvek.  Možno so mnou nebude súhlasiť plno kresťanov čítajúcich tento časopis, napíšu mi, že predsudky sú pre spoločnosť dobré a hovoriť o sexe je zvrhlé.“ Slamený panáčik na záver.

Z Nvotovej vyjadrenia sú zrejmé dve veci: 1. Nechápe sexualitu ako súčasť hlbšieho citového vzťahu dvoch ľudí. Preto nehovorí, že sex by mali mať ľudia, ktorí majú hlbšiu citovú väzbu. Nehovorí ani o tom, že by mali byť manželia. To by bol pre Nvotovú asi fakt, že druhohorný predsudok. By obracala oči babenka, keby sme jej to vytkli.  Stačí len že niekto má chuť a ten druhý tiež a takto sa navzájom použijú. 2. Nepriamo legitimizuje incest a iné formy tabuizovaného sexuálneho správania. Lebo stačí, ak ten druhý súhlasí a potom už môžete robiť čokoľvek. Nvotovej maxima by sa mohla pokojne vzťahovať aj na pedofíliu, lebo ak pedofil kúpi dieťaťu lentilky a dieťa sa „dobrovoľne“ podriadi jeho požiadavkám, tak kde je problém? A možno by sa dala vztiahnuť aj na nekrofíliu, lebo mŕtvola už nebude protestovať, že niekto s ňou robí niečo proti jej vôli. Láske nemožno klásť žiadne prekážky. A tým chudákom nekrofilom, ktorí sa musia skrývať, pokútne sa snažia dostať do márnice, by sme tým veľmi pomohli. Veď takto žiť, ako žijú dnes oni, to je pod ľudskú úroveň. Sadizmus a masochizmus sú tiež v poriadku, keď s tým zúčastnené strany súhlasia atď.

V jednom zo svojich článkov v Týždni sa Nvotová vyznala zo svojho vzťahu k striptízovým klubom. Cíti sa v nich dobre, lebo je tam uvoľnená atmosféra, nikto sa na nič nehrá. Písala tiež o tom, že sexuálne povolania by mali byť zbavené biľagu, ktorý na nich je. Podľa nej by sme teda povolanie striptérky, prostitútky alebo pornoherečky mali brať ako každé iné povolanie. Jedna žena vstáva na šiestu, aby išla do nemocnice, kde pracuje ako zdravotná sestra, iná na siedmu, lebo je učiteľka na zš, ďalšia pracuje v továrni na tri smeny ako robotníčka a iná sa zase lopotí ako pornoherečka.

Liberáli dokonca vnímajú sexuálne povolania ako svojho druhu terapeutické povolania, ktoré ľuďom pomáhajú zbaviť sa blokov, frustrácií a prinášajú im inšpiráciu. Čiže ľudia, ktorí vykonávajú tieto povolania, sú vlastne v ich očiach hrdinovia, sexuálni revolucionári, ktorí sa obetujú za nás (verte tomu, že taká prostitútka to nemá ľahké). Sú to vlastne takí rebeli, ktorí bojujú proti pokryteckej morálke väčšiny.

Keby to bolo naozaj tak, potom by títo ľudia mohli byť oceňovaní aj na celospoločenskej úrovni. Tak ako sa udeľuje cena Kryštálové krídlo v rôznych kategóriách, mohla by sa udeľovať aj v kategórii prostitúcia. Alebo ako sa v ankete Slovenka roka udeľuje ocenenie Absolútna Slovenka, tak by sa mohlo odovzdávať ocenenie Absolútna prostitútka, ak sa mám vyjadriť slušne. Aké by mala mať takáto absolútna prostitútka vlastnosti, to si domyslite sami. Najzaslúžilejšie prostitútky by mohol prezident oceniť vysokým štátnym vyznamenaním. 

Vedeli by sme si potom predstaviť aj video s nadšenými vyjadreniami spokojných zákazníkov. Pravda, dnes by sa ešte hanbili vystúpiť na verejnosti, ale keby boli tieto sexuálne povolania zbavené biľagu, tak by s tým nemal byť problém. Na slávnostnom gala večere by vystúpila sama ocenená absolútna prostitútka a vo svojom príhovore by sa poďakovala svojim rodičom, že ju tak dobre vychovali, svojmu pasákovi za ochranu, ako aj svojim zákazníkom, vďaka ktorým môže robiť prácu, ktorá ju napĺňa. A ešte by dodala: Keď vidím spokojnosť v očiach mojich zákazníkov, tak viem, že moja práca má zmysel. Tak takto nejako by vyzeral svet podľa Terezy Nvotovej.

Ja som na Nvotovej článok o striptízových kluboch poslal do Týždňa reakciu, ktorá bola aj uverejnená (Môžete si ju prečítať pod týmto článkom). Argumentoval som, že sexuálne povolania sú v rozpore s ľudskou dôstojnosťou. Na Nvotovú však moje argumenty nemali žiadny účinok a naďalej si nôti tú svoju. Jednoducho povedané, nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina.

Mnohé formy správania, ktoré boli v minulosti odmietané sa z pohľadu liberálnej etiky zdajú byť úplne v poriadku. Nielen homo manželstvá, eutanázia alebo potraty. V tomto článku ukazujem, že by sa to mohlo vzťahovať aj na kanibalizmus a incest, hoci nie bezvýhradne. Podľa Nvotovej aj prostitúcia alebo pornografia sú neškodné formy realizácie ľudskej slobody. To, čo bolo kedysi nemravné, sa zrazu, po oslobodení od predsudkov, stáva mravným alebo aspoň mravne neutrálnym. Čiže keď idete k prostitútke, je to niečo podobné, ako keď idete do kaderníctva, do fitka alebo do sauny. Nvotová by povedala, že pokiaľ ide o nevynútené, dobrovoľné správanie oboch zúčastnených strán, potom na tom nie je nič zlé.

V článku Porno v Berlíne Nvotová píše o vzniku etického porna. V porne dochádza k ponižovaniu hercov, preto jedna švédska režisérka začala točiť porno etické, kde prejavuje voči hercom rešpekt. Etické porno, etické porno... uvažoval som, k čomu by sa to dalo prirovnať a napadlo mi, že k etickému výpalníctvu. Aké by mohlo byť to etické výpalníctvo? Pri neetickom výpalníctve príde výpalník k majiteľovi podniku, priloží mu pištoľ k hlave, zlomí mu ruku alebo mu poleje prevádzku benzínom a zapáli. No a pri etickom výpalníctve by sa takéto negatívne veci nemali diať, výpalník by sa mal správať eticky. Slušne by majiteľa pozdravil, dal by mu ponuku, aká sa neodmieta, maximálne by mu vykrútil ruku a potom, keď by majiteľ zaplatil výpalné, tak by mu dal igelitku s logom sbsky jeho šéfa s darčekovými predmetmi vo vnútri, zaželal by mu pekný deň a s priateľským úsmevom by sa rozlúčil. Takže rozdiel medzi etickým a neetickým pornom je asi taký, ako medzi etickým a neetickým výpalníctvom.

Alebo napríklad etická vražda. Vrah by prišiel za svojou obeťou a nedal by ju dole hneď po príchode ako nejaký hulvát, ale by sa jej slušne predstavil, vysvetlil by účel svojej návštevy a opýtal sa jej, či nemá nejaké posledné želanie a potom, kým by obeť pofajčievala svoju poslednú cigaretku, by sa jej takto prihovoril: „Viete, proti vám osobne nič nemám, dokonca ste mi ľudsky sympatický a vážim si to, čo ste urobili pre našu spoločnosť, ale viete, je to moja práca. Z niečoho musím žiť. Časy sú zlé. Treba platiť hypotéku. Deti rastú ako z vody. To, čo sme im kúpili vlani, je im už tento rok malé. Manželka má svoje nároky, o milenkách ani nehovoriac. Inflácia tiež robí svoje.“ Obeť by ho na to poľutovala: „Ach, máte to ťažké. Úplne vás chápem. Môžete sa spoľahnúť, nebudem vám robiť problémy. Konajte si svoju povinnosť.“ Na to by sa vrah s dojatím obeti poďakoval za porozumenie a spoluprácu a obeť by zastrelil. Pokiaľ možno, aby veľmi netrpela. Takto nejako by mohla vyzerať etická vražda, kde si obeť a vrah snažia navzájom vyjsť v ústrety, navzájom si prejaviť ľudskosť.

Nvotová vkladá do etického porna veľkú nádej: „Ak sa budú ľudia pozerať na erotické videá, kde nebude poníženie hlavnou vzťahovou dynamikou, možno sa zmenia aj vzťahy okolo nás.“ Podľa nej by teda práve etické porno mohlo napomôcť tomu, aby boli ľudia k sebe lepší, ľudskejší. Kto by to bol povedal, že práve porno môže byť nositeľom humanistických ideí, že môže tak blahodarne pôsobiť na morálku spoločnosti.

Nvotová sa zúčastnila v Berlíne na školení, ktoré robila práve tá švédska režisérka, ktorá takéto porno točí, tak hádam od nej niečo pochytila a natočí niečo aj pre nás Slovákov. Aby sme boli aj my Slováci progresívni, aby sme držali prst na pulze doby. Mohlo by sa to volať Sex na lazoch. Alebo radšej... nech nič netočí.

Daniel Pastirčák v článku Čo ak je už neskoro (Týždeň č. 37/ 2018, str. 43) výstižne opisuje bezútešnú pochmúrnosť súčasného liberalizmu: „Dopustili sme, aby sa téma slobody zúžila na šírenie výdobytkov sexuálnej revolúcie. Zdôrazňujeme iba slobodu „od“. O slobode „k“, ktorú zdôrazňoval napríklad psychiater Viktor Frankl, nehovoríme. Bránime práva, no stráca sa nám rozmer zodpovednosti a záväzku. Sex nech je dostupný každému vo forme, v akej sa mu žiada. Jediným kritériom sexuálnej etiky je nenásilie. Ak obaja chcú, je všetko v poriadku. Vzťah je slobodný, iba ak neobsahuje záväzok: „Príď za mnou, drahá, no nebolo by dobre, keby si sa na mňa viazala. Dieťa naozaj nie je dobrý nápad. Svet je i tak preľudnený, a dieťa prináša iba samé obmedzenia. Pokiaľ máš o materstvo záujem, zadováž si dieťa s niekým iným.“ V mene slobody mimovoľne podporujeme rozkladný kultúrny trend, ktorý Martin Fendrych výstižne nazval „pornografizácia kultúry“. Symbolom slobodného zmýšľania sa stali práva sexuálnych menšín: Nestačí hovoriť o registrovanom partnerstve, treba zmeniť koncept manželstva. Kto je za homosexuálne manželstvá, je slobodomyseľný. Kto je proti nim, je nepriateľom slobody. Paradoxne sa tak deje v čase, keď heterosexuálne páry strácajú ochotu brať na seba jarmo tejto inštitúcie. Mám medzi homosexuálmi mnoho priateľov, no potreba manželskej inštitúcie nepatrí medzi ich priority. Naša sloboda dostala hipísacke zafarbenie „voľnej lásky“. Možno preto je odmietaná čoraz väčším počtom znepokojených ľudí. Predstava, že sa celý svet zmení na Woodstock, je adolescentná utópia... Na vine (za kolaps demokracie – J. B.) budeme aj my, ktorí sme dopustili, aby sa téma slobody vo verejnom diskurze zúžila iba na práva bez záväzku.“

Ak mali obyvatelia Sodomy a Gomory nejakú filozofiu, potom to bola veľmi pravdepodobne filozofia podobná tej, ktorú vyznáva Nvotová a jej liberálni súdruhovia. Tereza Nvotová vyzerá ako nezbedná školáčka z románu Márie Ďuríčkovej, avšak pozor! Je to sexuálna revolucionárka, slovenská Alexandra Kollontajová.

Môže sa človek úplne zopsuť?

Pred časom sa „zaskvela“ poslankyňa z SaS Janka Cigániková, keď povedala, že ak sa niekto cíti byť psom alebo mačkou, tak je to len jeho vec, pokiaľ neubližuje druhým. Cigánikovej výrok má priam paradigmatickú povahu. Výborne ilustruje duchovnú biedu a prázdnotu súčasného liberalizmu. Cigániková vlastne hovorí: Pokiaľ nikomu neubližuješ, pokiaľ nezasahuješ do slobody druhého človeka, môžeš robiť, čo chceš. Aj tento postoj je však v rozpore s viacerými našimi morálnymi intuíciami.

Môže sa človek slobodne rozhodnúť tak, ako si v dnešnej dobe už môže slobodne rozhodnúť, aký rod si vyberie aj to, či sa bude považovať za psa alebo mačku? Ja by som si s Jankou Cigánikovou dovolil nesúhlasiť. Človek je vždy len človek a mal by sa považovať len za človeka a správať ako človek, ako ten kým je. Werich povedal: „Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl a má být tím, co je a nemá být tím, co není, jak tomu v mnoha případech je.“ Ak sa človek považuje za psa alebo mačku alebo sa dokonca ako pes alebo mačka aj správa, tak je to narušenie prirodzene daného poriadku.

Predstavte si, že by sa nejaký pes začal správať ako sliepka, že by začal kotkodákať, kvokať ako keby chcel zniesť vajce a živil by sa zrnom. Alebo si predstavte mačku, ktorá si o sebe začne myslieť, že je krtko a začne hĺbiť chodby pod zemou. Alebo že by si nejaká myš vzala do hlavy, že je pes a začala by brechajúc naháňať mačky. To by bol chaos. Našťastie to takto v prírode nie je. V prírode ide všetko tak ako má; pes je pes, mačka mačka, krtko krtko, sliepka sliepka a myš je myš. To iba človek nie je spokojný s tým, že je človek a vymýšľa veci proti prirodzenému poriadku sveta.

Cigániková povedala, že keby sa aj niekto považoval za psa, ale nikomu by neubližoval, tak je to v poriadku. Keby však niekoho uhryzol, to by podľa Cigánikovej už nebolo správne, lebo by to bolo zasahovanie do slobody iného. Kde je však tá hranica? Zniesli by ste keby na vás takýto človekopes brechal, vrčal alebo by vám olizoval ruky?

Človek je viazaný svojím bytím. To, že je človekom, ho predurčuje k určitým formám správania. Určitými špecifikami sa človek odlišuje od zvierat a to sa prejavuje aj vo vzťahovej rovine. Preto sa na človeka vzťahujú iné nároky než na zviera. Platí, že čo je primerané pre zviera, nemusí byť primerané pre človeka. Človek sa má správať ako človek. Ak sa správa ako zviera, potom sa zhadzuje, alebo ak chcete, zhovädí sa.

Človek! Vari to neznie hrdo? Prečo by sa mal teda človek zopsuť tak, že sa bude považovať za zviera?

Záverečné rozuzlenie

Sloboda nikdy nie je absolútnou slobodou, vždy je slobodou v nejakom rámci. Nemôžem vyskočiť z piateho poschodia s tým, že sa zostanem vznášať vo vzduchu, lebo ma gravitácia pritiahne k zemi a tvrdo narazím. To je dané, to nemôžme zmeniť. To, čo nie je dané, je moje rozhodnutie, či vyskočím, alebo nie. Mám teda slobodu voľby, ale nemôžem si zvoliť následky svojho konania. Je to ako v hokeji:  v hokeji je nejaké klzisko vymedzené mantinelmi a pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Klzisko, mantinely a pravidlá vytvárajú potom rámec, v ktorom sa môžu hokejisti slobodne pohybovať. Kto pravidlá poruší, ten je potrestaný napr. tak, že ide na trestnú lavicu.

To, čo vytvára rámec pre našu slobodu, je naše ľudské bytie. Ako človek nemôžem vzlietnuť ako vták alebo ryť v zemi ako krtko, ale môžem zase robiť iné veci, ktoré mi umožňuje moja ľudská prirodzenosť. Rodíme sa ľuďmi alebo sa nimi stávame? Aj aj. Novonarodený človek je ako semienko, z ktorého vyrastie strom prináležiaci k určitému druhu napr. jabloň alebo hruška. Tak ako v semienku je už na začiatku dané, či z neho vyrastie hruška alebo jabloň, aj človek vo svojom vývoji len realizuje potenciál, ktorý má už na začiatku. Napr. pokiaľ nemám určitý typ hlasu, čo je dané už pri narodení, nemôžem sa stať operným spevákom. Človek vo svojom vývoji, počas svojho života, realizuje potenciál, ktorý mu bol daný už na začiatku.

Obľúbenou tézou feministiek je: Dievčatami sa nerodíme, dievčatami sa stávame. To je polopravda, lebo nezohľadňuje prirodzenosť danú pri narodení. Nezohľadňuje ju v mene slobody. Už pri narodení je dané, či je niekto chlapec alebo dievča (poruchy pohlavnej identity beriem ako výnimky potvrdzujúce pravidlo) a ďalší vývoj človeka je len naplnením jeho potenciálu. Ako by povedal C. G. Jung: „Človek sa stáva tým, kým už potenciálne je.“ Rybu neprevychováte tak, aby sa správala ako pes, ani psa tak, aby sa správal ako ryba. Niektoré veci sú dané. Je lepšie ich prijať, ako proti nim bojovať.

Tomáš Akvinský zastával názor, že existuje ľudská prirodzenosť, ktorá je stvorená Bohom. Filozoficky by sa to dalo vyjadriť tak, že esencia predchádza existenciu. Ľudská prirodzenosť, to čo znamená byť človekom, je dané ešte skôr než existujem ja ako konkrétny človek. Ján Pavol Sartre však túto tézu otočil a tvrdil: „Existencia predchádza esenciu (V tejto súvislosti treba spomenúť aj to, že Sartrovou družkou bola Simone de Beauvoir zakladateľka moderného feminizmu, lebo táto téza je jednou zo základných premís feminizmu)“. Človek je teda na začiatku neurčitým subjektom, ktorý len postupne vytvára sám seba svojou voľbou. Sartrova téza je však chybná, lebo vôbec nezohľadňuje to, že niektoré veci sú dané už pri narodení a jeho chápanie slobody je príliš abstraktné, akoby vymknuté z kĺbov.

Dôstojnosť človeka sa zakladá na tom, že má v sebe duchovnú iskru, ktorá pochádza z Boha. Človek je nesmrteľný duch. Jeho duch a jeho život je odvodený od Boha, lebo Boh je Duch, Boh je Život. Rôzne mystické náuky prirovnávali ducha človeka k iskre, ktorá vyletela z ohňa, ktorý predstavuje Boha. Človek má božský pôvod a na tom sa zakladá jeho dôstojnosť (Žalm 82). Ľudia sú synovia a dcéry Boha, synovia a dcéry Kráľa a teda každému prináleží hodnosť princa alebo princeznej (potenciálne). Tu na zemi však človek nie je len duchovnou bytosťou, ale má aj hmotné telo. Telo je preto chrámom ducha svätého. A tak aj telo je nositeľom určitej dôstojnosti či posvätnosti.

Niektorí ľudia hovoria: „Je to môj život. Chcem byť nezávislý, chcem si žiť po svojom. Nestaraj sa do mňa.“ Na tomto tvrdení je to nepravdivé, že to nie je ich život, ale život Boží. Boh je Život a každý živý tvor od malých baktérií až po ľudí a anjelov má život odvodený od neho. Ak človek hovorí „Je to môj život“ tak si prisvojuje niečo, čo mu v skutočnosti nepatrí, niečo, čo mu Boh len prepožičal a bude od neho raz žiadať, aby vydal odpočet, ako s týmto zvereným životom naložil.

Problém pornografie (a prostitúcie) je v tom, že predstavuje dehumanizovanú sexualitu. Sexualita je vyňatá z medziľudského vzťahu, ktorý ju poľudšťuje a stáva sa samoúčelom. Človek sa tak znižuje ani nie na úroveň zvieraťa, ale možno až na pod zvieraciu úroveň, lebo aj u vyšších zvierat nájdeme akési náznaky vzťahu. Pornografia znesväcuje človeka, oberá ho od dôstojnosť, spredmetňuje ho, dehumanizuje ho.

My ľudia máme voči určitým veciam špecifický vzťah. Napríklad keby ste mali použiť našu vlajku namiesto toaletného papiera, asi by ste s tým mali problém (liberáli možno nie). Alebo by ste asi nevytrhli stránku z Biblie, aby ste ju použili na tento účel. Aj keď by použitím vlajky a stránky Biblie namiesto toaletného papiera človek nikomu neublížil, neobmedzil by nikoho slobodu, predsa len máme pocit (tento pocit by liberál mohol označiť za predsudok), že takéto správanie nie je v poriadku, že je akosi neúctivé. Štátna vlajka alebo Biblia, aj keď ide o neživé predmety, v nás vzbudzujú špeciálnu úctu, sú nositeľmi špeciálnej charizmy či posvätnosti. Použiť stránku z Biblie ako toaletný papier by znamenalo túto svätú knihu znesvätiť.

Dôvod, prečo je liberálne etika taká obmedzená je, že neberie do úvahy koncept posvätnosti. Niektoré veci sa nepatrí robiť nie preto, že tým niekomu ubližujeme alebo ho k niečomu nútime, ale preto, že vedú k znesväteniu. V tradičnom ponímaní etiky sú niektoré časti sveta chápané ako posvätné. Voči niektorým ľuďom alebo predmetom prejavujeme špeciálnu úctu. Keby niekto do nášho štátneho znaku hádzal šípky, tak by tým nikomu neubližoval, a predsa by sme to mnohí pociťovali ako znesvätenie či zneuctenie, niečoho, čo je nositeľom zvláštnej charizmy.

Niektorí ľudia sa dožadujú slobody len preto, aby sa mohli stať otrokmi svojich túžob. Keď im niekto hovorí, čo majú robiť, tak ich to hnevá, aj keď to, čo im hovorí, je rozumné. Ale keď sa v ich vnútri pozdvihne nejaká túžba, hoci aj pochabá a výstredná, tak sa ju ponáhľajú uspokojiť a zrazu im už nevadí, že im niekto hovorí, čo majú robiť len preto, že tento hlas pochádza z ich vnútra.

Cieľom môjho článku bolo poukázať na obmedzenia liberálnej etiky. Je príliš plytká a jednostranná,  a v tomto zmysle by sme mohli povedať, že obsahuje v sebe niečo démonické. Jej dôsledné uplatňovanie by viedlo k rozvráteniu toho, čo sme doteraz rozumeli pod správnym a nesprávnym. Dal by sa ospravedlniť kanibalizmus, incest, prostitúcia a pornografia by sa zaradili k spoločensky akceptovateľným formám správania. Odmietanie týchto foriem správania by liberál mohol označiť ako predsudok. Ba čo viac, liberáli vybojovali dnes človeku nielen právo vyberať si rod v rozpore s biologickými danosťami, ale možno sa dočkáme aj ľudského práva, keď si bude môcť človek zvoliť, či je človekom, psom, mačkou alebo ventilátorom. Veď ak sa niekto cíti ako ventilátor a nikomu neškodí, tak čo nás je do neho. Zbohom zdravý rozum.

Moja reakcia na článok T. Nvotovej v Týždni

V príspevku z čísla 30 sa T. Nvotová vyznáva zo svojho vzťahu k striptízovým klubom. Určité priestory majú svoju zvláštnu atmosféru, hovorí sa tomu génius loci, a určite ju majú aj striptízové kluby. Atmosféra je do veľkej miery určená tým, čo sa na danom mieste odohráva. Teda iná atmosféra bude vo väzení a iná v kláštore, iná vo verejnom dome a iná v kostole. Citliví ľudia tento rozdiel vnímajú. Pokiaľ ide o striptízové kluby, tak to, či sa človek bude v takomto prostredí cítiť dobre, závisí od toho, aké ciele v živote sleduje. Duchovne zameraný človek takéto prostredie asi vyhľadávať nebude.

Na konci článku T. Nvotová píše: „Stigma, ktorá je na akejkoľvek sexuálnej práci nalepená tak nedáva nijaký zmysel, pokiaľ nejde o vynucované služby. Bolo by fajn raz žiť v spoločnosti, kde nebude hanba robiť za peniaze čokoľvek, ak to neubližuje iným.“ Autorka priamo nehovorí, ktorú sexuálnu prácu má na mysli, ale dá sa vydedukovať, že ide o profesiu prostitúta/prostitútky a pornoherca/ pornoherečky. Prípadne by sme sem mohli zaradiť aj ľudí, ktorí pôsobia v tejto sfére ako sprostredkovatelia či manažéri. Sú toto profesie ako všetky ostatné, ako naznačuje T. Nvotová alebo je tu nejaký problém? Podľa mňa je tu etický problém. I. Kant povedal, že na človeka by sme sa mali vždy pozerať ako na účel a nikdy nie ako na prostriedok. Pri uvedených profesiách sa však klient pozerá na človeka práve ako na prostriedok uspokojenia svojej túžby. Tým je potom človek zvecňovaný, je pripravený o svoju dôstojnosť. Človek sa predáva za peniaze alebo sa za peniaze zhadzuje. A že to robí „dobrovoľne“? Nezabúdajme, že morálka sa týka nielen vzťahu k druhým, ale aj k sebe samému. Preto je v Biblii: „Miluj blížneho svojho ako seba samého!“ Povolanie prostitútky či pornoherečky nie je práca ako každá iná. Stigma, ktorá existuje na týchto profesiách, je prejavom zdravého morálneho vedomia spoločnosti, pretože prostitúcia či pornografia ponúka dehumanizovanú sexualitu. To, že to, čo tu hovorím nie sú len nejaké filozofické táraniny dosvedčuje existencia syfilisu, kvapavky a AIDS.

Chesterton povedal, že skôr než zbúrame nejaký plot, by sme sa mali zamyslieť nad tým, prečo bol postavený. T. Nvotová chce búrať to, čo ona považuje za predsudok, ale nezamýšľa sa nad tým, či ten „predsudok“ predsa len nemá hlbší zmysel. Keby sme sa vydali cestou búrania morálnych postojov ako predsudkov, nestalo by sa Slovensko slušnejšou krajinou, skôr by sa priblížilo Sodome a Gomore.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo