S Ježišom v bode zlomu jeho i nášho života

S Ježišom v bode zlomu jeho i nášho života

Piata veľkonočná nedeľa nás vracia do večeradla, kde sa začína odhaľovať rozpoznávacia charakteristika poveľkonočného spoločenstva.

Z Evanjelia podľa Jána (13,31-33a.34-35): (31) Keď vyšiel [Judáš z večeradla], Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. (32) A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. (33) Deti moje, ešte chvíľku som s vami. (Budete ma hľadať, ale ako som povedal Židom, aj vám teraz hovorím: Kam ja idem, tam vy prísť nemôžete.) (34) Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. (35) Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ Zdieľať

Slová dnešnej nedele sú v Jánovom evanjeliu zasadené do kontextu poslednej večere. Ona v tomto Evanjeliu dostáva oveľa väčší priestor ako u synoptikov. V texte Evanjelia podľa Jána ako ho poznáme dnes – kapitoly 15–17 boli veľmi pravdepodobne pridané do prvotného textu Evanjelia o čosi neskôr – zaberá až 5 kapitol (13–17). Je zostavená do dvoch častí: v úvode stojí naratívna časť, ktorá obsahuje gesto umývania nôh a rozpravu o tom, kto Ježiša vydá (13,1-30), a potom nasleduje Ježišova dlhá reč učeníkom (13,31–17,26), ktorá je popretkávaná niekoľkými otázkami z ich strany.

Časť, ktorú budeme počuť v nedeľu v rímskokatolíckej liturgii, tvorí akýsi úvod k celej Ježišovej reči. Zároveň si môžeme všimnúť ako úzko je táto reč napojená na tú naratívnu, ktorá jej predchádza: „Keď vyšiel, Ježiš povedal...“ (13,31a). Má sa, samozrejme, na mysli ten moment, keď Judáš opustil večeradlo, aby šiel Ježiša vydať do rúk tých, ktorí ho už dlhšie chceli zajať.

Nachádzame sa v bode zlomu. Ježišove prvé slová v tomto momente hovoria o jeho oslávení, ale aj o oslávení Otca (v prvých dvoch veršoch nachádzame slovo „osláviť“ až päťkrát). Mohli by sme povedať, že v tejto chvíli sa končí jedna časť Ježišovo života a zároveň sa v tej istej chvíli začína napĺňať časť druhá: jeho utrpenie, smrť, zmŕtvychvstanie a vystúpenie k Otcovi.

Zavŕšenie Ježišovho a Otcovho oslávenia v jeho najvyššej forme má ešte len prísť a začína sa práve v momente zlomenej lásky, dôvery a priateľstva. Zdieľať

Ježiš svojho Otca oslavoval aj vo svojom verejnom účinkovaní. K jeho koncu, v momente, keď ho vyhľadávajú aj Gréci, teda nielen členovia vyvoleného národa, zvolá: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“ (12,27-28a). Nato zaznie hlas z neba: „Už som oslávil a ešte oslávim“ (12,28b). Otec už v Ježišovi oslavoval svoje meno, veď tým, hovoril a robil už postupne odhaľoval jeho tvár. Avšak, zavŕšenie tohto oslávenia v jeho najvyššej forme má ešte len prísť a začína sa práve v momente zlomenej lásky, dôvery a priateľstva, ktoré nie sú odplatené rovnakým spôsobom.

V momente, keď sa Judášovo rozhodnutie nemať viac účasť na spoločenstve s Ježišom a jeho presvedčenie, že Ježišov projekt by nemal viac pokračovať dovŕši, Ježiš zvolá: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“ (13,31b). Drámu tejto chvíle ešte podčiarkuje to, že Judáš len pred okamihom prijal od Ježiša smidku, ktorá symbolizuje účasť na tom istom spoločenstve.

Ježiš zjavuje charakter Božieho života, ktorý nepriateľov neoberá o ich život, ale dáva za nich ten svoj. Zdieľať

Toto je ten moment, v ktorom sa prejavuje Božia sláva: Boh sa vydáva do rúk človeka, ktorý sa mu obrátil chrbtom; z jeho priateľa sa stáva nepriateľ. Projekt spoločenstva, ktorý chcel človek odsúdiť na zánik, práve v tomto odsúdení nachádza zdroj a základ plnosti svojej existencie. Ježišova láska zahŕňa aj jeho nepriateľov, a tak Ježiš zostáva verný láske, ktorú žije s Otcom. Takto zjavuje charakter Božieho života, ktorý nepriateľov neoberá o ich život, ale dáva za nich ten svoj. Preto tým, ktorí sa vo večeradle rozhodnú zostať môže Ježiš povedať: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (13,34).

Takýto druh lásky má byť rozpoznávacím znakom tých, ktorí sa týždeň čo týždeň do poveľkonočného večeradla vracajú.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo