Recenzia Andrej Hryc

Recenzia Andrej Hryc

Vstupuje po prvý krát do politiky sám za seba v čase, kedy to Slovensko najviac potrebuje.

V roku 2013 nás Andy  Hryc oslovil autobiografiou „Inventúra.“ Dnes, pred voľbami do parlamentu EÚ prichádza s politickým projektom  „Korektúra“. V blogu „Eurovolebný bonus Andyho Hryca“ som musel oceniť nápaditú hoci tak trochu utopistickú a predsa lákavú myšlienku o skorigovaní  ponovembrového vývoja. Po oboznámení sa s  oboma menovanými „túrami“ je možno správny čas na recenziu človeka, ktorý nás znovu udivuje ako jediný kandidát na europoslanca za vlastnú politickú stranu.

Ak by som to mohol zhrnúť jednou vetou, čo sa samozrejme nedá, potom „zinventarizovaný“ životopis autora je v podstate avantúrou s vtipnými hoci vulgarizujúcimi bonmotmi, ktorý sa ale nevyhýba ani notifikácii tragických a vážnych zlomov. Nič lepšie, ako takto poňatá autobiografia, nemohla viac vystihnúť hlavnú postavu, ktorá sa nijak netají svojimi sklonmi k spôsobu a vnímaniu života za hranicou našej bežnosti a priemernosti. A predsa, napriek bohémskosti, bezstarostnosti či až ľachtičkárstvu, ktoré sprevádzali Andyho Hryca počas študentského a mladohereckého života a priniesli mu nejedno tvrdé zaucho, badať uňho dôležitý a podstatný cit pre povinnosť, zodpovednosť a zdravý rozum. Prejavilo sa to predovšetkým v jeho vzťahu k rodičom, vo vôli absolvovať školu, v herectve, v svojsky poňatej zásade „nebát se a nekrást“ a napokon v splnenom sne nájsť si celoživotného partnera,  s ktorým by si založil a udržal rodinu.  A to sa mu podarilo napriek neuveriteľným zásahom a  na rozdiel od mnohých jeho kritikov a neprajníkov.

V správaní Andyho Hryca však badať popri žoviálnosti a živelnosti aj nepopierateľnú snahu žiť si dobre, hoci za cenu kompromisov (ale únosných) s pomermi, s ktorými nesúhlasí.  Ak to niekoho zdvíha zo stoličky, potom zbytočne, lebo ono kompromisovanie je predsa typická črta nás, všetkých Slovákov, ktorú nám hlboko vtlačila do genómu dusivá normalizácia (1969-1989) a u tých mladších  mečiarizácia (1992-1998) a smerizácia (2006 - ?). Na rozdiel od nás, ktorí si to hanbíme priznať, Andy Hryc je v tomto úprimný. Nezatajuje nič, možno to dokonca miestami hyperbolizuje. No napriek kontaktom s mocnými, sa nikdy nestal členom KSČ, hoci mu toto členstvo ponúkali. Dokonca neskôr jeho trvalé ignorovanie  „straníckych školení nestraníkov,“ presvedčilo aj miestnu organizáciu SZM na Novej Scéne, že „k nim“ nepatrí. Nikdy „nekul pikle“ s komunistami, čo potvrdzuje Hrycov anti-eštebácky ňuch, ktorý zlyhal len raz a nakrátko pri veľkom muftim.  

A je tu ešte jeden badateľný kvalitatívny rozdiel, ktorý je naznačený v kapitolách ako napr.  „Život s papalášmi“ alebo „Kto chce s vlkmi žiť“. Hryc si jednoznačne kladie celoživotnú podmienku, resp. hneď dve -  (1) aby jeho hra s ohňom nezašla priďaleko, t. j. na úkor jeho presvedčenia; a (2) ten, kto bude mať v tejto hre navrch, musí byť on.  Tomu sa hovorí zdravé sebavedomie, ktoré politik potrebuje. Ergo, v Hrycovom živote bol vždy pevný bod, ktorý nesmel nik prekročiť, či už išlo o politicko-spoločenský systém, podnikanie, kamaráta, režiséra alebo dokonca i samého Boha (!).  V tom poslednom prípade ide naozaj o silný tabak, ktorý zvládne málokto pofajčiť.

Andy Hryc pri písaní Inventúry isto nemal šajnu, že o 6 rokov príde s nápadom kandidovať do parlamentu EÚ. A to je dobre. Totiž prerod z človeka na politika robí s adeptom divy, čo dosvedčuje príklad Václav Havla, Mikuláša Dzurindu ale i takého Mariána z Bystrice, čo nemusí zas byť úplne na škodu.  Mnohí nastupujúci politici sa snažia vymazať všetko, čo sa nehodí do ich nového životopisu jednosmerného vševedka, čoho sme svedkami u mnohých kandidátov. Lenže pri predsedovi Politickej strany Korektúra – Andrej Hryc,  si môžeme byť istí, že si je plne vedomý, ako by sa totálne znemožnil vlastnou korektúrou pri zahladzovaní či skrášľovaní vlastnej identity a minulosti.

Andy Hryc si to jednoducho už nemôže dovoliť. Litera scripta manet.  Vydal svedectvo a nič z toho, nemôže vziať späť. Je  otázne, či by to vôbec chcel? V každom prípade ale badať, že aj on sa musí vyrovnať s autospolizitujúcim tlakom, ktorému sú vystavení všetci relevantní kandidáti. Stačí si len porovnať  dva diely tej istej „Show Jána Krause.“ Ešte 28. 6. 2017 v nej Andy Hryc vystupoval uvoľnene, recesisticky. Ale o necelé dva roky, 24. 4. 2019, jeho vystúpenie už vyznelo tak trochu kostrbato. Ale je to pochopiteľné. Išlo predsa o prezentáciu politického kandidáta do EÚ parlamentu. Veď čo už? Účel svätí prostriedky a on skutočne kandiduje. Prečo teda nevyužiť takú príležitosť?

Čo to vlastne ušil na seba?, si možno uvedomil až v momente, keď sa ocitol pod rastúcim  tlakom a očakávaniami. Jeho nespočtní neprajníci sa v duchu pýtajú: „Konečne a definitíve zlyhá?“ A on tak, ako mnohokrát predtým, aj teraz je na to  „sám vojak v poli.“ Zaväzovať sa a spájať sa s hocikým, mu nikdy nebolo po vôli. Tentoraz sa však už nemôže oprieť ani o synka, čo je bolesť zo straty, ktorú si  nevieme predstaviť, ktorú ani neskrýval a na ktorej vrchol predsa vystúpil, aby ho zdolal a pomohol ju prekonať svojim najdrahším.

 A nás to opäť udivuje, pretože vidíme v priamom prenose, ako „muž bolesti“ vstáva z hrobu, aby predsa len dobojoval svoju vojnu a získal olivovú ratolesť. A presne v tomto mu nik zo súčasných slovenských  kandidátov do EÚ parlamentu nesiaha ani len po päty, nie to ešte po členky. Na rozdiel od narýchlo nanominovaných hladných celeb-ritiek je Andy Hryc múdry, uboleným životom nasýtený chlap „kamarát do dešte“, ktorého nik neopije mokrým rožkom. A keď aj urobí nejakú tú PR chybičku, vie napokon zladiť akýkoľvek orchester, o čom svedčí diskusia na Dvojke z 14. 5. 2019. Proste je človekom pamätlivým minulosti, ktorý ostáva otvorený  pre budúcnosť. Z toho sa dá odvodiť len správne rozhodovanie v európskom parlamente, nemyslíte?

Trochu ma ale prekvapil, keď označil Gustáva Husáka za hlavného strojcu Slovenského národného povstania ( Hryc, A., tamže, s.  154). Historici a účastníci totiž dobre vedia, že to bolo inak. Napokon železný kapitán, ktorého Andy Hryc stvárnil v Povstaleckej histórii, je toho dôkazom.(1) Netreba si ale myslieť, že ide o naivnosť autora, ktorý napokon len chcel vzdať hold Miškovi Dočolomanskému za naozaj výborne stvárnenie postavy podľa scenára. U Andyho mi prichádza na myseľ skôr jeho vlastnosť, tá jednoduchosť a nezaťaženosť, s akou pristupuje k riešeniu aj takých zapeklitých problémov ako napr. prestavba strechy na historickom objekte v lukratívnej časti Bratislavy.  Andy Hryc však zvládol aj tú, čo svedčí o črte človeka, ktorý sa vie popasovať so všetkým, lebo má stále chuť urobiť to aj za nás. Uňho jednoducho neexistuje „nejde to“, „nedá sa.“

Odvahu  napokon prejavil hneď v prvých dňoch pri zakladaní VPN. No tí, ktorým dláždil cestu, ho napokon obišli. Jeho odvážnosť pripisovali akejsi imunite, ktorú si dohodol so starým režimom. Mohla za to jeho nespútaná povaha a dobre mysliaci mozog? Kto iný by vo VPN dokázal navrhnúť päťročný zákaz verejnej činnosti pre členov komunistickej strany?  Lenže to už bolo niekoľko mesiacov po „revolučnom“ novembri 89 a vo VPN sa potichu etabolovala koexistencia červených s bielymi. Je kuriózne, že sa možno práve toto podpísalo pod Andyho rozhodnutie prispieť k založeniu platformy VPN – neskoršieho HZDS, kde o chvíľu skončilo bývalých komunistov viac ako dosť. Podľa vlastných slov precitol veľmi rýchlo a opustil Mečiarov podnik po dvoch mesiacoch jeho existencie, keď sa okolo Lenona začali zbiehať šakali, aby vytvorili nebezpečnú svorku.

Andy Hryc sa popri hraní dal na podnikanie (Drink in Gallery Andy).  Doznievajúce  VPN/HZDS konexie (Budaj, Mjartan) mu pomohli v roku 1992 vstúpiť do práve sa rozbiehajúceho mediálneho biznisu.  Bezpochyby rozhýbal a udal jasný smer Rádiu Twist, ktoré sa pod jeho vedením stalo na dlhý čas jediným pravdovravným spravodajstvom na Slovensku v neľahkej ére mečiarizmu. Zverejnenie telefonátu najvyšší potentátov vládnej moci o zmarení vyšetrovania únosu prezidentovho syna vyprovokovalo mečiarovcov  k nezákonným krokom, aby umlčali vysielanie všetkým prostriedkami, ktoré mali po ruke. A tých bolo viac než dosť. Dokonca mala poslúžiť tomuto cieľu aj Monika Beňová, súčasná eurolíderka Smeru-SD.(2)

Andy Hryc to ustál, našiel tichého spoločníka, čo bola cena, ktorá si neskôr vypýta svoju daň. Dokonca vyhral súd. Rádio Twist mohlo pokračovať. Napriek hektickému a nebezpečnému roku 1997 stihol ešte natočiť Rivers of Babylon, film, ktorý po odohraní nechal divákov prikovaných k sedadlám. Spoznali v ňom seba a všetko to bahno, v ktorom Slovensko uviazlo po noci dlhých nožov  -  únos, vraždu, eštébácke podsvetie s chápadlami na vládnu moc, korupciu a defraudáciu republiky.  Som presvedčený, že Andy Hryc sa zaslúžil o zmobilizovanie verejnosti a porážku hrubého  gaunerizmu aj  stvárnením Rácza.

Po zmene vlády Rádio Twist nutne potrebovalo nájsť investora, čoby sa Andymu takmer podarilo, keby neuviazol v právnickej slučke potencionálneho zahraničného investora a menšinových spoluakcionárov.   Zrazu nad ním visela hrozba obrovskej exekúcie, ktorej unikol v hodine dvanástej tým, že „odstúpil“ svoje akcie v rádiu, ktoré tým bolo odsúdené na ukončenie svojho poslania. Aby toho nebolo dosť, kamaráti v druhej Dzurindovej vláde prestali byť kamarátmi kvôli Majskému, ktorý vstúpil v druhej polovici 90. rokov do Twistu ako spoluakcionár, aby rádio sanoval pred veriteľmi. V rádiu si totiž  v uvedenom období nedovolil nik relevantný kúpiť reklamu v obave pred Mečiarom. Im na oplátku zakandidoval v 2006. do bratislavského VÚC ako nezávislý kandidát HZD, ktoré tu šlo do volieb v koalícii so Smerom a SF. Šokujúce ale bezvýznamné. O polroka neskôr totiž nový minister kultúry za SMER odvolal Hrycovu dcéru z vedenia Novej Scény.

Andy Hryc je tým, čo hovorí a robí. Dokázal toho oproti iným viac než dosť. Jeho ruky možno nie sú úplne uhladené, no nie sú prázdne. Vstupuje po prvý krát do politiky sám za seba v čase, kedy to Slovensko najviac potrebuje. Vyníma sa oproti tej hŕbe neznámych, jednosmerných, nezrelých a neskúsených kandidátov, ktorí kandidujú z presvedčenia, že sú jedineční a pritom nevedia ani to, odkiaľ fúka vietor. Určite aj vy súhlasíte, že to čo potrebujeme, je korektúra nášho ponímania demokracie a právneho štátu. Takúto korektúru Vám nikdy nenavrhne žiaden prospechár a riťolez, ktorí profitujú zo súčasného stavu a fungovania vecí verejných.  Naopak, Andrej Hryc ako korektor, je  úplne v poriadku.

1 Klobučník, M.: Špión alebo dobrodruh odboja (M. Fabok). In: Domino fórum, 36/2006.

2 Hryc, A., tamže, s. 266-267.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo