Poslal ma za tebou, ty máš Ducha Svätého

Poslal ma za tebou, ty máš Ducha Svätého

Vo veľkom vestibule ma zastavil muž. Pozrel som na jeho menovku. Pavol. S trochou neistoty v očiach ma požiadal, či so mnou môže hovoriť. Poobzeral som sa po rozsiahlej vstupnej hale. Panoval tam riadny ruch. „Samozrejme, Pavol. Tuto v rohu? Alebo si chceš niekde sadnúť?“ „Mne to je jedno. Ide o tvoj čas,“ nechával rozhodnutie na mňa. „Chcem... Chcem odovzdať svoj život Ježišovi!“ – Aha, – prebehlo mi mysľou. – To je vážne.

Sú požehnané akcie, ktorých pôvodcom alebo inšpirátorom je Boh. On vzbudí v srdciach veriacich túžbu po niečom a teší sa, ako to oni už – za jeho neustálej pomoci – zorganizujú. Podobne to bolo s duchovnou obnovou pre manželov s príhodným názvom Manželské stretnutia. Na konci júla 2017 sme s manželkou medzi nich prišli po štvrtý krát. Vždy tam my i naše deti, pre ktoré je počas týždňa pripravený úžasný doplnkový program, zažijeme požehnaný čas s Pánom, bratmi a sestrami v Kristovi. Vítalo nás tam stopäťdesiat manželských párov.

Asi v strede konferencie nás požiadali, aby sme viedli ranné modlitby a chvály o 6:30 pred nabitým programom. Je dôležité začínať deň s Duchom Svätým, volať ho do našich aktivít, prednášok, modlitieb, činností, aby si animátori vedeli poradiť s mladšími deťmi a aby ich ochraňovala vyššia moc.

Privítalo nás ticho veľkej prednáškovej sály a v srdci a mysli sústredené páry. Tie majú počas týždňa obnovy vždy chodiť spolu, robiť veci spolu, rozprávať a modliť sa spolu. Do ranného ticha zazneli struny gitary, piesne a naše modlitby prednášané Bohu zo sŕdc poznajúcich dobrotu Toho, ktorý nás sem zavolal. Každú časť chvál som uvádzal Božím slovom. Bol to dobre investovaný čas. Ľudia sa zapájali do modlitby a, samozrejme, sme pretiahli dobu, v rozvrhu určenú na chvály.

Čo bolo dôležité, už tu ma Duch Boží disponoval na vec, ktorú mi naplánoval na poludnie.

Doobeda sme absolvovali prednášky a zdieľanie v pracovaných skupinách, deti svoj program s animátormi a všetci sme sa stretli v jedálni na obede. Ako som mieril k výťahu, lebo som sa chcel dostať na piate poschodie internátu do našej izby, vo veľkom vestibule ma zastavil jeden muž. Pozrel som na jeho menovku. Pavol. S trochou neistoty v očiach ma požiadal, či so mnou môže hovoriť.

Poobzeral som sa po rozsiahlej vstupnej hale. Panoval tam riadny ruch. Tristo manželov sa rozprávalo navzájom a s priateľmi v rade na obed či v hlúčkoch, ich deti džavotali a aj animátori si pri čakaní na jedlo chceli stihnúť povedať zážitky dopoludnia. V jedálni a v priestore pri vrátnici bolo okolo šesťsto ľudí; všetci ubytovaní v dvoch vysokých budovách študentského internátu.

„Samozrejme, Pavol. Tuto v rohu? Alebo si chceš niekde sadnúť?“

„Mne to je jedno. Ide o tvoj čas,“ nechával rozhodnutie na mňa. „Chcem... Chcem odovzdať svoj život Ježišovi!“

– Aha, – prebehlo mi mysľou. – To je vážne, – započúval som sa nakrátko do bzukotu toho ľudského úľa. – To si vyžaduje pokojnejšie prostredie.

„Chcel by som slúžiť Pánovi ako ty,“ viac-menej mi kričal do ucha. „Chcel by som službu, chcem ísť do jeho služby.“

„To je chválitebné, Paľo.“

„Duch Svätý mi vnútri povedal, že mám ísť za tebou. Ty si evanjelizátor.“

– Aha, – pokračujem v rozhodovaní, – to je ešte vážnejšie.

„Musíme nájsť miestnosť,“ hovorím už nahlas, „kde môžeme byť sami, v ktorej nás nik nebude vyrušovať.“

Len včera som zablúdil do jednej miestnosti na začiatku našej chodby a zistil som, že každé poschodie má takúto izbu na stretávanie študentov. A tak sme začali stúpať po poschodiach a hľadať voľnú. Na prvom bola zamknutá, na druhom poschodí využitá ako dočasná kaplnka s vystavenou Eucharistiou, v ktorej je reálna prítomnosť Krista. Konečne na treťom sme spoločenskú miestnosť našli voľnú. Duch Svätý to zariadil – bola odomknutá.

„Aké vhodné miesto,“ čudoval sa Pavol. „Ani som netušil, že sú tu také miestnosti.“

„To mi včera ukázal Duch Svätý,“ vysvetľujem. „Vidíš, všetko dopredu pripravil.“

V nasledujúcom dlhom rozhovore som zistil, že Pavol to myslí s Ježišom vážne, ale v doterajšom živote si nechával zadné dvierka do sveta otvorené.

V modlitbe som ho viedol k odovzdaniu života Pánovi, a aby tentoraz tie zadné vrátka uzavrel. Už len Ježiš, žiadne koketovanie so svetom. Už nie dve stoličky, na ktorých by sedel. Len jedna. Je napísané: Ale vaša reč nech je „áno - áno,“ „nie - nie“. Čo je navyše, pochádza od Zlého. (Mt 5:37) A aj: Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone. (Lk 16:13) Vybral si.

Bol to úkon vôle, rozhodnutie padlo.

Teraz mu Pán pomáhaj.

Veľmi mi za modlitbu ďakoval, bol nadšený a skutočne uistený o správnosti Cesty, pre ktorú sa rozhodol. Oddnes opúšťa svoju cestu a chce kráčať po Tej, o ktorej Ježiš prisľúbil, že končí vo večnom živote.

Miloval rezbárstvo, ale živil sa ako murár. Táto práca si však vyžadovala, aby chodil na týždňovky na stavby a trápilo ho, že je dlho vzdialený od rodiny. Chcel poznať službu, v ktorej by mohol byť Pánovi užitočný.

Na začiatku som mu rozprával o svojom povolaní. Počas môjho pobytu na anglickom vidieku v jednej kresťanskej komunite ma zavolal Otec do služby slovami: „Ty budeš služobníkom môjho Slova (Ježiš – Logos).“ Prijal som to ako službu kázania, vyučovania a proroctva. Modlitby. Písania a zvestovania Slova. Prácu so slovom v Duchu Svätom. Milujem ju a moja duša sa čoraz viac ponára do lásky Ježiša.

„Teba, Paľo, môže povolať do niečoho iného, dať ti inú službu.“

„Áno, ja som slabý vo vyjadrovaní,“ priznával, „asi do niečoho iného.“

„Pavol, čo ťa skutočne napĺňa?“

Hovoril mi o rezbárstve, s ktorým už mal aj skúsenosti, bolo jeho koníčkom, rád vyrezával z dreva a do dreva, ale bol neistý, či je to tá správna cesta služby a oslavovania Pána, na ktorú ho povoláva Boh.

Modlil som sa za neho opäť, vzýval Ducha Svätého, aby prišiel a viedol túto modlitbu, aby pomohol nájsť Pavlovi cestu služby, na ktorej ho on chce mať, činnosť, na ktorú mu Boh dal alebo dá talenty. Prihováral som sa, aby mal istotu.

Cítil som, že Pán ho volá, aby oslavoval jeho Meno prácou svojich rúk.

Hneď som sa modlil: „Ježišu, požehnaj mu ruky, aby jeho rezbárske diela boli na tvoju oslavu, daj mu jemnosť, zručnosť, radosť z tejto služby. Ty mu dávaj inšpirácie a kreatívne nápady, aké motívy by mal strúhať. Či to budú dekoratívne predmety, alebo figurálna tvorba, ktorá bude velebiť krásu pochádzajúcu od teba; len nech jeho tvorba bude veriacich smerovať ku tebe, a viesť ich k tvojej chvále a oslave.“

Počas modlitby som cítil, že by mohol vyrezávať aj Božie slovo z Biblie, rôznymi štýlmi, zdobené napríklad rozmanitými plodinami zo Svätej zeme (hrozno, olivy, figy a iné). No neumiestnili by ste si takéto Slovo, ak by bolo umelecky stvárnené a jemne zdobené, hoc aj na hlavú stenu do obývačky?

Ja áno.

OBR. Manželské páry zhromaždené v prednáškovej sále. Priatelia, vždy môžeme žiť  Život v Božom požehaní (2014).

Pán mu dal to, čo mu bude spôsobovať radosť. Chcel byť s rodinou; nie od nej odtrhnutý – má dielňu pri dome, to bude jeho miesto modlitby a adorácie Boha. Dával som mu totiž za vzor tých, čo „píšu“ ikony, pri ich tvorbe sa viac modlia ako maľujú. A je to na tých obrazoch aj vidieť, cítiť. Ony pozývajú do modlitby a adorácie Svätého.

Bol nadšený. Po modlitbe mi hovoril: „Mal som na výber šesťsto ľudí... Boh mi povedal, aby som išiel za tebou, že ty máš Ducha Svätého. Vedel som, že svoj život mám odovzdať Ježišovi pred tebou. Teraz som šťastný. A... rezbárstvo je moja služba! Počas modlitby som v srdci pocítil, že mám do toho ísť. Mám istotu! Mám istotu, že som Ježišov a budem v službe, v ktorej ma on chce mať. Dostal som do svojej neistoty svetlo! Tú hroznú mučivú neistotu nahradila istota poznania!“

Spoločne sme chválili Pána, aký je dobrý.

Potom ma Duch Svätý upriamil na to, že počas odovzdávania života Ježišovi povedal doslova: „Chcem byť tvojím dlátom.“ Pohol ma, aby som mu vysvetlil, že nesmie zabúdať ani na kladivo, ktoré na to dláto búcha. On to pozná lepšie ako ja – sú rôzne údery. Jemné, keď Tesár potrebuje urobiť detailnú prácu, ale sú aj údery, pomocou ktorých potrebuje „odvaliť“ väčšie množstvo dreva zo sochy našich životov a vzťahov, aby sa ten tvar rýchlejšie podobal na tvar, ktorý má v pláne.

Aby sa vtedy nebál. Aby sa nebál bolesti, ktorá príde, aby „očistila“ jeho sochu od zbytočného dreva, ktoré zavadzia, alebo doslova kazí jej dokonalý vzhľad. Nech je aj na tieto údery Tesára duše pripravený. Sú potrebné. Prídu. Keď sa opracováva drevo, to drevo „to môže bolieť“. A keď sa dláto zničí, on si zoberie a použije iný nástroj. My však máme byť vďační, že nás Pán uznal hodnými pridelenia služby. Služby jemu. Vďační, že si nás použil. A je pravda, že dláto sa môže v službe zničiť. A Tesár si kedykoľvek môže zobrať iné.

To je služba. Slúžiť, ale ani na nej nelipnúť, ani sa jej nestať otrokom. Lipnúť máme s láskou len na Majstrovi. Tesár si môže použiť dláto, ako on chce a ako dlho on chce.

To je základný postoj v službe.

Rozlúčili sme sa objatím.

Z tej spoločenskej miestnosti internátu už vychádzal iný človek, ako do nej vchádzal.

Nový človek.

Neskôr sme sa počas programu konferencie stretli vo štvorici aj s jeho manželkou a povedali nám viac.

„Musel som ísť sem!“ neopúšťalo nadšenie Pavla. „Pred letom sa k nám dostávali ponuky rôznych kresťanských akcií. Nové svitanie, Rodinkovo, rozmanité obnovy... Bol to vnútorný boj. Napokon som v srdci pocítil, že mám ísť sem na Manželské stretnutia, že tu dostanem odpoveď a svetlo do mojej rozorvanosti. V posledný deň pred odchodom som prijal slovo potvrdenia: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! (Mt 7:7) Trápil som sa päť rokov. Žil som v hroznej neistote. Mal som akoby závoj pred očami...“

„Je to skutočne zaujímavé,“ pridala sa Paľova manželka Helena, „aj ja som vnútri cítila, že má ísť za tebou. Obaja sme to vedeli. Tak som ho aj povzbudzovala, aby šiel.“

„Moje srdce sa teší,“ pokračoval Pavol, „už necítim tú tiaž, záťaž je preč... zbavil som sa tej hroznej ťažoby. Je mi tak ľahko. Môžem spievať piesne, srdce sa mi teší!“

Vysvetľoval mi, že ani nemohol spievať, tak mu tá ťažoba zaľahla na jeho vnútro. Jednoducho nespieval. Päť dlhých rokov sa zmietal v hroznej vnútornej ťažobe.

Teraz môže spievať piesne, vnútro má naplnené radosťou, pokojom a istotou z poznania Cesty pre neho a z presvedčenia, že patrí Pánovi. Závoj je odhrnutý, teraz môže vstupovať do Svätyne svätých a radovať sa z prítomnosti Boha v jeho živote, ktorý už celý patrí iba jemu, a slúžiť mu, ako najlepšie bude vedieť podľa milostí, ktoré dostane.

Potvrdenie modlitby? O tri mesiace sme ich išli navštíviť na Oravu, aby sme požehnali jeho dielo a bližšie sa zoznámili s jeho rodinou. Pozreli sme si rezbársku dielňu, deťom ukazoval, ako sa pracuje s drevom. Pritom mi s nadšením hovoril o zázraku, čo sa stal len dva-tri dni predtým. Z ničoho – nič ho oslovil priateľ, či nechce drevo po jednom rezbárovi, čo zomrel na juhu. Ten mal ovocný sad a odkladal si drevo pre seba. Je toho päť kubíkov. On zatočil hlavou, vraj kde by na to zobral! Ten však tvrdil, že platiť nemusí nič. „To myslíš vážne?“ zháčil sa. „Ale ja nemám ani na dopravu,“ bolo by to minimálne štyristo eur. „Neprekáža, ja ti to doveziem!“ Neuveriteľné!

Odrazu mal minimálne päť ton najkvalitnejšieho dreva, medzi ktorým bola tuja, hruška, jabloň, slivka, čerešňa, červený smrek, javor minimálne za päť tisíc eur na dvore – sen každého rezbára! Hovoril, že tu ani také nerastú. Po takom dreve skutočne túžil a ako umelecký rezbár si vedel ten poklad oceniť. A bolo vysušené, dvadsať rokov odstáte! Predtým mi spomínal, že odmietol ponuku na vyrezanie iných bohov (čo mali Slovania pred prijatím kresťanstva ako pohania, napríklad Perúna), za ktorých mu núkali desaťtisíc eur, teraz dostal drevo s dopravou zadarmo, aby mohol vyrezávať na slávu Pána! No nie je Ježiš úžasný?

Nebojme sa ísť za služobníkom, ku ktorému nás posiela Pán. Ježiš obyčajne chce konať cez ľudí. Nevyvolil si hneď na začiatku svojej služby evanjelizácie Izraela dvanásť najbližších spolupracovníkov, dnes ich voláme apoštoli, a potom ďalších sedemdesiatich dvoch? Nemohol všetko robiť sám? Mohol. Ale nechcel. Chcel nám dopriať radosť zo služby. Boh koná cez jemu vydaných ľudí. Svojich služobníkov. Dajme mu svoje ruky, schopnosti, um, srdce, aby si nás vždy a kedykoľvek mohol použiť. Buďme dlátom a slúžme oddane Tesárovi. Prosím o zdieľanie.

Štefan Patrik Kováč, ThLic

Kniha - novinka, čo môže nasmerovať aj tvoj život na Svetlo (viera v praxi): Život v Božej moci (2019).
Kniha z druhej misijnej cesty: Život kresťana u moslimov v Ázii (2018).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo