Dzurinda milo prekvapil!

Dzurinda milo prekvapil!

KDH stojí za to, aby sa vytiahlo z hliny na popredné miesto, ktoré mu patrí.

Dá sa povedať, že dvojnásobný premiér Slovenskej republiky má pravdu, keď cíti oprávnenú obavu, či po najbližších voľbách do NR SR vôbec dôjde k výmene vlády. Som podobne skeptický. Parlamentná i mimoparlamentná opozícia sú neaktívne, neskoordinované, nepracujú v prospech celku, ale venujú  sa skôr svojim partikulárnym a osobným záujmom.  Nič lepšie to nedokazuje než sebastredné povahové stránky niektorých jej lídrov.

Treba ale dodať, že trend fragmentácie a hašterenia sa bohužiaľ presadil práve počas krátkeho trvania Radičovej vlády, v ktorej karty rozdával Dzurinda ako minister zahraničia spolu s ministrom financií Miklošom.  Ach tie siahodlhé a nikam nevedúce rokovania koaličnej rady, z ktorých nám kde-tu kde kto s veľkým potešením prezrádzal čo-to o dusivej atmosfére,  handlovaní a vzájomnom obviňovaní sa z neochoty spolupracovať. Ako to len prilialo vodu na mlyn Smeru-SD? Presne tu niekde sa naplno prejavila súčasná opozičná povaha, ktorá háji a zveľaďuje iba zásadu „divide et impera“ hoc aj no okresnom predsedníctve nulapercentnej strany v danom regióne.

Pán Dzurinda ma však milo prekvapil, keď si včera ako zakladateľ SDKÚ zaspomínal: „To nejde, aby opozícia bola taká pasívna. Pamätám si, že keď bolo KDH (!) chudobné a nie veľmi mocné, tak by bolo, obrazne povedané, na koňoch. Boli by sme na ulici, v športových halách, v mestách a na dedinách.“[1]
Pre všetkých, kto po roku 1998 zotrvali, je istým aj keď trpkým zadosťučinení dočítať sa, že KDH patrí prioritné miesto  v Dzurindových pamätiach.  Ecce, homo! Vari kedysi nastupujúci sľubný líder KDH priznal farbu, že   skomplotovanie SDKÚ nebolo tým najsprávnejším krokom, hoci mu prinieslo  druhé premiérske kreslo (2002-2006)? [2]

Aj pán Dzurinda potvrdí, že KDH stojí za to, aby sa vytiahlo z hliny na popredné miesto, ktoré mu patrí nielen v jeho spomienkach, ale i v súčasnej reálnej politike.  Lenže vtedy, po vražde Remiáša,  dokázali liberáli ale i socialisti akceptovať kresťanských demokratov ako lídrov, pretože tvrdo pracovali na sebe i v teréne.  Dnes však nik v opozícii nemá žiaden dôvod priznať im niečo podobné. Pretože kresťanskí demokrati stále nedokázali poraziť najväčšieho nepriateľa – vlastnú obmedzenosť, neprimeranú sebavedomosť, nedočkavosť a netrpezlivosť.  Smutným dôkazom je posledné odštiepenie unionistov.

 

[2] To prvé v rokoch 1998 – 2002 patrilo KDH, ktoré bolo nosnou a strategickou líniou SDK.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo