Keď čítam noviny, časopisy alebo pozerám, či počúvam televíziu a rozhlas, často si spomeniem na predchádzajúce generácie. Naši otcovia a naše matky boli hrdí na svoj rodný jazyk, na našu slovenčinu  a snažili sa ho rozvíjať a kultivovať.  Veď jazyk bol prejavom ich národnej identity. Spomínam si na nich najmä preto, že pri čítaní, či počúvaní našej slovenčiny by boli zhrození. Schôdze dnes neotvárame, ale zahajujeme. Zabudli sme konať alebo robiť, ale rôzne činnosti prevádzame. Povedali by nám, že previesť možno tak kozu cez lavičku, ale činnosť treba urobiť. Na spojenie „oveľa viac“ sme zabudli, a tak hovoríme „ďaleko viac“.  Ozaj, prečo potom nepoužívame aj spojenie „blízko menej“?  V obchode nám nepredajú tovar lebo im „došiel“. Ale keď tovar došiel, tak ho majú. Horšie by bolo, keby sa im tovar minul. Dnes už skoro nikto nemá názor  na nič,  Mať vlastný názor je asi nebezpečné.  Preto sme toho názoru.

            Som si vedomý, že nové technológie a nové výrobky prinášajú aj nové slová. A tak máme  komputer, displej a veľa ďalších cudzích slov. To preberanie cudzích názvov je takmer bezbrehé. Španieli majú ordenador, pantalla Francúzi ordinateur, écran. Proste snažia sa vytvoriť vlastnú terminológiu a nielen preberať cudzie názvy. Horšie je, že aj v hovorovej a písanej reči používame cudzie slová a pritom slovenčina je dostatočne bohatá. Denník SME sa v tom priam vyžíva. Loví hoaxy, má fake správy, objavuje tých, čo šíria hate. Slovenské slová ako výmysel, novinárska kačica, nenávisť prípadne ďalšie podobné slová asi nejestvujú. Významný slovenský jazykovedec a zakladateľ časopisu Slovenská reč, Henrich Bartek sa musí obracať v hrobe.

            V 19. storočí v cárskom Rusku v prostredí smotánky sa patrilo používať francúzske frázy. Mnohí z tejto „lepšej spoločnosti“ neovládali okrem ruštiny žiaden cudzí jazyk, ale tých pár francúzskych slov omieľali pri každej príležitosti. Naša dnešná podobnosť s ruskou spoločnosťou nebude náhodná. Francúzsky jazyk nahradila angličtina. V bežnej reči žasneme „vow“,  sme „in“,  je to „cool“. Neuveriteľne sme zanešvárili našu slovenčinu.

            No z ruskej spoločnosti minulej doby máme aj iný pohľad na ich materinský jazyk. Je to vyznanie veľkého ruského spisovateľa Turgeneva. „V dňoch pochybnosti, v dňoch ťaživých úvah o osude mojej vlasti ty jediný si  moja pomoc a opora jedinečný a mohutný ruský jazyk, aby som neupadol do zúfalstva pri pohľade na to, čo sa deje doma.“           

            Prehrešky voči spisovnej slovenčine robí skoro každý z nás. No kým naši predkovia sa snažili svoj jazyk kultivovať a svoje prehrešky naprávať,  my konáme naopak a ešte sme na to aj pyšní. Naozaj sme hrdý národ, hrdí Slováci?