Štyri zlé správy pre Vladimíra Palka

Štyri zlé správy pre Vladimíra Palka

Vladimír Palko hľadá "racionálne jadro" v politike SNS, ktorá odmietla prestavbu letísk Sliač a Kuchyňa. V tejto súvislosti však preňho máme štyri zlé správy...

Vladimír Palko prednedávnom uverenil článok, v ktorom obhajoval postoj SNS, ktorá odmietla  americkú ponuku na prestavbu vojenských letísk Sliač a Kuchyňa. V tejto súvislosti sa žiada uviesť niekoľko postrehov, kde s Palkovým presvedčením polemizujeme.

Palkova hra nulového súčtu

 Palko sa na medzinárodnú politiku pozerá optikou „zero-sum“ game, teda „hry nulového súčtu“. Podstata tohto svetonázoru spočíva v tom, že ak jedna krajina z nejakej situácie profituje, druhá musí nevyhnutne tratiť. Najskôr by sme si však, ako malá krajina v geopoliticky citlivom, neuralgickom prostredí Strednej Európy mali položiť otázku, či rekonštrukcia letísk v objeme viac ako 100 mil. USD. a posilnená americká vojenská prítomnosť prinesie viac dobrého, alebo zlého...

My však, na rozdiel od Vladimíra Palka, budeme v tomto článku vyznávať princíp synergie. Ide o presvedčenie, že vzájomná dohoda posilní obidva subjekty a znásobí prípadné benefity spolupráce (v skratke  povedané platí vzorec 1+1=3), z ktrorej môžu napokon profitovať obidve krajiny. Spojené štáty určite nechcú prebudovať letiská len z číreho altruizmu. Otvorene si však priznajme, že vo svetle reálpolitiky, na celej zemeguli hádam nejestvuje žiadna medzinárodná dohoda, či zmluva, ktorej motívy by sa zakladali len na túžbe pomôcť "humanite“. USA ako jedna z veľmocí si prirodzene upevní geopolitický a bezpečnostný vplyv v stredoeurópskom regióne, to je fakt. Prítomnosť amerických vojakov na základniach Sliač a Kuchyňa zároveň strategicky ukotví miesto Slovenska v západnom, euro-atlantickom priestore.

V. Palko sa obáva, že „prítomnosť amerických vojakov na Slovensku bude oprávnene považovaná za súčasť amerického ťahu smerom na východ“. V tejto súvislosti máme pre Palka prvú zlú správu... Slovensko sa v istých kruhoch v Moskve už dávno (najneskôr však od roku 2004) posudzuje za „súčasť amerického ťahu smerom na východ“. Od tej doby je Slovensko vnímané ako márnotratný syn, ktorý si dovolil vzdialiť sa z oblasti ruskej sféry vplyvu na Západ. Dôkazom je zvýšená aktivita ruských spravodajských služieb, nepriamy tlak na politiku (Kotleba, Danko), ktorá predstavuje pokus navrátiť Slovensko do akejsi „šedej zóny“ (niektorí to vzletne a štátnicky označujú ako „neutralitu medzi Východom a Západom“). Navyše,  bezpečnostný dáždnik NATO nám za ostatné roky zaistil stabilnejšie, suverénnejšie a bezpečnejšie postavenie, ako kedykoľvek predtým. 

Dejiny ako poznaná nutnosť, alebo čo s našou „suverenitou“?

Stredná Európa, ako historickya geopoliticky región na pomedzí dvoch vplyvných geopolitických celkov nie je schopná viesť vlastnú, suverénnu a obranyschopnú politiku. Poľsko, najväčší a najvplyvnejší štát v Strednej Európe, si je vedomé svojej historickej skúsenosti (delenie 1772, 1773, 1795, nemecká okupácia, komunizmus) a aktívne sa usiluje o masívnejšiu vojenskú prítomnosť Američanov, ktorá sa ani zďaleka nedá porovnať s rámcovou ponukou USA na rekonštrukciu letísk Sliač a Kuchyňa.

V tejto súvislosti máme pre Vladimíra Palka zlú správu číslo 2. Musíme uviesť nepríjemnú pravdu, ktorá „hrdých Slovákov“ zo SNS a prípadných zástancov fiktívnej „neutrality“ Slovenska bude bolieť...V dnešnej dobe sú absolútne suverénne len niektoré štáty (USA, Čína, India, Japonsko, Nemecko,  možno Rusko, hoci aj to je otázne). Pojem „suverenita“ mal svoje opodstatnenie v období pred Prvou svetovou vojnou, keď existovali mnohonárodnostné impéria, ktoré aktívne či pasívne zápasili o geopolitickú prevahu. Celá architektúra medzinárodných vzťahov po roku 1945 vychádza z presvedčenia, že malé národy svoju suverenitu, prosperitu a bezpečnosť najlepšie realizujú ako súčasti širšieho medzinárodného spoločenstva (NATO, EÚ). Aj vďaka nášmu členstvu v týchto zoskupeniach sa môžeme nazvať „hrdým štátom“, o ktorom Palko píše, že by „také dary nemal prijímať“.

Vsaďme veci do celkového kontextu

 Treťou zlou správou pre V. Palka je skutočnosť, že na území Slovenska sa už vojaci cudzej armády nachádzajú, a to ruskej! Ruský civilný i vojenský personál sa nachádza na letisku v Sliači, kde má na starosti údržbu MIG-ov. Ich pôsobenie sa predĺžilo vďaka horlivej asistencií SNS (aj tento prístup SNS má racionálne jadro?) Napriek strategickým dokumentom NATO, ktoré Rusko potenciálne definujú ako geopolitického súpera...Zaujímavé, že na jednej strane sa roztáča hysterická špirála o pobyte „Amíkov“ na našom území, napriek tomu, že ide o našich spojencov v rámci NATO. Kde však boli zástancovia našej „vyváženej“„suverénnej“ zahraničnej politiky, kde boli úzkostlivé výkriky o „cudzej vojenskej prítomnosti“, keď vláda na nátlak SNS rozhodla predĺžení prevádzky MIG-ov na našom území?

Americké geopolitické zlyhania a krvilačný ruský medveď

Vladimír Palko má pravdu v tom, že mnohé americké intervencie v minulosti boli neúspešné, dokonca vyslovene škodlivé. Kritizuje doktrínu Busha juniora a pôsobenie amerických „neoconos“ na začiatku 21. storočia. Zároveň vyzdvihuje konzistentný postoj Putina & ruského establishmentu od roku 2000.

K tomu sa žiada povedať asi nasledovné: USA, ako napokon každá veľmoc, okrem stabilizácie euro-amerického regiónu, sa mnohokrát unáhlili, vojensky zasiahli v krajinách kde nemuseli, dopustili sa strategicko-taktických chýb ktoré mali vážne dôsledky. Dovolím si v tejto súvislosti pripomenúť vojnu v bývalej Juhoslávii, kde intervencia Clintonovej administratívy vážne nabúrala dovtedajšiu výbornú komunikáciu a spoluprácu USA-Rusko. Ani konštruktívne orientovaný Jeľcin nemohol akceptovať americkú intervenciu na svojom zadnom dvorčeku. (Zaujímavý článok o bombardovaní Srbska priniesol paradoxne liberálny The New Yorker, obdoba nášho Denníka N, hoci omnoho férovejší a profesionálnejší).

Naopak, Rusko síce naozaj razí pomerne jednoznačnú stratégiu, kde sa usiluje (ako napokon každá veľmoc)ovplyvňovať tzv. „blízke zahraničie“ a citlivo reaguje na geopolitické posuny (niekedy využívajúc aj nelegitímne nástroje, ktoré nás vracajú do obdobia studenej vojny). Vzhľadom na problémy doma počas 90. rokov, ruský medveď ustúpil zo svetovej scény a energiu venoval  konsolidácií domácich pomerov. Pravidlá geopolitickej mechaniky nevyhnutne diktujú, že akonáhle má jedna veľmoc príležitosť zväčšiť svoj vplyv v tom-ktorom regióne na úkor inej, bez váhania to urobí. Spojené štáty prirodzene vnímali (krátkodobé) oslabenie Ruska ako šancu na upevnenie svojej hegemónie. Bolo by však nekorektné tvrdiť, že členstvo v NATO bolo Čechom, Poliakom, Maďarom, Rumunom, Bulharom, Slovincom, Slovákom a pobaltským štátom nanútené. Naopak, tieto krajiny, ktoré mali negatívnu skúsenosť s ruskou vojenskou prítomnosťou sa aktívne, samostatne a odhodlane usilovali zapojiť do štruktúr NATO. Nešlo teda o nejaké americké svojvoľné rozhodnutie, ako to Palko naznačuje vo svojej analýze.

Podobne netreba zabudnúť, že protesty na Majdane v novembri 2013 súviseli najmä s neochotou vtedajšej proruskej ukrajinskej garnitúry pokračovať v prístupových rokovaniach s Európskou úniou (sic!). V prvom rade tak v tomto období nešlo o strategicko-geopolitický problém (rozširovanie NATO), ale o prirodzenú túžbu Ukrajincov byť súčasťou spoločenstva, ktoré im zabezpečí najlepšiu životnú úroveň.  

Dnes je treba odlíšiť čiernobiele, schematické protiruské stanoviská na jednej a komplikovanejšiu realitu na druhej strane. Rusko je v mnohých ohľadoch vedecky, kultúrne i akademicky vyspelá krajina, no jeho história, tradícia a  politický systém nie je hodný nasledovania. Ich úsilie či už cez legitímne (obchodná diplomacia, kultúrna výmena) alebo nelegitímne (ruskí trollovia na sociálnych sieťach, zelení mužíci na Ukrajine) ovplyvňovať blízke zahraničie, však nie je výsledkom akéhosi neprimeraného apetítu pahltného a krvilačného ruského medveďa...Ide len o ďalší zákon geopolitickej mechaniky. Veľmoc jednoducho nemá rada vákuum. Akonáhle si upevní domáce prostredie (čo sa Putinovi podarilo v prvej dekáde 21. storočia), začne nevyhnutne vplývať na svoje bližšie i vzdialenejšie okolie.

Motiváciu ruského medveďa tak môžeme chápať, no musíme ho rázne odmietnuť. Zároveň nie je možné dlhodobo uchovať akési geopolitické vákuum práve v našom regióne. Národno-strategickým záujmom našej vlasti a jej suverenity, je tak negácia ruského vplyvu v Strednej Európy, pokiaľ sa chceme naďalej rozvíjať ako suverénny a „hrdý“ štát, o ktorom Palko píše.

Zlá správa č. 4

O samotnej zmluve na rekonštrukciu vojenských letísk Sliač a Kuchyňa môžeme polemizovať. Vyzdvihnúť postoj SNS ako ten, čo má „racionálne jadro“ je však zarážajúce. V čom spočíva racionalita demagogického zhluku nesúrodých viet, ktoré zo seba vypotili Danko a Paška? Palko sa tak nechtiac dostáva do nedôstojného šíku politikov ktorí robia nadprácu v prospech cudzej a voči slobode a demokracií dubiózne naladenej mocnosti.

Vladimír Palko je človek, s ktorým sa dá nesúhlasiť, no nepochybne je slušný konzervatívny politik, demokrat a vlastenec. Zjavný je kontrast medzi jeho pôsobením v politickej i publicistickej sfére, a pôsobením činiteľov strany, ktorej postoje vo svojom článku obhajuje. A to je zlá správa číslo 4.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo