Čo mi pôst dal a čo mi vzal

Čo mi pôst dal a čo mi vzal

Čo chvíľa končíme veľkonočnú oktávu, ktorá je naplnená veľkou radosťou zo zmŕtvychvstalého Krista. Niekedy sa ale pýtam sama seba, že či naozaj dovolíme nám samým tešiť sa z tejto radosti, že Kristus vstal zmŕtvych, porazil zlo a daroval nám život. Píšeme si to do pohľadníc, správ ale veríme tomu naozaj? 


Pred sviatkami a počas sviatkov som sa nad tým trochu zamýšľala, nakoľko som počula vety typu “konečne sa poriadne najem”, “konečne budem môcť piť” a pod. Jedlo a alkohol. O tomto sú veľkonočné a vianočné sviatky? Prežívame v nich radosť z lásky alebo sa tešíme, že konečne dáme Boha na druhú koľaj a na prvú dáme boha jedla a alkoholu? Nevravím, že tieto veci sú zlé, Boh nám ich dal ale dal nám ich, aby sme ich využívali s mierou a nepostavili ich na prvé miesto.


V tieto dni veľkonočnej oktávi, kedže pôstne obdobie sa už ukončilo, som sa zamýšľala a hodnotila moje pôstne obdobie. Niekedy si spravím raz za čas takú malú reflexiu, že čo som sa naučila a hlavne vtedy, keď už dlho “prešľapujem” na mieste a neviem resp. sa bojím spraviť nejaký krok vpred. Tento pôst bol pre mňa takou veľkou výzvou, do ktorej som bola pozývaná už dva roky ale som nenabrala odvahu prijať ju. Bola to výzva prepojená s niekoľkými podvýzvami, s ktorými by som sa chcela s vami teraz podeliť.

Modlitba, pôst a almužna sú takými hlavnými piliermi pôstneho obdobia. Začnem teda mojím pôstom, ktorý je prepojený s modlitbou :). Jedným z mojich predsavzatí bolo v stredy a piatok jesť iba chlieb a vodu a v ostatné dni som mala zahrnúť do stravovania ovocie a zeleninu (nakoľko nemám rada ani ovocie a ani zeleninu :D). Hneď na popolcovú stredu, keď som bola na sv. omši kňaz počas homílie povedal: “Tento pôst bude ťažký. Bude veľmi ťažký. Ale vytrvajte. Prinesie vám veľké ovocie.”. Asi si už nič iné z homílie nepamätám lebo som už potom rozmýšľala, že či to zvládnem, či nemám z toho ešte hneď na začiatku vycúvať. Hneď prvá skúška a to hneď ráno v prvý deň pôstu. Tak, kto by povedal, že ten pôst bude taký tažký :D. Hoci mám jedlo rada, predstavuje pre mňa značnú bolesť až sa niekedy pýtam Boha, prečo človek vlastne musí jesť, keď trpí. Je to ale len taká otázka, na ktorú odpoveď nehľadám. Po štyroch rokoch som jedla chlieb, čo pre mňa znamenalo veľmi vtipné dni. Teda, teraz je mi to už vtipné, počas pôstu to vtipné nebolo. Pôst mi priniesol stupňujúce bolesti. Do toho som dostala ešte agresívnu liečbu, ktoré moje telo neprijímalo, absolvovala som 4 operačné zákroky a tak sa ten môj kríž stával čoraz ťažším a ťažším. Začala som sa hnevať na Boha, prečo dopustí, aby človek trpel. Začala som mu vyčítať, že On si vytrpel pár hodín, kým zomrel na kríži a potom už netrpel. Pár hodín mi prišlo veľmi málo oproti mnohým dňom a rokom, ktoré mám trpieť.

Aj napriek tomu, že som začala s Bohom diskutovať, každé ráno som si pripomínala, prečo sa postím. To mi dávalo silu pokračovať ďalej. Okrem toho som sa začala venovať hlbšiemu štúdiu života Ježiša, čo mi v tomto mojom boji veľmi pomáhalo chápať jednotlivé súvislosti. Modlitba bola miesto, kde som nachádzala veľký pokoj. Okrem toho som dostala možnosť ísť na púť po stopách sv. pátra Pia, ktorý je jedným z mojích najobľúbenejších svätých. Ešte ako malá som vždy chcela trpieť ako on. Aj ja som chcela trpieť pre Krista a s Kristom, mať stigmy, aby som mohla byť svätá ako on. Neskôr ma učil sv. spovedi. Bolo isté obdobie, kedy som dokonca prosila, aby ma nejaký kňaz vyhodil zo spovede ako to robil on, keď nevidel opravdivú ľútosť. Keďže sa to nestalo, začala som prosiť, aby ma naučil ako sa správne spovedať a aby mi dal dobrého spovedníka. A vyprosila som si najlepšieho spovedníka na svete. Pri jednej spovedi mi povedal jednu vetu, ktorú každý z nás nejeden raz počul: “Boh ťa má tak rád, že aj keby si bola jediná, zomrel by za teba.”. V tú chvíľu ako mi to povedal som sa zdesila. Prvákrát, čo ma táto veta dokázala vyviesť z miery.

Začala som rozmýšľať nad Ježišovým utrpením, rozmýšľala som nad veľkosťou bolestí začínajúcich už v Getsemanskej záhrade, kde sa potil krvovou. Nech som mala akékoľvek veľké bolesti, nikdy som sa nepotila krvou. Keď som si to porovnala s mojou bolesťou začala som sa búriť proti tomu, aby za mňa zomrel, hoci ma tak miloval a miluje, nakoľko moje hriechy boli mojou voľbou. Zrazu aká pýcha sa vo mne vynorila. Kým som “mu to dovolila opäť”, trochu mi to trvalo.

Boh zomrel za mňa, za teba, aby premohol každý hriech, aby porazil zlo a dal nám život. Boh netrpel len tých pár hodín, trpí celé stáročia, lebo trpí v nás. Nemusím mať stigmy, aby som si vravela, že trpím s Kristom. Mám iné “stigmy”, v ktorých s Kristom trpím no často ani tie neviem prijať. Kríž sa učíme niesť celý život. Nespočíva to v tom, aby sme si prosili, aby nám Boh odňal kríž ale aby nás naučil ako prijať a niesť náš kríž. V utrpení sa učíme láske. V utrpení spoznávame lásku.

Celý pôst som cítila niekoľkonásobné pokúšania. Môjím hlavným cieľom bolo obrátenie môjho srdca. Pamätám si ten moment, keď krátko pred veľkonočnými sviatkami som si tak sadla a zrazu som si uvedomila ako veľmi som chcela zaprieť tú najväčšiu Lásku, ako som veľmi chcela bojovať proti Láske. Tie pokúšania pokačujú ďalej, veď kto nie je pokúšaný?

Tento pôst ma naučil veľmi veľa. Naučil ma pestovať si miernosť, zdržanlivosť, pokoj, radosť, lásku, vytrvalosť, odvahu, odhodlanosť, pokoru, “zahadzovať” pokušenia… Teraz začína čas zveľaďovania toho, čo som sa naučila. A čo mi pôst vzal? Vzal si moje hriechy, moje boje, pancier, ktorý som mala na srdci.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo