Tak sme si zvolili prezidentku II.

S odstupom niekoľkých dní uverejňujem pokračovanie článku Tak sme si zvolili prezidentku, v ktorom sa vraciam k nedávnym prezidentským voľbám.

Ako prekabátiť agentúry robiace prieskum verejnej mienky

Prieskumné agentúry nielen monitorujú preferencie občanov, ale ich aj vytvárajú. Keď v prieskumoch verejnej mienky nejakému kandidátovi vyjdú vysoké preferencie, môže to k nemu prilákať ďalších voličov na základe akejsi voličskej stádovitosti. Naopak, keď niekto má preferencie na hranici zvoliteľnosti, či vo všeobecnosti nízke preferencie, tak môže stratiť aj to málo voličov, čo má. Tí sa môžu od neho odkloniť, aby neprepadli ich hlasy a pridajú sa k preferenčne silnejším kandidátom.

Mnohí sa pýtali, vzhľadom na to, ako raketovo stúpali preferencie Z. Čaputovej, či prieskumy nie sú nejako upravované, či agentúry nehrajú politické hry. Stretol som sa aj s názorom, že by bolo treba prieskumné agentúry nejako obmedziť alebo dokonca zakázať. Takéto riešenie je však problematické, lebo prieskumy sa dajú publikovať aj v zahraničí. Navrhoval by som skôr zmenu spôsobu hlasovania.

Mohli by sme to označiť ako preferenčné hlasovanie. Volič by nevolil len jedného kandidáta, ale na volebný lístok by napísal dve alebo tri mená (viac by už bolo komplikované kvôli sčítavaniu hlasov) v poradí, v akom by chcel, aby sa stali prezidentom. Technicky by to mohlo vyzerať tak, že volič by dostal dva lístky. Na jednom by bol zoznam všetkých kandidátov, na druhom dva alebo tri očíslované riadky, do ktorých by volič napísal dve alebo tri mená spomedzi kandidátov. Za prvé miesto by dostal kandidát tri body, za druhé dva a za tretie jeden. Body by sa potom sčítali. Dvaja kandidáti s najväčším počtom bodov by postúpili do druhého kola, kde by sa hlasovalo ako doteraz.

Viacerí slušní ľudia chceli voliť Mikloška, ale kvôli tomu, že mal nízke preferencie (podľa prieskumov), tak aby neprepadol ich hlas, volili radšej Čaputovú. Keby hlasovanie prebiehalo horeuvedeným spôsobom, mohli by títo ľudia na volebný lístok napísať na prvé miesto Mikloška, na druhé Čaputovú a prípadne aj tretieho kandidáta. Mohli by teda voliť slobodnejšie, bez toho aby sa museli obávať prepadnutia hlasu.

Asi najviac boli prieskumami verejnej mienky poškodení kandidáti Mikloško a Chmelár. Teda skôr chudobnejší, hodnotovo zameraní kandidáti. Na základe sympatie či hodnotovej orientácie by ich volilo viac ľudí, avšak nakoniec sa rozhodli dať pragmaticky hlas silnejšiemu kandidátovi. A teda im by mohla zmena spôsobu voľby aj najviac pomôcť. Asi by získali nejaké hlasy navyše (rovnako tak aj Čaputová a Šefčovič), či by to však stačilo na postup do druhého kola, to je ťažko povedať, lebo rozdiel medzi nimi a Šefčovičom bol predsa len veľký. Chcelo by to urobiť serióznu štúdiu, či by nový spôsob voľby mohol nejako výraznejšie ovplyvniť výsledok volieb.

Manichejské Slovensko

Zaujímavým javom v našej politike je démonizácia určitých osobností. V rámci predvolebnej kampane tento jav ešte viac vystúpil do popredia. Asi najviac je démonizácii u nás vystavený Fico, v rámci predvolebnej kampane to bol Harabin, ale démonizácii z určitej časti spoločnosti čelí aj Kiska. Robia z neho väčšieho podvodníka než je.

Jeden z diskutérov na Postoji nazval Harabina vteleným zlom (Podobných výrokov bolo na jeho adresu viac. Tento som vybral ako vzorový). To je pomerne silné vyjadrenie. Ja by som si niečo také nedovolil povedať ani o Hitlerovi. Lebo keď je niekto vteleným zlom, čo už potom s ním? Máme ho vôbec nechať na žive?

Tí, ktorí chceli v minulosti legitimizovať vraždenie, snažili sa objekty svojej nenávisti najprv dehumanizovať. Lenin hovoril o samostatne hospodáriacich sedliakoch (kulakoch) ako o hmyze. Zabiť človeka je hriech, zabiť škodlivý hmyz je prospešné. Teda ten, kto potom zabíjal týchto sedliakov, konal vlastne niečo prospešné. Aj fašisti, aby ospravedlnili deportácie Židov, snažili sa ich najprv vykresliť ako chamtivých nepriateľov ľudského rodu. K tomu patrili aj karikatúry Židov s veľkými nosmi.

Povedať o nejakom človeku, že je vtelením zla, je vyjadrením nenávisti a v podstate legitimizuje akékoľvek správanie voči tomu človeku. Môžete ho opľuť, môžete mu nadávať, ponižovať ho, môžete ho mučiť aj zabiť. A vlastne robíte niečo prospešné. Bojujete proti zlu. Hovorenie o ľuďoch ako o vtelenom zle samo pochádza zo zla. Je to vyjadrenie čírej nenávisti.

Nepredpokladám, že autor spomínaného výroku bol kresťan. Jeho spôsob uvažovania skôr ukazuje na príslušnosť k dualistickému gnostickému prúdu nazývanému manicheizmus. Takýchto manichejcov je na Slovensku viac než by sa mohlo zdať.

Ak by som chcel, tak aj na Hitlerovi by som dokázal nájsť niečo pozitívne: nepil alkohol, nefajčil, bol vegetarián, mal záľubu v umení, sám bol do istej miery umelecky nadaný, bol dobrý rečník, vedel sa správať slušne (za určitých okolností), mal rád zvieratá a prírodu... Na druhej strane tieto jeho pozitíva nemôžu vyvážiť hrôzy vojny, ktorú rozpútal. Ani voči Hitlerovi by sme však nemali pociťovať nenávisť. Aj keď vykonal mnoho zlého, stále to bol len človek. Nie Diabol. Bol skôr nástrojom Zla. Žiadny človek nepredstavuje číre zlo.

Démonizácia človeka je plodom nenávisti a plodí nenávisť. Vo svete, aj v ľuďoch, sú dobro a zlo, prepletené. Žiadny človek nie je len zlý alebo len dobrý. Tvrdiť opak, by bol manicheizmus. Ak démonizácia človeka plodí nenávisť, potom jeho idealizácia zase vedie k nekritickému zbožňovaniu, ku kultu osobnosti, keď je človek vyvýšený nad Boží obraz, akoby sa sám stal bohom. Vzniká tu potom kvázináboženské blúznenie.

Máte právo s Harabinom nesúhlasiť a kritizovať ho, ale nedémonizujte ho. Ani Fica, ani Kisku, ani nikoho iného. Žiadny človek nie je Diabol.

Ani taký „zloduch“, ako je podľa spomínaného diskutéra Harabin, nerobí od rána do večera len zlo. Aj on občas vykoná niečo dobré, aj on sa občas správa slušne a aj on má zo svojho hľadiska pocit, že koná správne. Nezabúdajme ani na to, že aj Harabin bol kedysi malým bezmocným dieťaťom (vtedy ešte nemal bradu), ktoré páslo v postieľke koníky, nariekalo, keď mu zobrali cumel a robilo všetko to, čo aj inak takéto malé deti zvyknú robiť.

Prečo majú niektorí ľudia potrebu démonizovať iných ľudí? Lebo je to forma poníženia. Ak niekoho ponížim, potom sám seba povýšim. Dáva mi to pocit morálnej prevahy. Človek sa cíti podvedome špinavým a keď vyleje vedro špiny na niekoho iného, tak sa mu uľaví. Preto tiež platí, zlodej kričí: „Chyťte zlodeja!“ Poukazovaním na chyby druhých, sa snažíme odviesť pozornosť od vlastných chýb.

Viem, kto bol Hitler a viem, čo urobil. Nesympatizujem s ním a odmietam to, ale ani k nemu necítim nenávisť. On za svoje činy nepochybne zaplatí a to do posledného haliera. Keby som mal potrebu sa voči nemu vymedzovať na ten spôsob, že aká to bola špina, zrúda, aký hnus, ako mi je z neho zle, tak by to svedčilo o tom, že ja sám mám v sebe niečo, čo odmietam u neho. V psychológii sa tomu hovorí projekcia. V prvom rade by sa mal človek zaoberať sám sebou, svojimi chybami, svojím vlastným hnusom.

Aj kritika môže mať rôzne podoby. Môže byť zaujatá až nenávistná s cieľom zadupať druhého do zeme, ale môže byť aj vecná, konštruktívna, nezaujatá, vedená dobrým úmyslom. Túto druhú kritiku treba vítať, lebo nám nastavuje zrkadlo, pomáha nám vidieť chyby, ktoré na sebe prehliadame a tak sa posúvať dopredu.

Ľudí môžeme deliť podľa rôznych kritérií. Podľa inteligencie, podľa majetku, fyzickej sily a kondície, podľa krásy, podľa rasy... a tiež aj podľa morálnosti. Podľa morálnosti môžeme rozdeliť ľudí na plus mínus dobrých a plus mínus zlých. Aký je vzťah morálnosti k inteligencii? Platí, že inteligentný človek je zároveň aj dobrý? Nie, neplatí. Niektorí inteligentní ľudia sú dobrí, iní zlí. Dokonca by sa dalo povedať, že inteligentný zlý človek je ešte horší ako neinteligentný, lebo inteligencia predstavuje pre neho nástroj, ktorý môže zneužiť na konanie zla. Vďaka inteligencii môže vykonať viac zla, akoby by vykonal, keby bol výrazne menej inteligentný (Napr. Marián K. sa chválil svojím IQ 146 a čo z toho. Ivan L. má údajne nad 150.). Ani pri kráse, fyzickej sile alebo bohatstve neplatí, že kto má túto vlastnosť, musí byť nevyhnutne aj dobrým človekom v zmysle etiky. Niektorí pekní ľudia sú dobrí a iní zlí. Aj niektorí škaredí sú dobrí a iní zlí. Byť dobrým človekom v zmysle etickom je vlastnosť, ktorú nemožno redukovať na nejakú inú vlastnosť, či už je to inteligencia, krása, bohatstvo alebo sila.

V časopise Týždeň č. 12/2019 na strane 12 napísal M. Mojžiš, že voliči Harabina a Kotlebu predstavujú tú najhoršiu časť nášho elektorátu. Pre Mojžiša bolo veľkým pokušením, ktorému nedokázal odolať, urobiť tento záver: volíš Harabina alebo Kotlebu, patríš k tomu najhoršiemu, čo v našej spoločnosti je. Tu by bolo treba najprv zodpovedať otázku, v akom zmysle sú títo ľudia najhorší. Podľa akého kritéria? Z hľadiska morálky, slušnosti, inteligencie alebo ideologickej uvedomelosti? Mojžiš by možno rozdelil ľudí podľa toho, koho volia, na najlepších, potom na stredne dobrých a na najhorších. To však zaváňa kastovníctvom, ktoré je v rozpore s duchom demokracie, lebo demokracia v našom modernom ponímaní je založená na rovnosti všetkých občanov. Hlas každého občana má rovnakú váhu. Nerozlišujeme v nej hlasy od najlepších (elity), od stredne dobrých (ľud) a od najhorších (spodina, luza). Ľud ako taký je suverén. Čo chce, to platí.

Keby sme do politického systému zaviedli delenie voličských hlasov podľa kvality, bol by to posun od demokracie k aristokracii, od vlády ľudu k vláde elít (o elitách môžeme tiež hovoriť v rôznych významoch- rodová aristokracia, intelektuálna elita a pod.). V praxi by to znamenalo, že volebné hlasy príslušníkov (osvietenej) elity by mali väčšiu váhu ako hlasy príslušníkov ostatných vrstiev.

Ja poznám viacerých Harabinových aj Kotlebových voličov a nedovolil by som si povedať, že sú to neslušní či zlí ľudia. Aj keď aj takí sa medzi nimi nepochybne nájdu. Ale takí sa nájdu aj medzi voličmi iných politikov. Je veľmi zjednodušujúce tvrdiť, že voliči týchto a týchto strán sú dobrí, slušní atď. a voliči týchto zase neslušní, zlí atď. Je to neprípustný redukcionizmus. Mojžiš hodnotí politiku a ľudí zo svojej žabej perspektívy, z hľadiska pravdy svojej sociálnej bubliny. Nedokáže sa pozrieť na svet očami Harabinových a Kotlebových voličov. Nechápe, prečo oni volia tak, ako volia. Prejavuje sa u neho elitárstvo a kastovanie ľudí. Navyše, ako liberál pracuje so stereotypmi, ktoré liberáli dnes tak radi spochybňujú.

Mojžiš urobil podobný ťah ako P. Zajac, keď na základe politických preferencií dáva ľuďom prívlastok dobrí- zlí, slušní- neslušní, demokratickí- nedemokratickí.

Naša parlamentná demokracia je politický systém založený na predpoklade, že všetci občania sú si pred zákonom rovní (Je to ideál.). Lenže časť elít má pocit, že niektorí sme si predsa len rovnejší alebo, inak povedané, že niektorí ľudia sú lepší, kvalitnejší, hodnotnejší, než iní. Časť elít intuitívne, alebo skôr podvedome, odmieta demokraciu ako vládu väčšiny, lebo v takomto systéme by nemohli presadiť svoje elitárske a menšinové predstavy o fungovaní spoločnosti. Tieto elity sa snažia získať vplyv na chod spoločnosti jednak pomocou médií, ale najmä cez mimovládne organizácie, či cez rôzne občianske iniciatívy. Občas sa im podarí dostať „svojho“ človeka na ministerský, premiérsky alebo dokonca prezidentský post ako u nás. Hoci mimovládne organizácie nemajú demokratickú legitimitu (nevzišli z demokratických volieb), radi sa štylizujú do roly reprezentantov občianskej spoločnosti. Snažia sa vplývať na politiku alebo prostredníctvom rôznych vzdelávacích programov (ako napr. rodové scitlivovanie, sexuálna výchova, multikultúrna výchova, mediálna výchova (boj proti hoaxom, dezinformáciám, konšpiráciám...)) mať vplyv na formovanie mladých ľudí. Ich štylizovanie sa do roly reprezentantov občianskej spoločnosti je však falošné, lebo ideológiu, ktorú oni presadzujú, väčšina ľudí nechce (Presadzujú napr. multikulturalizmus alebo väčšiu ústretovosť voči migrantom, lenže toto väčšina spoločnosti odmieta.). Ak niekoho názory reprezentujú, tak skôr názory svojich zakladateľov (fundátorov) a bohatých zahraničných darcov. (Rád by som v tejto súvislosti upozornil čitateľov na seriál relácií Politické mimovládky dostupný na youtube, ktorý robia psychológ P. Marman a D. Jurášek na Slobodnom vysielači. Je to kvalitne spracované. Oplatí sa to počúvať.)

Ten boj proti hoaxom, dezinformáciám a konšpiráciám niekedy zachádza až do extrému. Pred pár týždňami jeden otec cestou z Bratislavy na stredné Slovensko čítal svojmu synovi, ktorý študuje na Gymnáziu C. S. Lewisa, úryvky z knihy Jak zabít civilizaci od Benjamina Kurasa. Ten junák tomu, čo bolo v knihe napísané, odmietol uveriť s odôvodnením, že ide o hoaxy, dezinformácie a konšpirácie. Na svojho úbohého otca sa pozeral ako na spiatočníka ovládaného predsudkami a stereotypmi. Pritom B. Kuras je seriózny rozhľadený autor, je to bývalý novinár z BBC, kde pracoval ako emigrant od roku 1969 a mohol na vlastné oči sledovať vzrastajúci vplyv islamu v britskej spoločnosti. B. Kuras má svoje tvrdenia dobre faktograficky podložené.

Pekné veci ich učia na tom Gymnáziu C. S. Lewisa! Len čo je pravda. Vraj kritické myslenie. Tie deti sú vycvičené, aby prijímali len určitú pravdu a to, čo do vopred zaujatej schémy nezapadá, to sa zhodí zo stola ako hoaxy, dezinformácie atď. Gymnázium C. S. Lewisa vychováva nové kádre pre bratislavskú kaviareň, mimovládne organizácie (Via Iuris, Transparency International...), Denník N, Týždeň a pre Progresívne Slovensko.

Sova Harabin Nezlomný

M. Leidenfrost prirovnal Harabina k sove. Sova je symbolom múdrosti, je to však aj dravec, ktorý vás môže svojimi pazúrmi pri neopatrnom zaobchádzaní škaredo poškriabať. Harabin je smutný hrdina týchto volieb.

Spočiatku na mňa urobil dojem svojím vystúpením v relácii Na telo s B. Bugárom. Tam zahviezdil. Bolo to jeho najlepšie tv vystúpenie. Potom to už bolo horšie. Často pôsobil nepripravene, na neúnosnú mieru zjednodušoval, preháňal, pracoval s neoverenými informáciami a zbytočne útočil na niektorých svojich konkurentov. Postupne mu dochádzala para. Asi sa minula frndžalica.

Viackrát som sa na jeho vyjadreniach a vystupovaní musel smiať. Zároveň mi ho bolo ľúto. Namiesto dženderová ideológia, vyslovoval džendžerová. Jeho mussoliniovské video pôsobilo smiešne a hrozivo zároveň. Ako len toto mohli ľudia z jeho tímu pustiť von? To nemajú súdnosť?

Počúval som po voľbách jeho pravidelnú reláciu, ktorú má na „štvavom“ Slobodnom vysielači, kde hľadal príčinu svojej porážky. Viní za ňu Kotlebu a nepriateľské médiá. Vidí chybu všade naokolo, len nie v sebe. Tým akoby nás chcel spätne uistiť, že na funkciu prezidenta sa nehodí. Nedorástol na ňu.

Pritom aké krásne témy mal Harabin. Zachovanie tradícií, štátnej suverenity, podpora rodiny... Keď som ho zo začiatku počúval, viackrát mi ulahodil. Svojím vystupovaním ma však sklamal. Pre mňa je Harabin najväčším sklamaním prezidentskej kampane. Tých 14 % je ešte pre neho veľmi dobrý výsledok. Jediné, čo po ňom vo verejnom priestore zostane, je to hláskovanie, ktoré sme od neho viacerí pochytili a ktoré používame, keď chceme niečo zdôrazniť. Keby sa Harabinových tém chytil niekto schopnejší, mohol by spraviť dieru do slovenskej politiky.

Fašizmus s ľudskou tvárou

Naopak, asi najviac zažiaril v diskusiách Marián Kotleba. Bol sám sebou. Pôsobil ako rebel. Hovoril isto, plynule a presvedčivo. Bolo z neho cítiť elán. Očakával som, že získa dobrý výsledok, čo sa aj potvrdilo.

Mnohí sa čudujú, ako je možné, že Kotlebovi sa tak darí v Banskej Bystrici alebo v povstaleckých obciach, ktoré boli počas vojny vypálené. Bystrica je rebelské mesto (Povstanie tam bolo už v roku 1525. Bol o tom natočený seriál Na baňu klopajú.) a aj spomínané obce majú v sebe niečo rebelské. Rebelovali cez vojnu a rebelujú aj teraz. Dnes pre zmenu stoja za novodobým rebelom proti systému, Kotlebom. Oni nevolia Kotlebu preto, že je fašista alebo dokonca preto, že by oni boli fašisti (aj keď niektorí možno hej), ale zo vzdoru. Kotleba pre mnohých stelesňuje vládu pevnej ruky, vládu poriadku, možno až vojenskej disciplíny. A tiež vládu jednoduchej a jednoznačnej pravdy. Nie všetkým vyhovuje súčasný liberalizmus a pluralita právd.

Kiska sa odmietol s Kotlebom stretnúť, parlamentné strany s ním nechcú spolupracovať, a jeho strana napriek tomu preferenčne rastie. Mohli by byť kotlebovci niekedy súčasťou vlády? Skôr asi nie. Jedine, že by mali 76 poslancov. Ak by sa ideovo posunuli k niečomu, čo by sa dalo nazvať ako fašizmus s ľudskou tvárou, tak by mohli, podobne ako komunisti v Čechách, podporovať menšinovú vládu. Museli by sa ale najprv dištancovať od šekov s číslom 1488, od holokaustu a nedávať na kandidátku spevákov, ktorí spievali v skupinách ako je Juden Mord. Kotleba by si musel nechať, obrazne povedané, ušiť nový oblek a začať nosiť kravatu. Cenou za to by mohla byť však strata radikálneho jadra, pre ktorých by sa stal zradcom.

Špekuluje sa o povolebnej spolupráci Smeru s ĽSNS. Je to krajne nepravdepodobné: 1. Pri súčasnom vývoji preferencií ani takýto zúfalý krok Smeru nepomôže.  2. Smer by v takom prípade čelil vnútornému rozkolu.

Novodobý Jánošík

Novinára Martina Daňa som do prezidentských volieb registroval skôr periférne. Až v súvislosti s jeho kandidatúrou som si pozrel niektoré jeho videá. Aj som sa zasmial, aj som bol pohoršený. Vadila mi vulgárnosť a zbytočné útoky na niektoré osobnosti. Inak si myslím, že Daňo je pomerne dobre informovaný a má vysoké právne povedomie.

On je tiež jeden z tých, ktorý v tv debatách príjemne prekvapili. Trochu som sa bál, či nevytiahne v štúdiu na spolu kandidátov roxorovú tyč alebo povestné turínske plátno (Takto jeho kamarát a pacient Vaský nazýva plagát, na ktorom sú nalepené fotky odrezaných kusov tiel ľudí, ktorí skočili pod vlak. Medzičasom sa stalo „turínske plátno“ dôvodom rozkolu medzi Daňom a Vaským, lebo Daňo si stanovil ako podmienku ďalšej spolupráce to, že Vaský plátno verejne spáli, čo on odmietol urobiť.) , ale zvládol do dobre. Keď chce, dokáže byť slušný.

Aj jemu samému muselo byť jasné, že sa prezidentom nestane. Zmysel jeho kandidatúry bol v niečom inom. On využil priestor v tv na to, aby spropagoval svoj naratív o genocíde slovenského národa. Ako novodobý Jánošík sa zastal ľudí, ktorí vzdychajú pod ťarchou exekúcií, žijú, a či skôr živoria, z minimálnych dôchodkov alebo sa lopotia za minimálne mzdy, zo sociálnych dôvodov skáču pod vlak alebo z ôsmeho poschodia paneláku, či zomierajú na liečiteľné choroby. Ukázal sa ako tribún a obhajca sociálnych práv malého slovenského človeka, novodobých ponížených a urazených.

Keď sa ho na TA3 pýtali, čo si myslí o situácii vo Venezuele, odpovedal: „Opýtajte sa ľudí vo Venezuele, čo si myslia o problémoch ľudí na Slovensku!“ V tomto momente z neho prehovoril génius malého slovenského človeka. Aj keď nie vždy vedel na otázku kompetentne odpovedať, vždy sa dokázal vynájsť. A s úsmevom. Viackrát ma pobavil.

Jeho vyjadrovanie je niekedy drsné a vulgárne. On by mohol na to odpovedať: Na hrubé vrece, hrubá záplata. Daňo sa pohybuje v prostredí, kde si ľudia nič nedarujú. Pozná odvrátenú tvár Slovenska priamo z terénu. Keď sa k nemu však správate slušne, potom aj on dokáže byť slušný.

Sulík o ňom povedal, že jeho práca má asi taký význam, ako keď niekto vo vesmíre vypustí plyny zo zadnej časti tela (Sulík to povedal expresívnejšie, ale ja sa predsa len vyjadrujem kulantnejšie.), no nepodceňoval by som ho. On svojím nekonvenčným spôsobom robenia investigatívnej žurnalistiky už na všeličo prišiel a ešte môže prísť. Na prvý pohľad pôsobí ako jednoduchý človek, ale má za ušami. Takže tak.

Medzi mlynskými kameňmi konzervativizmu a liberalizmu

6% pre F. Mikloška je slušný výsledok vzhľadom na určité neblahé okolnosti týchto volieb. Mikloško kandidoval s tým, že chce spájať konzervatívnu a liberálnu časť spoločnosti. Čiastočne sa mu to podarilo. Dôvod, prečo nezískal viac, bol ten, že liberáli zo Slušného Slovenska volili Čaputovú. Liberálom sa zdal málo liberálny. Na druhej strane, konzervatívne a národné sily ho nevolili vo väčšej miere preto, lebo sa im zdal málo konzervatívny a pronárodný. Gloriolu jediného kresťanského a pronárodného kandidáta si uzurpoval Harabin.

Cirkev nepriamo podporila Šefčoviča, ktorý spravil na biskupov dojem svojimi preferenciami a ústretovou rétorikou. Mikloško sa im zrejme javil ako málo perspektívny. Boli tu však aj iné dôvody vlažného vzťahu. Mohla byť za tým Mikloškova podpora odvolaného arcibiskupa Bezáka, ktorý zaujal voči nemu teraz reál politický postoj a nepodporil ho. Mikloško má dobré vzťahy s liberálmi, čo môže znižovať jeho presvedčivosť v očiach časti národných a konzervatívnych síl. Zaujímavý moment nastal v jednej tv diskusii, keď Daňo povedal, že mimovládky, ktoré robia politiku, treba vykynožiť (myslel to obrazne) a jediný, kto sa mimovládok zastal, bol Mikloško. To mu mohlo tiež priťažiť, lebo vieme, akú ideológiu a za aké peniaze niektoré mimovládky, presadzujú.

Mikloško nie je ľudový politik. Nemá v sebe to obamovské „Yes we can!“. Tí, ktorí ho volili, veľmi dobre vedia, prečo sa tak rozhodli. Človek ako Mikloško sa môže stať prezidentom len v špecifickom dejinnom okamihu. Teraz taký je. Lenže dejinná vlna vyniesla do paláca Čaputovú, ktorá prekonala Mikloška vďaka zvláštnej charizme a aj vďaka peniazom.

Keď sa pozerám spätne na tieto voľby, vychádza mi, že tu boli traja dobrí kandidáti  a to Mikloško, Šefčovič a Krajniak. Ani jeden nevyhral. Nie vždy vyhrá lepší, ale treba to prijať. Vox populi, vox Dei. Hlas ľudu, hlas Boží.

Napriek všetkému, čo sa už udialo alebo ešte môže udiať, si myslím, že voľbu prezidenta treba vrátiť do parlamentu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo