Koho nasledujem(e)?

Koho nasledujem(e)?

«Koho Vám mám prepustiť?... Barabáša alebo Ježiša?... Čo mám urobiť so židovským kráľom?... Nemáme kráľa, iba Cisára... Ukrižuj!» «Vy sa rozhodnite... Ja a môj dom budeme slúžiť Pánovi». (porovnaj Jozue, 24,1-2).

 

Nasledovať?

Prečo by som sa mal rozhodnúť, koho budem nasledovať? Prečo hľadať princíp mimo mňa samého? Či neplatí, že ja som strojcom môjho šťastia? Má nejaký zmysel nasledovať niekoho?

A predsa, napriek tomu, že sa v našom srdci (post)moderného človeka ozýva odpor voči nasledovaniu niekoho iného, predsa len pozorujeme, že slovo nasledovať vôbec nezmizlo z horizontu. Naopak, nasledujeme blogerov, influencerov, nasledujeme vlastné impulzy a emócie, nasledujeme módy, nasledujeme (prinajmenšom mnohí z nás) lídrov, ktorí sa nás snažia o niečom presvedčiť, nasledujeme cestičky do komerčných centier, aby sme si kúpili najnovší objekt našich (z vonku vyvolaných!) túžob, naivne presvedčení o našej vnútornej slobode. Nasledujeme emócie (samozrejme vyvolané vonkajším podnetom) mysliac si, že budeme autentickí k sebe, ak naše konanie nepodriadime objektívnemu dobru (napríklad manželstvu alebo rodine), ale instantnej emócii (ktorá ako prišla tak aj odíde).

Postmoderný paradox spočíva v tom, že sa snaží svojich (často nevedomých) nasledovníkov presvedčiť o ich (zdanlivo) absolútnej slobode, negujúc absolútne hodnoty. A tak každý je strojcom svojho vlastného šťastia, mysliac si, že on určuje jeho parametre. V skutočnosti ale iba nasleduje niekoho iného, kto pozná tmavé zákutia ľudského srdca, a vie, ako ich využiť na to, aby človeka úplne zbavil slobody a akcieschopnosti, či plodnosti. A tak si intelektuálne pyšný človek myslí, že vie všetko (nevadí, že ledva skončil základnú školu alebo svoj titul viac než štúdiom získal výmenou za iný tovar). A to nielen na individuálnej úrovni.

Koho nasledovať?

Biblická kniha Zjavenia apoštola Jána nie je vonkoncom ľahkým čítaním. Vyžaduje si poznať bohatú symboliku vlastnú apokalyptickému štýlu a tiež si vyžaduje umenie interpretácie. Jedným zo spôsobov ako čítať jej posolstvo je čítať ho ako paradigmu vzťahu Cirkvi a sveta, ktorá sa opakuje vždy nanovo v dejinách, a pred každého jedného z nás stavia vždy otázku, na čiu stranu sa postavím. Za Krista alebo proti nemu? Za Krista alebo za Šelmu? Každá doba má svojich antikristov a rovnako tých, ktorí verne kráčajú za Baránkom (cfr. Zjv 7).

Najväčšie bojisko dejín prechádza ľudským srdcom. Frontová línia neprechádza medzi nami a nimi, či medzi mnou a tebou, ale v mojom srdci a v tvojom srdci, v našom srdci, v srdci našej rodiny a komunity. Každý z nás sa musí osobne rozhodnúť, či bude nasledovať Krista alebo Šelmu. Nasledovať Krista znamená tiež nasledovať rozum, tradíciu, milosť, morálku postavenú na Desatore, znamená nasledovať Jeho Cirkev. Kto sa rohodne proti Kristovi, bude nasledovať niečo iné. Čo však, ak sa niekto iba nerozhodne za Krista? Kto nie je s nami, je proti nám, alebo kto nie je proti nám, je za nás. Neísť s Kristom znamená rozhadzovať, znamená nepriniesť ovocie. Ísť proti Kristovi, znamená postaviť sa na stranu Šelmy.

Pokúsim sa byť viac konkrétny. Nebývalé zverstvá totalitných režimov by neboli možné, ak by okrem ich protagonistov neexistovali spolupracovníci, ktorým šlo buď o vlastný prospech alebo o kožu. A tak sa človek môže rozhodnúť pre Krista, pre Šelmu alebo paktovať so Šelmou. Čo to znamená v praxi? Aké nasledovanie mám tu na mysli?

Nasledovať Krista? Ako?

Po prvé, v oblasti rozumu ide deliaca čiara medzi riadením sa rozumom (rozvážnosťou, hľadaním pravdy, štúdiom, overovaním, intelektuálnou pokorou, uznaním, že existuje pravda, ktorú sa snažíme hľadať stále viac, to je vnímanie rozumu ako episteme), a názormi, verejnou mienkou, ideológiou, či tým, čo je politikcy korektné.

Po druhé, tradícia znamená uznať, že sme dostali od predchádzajúcich generácií poklady, ktoré si treba osvojiť, a na nich staviať. Človek, ktorý poprie tradíciu ako živú pamäť, bez ktorej nemožno postaviť spoločnosť, rodinu ani vlastný život, si myslí, že je slobodný, ale v skutočnosti nasleduje módy (facebook, tweeter, peoplemetre).

Po tretie, milosť znamená, že Boh človeka stvoril a čaká jeho priateľstvo, jeho odpoveď. Človek buď uzná Boha za Stvoriteľa, ktorý má právo hovoriť do jeho života, alebo bude chcieť sám rozhodovať o živote svojom aj iných. Príbeh o prvotnom hriechu, ako nám ho predkladá kniha Genesis, je prototypom toho, čo sa opakuje v celých dejinách, a azda viac ako kedykoľvek predtým platí pre našu kultúru. Človek už neguje nielen to, že Boh koná v dejinách, ale popiera samotného Stvoriteľa. Práve tu naplno vidno problém rodovej ideológie. Postmoderný človek nechce dovoliť Bohu, aby mu povedal, kde je jeho šťastie. Namiesto hľadania pravdy o človeku, sa vnucuje ideológia, ktorá berie vážnosť prirodzenosti a necháva človeka ako sirotu.

Človek individualista, ktorý uveril, že je sám tvorcom svojho šťastia, nakoniec splynie s davom. Ten, kto bojoval proti tradícii sa zrazu ocitne ako človek bez kritérií. Bojovník za slobodu sa bojí uznať si, že je v skutočnosti otrokom vášní a iba jedným z davu masovej kultúry. Individualizmus nie je len morálnym problémom. Je aj intelektuálnou herézou, keďže neguje rolu závislosti človeka na človeku. Stačí kontemplovať malé dieťa v jeho absolútnej závislosti na rodičoch, aby sme si uvedomili, že sme jeden na druhom štrukturálne závislými oveľa viac ako to pripúšťame. Ten, kto žije ideál individualistu, napokon perfektne splynie s masou.

S týmto súvisí téma morálky a etiky. Nasledovať Krista znamená uznať, že v hre sú objektívne dobrá osoby, spoločnosti, že štastie nemožno redukovať na subjektívnu pohodu podľa čisto subjektívnych kritérií. Človek, povolaný byť osobne priateľom s Bohom, povolaný milovať a byť milovaný, nemôže tak urobiť mimo objektívnych pravidiel, ktoré strážia jeho osobu. Morálka ale neznamená len život podľa prikázaní. Znamená uznať, že životná dráma rozoduje o tom, kým človek-osoba je.

Postmoderný človek totiž svojím prelietavaním od jednej skúsenosti k druhej môže ľahko stratiť vedomie o tom, že je protagonistom života, z ktorého bude skladať účty, že je spoluautorom umeleckého diela, ktorým je jeho život. Alasdair MacIntyre nazýva tento spôsob života emotivizmom. Jeho problémom je, že neguje životný príbeh a robí z nášho života súbor nesúrodých zážitkov. Človek žije v domnienke, že žije naplno, ale čas sa mu míňa a napokon zostane s prázdnymi rukami. A tak je dôležitým ohrozením šťastia, ktoré nemožno podceniť, keď sa za kritérium slobody stavia tzv. autenticita, ktorej obsahom je však v poňatí mnohých nasledovanie emócií. Logiku citov nemožno podceňovať. Problémom je, ak sa stanú kritériom v podobe emócií. Emócie totiž nemajú pôvod v našom slobodnom rozhodnutí, ale prichádzajú ako odpoveď na podnety, či už zvnútra tela alebo zvonka. A tak v skutočnosti človek emotivista nenasleduje svoje najhlbšie túžby, ale len momentálne impulzy. Cirkevní otcovia (napr. Evagrius Pontský) hovorili o nich ako o myšlienkach, ktoré sa objavia v našom vedomí, ale je na nás, ako na ne zareagujeme. Tento emotivizmus je jedným z najväčších nepriateľov ako manželstva (v jeho odkladaní, a ako dôvod pre jeho rozpad) tak aj duchovných povolaní.

Naproti tomu, nasledovať Krista znamená prijať cnosť rozvážnosti, riadiť sa bohatstvom tradície, ktorá v sebe ukrýva bohatstvo najlepšej filozofie a Zjavenia. Znamená kráčať za štastím nie ako sumou pozitívnych emócií (koncept subjektívnej pohody) ale naplneného života. Znamená nasledovať Blahoslavenstvá. A znamená tiež stať sa tvorivou menšinou.

Čitateľa môže prekvapiť, prečo sa až teraz dostávam k slovu Evanjelium. Veď je predsa úplne jasné, že nasledovať Krista znamená v prvom rade žiť jeho Evanjelium, ako povedal svätý František sine glossa. Áno, nasledovať Krista znamená žiť Evanjelium. Evanjelium sa však v Európe stalo kultúrou. Dokonca môžeme povedať, že kresťanská kultúra znamená práve toto: Evanjelium, ktoré sa stalo kultúrou. A práve tu je miesto tradície, či už v podobe kresťanského myslenia, učenia katolíckej Cirkvi, či v podobe inštitúcií, ktoré sa narodili vďaka Evanjeliu, či už máme na mysli univerzitu, nemocnicu alebo školu. Evanjelium musí tvoriť kultúru, nemôže zostať iba na úrovni citov. Kresťanské komunita zhromaždená okolo Eucharistie (Cirkev) je povolaná formovať svoje vzťahy na základe Evanjelia.

Nasledovať spolu

Čo znamená byť tvorivou menšinou? V prvom rade to neznamená stať sa ghettom. Tvorivá menšina, tak ako kedysi Izrael, je povolaná byť svetlom pre druhých, pre kohokoľvek, kto má záujem žiť naplno ľudský život. Takáto menšina prijíma tradície s ich cnosťami a snaží sa ich pochopiť, asimilovať a tvorivo žiť vo svojej dobe. Potrebuje vlastný priestor a praktiky, v ktorých možno žiť naplno ľudsky. Je miestom, ktoré tvorí kultúru, to znamená, kde človek a jeho rodina môže žiť naplno svoje bytie muža a ženy v rodine, kde odovzdáva výchovu a vzdelanie ďalším generáciám. Potrebuje a tvorí vlastné praktiky, aby mohla žiť svoje spoločné dobrá.

Nasledovať Krista znamená samozrejme aj zaprieť samého seba a vziať svoj vlastný kríž. Vyžaduje prijať, že líšky majú svoje nory, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť. Nasledovať Krista, aj keď v prvom rade znamená vybudovať domov, naučiť sa byť synom či dcérou, maželom či manželkou, otcom či matkou, kde sa On stáva kritériom a žriedlom lásky agapé, môže vyžadovať v istých situáciách zrieknuť sa týchto darov. Je však isté, že ten, kto ho nasleduje, bude mať večný život. Nielen po smrti, ale už teraz bude mať život naplnený týmto novým priateľstvom s Bohom.

Nasledovať Krista možno iba v jeho Cirkvi. Po prvé, pretože Boh je Trojica, nemožno žiť spásu a lásku ako indivíduum. Po druhé, cieľom a žriedlom kresťanského života je Eucharistia a tá je zároveň centrom a žriedlom Cirkvi. Kristus prosí o jednotu. A jej súčasťou je uznať, že brat je pre mňa darom. Uznať, že sme povolaní hľadať spoločné dobro. A to si vyžaduje na jednej strane vernosť Pravde a morálke, na strane druhej môže žiadať kompromisy, keď treba ustúpiť zo svojho hľadajúc spoločné dobro, bez toho, aby sme negovali dobro a objektívnu pravdu, hodnoty či morálne absolútna. Sme od začiatku povolaní byť Cirkvou. Ako sme už povedali, nie je možné žiť Vieru ako indivíduum. A to preto, že ľudská osoba ako obraz Trojjediného Boha nie je izolované indivíduum, ale štrukturálne pochádza z lásky a je povolaný milovať.

Pripomenul nám emeritný svätý otec Benedikt XVI., že cestou nie je vytvoriť novú Cirkev, ale vrátiť sa k žriedlu Cirkvi, teda k Eucharistii.

Nasledovať Krista Veľkonočným Tajomstvom

Dovoľte mi na záver predložiť ako model pre nasledovanie Krista cestu Veľkej noci, ktorú prežívame, ako Exodus s Kristom.

Počas Kvetnej nedele sa Kristus prezentuje ako Rex Gloriae, ako Kráľ Slávy, ako tichý Kráľ na osliatku, avšak pijímajúc chválu ľudu. Bude treba počkať týždeň, kým sa Kráľ Slávy ukáže v sláve Zmŕtvychvstania.

Prežiť s Kristom Zelený štvrtok nám ukáže, ako sa Cirkev rodí z Eucharistie. Chlieb a víno, plody Stvorenia a práce ľudských rúk, sú prijaté Kristom, aby sa v nich navždy sprítomňovala Láska jeho obety za nás. Tu nás učí umývať si nohy jeden druhému, a prosí, aby sme boli všetci jedno, aby sa obnovil Boží ľud. V Getsemanskej záhrade Kristus ako človek naplno príjme Otcovu vôľu. A napokon stretávame Judáša, ktorý si chcel vytvoriť Krista na svoj obraz podľa svojej vlastnej miery.

Kontemplujúc Veľký piatok vidíme Piláta, ktorý podlieha davu, móde a verejnej mienke. No najmä vidíme, ako sa miera lásky zjavuje na kríži. Na kríži sa tiež zjavuje Srdce Otca naplnené nekonečnou láskou k človeku. Tu sa tiež zjavuje láska Syna, ktorý nás pozýva objať kríž.

A napokon, Veľkonočná nedeľa je dňom Zmŕtvychvstania. Svetlo a Pravda zvíťazili. Až tu kresťan pochopí, že jeho Viera nie je ideálom, ale životom. Kristus nám vo sviatostiach nechal priestor, aby mohol žiť medzi nami, aby z nás tvoril Cirkev, domáce Cirkvi, živé spoločenstvá, aby nás pozval pracovať nanovo a tvoriť kresťanskú kultúru v tvorivej menšine.

Tá si vyžaduje tvorivú a húževnatú prácu, vzdelávanie sa, učenie sa rodinným, sociálnym a pracovným cnostiam. Vyžaduje si žiť liturgiu a žiť z liturgie a modlitby. Pozývame Vás prežiť Veľkú noc vychádzajúc z liturgického slávenia, z oslavy v komunite rodiny a priateľov, v modlitbe odpočinku aj v plánovaní.

Nasledovať Krista neznamená len pridať sa k morálnemu a duchovnému učeniu, ale zdieľať s Ním jeho osud a kríž. Veriť a napodobňovať ho, pripodobniť sa mu. Kamkoľvek pôjde.

---

Štefan Žarnay, dcjm, PhD. je kňazom, členom rehoľného inštitútu Učeníkov sŕdc Ježiša a Márie a členom Spoločenstva Ladislava Hanusa. Vyštudoval psychológiu (Prešov), sociálnu prácu (Trnava), teológiu (Rím) a vedy o manželstve a rodine (Rím).

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo