Nesúďte, aby ste neboli súdení

Nesúďte, aby ste neboli súdení

Ak všetci stúpame na kopce, ktorých vrchol nevidno, už viac nemáme dôvod porovnávať sa, ľutovať sa a odsudzovať sa. Z nepriateľov sa stávajú priatelia a zo zbabelcov odvážlivci. Tí o ktorých sme si mysleli, že nám stoja v ceste, sa stávajú jej súčasťou. Obrovská zmena. A to iba vďaka tomu, že sme prestali odsudzovať nás samých.

„Nesúďte, aby ste neboli súdení, neodsudzujte, aby ste neboli odsúdení!“ Zdieľať

Už toľkokrát som tento výrok počul a čítal, no a aj tak som mu nerozumel. Vždy som si myslel, že len nemám súdiť tých druhých. A keď budem práve s niekým, koho by som najradšej odsúdil, tak svoje pocity a vnímanie mám jednoducho potlačiť alebo v tichosti spracovať bez toho, aby som mu to dal najavo. Myslel som si, že to robím preto, lebo ten druhý je necitlivý či azda neohľaduplný. Mýlil som sa.

Ten necitlivý a neohľaduplný som ja. Lebo to, čo mi prekáža na druhých, je zväčša to, čo mi prekáža na mne samom.

Lebo to, čo mi prekáža na druhých, je zväčša to, čo mi prekáža na mne samom. Zdieľať

Napríklad ma veľmi hnevalo, keď niekto nevedel vyjadriť svoj vlastný názor a nevedel sa vyhraniť. Hovoril som si: „Veď ja to predsa robím. Ja sa viem vyhraniť a povedať, čo si myslím. Keď to zvládnem ja, mali by to zvládnuť aj ostatní.“ No nebolo to celkom tak. Tiež som nehovoril svoj názor, ale robil som to oveľa sofistikovanejšie. Vždy, keď som počul nejaký názor, ktorý mi dával zmysel alebo len jednoducho znel logicky a páčivo, prebral som si ho za svoj. A od toho momentu som ho všade šíril ako svoj vlastný. Síce som nevedel, čo si myslím ja sám, ale vedel som, čo si myslieť chcem. Dlho som si nechcel priznať, že iba recyklujem názory druhých ľudí. Až raz som si to všetko uvedomil a priznal. A vtedy sa začalo všetko meniť. Zrazu mám s čím pracovať.

Ak totiž prijmem, že sa neviem vyhraniť alebo že som nemotorný, neporiadny, zbabelý (tu si každý môžeme doplniť to svoje), začínam meniť svoje zmýšľanie o sebe a o svete, v ktorom žijem. Zisťujem, aký v skutočnosti som, a to ma napĺňa pokorou. Zrazu sa mi druhí už nezdajú až takí neschopní vyhraniť sa, nemotorní, neporiadni alebo zbabelí. Práve naopak, môžu sa mi zdať odvážnejší, poriadnejší a statočnejší ako som ja.

Môžeme to prirovnať k výstupu na Mont Everest. Predstavte si, že naň stúpate, namáhate sa, potíte sa a ste vyčerpaní. Keď už konečne vystúpite na vrchol, zistíte, že ste sa dostali „iba“ na Kriváň. Ak túto skutočnosť neprijmete, nič sa nenaučíte a ešte k tomu budete aj nahnevaní. Odsúdite Kriváň, ktorý za nič nemôže. Všetkých, ktorí pôjdu na rovnaký kopec, budete odrádzať a hovoriť im, že to nie je Mont Everest a že Kriváň za nič nestojí. A možno vám úplne unikne a bude pre vás nepochopiteľné, že veľa z týchto ľudí chce na rozdiel od vás ísť práve na Kriváň.

Ak túto skutočnosť prijmete, pravdepodobne sa zastavíte a poobzeráte sa okolo seba. Napočudovanie zistíte, že aj táto skúsenosť je hodnotná. Nie je to práve to, čo ste v skutočnosti chceli, ale teraz vidíte, že aj Kriváň má svoje čaro. Možno si všimnete, že sú okolo vás aj iné kopce, ktorých vrchol nevidíte a ktoré by stálo za to zdolať. Všimnete si, že ostatní na mnohé z nich práve vystupujú. Niektorí sú síce pod vami, ale vy neviete, aký vysoký je kopec, na ktorý stúpajú. A k tým, ktorí ako vy stúpajú na Kriváň, už nepociťujete ľútosť či nepochopenie, ale sympatiu a obdiv. Pretože ste si to tiež vyšliapali a teda viete, aké je to namáhavé a čo vám to dalo. O to viac ak zistíte, že niektorí na vrchol stúpajú s oveľa ťažším batohom ako je ten váš. Automaticky sa teda mení váš postoj k druhým. Možno sa teraz pýtate, prečo je to tak.

Človek stojaci na vrchu a obzerajúci sa okolo seba.

Nuž preto, lebo odsúdiť druhých môžeme jedine tak, že odsúdime najprv seba samých. Nikdy totiž nevieme odsúdiť druhých bez toho, aby sme najprv neodsúdili seba samých.

Nikdy totiž nevieme odsúdiť druhých bez toho, aby sme najprv neodsúdili seba samých. Zdieľať

Preto Ježiš hovorí: „Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení!“ Ja som napríklad dlho nevedel strpieť vzťahovačných ľudí. Úplne som nimi opovrhoval. A keby ste sa ma vtedy spýtali, akú zlú vlastnosť určite NEMÁM, okamžite by som  uviedol vzťahovačnosť. A predsa som ňou trpel viac ako ostatní. Nechcel som skrátka prijať, že sa všetko netočí iba okolo mňa. A to, čo ma hnevalo, bol strach, že si niekto na seba vzťahuje pozornosť, ktorá „právom“ patrí iba mne. Ako si to ten človek dovoľuje...? Takto som uvažoval a napriek tomu som s absolútnym presvedčením tvrdil, že nie som vzťahovačný. Teraz celkom zreteľne vidím to protirečenie. A ako vyplýva z mojej doterajšej skúsenosti – takto to funguje takmer vo všetkých prípadoch, keď niekoho odsúdime.

Takéto konanie má však aj ďalšie dôsledky. Na základe toho, ako sme my odsúdili druhých, potom oni odsúdia nás. Pretože my, ľudia, sme vo všeobecnosti veľmi citliví a vnímaví. Takže keď nás niekto odsúdi, cítime a vnímame, že niečo nie je v poriadku. Niekedy to registrujeme iba podvedome, ale predsa registrujeme. Niečo nám hovorí, že nemôžeme byť úplne sami sebou a že nás ten druhý človek odsúdil. A tak sa bránime. Správame sa k nemu tak ako on k nám. A teda ho neprijímame tak ako ani on neprijíma nás. Preto Ježišov výrok pokračuje: „Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ A Jeho príklad celkom jasne ukazuje možné východisko z každej podobnej situácie. Spomeňte si na Ježišovo stretnutie s Máriou Magdalénou. Ako jediný ju vtedy neodsúdil a to napriek tomu, že nesúhlasil s tým čo urobila. Prijal ju takú, aká bola. Jeho láska ju premenila a spôsobila, že Mária Magdaléna sama od seba začala túžiť po zmene. Túžila sa prijať tak, ako ju prijal Ježiš. A zo ženy, ktorou opovrhovali a ktorú chceli ukameňovať, sa stala žena, od ktorej sa môžeme veľmi veľa naučiť a z ktorej si môžeme brať príklad.

Dosiahnutie vrcholu kopca na ktorý stúpame.

A preto len vtedy, ak prijmem seba takého, aký som, budem schopný prijať aj druhých takých, akí sú. A až vtedy ich začnem skutočne milovať, pretože až vtedy začnem skutočne milovať aj seba samého. Musím však začať od seba. Preto by som tento výrok doplnil o svoje slová: „Nesúďte samých seba a nebudete súdení. Neodsudzujete samých seba a nebudete odsúdení.“

Jakub Pajan
Autor je absolventom Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo