Samota ako cesta k Bohu

Samota ako cesta k Bohu

Západný svet na začiatku 21. storočia žije zvláštny paradox. Na jednej strane tu máme blahobyt a konzum, vedecký a technický pokrok, úspechy v medicíne, no na strane druhej sa nám rozpadajú rodiny, manželstvá, ľudia sa jeden druhému odcudzujú. Dokážeme sa spojiť s človekom na opačnom konci sveta, no nevieme preklenúť bariéry voči človekovi vo vedľajšej izbe. Ľudia vedia lepšie komunikovať s vlastným mobilom alebo domácim miláčikom ako v rodinách či na pracovisku. Všetko sa meria v číslach, dokonca aj vzťahy. Ľudská hodnota sa neraz odvíja od toho, kto koľko toho vyprodukoval a vymyslel. Ľudia nevedia čo chcú, chýba im životný smer. Namýšľame si akí sme bohatí, no v skutočnosti sme biedni. 

Niet divu, že táto spoločnosť generuje osamelých ľudí a z toho vyplývajúce dôsledky - úzkosti, depresie a samovraždy. Virtualita vedie ľudí neraz do slepej uličky. Túžia síce po vzťahoch, no cenou za túto túžbu je často únik z reality. Niektorí upadli do ilúzie, preludu, že keď budú v partnerskom vzťahu s tým a tým, tak konečne bude ich prirodzená osamelosť uspokojená. Keď však prvotná zamilovanosť vyprchá a človek zistí, že ten druhý má svoje chyby a obmedzenia, prichádza neraz sklamanie a samota sa prihlási o slovo opäť. Veľký prísľub sa nenaplnil. Prečo? Z pomerne jednoduchého dôvodu: Človek nie je primárny zdroj lásky (alebo prinajmenšom je zdroj obmedzený). Ten druhý nemôže byť prostriedkom, ale cieľom. Opäť tu nastáva paradox - človek bytostne túži po láske a šťastí, no ľudské vzťahy, kariéra či iné úspechy ho nedokážu trvalo nasýtiť. Nie žeby boli niečím negatívnym a pre život nepotrebným, práve naopak. Ide však o konečné, nie absolútne veci. 

Tento sumár môže vyznievať fatalisticky až depresívne, no je tu riešenie. Najprv si však položme otázku - Prečo je v skutočnosti západná civilizácia taká chudobná? Kde je koreň problému? Odpoveď môže byť pre niekoho prekvapujúca - neprítomnosť Boha. Keď sa na začiatku novoveku postupne rozpadla istota o Boha, rozpadla sa istota aj o človeku. Človek, ktorého identita bola ukotvená na pevnom základe, sa začal kymácať sem a tam. Poprel Boha a tým poprel aj seba. Napriek tomu, že Boha vyhlásil za mŕtveho, naďalej hľadá oporný bod, istý podklad pre svoju existenciu. Tieto istoty sú však relatívne a neuspokojivé. Kedže ľudia odstránili Boha, hľadajú si iných bohov, o ktorých už bola reč vyššie.   

Práve vo svojej samote človek naráža na svoju ohraničenosť. Môže si uvedomiť, že kdesi v jeho vnútri sa ozýva túžba po niečom nekonečnom, čo žiadna konečnosť nevie naplniť. Človek chce nájsť odpoveď pre svoju existenciálnu samotu a práve v tejto samote sa stretáva s Bohom, ktorý je tou odpoveďou. On je tým najlepším partnerom. Z tohto dôvodu môže byť samota skvelým učiteľom. 

Každopádne je Boh iba barličkou pre osamelé srdcia? Až keď je nedobre, až vtedy si spomenieme na Boha? Nie. Kiežby si viacerí uvedomili, že aj vo chvíľach keď je dostatok, aj vtedy sme od niekoho závislí a máme sa za tieto dobrá poďakovať. Nie sebe, ale v prvom rade Jemu.  

Titulný obrázok - https://www.desiringgod.org/articles/jesus-understands-your-loneliness

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo