Som človekom, mužom, kresťanom, priateľom – homosexualita zo mňa nerobí nič iné

Som človekom, mužom, kresťanom, priateľom – homosexualita zo mňa nerobí nič iné

Rozhovor s druhým autorom pripravovanej knihy s názvom Homosexualita bez farieb dúhy. Čaká nás ešte rozhovor s posledným autorom.

Predstavíš sa trochu?

Vyrastal som v štvorčlennej rodine, na dedine, skôr v konzervatívne ladenom prostredí. V súčasnosti mám 26 rokov. Pracujem v malej, ale úspešnej firme. Vo voľnom čase sa venujem športu, čítaniu kníh, praktizovaniu náboženstva a občas niečo napíšem. Bavia ma tiež autá. Medzi najdôležitejšie hodnoty pre mňa patrí moja viera, rodina a priateľstvo. Mám brata a stále pomerne mladých rodičov, s ktorými vychádzam dobre. Vlastnú rodinu si možno kvôli homosexualite nikdy nezaložím, ale napriek tomu žijem hlavne pre vzťahy – s Bohom a s ľuďmi. Bez nich by nič nemalo zmysel. Hoci mám rád aj materiálne veci a nemalý objem času trávim sledovaním noviniek zo sveta automobilov, dobre viem, že tieto veci ma nikdy nenaplnia.

Čo ťa viedlo k napísaniu knihy a čo si od nej sľubuješ?

Ako som už povedal k prvej otázke, občas niečo napíšem. Nepovažujem sa za spisovateľa, často sa do toho musím nútiť. Hlavne v minulosti som sa nestotožňoval s tým, ako sa o homosexualite píše a hovorí. Najviac mi prekážali predsudky a posudzovanie homosexuálne orientovaných ľudí. Preto som chcel prispieť k tomu, aby sa o téme hovorilo aj inak – na povzbudenie tých, ktorí sú homosexuálne orientovaní a zároveň chcú žiť svoju vieru bez toho, aby si prispôsobovali učenie cirkvi. Napísal som niekoľko článkov, najviac pre web Bezhraničná.sk. Povzbudilo ma, že na moje články reagovali ľudia, ktorí svoju homosexualitu prežívajú podobne a ktorých som predtým nepoznal. S niektorými som ostal v kontakte. Preto, keď som bol jedného dňa oslovený s tým, či by som nechcel spolupracovať na písaní knihy, prišlo mi to ako fajn nápad. Od knihy nečakám zázraky. Považujem ju však za vhodný spôsob, ako sa prihovoriť hlavne ľuďom, ktorí homosexualitu vnímajú podobne a možno sa v tom cítia sami.

Nemyslíš si, že ste to mali prenechať odborníkom alebo aspoň kňazom? Budú vás ako laikov čitatelia brať vážne?

Osobne prispejem do knihy len svojím príbehom a odpoveďami do prvej časti. Prvú časť knihy budú totiž tvoriť otázky a odpovede, ktoré považujeme za najzaujímavejšie. K otázkam len píšem, čo si myslím. Nie je to o tom, že by sme homosexualitu vysvetľovali odborne z vedeckého hľadiska. Je to skôr o odhaľovaní nášho vnútra. O tom, ako jednotlivé situácie prežívame, aké máme názory na najviac diskutované otázky a podobne. Myslím si, že sa tak čitateľovi poskytne zaujímavý pohľad na to, čo sa odohráva vo vnútri homosexuálne cítiaceho človeka, ktorý je zároveň kresťanom a stotožňuje sa s učením Katolíckej cirkvi. Aj takí gayovia totiž existujú. Hoci poznám asi len jedného na Slovensku, ktorý sa odvážil povedať to o sebe verejne, to neznamená, že neexistujeme. Väčšina chce ostať v anonymite z pochopiteľných dôvodov. Máme právo vyjadriť svoj postoj a podeliť sa o to, čo prežívame. Na to nepotrebujeme byť odborníkmi.

Kedy si o sebe zistil to, že si gay?

Chlapci ma začali priťahovať už na základnej škole, ale nechcel som si to pripustiť. O téme sa v mojom okolí veľa nehovorilo. Keď už, tak väčšinou v negatívnom kontexte, alebo sa z toho robili žarty. Preto predstava, že by sa ma homosexualita mohla priamo týkať, bola taká nepríjemná, že som si ju radšej vôbec nepripúšťal. Nebolo to však možné robiť stále – príťažlivosť k chlapcom bola jednoducho neporovnateľne silnejšia, ako k dievčatám. Jedného dňa, ako 20-ročný študent na vysokej škole, som si teda povedal, že už nemá zmysel ďalej klamať samého seba a že by bolo fajn priznať si pravdu aspoň sám pred sebou. Od začiatku mi ale bolo jasné, že homosexuálne partnerské vzťahy skúšať nechcem.

Prečo si myslíš, že si sa stal gayom?

Myslím si, že je to najmä kvôli tomu, akým vplyvom som bol vystavovaný v období detstva a dospievania. Nechcem to teraz detailne rozoberať, viac o tom píšem v pripravovanej knihe. Nemyslím si, že homosexualita je vrodená. Ak si niekto myslí opak – je to v poriadku, hádať sa s ním nebudem. Ja som ale presvedčený, že minimálne v mojom prípade to vrodené nebolo. Presvedčili ma hlavne články a kniha holandského psychoterapeuta Aardwega, ktorý sa homosexualite venoval celé desaťročia. To, čo som sa v nich dočítal, sa dalo až prekvapivo presne aplikovať na môj život, na to, čo som zažil a ako som bol formovaný. V každom prípade, ak sa aj mýlim a je to celé inak, nie je to pre mňa dôležité. Na môj život to už vplyv nemá.

Ako prebiehalo tvoje uvedomovanie si vlastnej homosexuality?

Postupne. Už ako žiaka základnej školy ma priťahovali chlapci, ale v tom čase mi nenapadlo to vôbec riešiť a nazývať sa homosexuálom. Na strednej škole v prvom ročníku, keď sa mi páčil brat môjho spolužiaka, mi prvýkrát napadlo, že by som mohol byť gay. Bolo to však pre mňa v tom čase neprijateľné, preto som si to priznať nechcel ani pred sebou samým. Takto to šlo celú strednú školu. Chlapci ma priťahovali, ale ja som to nechcel vidieť. Na vysokej škole som si to priznal aspoň pred sebou samým v domnení, že to nikdy nikomu nepoviem. Aj to sa však zmenilo; dnes už o mojej inakosti vie pomerne veľké množstvo ľudí. Hovorím to však len priateľom a ľuďom, s ktorými mám dôverné vzťahy. Nechcem byť verejne známy ako gay. Obávam sa totiž, že niektorí ľudia by ma po zistení tejto skutočnosti už nepovažovali za plnohodnotného muža, mohli by mať voči mne predsudky, alebo si zo mňa minimálne uťahovať. Na druhej strane, na ich názore mi nemusí záležať.

Ako si teda zariaďuješ svoj život? Nemyslíš si, že ťa stále podstatne ovplyvňuje kresťanská výchova?

So svojím životom som momentálne celkom spokojný. Mám fajn prácu, po materiálnej stránke nemám núdzu, teším sa z dobrého zdravia a mám dobré vzťahy s ľuďmi. Okrem rodiny a priateľov trávim čas s kresťanským spoločenstvom, do ktorého patrím. Ide o spoločenstvo neokatechumenátnej cesty. Nechcem sa však tváriť, že všetko je ideálne. Niekedy sa cítim osamelo, ale nestáva sa to často. Viem, že aj keby som mal žiť v partnerskom vzťahu, život by nebol ideálny. Každý človek má nejaké trápenia, bolesti, niečo, čo ho sužuje. Myslieť si, že spása je v partnerskom vzťahu, je z môjho pohľadu príliš zjednodušujúce. Čo sa týka druhej otázky, moja výchova nebola až tak veľmi kresťanská. Rodičia sú skôr formálni katolíci, viere nepripisujú taký význam, ako ja. Samozrejme, je pravda, že kresťanská viera ma podstatne ovplyvňuje. Viera, ktorá nemá na život človeka žiadny vplyv, je z môjho pohľadu málo dôležitá.

Si za gay aktivizmus?

Nie som za gay aktivizmus v takej forme, v akej ho poznáme. Necítim potrebu apelovať na zmenu zákonov. Som však za to, aby sa o téme normálne a otvorene hovorilo, aby sa ľudia, ktorých sa to týka, nemuseli báť predsudkov a posudzovania v prípade odhalenia ich inakosti.

Čo ty a ostatní homosexuáli?

Najlepší priatelia, ktorých mám, sú práve homosexuálne orientovaní ľudia, ktorí túto inakosť vnímajú podobne, ako ja. Čo sa týka homosexuálne orientovaných ľudí, ktorí žijú v partnerských vzťahoch, nechcem, aby ma považovali za nepriateľa. Neurážam ich, nesúdim ich, mám k nim rovnakú úctu, ako ku každému inému človeku. To, že niektoré veci vnímame inak, nemusí byť prekážkou v tom, aby sme boli priatelia, kamaráti, alebo aspoň mali k sebe vzájomnú úctu. Osobne sa poznám s dvoma mladými chlapcami, ktorí majú partnerov. Považujem ich za kamarátov. Hoci môj postoj k partnerstvám poznajú, verím, že by sa o mne nevyjadrili ako o niekom, kto ich súdi, alebo sa k nim správa neúctivo.

Aký máš vzťah ku Katolíckej cirkvi?

Môj vzťah ku Katolíckej cirkvi prešiel svojou evolúciou. Narodil som sa do veriacej rodiny, rodičia ma dali pokrstiť krátko po narodení. Ako deti sme s rodičmi chodili do kostola každú nedeľu, ale s odstupom času to skôr vnímam viac ako tradíciu než živý vzťah s Bohom. Asi ako 10-ročného ma tieto veci začali zaujímať viac. Približne v tom čase sa mi stali Boh i cirkev bližší. Neskôr som začal aj miništrovať. Zhruba do 21. roku života bol môj vzťah k cirkvi taký, že som chcel na nej vidieť len to dobré. Keď niekto cirkev kritizoval, automaticky ma to nahnevalo. Ani mi nenapadlo rozmýšľať nad tým, či má daná osoba v niečom pravdu. Postupom času som však menil svoj postoj. Nepáčilo sa mi, ako niekedy niektorí kresťania hovoria o homosexuáloch. Prišlo mi to také neúctivé, možno urážlivé. Keďže som bol v tom čase citlivejší ako dnes, ranilo ma to. K cirkvi som mal preto pomerne dlhú dobu skôr negatívne pocity a aj som ju prehnane kritizoval. Toto obdobie je ale už za mnou. Teraz vnímam cirkev skôr realisticky. Viem o mnohých chybách jej jednotlivých členov, ale snažím sa nesúdiť. Tiež mám svoje neresti. Cirkev pre mňa znamená veľa. Pred niečo viac ako rokom som spoznal skvelého spovedníka, ktorý mi nielen v mojom duchovnom živote významne pomohol. Pomáha mi tiež spoločenstvo.

Je ešte niečo, čo by si chcel odkázať čitateľom?

Pri článkoch o tejto téme môžeme občas vidieť vášnivú až agresívnu diskusiu, v ktorej sa zástancovia rozličných táborov navzájom urážajú. Chcel by som teda čitateľom navrhnúť nasledovné: Čo keby sme to brali trochu viac s ľahkosťou? O nič predsa nejde, len vyjadrujeme svoje názory. Ak sa chcete k niečomu vyjadriť, pokojne napíšte komentár pod článok. Odporúčam ale urobiť to slušne, bez urážok či prehnaných emócií. Aj nesúhlas sa dá vyjadriť slušne. Ja si vaše komentáre rád prečítam, ale vopred upozorňujem, že do diskusie sa pravdepodobne nezapojím. Ďakujem tiež všetkým za prečítanie článku.

Ďalšie moje verejné pohľady je možné nájsť v týchto článkoch:

Zo života dvoch veriacich mužov s homosexuálnymi sklonmi

O mojom vnímaní homosexuality

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo