Veľký piatok – Umučenie Pána Ježiša podľa Jána

Veľký piatok – Umučenie Pána Ježiša podľa Jána

Liturgia Veľkého piatku pozostáva z troch častí: Bohoslužby slova, Poklony svätému krížu a Svätého prijímania. Bohoslužbe slova každoročne dominuje opis Pánovho umučenia z Evanjelia podľa Jána (18, 1 – 19, 42).

Ježišova smrť je oslávením Otca a Syna. Je naplnením Ježišovej hodiny, ktorú evanjelista ohlásil pri prvom zázraku v Káne Galilejskej („...ešte neprišla moja hodina“) a vo Večeradle evanjelista Ján povie: „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina...“ Preto posledné Ježišove slová na kríži znejú: „Je dokonané.“ Hodina oslávenia sa naplnila. 

V plnom vedomí plnenia Otcovej vôle

Osobou, ktorá dáva do pohybu celé dianie, je Kristus. Ide o Jánovu charakteristiku, ktorou vykresľuje Pána Ježiša ako toho, ktorý má svoj život pevne v rukách: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“  (Jn 10, 17 - 18) Pri zatýkaní v Getsemanskej záhrade je to Ježiš, ktorý riadi konanie vojakov a veľkňazových sluhov: „Keď teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť!“ (Jn 18, 8) Sám vykročí k Judášovi, ktorého očakáva a ide mu v ústrety. Celý proces pred Pilátom je v Jánovom opise vložený medzi chodenie Piláta von a dnu. Ježiš, ktorý je vnútri a zástup, ktorý je vonku. Jánov Ježiš vôbec nie je mlčanlivý, je výrečný a sebaistý. Pilát sa môže nazdávať, že má moc súdiť Ježiša, ale Ježiš mu odpovedá pokojne a priamo: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora.“ (Jn 19, 11) Preto otázka nie je to, čo sa stane s Ježišom, lebo ten má svoj život pevne v rukách, ale či Pilát zradí sám seba tým, že podľahne výkrikom ľudí zvonka. Pri krížovej ceste evanjelista zdôrazní: „Sám si niesol kríž.“ (Jn 19, 19) Aj posledné okamihy svojho života Ježiš koná vo vedomí plnenia Božej vôle: „Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané...“ (Jn 19, 28) Jeho pochovanie nie je improvizované a narýchlo, ale starostlivo pripravené. Ježiš je pochovaný ako kráľ, čo naznačuje množstvo voňavých mastí – 100 libier je približne 32,7 kg. V Nikodémovi, ktorý kedysi prišiel za ním v noci zo strachu pred Židmi (Jn 3), podobne aj v Jozefovi z Arimatey, ktorý bol iba tajným Ježišovým učeníkom, lebo sa bál Židov, teraz vidíme ich prerod viery, keď prichádzajú verejne, aby ho pochovali. Ježišova obeta na kríži prináša ďalších nových učeníkov a tak to bude v priebehu ľudských dejín pokračovať. 

Milovaný učeník 

V prvej časti Jánovho evanjelia sa jeho osoba vôbec neuvádza. Prvýkrát sa s ním stretávame až pri poslednej večeri (Jn 13, 23). Tento učeník vidí prebodnutý Ježišov bok a vydáva o tom svedectvo: „A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste uverili.“ (Jn 19, 35)

Milovaný učeník je vzorom pre všetkých, ktorí chcú žiť v tomto svete ako milovaní učeníci a učeníčky Ježiša Krista.  Zdieľať

Milovaný učeník beží k prázdnému hrobu a uverí v Pánovo vzkriesenie (Jn 20, 8). Tento učeník spoznáva v postave na brehu Tiberiadskeho jazera vzkrieseného Pána (Jn 21, 7). Je pri kľúčových okamihoch Ježišovho vykupiteľského diela. Jánova komunita vníma milovaného učeníka ako garanta hodnovernosti prijatej viery: „To je ten učeník, ktorý o týchto veciach vydáva svedectvo a toto napísal. A vieme, že jeho svedectvo je pravdivé.“ (Jn 21, 24) Napriek tomu, že učeník nevystupuje pod konkrétnym menom, od najstaršej tradície sa stotožňuje s osobou apoštola Jána. Prvé svedectvo podáva svätý Irenej z Lyonu, ktorý vo svojom diele Adversus Haeresesokolo roku 180 píše: „Ján, Pánov učeník, ten, ktorý spočinul na Pánovej hrudi, aj on napísal evanjelium počas svojho pobytu v Efeze v Ázii.“ Milovaný učeník je vzorom pre všetkých, ktorí chcú žiť v tomto svete ako milovaní učeníci a učeníčky Ježiša Krista. 

Päť dôležitých scén

Štvrtý evanjelista pri Ježišovom ukrižovaní zachoval päť scén. Prvou je vyhotovenie nápisu: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.“(Jn 19, 19) Trojjazyčný nápis má dôležitý význam. Evanjelista chce ukázať, že Kristov kráľovský titul a nárok sa nedotýka len židovského národa. Ako skutočného kráľa ho môžu poznať všetky národy. Na rozdiel od pozemských mocností sa jeho kraľovanie v plnosti uskutočňuje na kríži. 

Druhou scénou je rozdelenie Ježišových šiat. Vojaci si rozdelili vrchný odev na štyri časti, ale spodný odev – tuniku, ktorá bola utkaná v jednom celku, neroztrhli, ale losovali o ňu. Od najstarších čias kresťanstvo vysvetľovalo Ježišov nezošívaný odev ako symbol jednoty Cirkvi, ktorá sa vytvára prostredníctvom jeho smrti na kríži.  Zmienku o Ježišovom nezošívanom, v celku utkanom odeve, možno vnímať ako odkaz na odev veľkňaza, ktorý bol celý utkaný, nerozdelený. Ježiš je Veľkňazom Nového zákona, ktorý svojou smrťou vstupuje do nového chrámu, ktorým je jeho osoba. Napĺňa sa tak jeho proroctvo pri vyčistení jeruzalemského chármu: Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím... Ale on hovoril o chráme svojho tela” (Jn 2, 19 a 21)

 Zmienku o Ježišovom nezošívanom, v celku utkanom odeve, možno vnímať ako odkaz na odev veľkňaza, ktorý bol celý utkaný, nerozdelený. Ježiš je Veľkňazom Nového zákona, ktorý svojou smrťou vstupuje do nového chrámu, ktorým je jeho osoba. Zdieľať

Treťou scénou sú Ježišove slová jeho matke: „Žena, hľa tvoj syn!“ a milovanému učeníkovi: Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 27 - 28) Tieto dve postavy pod krížom nespája biologické, ale duchovné puto matky a syna. Toto duchovné materstvo a duchovné synovstvo je ovocím Kristovej obety. Ježišove slová majú závetný význam poslednej vôle zomierajúceho. Preto konštatovanie: „A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ je potrebné chápať viac než len materiálne, tzn. vzal ju do svojho domu. Má predovšetkým hlboký duchovný rozmer. Milovaný učeník prijal Ježišovu matku za svoju duchovnú matku. Za literárnym významom slov sa v duchu Jánovho evanjelia skrýva symbolický význam a odkaz. Pravého Ježišovho učeníka charakterizuje to, že prijíma jeho matku. Mária sa stáva matkou všetkých veriacich. Vidíme tu súvis medzi „hodinou“, v ktorej Kristus zomiera na kríži s „hodinou“, v ktorej si učeník berie k sebe matku. Toto duchovné materstvo a duchovné synovstvo je ovocím Kristovej obety. Mária sa stáva matkou všetkých veriacich. 

Štvrtou scénou je Ježišova smrť (Jn 19, 28 - 30), ktorá je naplnením hodiny, pre ktorú prišiel na tento svet. Evanjelista to zdôrazňuje odvolaním sa na Písmo. Ježišova smrť nie je justičným omylom alebo jeho nevydareným účinkovaním, ale Božím plánom záchrany človeka. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.(Jn 3, 16 – 17)

Ježišova smrť nie je justičným omylom alebo jeho nevydareným účinkovaním, ale Božím plánom záchrany človeka. Zdieľať

Napokon piata scéna hovorí o prebodnutí Ježišovho boku, z ktorého vyšla krv a voda (Jn 19, 31 - 34). Cirkev v dvoch substanciách vidí odkaz na dve základné sviatosti – Krst a Eucharistiu. Napĺňajú sa Ježišove slová z Jn 7,38-39: Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.“ Ježiš z kríža odovzdáva svojho Ducha na prvotnú Cirkev, ktorá je zhromaždená pod jeho krížom. My sme Ježišovou Cirkvou. Túto skutočnosť si uvedomuje osobitným spôsobom dnes pri poklone svätému krížu. 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo