Nemal som problém nastaviť zrkadlo cirkvám, ale ani homosexuálnej komunite

Nemal som problém nastaviť zrkadlo cirkvám, ale ani homosexuálnej komunite

Rozhovor s prvým autorom pripravovanej knihy s názvom Homosexualita bez farieb dúhy. Čakajú nás rozhovory ešte s ďalšími dvoma autormi.

Čo ťa viedlo k napísaniu knihy?

Situácia v cirkvách i v spoločnosti na Slovensku i v Čechách za posledné roky v oblasti homosexuálnej problematiky. Motivoval ma úžasný kolektív autorov. Spolu sme nadobudli dojem, že nám chýba čosi naše, z pera slovenských autorov, čo by nám i iným mladým ľuďom znovu pripomenulo to, čomu veríme a prečo. Zároveň ide o odkaz, pozvánku budovať s nami spoločenstvo.

Nemyslíš si, že ste to mali prenechať odborníkom alebo aspoň kňazom? Budú vás ako laikov čitatelia brať vážne?

Knihu konzultujeme s kňazom a psychológom. Čo sa týka samotnej homosexuality a odbornej verejnosti, oficiálnou úlohou odborníkov je viesť homosexuálov k prijatiu ich homosexuality čo najskorším coming out-om a partnerským vzťahom, no vedenie do praktickej homosexuality môže byť v rozpore s osobným presvedčením jednej strany alebo oboch strán. Veriaci psychológovia do toho radšej ani nejdú, aby nemali problémy. Niektorí kňazi sa problematike venujú, predovšetkým ľuďom, ktorých sa týka, a to cez súkromné rozhovory či v malých spoločenstvách, teda mimo médií. Môžu byť totiž obvinení z homosexuality alebo z toho, že negatívne ovplyvňujú homosexuálov. Homosexualita nie je medicínska diagnóza a ktokoľvek by vyhlasoval, že sa venuje sexuálnym menšinám s tým, že ignoruje mainstreamové prúdy, riskoval by svoje povolanie. Nejde nám o to, aby kniha bola bestsellerom. Chceme len ukázať iný a triezvejší pohľad na vec a otvoriť diskusiu o základných problémoch v rámci témy, s ktorými sa už reálne potýkame alebo nás ešte len čakajú. Priblížiť sa čitateľovi bez zbytočného filozofovania a teologických textov náročných na pochopenie.

Predstavíš sa trochu?

Študujem na vysokej škole. Vo voľnom čase sa zaujímam o prírodu, turistiku, dobrovoľníctvo, duchovno a psychológiu. Najväčšou hodnotou sú pre mňa moja biologická rodina a rodina v širšom zmysle slova – priestor prijatia, vnútorného rastu, bezpečia, istoty, sebarealizácie, možnosti milovať a byť milovaný. Som vďačný za dar vnímať ľudí a svet inými očami. Nerád by som bol na tomto svete zbytočne, iba sa túlal, užíval si či zháňal sa po finančnom, materiálnom zabezpečení. Je to zrejme spôsobené aj mojou minulosťou. Vždy mi chýbalo čosi iné. Mať veľa peňazí by mi síce dalo veľa možností, ako si splniť nemateriálne sny, ale tie sa mi plnia aj bez nich, hoci pomalšie. Napĺňa ma všímať si iných ľudí, dávať im svoj čas, vytvárať priestor, v ktorom by mohli poznávať seba a premýšľať o rôznych veciach. Takisto ponúkať také prijatie, aké mne nebolo v spoločnosti ponúkané celé dospievanie a pár rokov dospelosti. No a pracovať na sebe a svojich vzťahoch celý život, pokúsiť sa dohnať stratené, zažívať, čo som ešte nezažil. Objavovať tú krajšiu tvár života a tešiť sa z nej. Tešiť sa zo vzťahov a vo vzťahoch s inými ľuďmi a čerpať aj z prírody.

Kedy si o sebe zistil to, že si gay?

Iný som bol odmalička. Ale nie kvôli homosexualite. Vždy som sa porovnával s inými chlapcami kvôli dlhoročnej šikane. Iný som bol už v domácom prostredí – vnímavý, citlivý, intelektuálne na nižšej úrovni ako sestra a nesamostatný. Toho sa chopila moja mama. Otec si ku mne nevedel nájsť cestu kvôli môjmu vnútornému splynutiu s mamou aj kvôli absencii normálneho vzoru otca, ktorý vlastne nikdy nepoznal. To, že som inak sexuálne orientovaný, som si začal uvedomovať asi po dvadsiatom roku života.

Nemal si pekné detstvo kvôli rodičom?

Rodina bola a je mojím pokladom. To, čo som v rodine nedostal, alebo čoho mi bolo dávané priveľa, bol vedľajší produkt nevedomosti členov rodiny a ich vlastných zranení. Vyletel som z rodinného hniezda ako nesamostatný človek, ktorý všetko veľmi prežíva, je emocionálne labilný, perfekcionistický a ktorý má čo robiť so svojimi strachmi. Zvyšok dokončila šikana, ktorá poznačila moju sebahodnotu a schopnosť vytvárať zdravé vzťahy s inými ľuďmi.

Myslíš si, že si kvôli tomu gayom?

Slovo „gay“ používam so zaťatými zubami. A to nie kvôli neprijatiu seba, ale kvôli tomu, že to nie je moja identita. Navyše, ako rýdzi Slovák nepoužívam amerikanizmy. Gay v preklade znamená šťastný alebo teplý. Som iba muž a všetko ostatné je iba súčasťou mojej identity, nie identitou samotnou. Našlo by sa vo mne v rámci nej kopec iných vecí a nevidím dôvod na to, aby som z nich vytiahol práve svoju homosexualitu a používal ju na svoju obhajobu alebo ako zbraň. V mojom prípade homosexualita nie je o sexe. Nedokážem kontrolovať a regulovať tok a intenzitu homosexuálnych túžob a predstáv, tak ako to nedokáže heterosexuálny muž pri svojich sexuálnych a romantických túžbach a predstavách pri niekom, koho miluje, alebo pri niekom, kto sa mu iba páči. Lenže moje vnímanie seba, mužov a žien nekončí pri príjemných predstavách, romantike, erotike a zdravom vnímaní seba, ale ide ďalej a táto dysbalancia u mňa nie je prirodzená.

Opýtal som sa tak, ako sa bežne hovorí a vyrovnaní gayovia s tým nemajú problém. Nevedel som, že to vnímaš takto.

Rozumiem, avšak vyrovnaný gay nemusí byť ovca. Ale vrátim sa k predošlej otázke. Nie je zvykom si to myslieť už len kvôli tomu, že to nielen že pôsobí deštruktívne, ale zvyčajne to deštruktívne a depresívne aj naozaj je. Pre obe strany – rodinu aj dotyčného. Som zrejme svetlá výnimka. Zo svojej homosexuality neobviňujem nikoho a mama je šťastná vtedy, keď sú spokojné jej deti. Homosexualita už pre nás v rodine nie je horúca téma. Pristupujem k homosexualite tak, ako tí, ktorí si myslia, že je vrodená. Teda normálne a navyše aj otvorene a zodpovedne. Nechodím kvôli nej po kanáloch, nevyhľadávam zmenu sexuálnej orientácie, nezaujímajú ma prísne utajované sexuálne stretnutia s inými homosexuálmi. Svoj život si síce zariaďujem inak, ako väčšina gayov, a ak sa nechválim svojou homosexualitou, je to iba kvôli ochrane rodiny a súkromia. Homosexuáli väčšinou buď zostávajú v kolotoči nezáväzných a tajných sexuálnych dobrodružstiev, alebo kašlú na budovanie priateľstiev a zaujíma ich iba to, kedy budú mať partnera. Oba nezdravé extrémy idú mimo mňa. Nečudujem sa tomu, že spoločnosť vníma homosexualitu iba v spojení so sexom. Často to tak aj vyzerá, keďže sme neschopní vyjadrovať a napĺňať svoje potreby autenticky, pristupovať k sebe, iným ľuďom, ich i našej sexualite zrelo a triezvo. V ľudskej sexualite nie je nič, čo by nesúviselo s dušou a aj napriek tomu dokážeme zľahčovať aj neveru či sexuálnu závislosť ich vnútorným preklasifikovaním. Existuje ďalšia skupina homosexuálov – tí, ktorí zotrvávajú v homosexuálnom partnerskom vzťahu síce verní, ale „vyhorení“ a už nevedia, čo by ich ešte mohlo naplniť. Práve kvalitou iné kontakty s mužmi, iná úroveň chlapského kontaktu a priateľstva. Homosexuálneho muža nedokáže naplniť v podstate jeho mužskosti erotický vzťah s iným a navyše rovnako zraneným mužom. Evolučne v sebe má zakódované charakteristiky a túžby „samca,“ hoci distingvovaného, a tie charakteristiky, túžby, autentické videnie seba i sveta boli len udupané, nie vytrhnuté. Žiaden nový sociálny konštrukt, spoločensky uznané vnímanie muža v novej role, ten prapôvod v nás nezmení. Budeme sa len častejšie správať nepochopiteľne a nebudeme vedieť prečo. Ohromne uvedomelí homosexuáli si tento fakt uvedomujú, a keďže nenachádzajú východisko z tejto situácie, zvádzajú ohromné vnútorné boje. Celkom slušnou náplasťou na ich situáciu sú priateľstvá na úrovni bratského puta. To s mojimi priateľmi aj sám budujem a odporúčam to budovať každému.

Načrtol si pár zaujímavých myšlienok. Popíšeš ich čitateľom viac?

Tým, že som bol zrejme geneticky predurčený k tomu, aby som bol vnímavejší na vplyvy prostredia, tie aj výrazne zasiahli moju sebahodnotu a rodovú hodnotu, čím som sa posunul inam aj v sexuálnej preferencii. Možno keby bola zasiahnutá len moja sebahodnota vplyvom šikany a osobnosť úzkostlivou výchovou matky a nezáujmom otca, tak ma to posunie kdesi úplne inam, ale iná forma zranenia by tu určite bola, pokiaľ by som na tieto zásahy bol vnímavý a niesla by sa so mnou celý život. Nenaplnený muž je celý život žízniaci. S dvojitým zranením ešte viac. Muži to nezakryjú, hoci sa veľmi snažia. No a ako si konkrétne zariaďujem život? K tomu sa ešte určite dostaneme.

Nemyslíš si, že je to scestné o tom takto uvažovať? Poznám heterosexuálov z rozvrátených rodín a rôznym spôsobom ťažko skúšaných. Takisto je v rodine často minimálne ešte jeden syn a ten už nie je homosexuál, napriek rovnakému prostrediu.

Keďže prostredie ovplyvňuje našu dušu, náš mozog – myslenie, správanie, identitu, videnie iných ľudí, zrejme aj sexualitu, ktorá by bez ľudského mozgu bola iba o plodení bez erotickej a emocionálnej príťažlivosti. Stačí jediný dôkaz v prípade jednovaječných dvojčiat, ktoré žili v inom prostredí. Jeden sa stal homosexuálom, druhý heterosexuálom. Toto je snáď nevyvrátiteľný argument. Zranení prostredím nemusíme všetci končiť ako homosexuáli, ale môžete mi veriť, že aj inak zranení tápu vo svojej sexualite a heterosexuálnych vzťahoch a trvá im nie krátku dobu, kým nájdu samých seba, kým sa naučia žiť s daným deficitom, pracovať s ním, čiastočne si ho naplniť, hoci to nemusia dávať najavo a s nikým to riešiť. Všetci máme odlišný duševný základ. Moja sestra nemala problém rebelovať. Ja som sa bál, vyčítal si to a vyhovovala mi rola poslušného chlapca. Akoby som rezignoval pri hľadaní a presadzovaní seba; chcel a potreboval som „páčiť sa“ mame. Sestra prežívala veci úplne inak ako ja a tie isté veci sa jej aj inak dotýkali; rýchlo na ne zabudla, šla ďalej, alebo si našla náhradnú činnosť či osobu, ktorá naplnila jej potrebu. Je zranená našimi rodičmi, ale úplne inak ako ja. Šikanou však utrpela naša sebahodnota podobne. O ňu už od 17. roku života javili chlapci záujem. O mňa, už ako o homosexuála, nie. Skôr nastúpila druhá vlna šikany - ponižovali a ignorovali ma za to, že nevyzerám ako model – s „vysekaným“ telom a peknou tváričkou. Vtedy som prvýkrát v živote začal premýšľať nad tým, že homosexuálny muž vnútorne dospieva zrejme oveľa neskôr, ako heterosexuálny. Infantilného správania a sebadramatizovania sa držíme dlhšie a ani si ich neuvedomujeme. Neurotické (s klapkami na očiach, neberúce do úvahy nič iné a neschopné sa zastaviť) nastavenie zlatokopa, ktorý verí, že tento raz už nájde poklad. Pre homosexuála je často typické nevidieť to, čo má, nebyť spokojný s tým, čo má a hľadať to inde, túžiť naplniť seba cez dokonalejší vzor iného muža, atraktivitu ktorého si ešte umocní zbožšťovaním či vytýčením si pre neho najmužskejších čŕt, čo neraz hraničí s fetišizmom. Lenže žiaden homosexuál nie je schopný byť tak skoro ani tak jednoducho autentickým mužom, a tak najpríťažlivejší a najnedostupnejší sa stávajú heterosexuálni muži. Niekoho priťahujú len mladší homosexuálni muži, ich nevinnosť a to, že ich môžu viesť, pomôcť im nadobúdať mužskejšie črty.

Ako prebiehalo tvoje uvedomovanie si vlastnej homosexuality?

Tým, že som bol roky šikanovaný, ďalšia mnou uvedomovaná inakosť ma desila iba kvôli existencii možnosti, že ma rodina nikdy takého neprijme. Keďže ma neprijala spoločnosť ako chlapca, ktorý sa vymykal konvenciám (bol som tichý, hanblivý, nebavili ma autá, futbal a bál som sa hrubej sily), odmietnutie rodiny by už pre mňa bolo fatálne. V rodine som mal istotu, len problém bol v tom, že to boli ľudia jednoduchí s mylnými informáciami. No a viete, aká náročná je situácia, v ktorej má „teľa učiť vola.“ Nemal som však na výber, pretože mimo rodiny som si živo uvedomoval vratkosť prijatia a „lásky.“ Proces uvedomovania si vlastnej homosexuality trval pár rokov a ďalšie roky trvalo, kým som sa s ňou naučil žiť tak, aby som nemal tendenciu skĺznuť do kolotoča pocitov krivdy, nutkavých útokov, hodnotení iných, obhajob seba, sebaľútosti, citovej závislosti či depresie.

Ako si teda zariaďuješ svoj život? Nemyslíš si, že ťa stále podstatne ovplyvňuje kresťanská výchova?

Napĺňa ma iba autentická láska v autentických vzťahoch. Žijem bez partnera a s mužmi sa nestretávam za účelom erotických hier. Dnes je oveľa ťažšie budovať kvalitné priateľstvo – bratský vzťah, ako budovať partnerský vzťah. Vybral som si tento život, túto možnosť, ktorá je najlepšia pre moju dušu, pre moju mužskosť a sekundárne korešponduje aj s mojím náboženstvom. Keby som sa mal narodiť ešte raz, znovu by som si vybral túto možnosť. Pretože nie som ovca a pretože som vždy hľadal svoju cestu. Vždy sme boli v rodine vedení k tomu, aby sme hľadali vlastnú cestu. K viere nás viedla mama. Rokmi sa potrebovala naučiť prežívať svoju vieru zdravo a stále sa učí. Samozrejme, že časť nezdravého prežívania preniesla aj na svoje deti. No vekom som si k Bohu hľadal svoju cestu. Jednoducho ma baví predstava o Bohu, uvedomovať si a vnímať jeho existenciu, ale som skôr vedecky a psychologicky orientovaný. Neporiadok, pokrytectvo, spriahnutie s politikou a svetskou mocou, slovičkárenie, zvady, strach robiť správne veci v cirkvách ma nerozhádžu, neznechucujú, nehanbím sa kvôli nim za to, že som kresťanom, lebo to nie je môj neporiadok, ale spolieham sa na poznanie toho, ako by veci fungovať mali a prispievať k tomu svojou troškou. Cirkvi dneška dokonca už vedia, čo je homosexualita, ale nevedia, čo s tým a pre pokoj v spoločnosti túto tému ako prví neotvárajú. Čierne ovce sa nájdu v každej cirkvi i v sekulárnom „košiari.“ Ani nie je záujem zdola s tým niečo robiť, lebo homosexuálna komunita je rôznorodá a každý žije svoju homosexualitu inak – najčastejšie ako tabu tému alebo ako súčasť tajného života a tajnej rozkoše, čo tak zostane aj po legalizácii homosexuálneho zväzku. Pretože všetko, čo je tajné a nezaväzujúce, nezrelé i zranené duše láka viac.

Čo by podľa teba mali robiť cirkvi? Nezaslúžia si homosexuálne páry viac?

Veriaci by mali byť priateľmi homosexuálov. Len ťažko je byť priateľom, ak nie je komu a tí, čo zostali, majú jasnú a úplne inú predstavu o žití homosexuality, ktorou sa z cirkví automaticky sami vyčleňujú (nikto ich nevyhadzuje). Keby bola ochota, v každom regióne Slovenska by bolo možné vytvoriť veľa krásnych a perspektívnych spoločenstiev. Dnes už ochota nie je. Tí, ktorí vo svojom osobnom presvedčení do konkrétnej cirkvi v skutočnosti nikdy nepatrili, už len zvonku potencujú nenávisť voči cirkvám. Budujú „ideálnu“ predstavu spoločnosti o tom, že cirkvi by mali zaniknúť alebo sa aspoň stiahnuť. Ľudia sa boja toho, že inak by mohli byť kresťanské hodnoty či normy zakotvené do zákonov dnes už liberálnej slovenskej spoločnosti. O zákonoch máme rozhodovať všetci a ak si ich občania skutočne schvália väčšinovým hlasom, budú musieť niesť plnú zodpovednosť za ďalšie zmeny, ktorým sa tak otvorí cesta. Nevnímam dnešné homosexuálne páry ako diskriminované, keby diskriminované byť odmietli bez akýchkoľvek požiadaviek. Ľudia najprv potrebujú vedieť, čo vlastne homosexualita je, aby sa následne mohli nejako zachovať voči tým, ktorých sa týka. A zachovať sa správne. Ešte nemáme vyriešenú túto otázku a už chceme zasahovať do legislatívy, navyše metódou emocionálneho vydierania, odvážnymi i ľahkovážnymi vyjadreniami? Láska je aj o rozvahe a ochote počúvať iných s úctou a hrdosť na homosexualitu nestačí. Nedostatok lásky, pokory a ochoty spolu komunikovať s úctou je globálny problém. Heterosexuálne páry dnes nepotrebujú na život „nejaký papier“ a homosexuálne páry si pod tlakom živelnej atmosféry davovej psychózy neuvedomujú, čomu otvárajú dvere. Ja viem, že to nemyslia zle, ale nech sa pokúsia poučiť z iných štátov.

Si za gay aktivizmus?

Chýba mi hlbší zmysel, logika, prirodzenosť, ohľaduplnosť, pokora, neškodnosť a perspektíva požiadaviek aktivistov. Ich presadenie životy dotyčných nijako špeciálne nenaplní šťastím a nezmení to rôznorodosť žitia homosexuality na Slovensku ako práva každého človeka. Ide o politiku (a zvyšovanie sociálneho kreditu, byť lídrami zmeny, niečoho nového, čo stále fascinuje, šokuje..., ako by malo ísť o nezištnú potrebu, službu iným či nutnosť), a ako aj v iných oblastiach politiky, ani tu netreba hľadať logiku a dobro tretích strán. Alebo poškodených máme vnímať ako vedľajší produkt presadzovania seba za každú cenu či nevyhnutné obete?

Čaká nás ošiaľ, búšenie relatívnej malej skupinky gay aktivistov na Slovensku do sŕdc masy ľudí cez médiá a politikov. Ak to nevyjde, tak postačí aj postupné a nevinné ovplyvňovanie mládeže prostredníctvom internetu. Ak sa raz schvália registrované partnerstvá, neskôr manželstvá a adopcie detí homosexuálnymi pármi, bude to nielen zbytočný, ale aj škodlivý krok. Len málo ľudí spečatí svoj zväzok aj oficiálne (a časom menej a menej) a nebudeme mať koho adoptovať, lebo bude stále viac neplodných heterosexuálnych manželov. Proces adopcie je navyše veľmi zdĺhavý a na Slovensku máme v detských domovoch veľmi málo detí, ktoré by si nevyžadovali špeciálnu starostlivosť. Je však vhodné, aby sme iné deti uchránili pred obchodovaním s nimi. V susednej Českej republike vznikajú kurzy rodičovskej prípravky pre LGBT jednotlivcov i páry, ktoré plánujú deti a už dávnejšie fungujú portály, na ktorých sa ponúkajú náhradné matky, teda matky, ktoré vynosia dieťa gay páru. Keďže LGBT skupiny sa manipulatívnou politikou tešia historicky najväčšej podpore – a všetko sa to skrýva za vznešené rešpektovanie práv sexuálnych menšín – v blízkej dobe očakávam v Čechách schválenie homosexuálnych manželstiev a potom sa už biznis s deťmi môže začať vo veľkom. O adoptované deti, i keby ich bolo dostatok (a dostatok zdravých) nielen pre heterosexuálov, ale aj pre gayov, sa gay páry netrhajú; nežijeme v Hollywoode a naše detské domovy vyzerajú, ako vyzerajú. Bol by som rád, keby sme sa tomu na Slovensku vyhli už neschválením registrovaných partnerstiev, a to bez ohľadu na to, či návrh pochádza z dielne liberálov alebo konzervatívcov.

Čo ty a ostatní homosexuáli?

Mal som desiatky kontaktov s inými homosexuálmi. Väčšina z nich nemala aktivistické maniere a politické ambície. Prekvapilo ma, koľko homosexuálnych mužov chodí so ženami alebo sú ženatí. Mám pár homosexuálnych priateľov, kamarátov a so zvyšnými desiatkami homosexuálnych mužov som si nevedel predstaviť niečo budovať. Boli sme inde ako muži, v osobnostnom vývine i ako „gayovia.“ Vždy som bol otvorený aj kontaktu s aktivistami alebo homosexuálmi v pároch, ale podstatné bolo to, aby šlo o osobnosti s ochotou sa rozprávať o názoroch bez násilia, vydierania, nátlaku, ponižovania a bez tendencie stavať sa už preventívne na zadné. Nie som dokonalý, ale odmietam pri niekom stagnovať či regredovať až degradovať. Stálo ma veľa síl dostať sa vnútorne tam, kde som a potrebujem ísť ďalej. V našej komunite máme problém s tým – mať naozaj rád – udržať si vzťah s hodnotným človekom alebo sa na ňom nestať závislým. Je jedno, či kresťan alebo ateista, každý je ako gay pohltený sebou, svojimi problémami či večným hľadaním naplnenia svojej predstavy o šťastí. Často sme posadnutí zmenou, či už svojho zovňajšku (len málo túžime po potrebnejšej a obohacujúcejšej zmene myslenia) alebo svojho okolia, spoločnosti. A akoby už nemáme priestor ani silu budovať seba a skutočne kvalitné vzťahy s inými mužmi, ktoré predsa nemusia byť sexuálne. Ľudia, ktorí nie sú šťastní a svoje šťastie vidia v zmene iných, majú tendenciu pošliapať po iných a mne sa v gay komunite vrátili všetky staré spomienky na šikanu z detstva. Preto uprednostňujem budovanie priateľstiev s heterosexuálmi aj za cenu toho, že mi zrejme nebudú rozumieť.

Ako hodnotíš spoločensko-politickú situáciu na Slovensku?

Prezentáciu homosexuality si predstavujem inak, ako prebieha. Servírujeme deťom cez rôzne hry, rozprávky, seriály a videá na internete jednostranné zobrazenie homosexuality a utrpenie homosexuálov, respektíve len tej jednej skupiny homosexuálov, ktorá zapadá do obrazu o homosexualite ako nepoškvrnenej ikony politického boja. Médiá sú jej strážcom. Pamätám si, ako jeden internetový portál raz zmazal moje články, hoci permanentne poukazuje na šikanu gayov a nespravodlivosť páchanú voči gayom, pritom samého sa ma homosexualita týka a nikdy mi neboli vlastné nenávistné tendencie či zavádzanie. Lenže moja skúsenosť a môj pohľad boli zmetené zo stola, lebo sa líšili od mainstreamu. Nemal som problém nastaviť zrkadlo cirkvám, ale ani homosexuálnej komunite! A to bol ten problém. Aby som bol uznávaný, mal som „kydať“ len na cirkvi. A viem, že ak sa na Slovensku v homosexualite posunieme kamkoľvek zo smerov západnej kultúry, bude to čistý populizmus, slepé či zúfalé podľahnutie tlaku oklamaných ľudí, ktorí sú ale presvedčení o svojej pravde. Nie je to ale ich pravda, ale pravda západnej kultúry, znásilnená pseudovedou. Spoločnosť, ktorá nedá priestor aj druhej strane a spochybňuje vážnosť slov druhej strany, sa nemôže v tak citlivej téme, ktorá sa týka všetkých, politicky rozhodnúť správne. Podobné hlasy, ako je ten môj, sa kedysi ozývali viac, ale tak ako útočili na mňa, aby som sa stiahol, tak útočili aj na ostatných. Každý má čo robiť s ťarchou osobných problémov, nepotrebuje riešiť ešte aj anonymné komentáre plné poníženia.

Kto na teba útočil a prečo si myslíš, že si cirkvi nezaslúžia poučiť v homosexualite a uvedomiť si, kde je ich miesto?

Pár jednotlivcov z LGBT hnutí. Odvtedy striktne odlišujem homosexuálne osoby a označenie LGBT, lebo tieto dve skupiny často nemajú veľa spoločného. LGBT je politika, v ktorej sa nikdy nebude zohľadňovať každý jedinec s homosexuálnymi sklonmi, ani jeho skutočné potreby. V cirkvách sa za poslednú dekádu zmenilo dosť veľa a zrejme je to práca nie veľkého počtu jednotlivcov, ktorí v nich tvrdo pracujú na tom, aby táto zmena pohľadu na homosexualitu v cirkvách aj skutočne nastávala. Ešte stále je však treba ďalších ľudí, aby sa trebárs nestávalo to, že niekto o homosexualite nebude vedieť nič pravdivé, alebo že ju pojme tak, že niekomu sám, priamo či nepriamo, odporúča vstúpiť do homosexuálneho partnerstva aj s Božím požehnaním. Pri otázke homosexuálnych partnerstiev sa dnes štiepia takmer všetky cirkvi. Spoločnosť už totiž homosexuálov povzbudzuje k vytváraniu homosexuálnych partnerstiev a cirkvi nie sú ničím iným ako spoločenstvom tých istých ľudí. Cirkvi by ale mali hľadať to Božie a dívať sa na ľudí z Božej perspektívy. Nesúdiť a milovať. Milovať však neznamená odobrovať to, čo nie je v súlade s Božím ani prírodným poriadkom, ale rešpektovať rozhodnutia iných ľudí. O to viac, o čo viac nedokážeme všetkým nezadaným osobám v cirkvi vytvárať kvalitné podmienky pre život a uspokojovanie ich potrieb. V cirkvách sa už ale pre homosexuálov robí oveľa viac, ako tomu bolo v minulosti, a preto považujem dnešnú kritiku cirkví od ľudí zvonku v tejto otázke za vykonštruovanú a účelovú. V skutočnosti nevedia o aktivitách vo vnútri cirkví nič, iba si myslia alebo čosi kdesi počuli, oháňajúc sa čiernymi ovcami v cirkvách. Tie sú všade, takže tento argument nepovažujem za konštruktívny. To, že dané aktivity nie sú medializované, neznamená, že neexistujú. Je normálne, že každý s každým si nesadne, ale tí, ktorí si majú čo povedať, môžu spoločne budovať krásne priateľské až rodinné vzťahy a putá a nepotrebujú k tomu odobrenie ani iniciáciu nejakej duchovnej autority.

Nemyslíš si, že homosexuálne a pedofilné škandály sú v cirkvách neprehliadnuteľné? Vodu kážu, víno pijú?

V cirkvách sú aj psychopatické či nevyrovnané osobnosti, ktoré to nevidia alebo nechcú vidieť. Rovnako sú takýto ľudia aj vo vedúcich pozíciách mimo cirkví. Našťastie je doba, v ktorej je už stále ťažšie a ťažšie zneužitie maloletej osoby kňazom, len je smutné, že naďalej zostávajú najpočetnejšou skupinou páchateľov rodinní príslušníci obetí. Lenže hodí sa medializovať najmä cirkvi a nehovoriť ani o tom, že homosexualita či povinnosť páchateľa žiť celibát nemajú pri pedofílii významnú rolu. Čo sa týka homosexuality duchovných, každého seminaristu, ktorý si myslí, že svoju homosexualitu si nechá pre seba a zvládne ju sám, a každého kňaza, ktorý sa rozhodne mať tajné sexuálne kontakty s inými dospelými ľuďmi, by som radšej videl v inom povolaní, ktoré ich môže napĺňať oveľa viac. Netreba sa báť ísť vlastnou cestou a nepozerať sa na to, čo povedia ľudia. Problém je, ak kňaz nemá iné vzdelanie a nedokáže sa uplatniť v inom zamestnaní. Veľmi by som si prial, aby takýchto kňazov podržala rodina alebo spoločenstvo, aby mohli vyštudovať niečo iné a nájsť poslanie či zmysel života v niečom inom. Potrebujeme odtabuizovávať problematiku „padlých“ kňazov, nenazývať ich tak, pomôcť im zanechať seminárnu formáciu či kňazstvo čím skôr, pomôcť im postaviť sa na vlastné nohy, rozhodovať skutočne len a len za seba, počúvať hlas svojho srdca, zmieriť sa s tým, na čo duševne a duchovne momentálne nemajú a ísť ďalej. Žijeme v presexualizovanej spoločnosti, preto žiť celibát sa dnes stáva neudržateľným. A pokiaľ je človek vnútorne zranený, nenaplnený a nerieši to, tak ho to po opustení seminára dobehne.

No len je to potom ťažké, keď homosexuálny kresťan nemôže mať partnera, masturbovať ani pozerať porno. Ako si potom má naplniť sexuálnu potrebu?

K týmto otázkam či „zákazom“ je možné postaviť sa psychologicky. Hovoril som o zraneniach, ktoré môžu poznačiť aj sexuálnu preferenciu. Uzdraviť sa z týchto zranení, napĺňať si sexuálne i emocionálne potreby legitímne, je v našej kultúre a v našich podmienkach takmer nemožné. To otvára dvere nekontrolovanej masturbácii a užívania pornografie. A keď už vidíme, že masturbácie a pornografie sa nedokážu zriecť deti ani osoby v manželstve, chápeme, že ide o závislosť. Paliatívna medicína sa riadi zásadou, že aj na nevyliečiteľné je „liek,“ len pacientovi sa musí dostať komplexná starostlivosť a potrebuje prijať fakt nevyliečiteľnosti svojho trápenia. V psychológii je tým liekom terapia a v náboženstve láska a dávať možnosť najmä mladým ľuďom otvárať svoj svet a môcť vyjadrovať svoje pocity. Nepotrebujeme ľudí obracať na vieru, ani meniť ich sexuálnu preferenciu. Potrebujeme ich milovať.

Ďalšie moje verejné pohľady je možné nájsť v týchto článkoch:

Prečo je u nás homosexualita aj odmietaná?

Psychosociálne vs. biologické faktory pri homosexualite

Homosexualita, spoločnosť, cirkvi

Rodičia a ich homosexuálne deti

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo