Zomrel, aby sme my mohli žiť

Zomrel, aby sme my mohli žiť

Vstúpili sme do Veľkého týždňa, v ktorom prežívame posledné hodiny Ježiša Krista, jeho utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Ide o udalosti na ktorom stojí kresťanské náboženstvo. Priblížme si ich zmysel.

Známy mysliteľ Gilbert Keith Chesterton raz povedal, že hriech je najlepšie skúsenosťou overiteľný článok kresťanskej viery - stačí si prečítať večerné správy. Zdá sa, že zlo je všadeprítomné. Zakúšame ho v našich rodinách, na pracovisku alebo vo verejnej sfére. Sme často znechutení nielen z toho, ako sa druhí správajú k nám, ale neraz aj sami zo seba. Apoštol Pavol tento vnútorný rozpor vyjadruje vo svojom Liste Rimanom: „Podľa vnútorného človeka mám zaľúbenie v Božom zákone, ale vo svojich údoch cítim iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela zapredaného smrti?“ (Rim 7,14-22)

Je teda nejaká nádej? Biblia už na úvodných stranách určuje pochmúrnu diagnózu človeka: „Jahve videl, že zloba človeka na zemi je veľká a že jeho srdce snuje celý deň iba zlé plány.“ (Gn 6,5) Prvá dobrá správa - je dobré vedieť na čom sme a poznať pravdu o sebe. Biblia ďalej ponúka riešenie - Boh nie je spokojný so situáciou, v ktorej sa človek ocitol. Ľudstvo je zakliesnené a pomoc mu môže prísť jedine z vonku. To je podobné akoby ste sa ocitli v sieti z ktorej sa samy nemôžete dostať a čakáte na spasiteľa. Nepomáha ani samospasiteľstvo - problém ľudského srdca nerieši, iba ho zväčšuje. Boh teda už v Starom zákone prichádza človeku na pomoc a vyslobodzuje ho zo „šlamastík“ do ktorých sa dostal neraz vlastnou vinou. Konečné riešenie však príde až s tým keď Lekár prichádza bezprostredne medzi pacientov. Boh sa stáva človekom v osobe Ježiša Krista. „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“ (Jn 1,14) 

Boží charakter voči stratenému ľudstvu krásne vyjadrujú evanjeliové verše. Evanjelista Ján píše: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby bol svet skrze neho spasený.“ (Jn 3, 16-17) Sám Ježiš ďalej prehlasuje: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojne.“ (Jn 10,10) Boh nechce aby sme len prežívali. Želá si aby sme žili naplno a je preto ochotný aj zomrieť. 

Niektorí by iste namietali - prečo nám Boh neodpustil hriechy hneď po páde? Prečo sa s tým všetkým vôbec obťažoval? Veď je všemohúci ! Áno, je všemohúci, ale zrejme chcel aby jeho záchranná misia prebehla podľa neho a nie podľa nás. (Boh totiž veľmi často koná ináč ako si to my ľudia predstavujeme.) Boh cez proroka Izaiáša pripomína: „Vaše myšlienky nie sú moje myšlienky a moje cesty nie sú vaše cesty, to je Jahveho výrok. Ako vysoko sa nad zemou klenú nebesia, tak sú moje cesty vysoko nad vašimi cestami a moje myšlienky nad vašimi myšlienkami.“ (Iz 55,8-9) 

Na druhej strane, nebol by ten logický a ľahko predvídateľný Boh len našim výtvorom-modlou? Nebol by to potom len naša bábka s ktorou by sme narábali podľa našej ľubovôle? Boh akoby v Starom zákone varoval: „Nebudeš so mnou manipulovať!“ Niektorí ľudia však vo svojej nadutosti neprestávajú Boha pokúšať a provokovať. Nič nové. Provokatéri sa našli už pred dvetisíc rokmi pod krížom na ktorom bol Kristus: „Nech zostúpi z kríža a uveríme v neho.“ (Mt 27,42) No Boh sa vysmievať nedá. Jeho logika sa teda s tou našou obmedzenou logikou často nestretáva. Vďaka Bohu, že je tomu tak.   

Vráťme sa späť k Božej záchrannej misii - Boh nám pravdepodobne nechcel len jednoducho a mechanicky odpustiť hriechy. Zjavne nemal v pláne len stlačiť „delete“ a všetko zlo by bolo z nás vymazané. Ide tu o niečo viac. Chcel zakúsiť aké je to byť človekom, zdielať všetky jeho radosti a starosti. S človekom sa dokonca ponoril do najhlbšej tmy, zloby, zrady, opustenosti, bolesti, útrap a smrti. Teraz už žiaden človek - nech by už bola jeho situácia akokoľvek ťažká - nemôže povedať: „Boh mi nerozumie.“ 

Boh v Ježišovi nám dal okrem všetkého aj dôležitý príklad - aký postoj zaujať v ťažkostiach, súženiach a v prenasledovaniach. Zanechal nám odkaz - že náš kríž nemusí byť niečo neznesiteľné a nezmyselné, ale že paradoxne z kríža pramení skutočné šťastie. Neide o to aby sme vyhľadávali bolesti a utrpenia - o tom nie je kresťanstvo. Ide tu o to kríž naplno prijať do nášho života. Súdobá mentalita nás tlačí k tomu, aby sme kríž zo života vytesnili a užívali si iba prítomnosť. Neprijatý kríž nás však skôr či neskôr dobehne.

Mnohí videli v Ježišovi kráľa a vysloboditeľa z rímskej poroby. Boh však priniesol oveľa viac. Správny lekár ide vždy na podstatu. Jeho liečba nie je nikdy povrchná, zasahuje koreň a tým koreňom je pokazená ľudská prirodzenosť a narušený vzťah so Stvoriteľom. Ježiš ide na srdce. Zlo sa totiž zlom nikdy nevylieči. Násilné revolúcie plodia ešte viac a viac násilia hoci to na začiatku myslia dobre. Presne toto bol a je kameň úrazu utopických systémov - vedia, že s človekom nie je niečo v poriadku, chcú svetu prinavrátiť stratený raj, ale ich liečba je vždy chybná. Podobne je to aj s inými svetovými náboženstvami. Snažia sa síce odpovedať na prirodzené túžby ľudského srdca, no často ponúkajú nedostatočné riešenia. Na prvý pohľad bláznivú, no skutočnú, hĺbkovú liečbu ponúkol Ježiš na kríži - obetu lásky, milosrdenstva a zmierenia zoči-voči nenávisti, brutality a krutosti. Ľudská zloba bola pohltená nevzdávajúcou sa Božou láskou. 

Veľkým paradoxom je to, že to najlepšie sa zrodilo zo zdanlivo beznádejnej situácie. Ježiš je mŕtvy, vystrašení učeníci sú opustení a sklamaní, zdá sa že zlo opäť vyhralo. No už o pár rokov tu máme nebojácnych Kristových apoštolov, ktorí sa neboja za Krista položiť aj svoj život. Máme tu neustále rozrastajúcu sa Cirkev, ktorú nezničia ani prenasledovania zvonku ani vnútorne spory. Títo ľudia postupne menia svet. menia najmocnejšiu ríšu sveta - Rím. Čo sa stalo? Odpoveď je jednoduchá: Ježiš vstal z mŕtvych. Smrť je porazená. Láska, a nie nenávisť povedala posledné slovo.  

Vyrástol pred ním ako prútik, ktorý má koreňa v suchej zemi, nemal krásu ani vznešenosť, aby pritiahol naše zraky, nemal pôsobivú postavu, aby sa nám zapáčil. Predmet pohŕdania, ľuďmi zavrhnutý, muž bolesti, zavalený utrpením, od ktorého si ľudia odvracajú tvár, opovrhovaný, že sme ho nemali za nič. Ale on niesol naše utrpenia, naše bolesti naložil na seba. No my sme ho mali za trestaného, zbitého Bohom a poníženého. Lež on bol prebodnutý pre naše hriechy, zdrvený pre naše viny. Na neho dopadol trest, čo nám vracia pokoj, jeho rany nás uzdravili.“ (Iz 53, 2-5)

Titulný obrázokhttps://en.wikipedia.org/wiki/Passion_of_Jesus#/media/File:Christ_Carrying_the_Cross_1580.jpg

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo