Slovenská "Hra o tróny" už má zloducha i progresívny voj. Kde sú konzervatívci?

Slovenská "Hra o tróny" už má zloducha i progresívny voj. Kde sú konzervatívci?

Naša politika pripomína "Hru o tróny". Chýba v nej však družina ľudí, ktorá by sa zoskupila pod konzervatívnou zástavou. Konzervativizmus s malým "k", je možnou inšpiráciou....

Tak trochu to pripomína finálnu sériu Hry o Tróny...Na jednej strane mocné sily zla, „bieli chodci“, chladnokrvne, bezohľadne pochodujúca armáda, s cieľom dobiť sedem kráľovstiev a nastoliť obdobie temna...Na čele armády „neživých“ stojí „Nočný kráľ“ večne zachmúrený a zlostný (podobnosť s R.F. je nezanedbateľná!), pripravený šíriť rozvrat a spúšť...Na druhej strane zjednotené vojská všetkých kráľovstiev, chrabrí rytieri v žiarivej zbroji, ktorých sprevádza spolupatričnosť, statočnosť a sebaobetovanie. V jednom šíku ich vedie krásna zlatovláska, korunná princezná, povahou svätica, srdcom bojovníčka. Bojujú za záchranu ľudstva a civilizácie v titanskom zápase proti zlu, a chystajú sa nastoliť lepšie, humánnejšie, progresívnejšie  (?) zajtrajšky...

Možno trochu gýčový a romantický výjav, ale v niečom naozaj podobný slovenskej politickej realite. V prezidentských voľbách triumfovala progresívna kandidátka. Dnes sa to nezdá, ale ide paradigmatickú zmenu. Slovensko sa približuje západoeurópskym štandardom. Doteraz u nás neprebiehal boj progresívna ľavica vs. konzervatívna pravica (ako je to niekedy až vyhrotené v USA) ale demokratická opozícia vs. hnedá a červená nostalgia za režimom spred 89-ho. Z Progresívneho Slovenska sa postupne stáva slušná (to slovo trochu ťahá za uši, lebo v niektorých kruhoch sa používa ako kladivo) stredo-ľavá formácia. Triumf primátora Valla a prezidentky Čaputovej, bude korunovať ešte výrazný úspech PS v európskych voľbách (vďaka nabudenej voličskej základni, podpore liberálnych médií aj výbornej práci so soc. sieťami). Modus operandi  „progresívcov“, môže byť inšpiráciou aj pre konzervatívne, stredo-pravé prostredie. Či už ide o víziu, organizáciu, marketing alebo stratégiu.

Situácia je však tristná. (Zatiaľ) Tri kresťanské strany, hádky a  samopašné konflikty medzi osobnosťami konzervatívneho prostredia, nedostatok výrazných lídrov, nezrozumiteľný jazyk a komunikačné schémy, zaťatý dôraz na „ideovú čistotu“ a „principiálnosť“ na úkor pragmatického kompromisu a úspechu v širšej voličskej komunite. Nateraz jediný funkčný článok je médium, denník Postoj, čo je napokon dobrý začiatok.

Kam majú ísť ľudia, ktorí nefandia Ficovi, Dankovi,  a už vôbec nie Kotlebovi (Harabinovi), ale majú výhrady aj voči maľovaniu svätých obrázkov z ľudí z mäsa a kostí, „bombám – šupám“, kaviarenskej povýšenosti, elitárstvu, a zelenému náboženstvu a zároveň sú presvedčení, že to dobré bolo v histórií ľudstva už vyskúšané?

Inšpiráciou nám môže byť koncept konzervativizmus s malým „k“, ktorý je bežný v anglosaských krajinách. Cieľ by mal byť ponúknuť ľuďom dobrej vôle, „mäkkému obalu“ voličstva, zmysluplnú, nesocialistickú, umiernenú alternatívu. Cieľ je  skôr pragmatická ponuka správy štátu, ako nezrozumiteľné ideologicko-filozofické tézy...

 Na čom by sa vedeli predstavitelia konzervativizmu s malým „k“ a jeho voliči zhodnúť? Láskavému čitateľovi ponúkam desatoro konzervatívca z malým „k“:

  1. Že Slovensko patrí na Západ. Ako malý národ svoju suverenitu & záujmy najlepšie realizuje prostredníctvom transatlantických organizácií ako je NATO a Európska únia
  2. Že správa štátu a života spoločnosti sa má usilovať o hľadanie „middle ground“, a spoločenskej zhody, Politickú reprezentáciu by mali v najbližších navigovať  umiernenosť, tradície a stabilita.  
  3. Že napriek nepochopiteľnej zhovievavosti progresívnej kaviarne, bol Kažimír jeden z najhorších ministrov financií, ktorý nielenže potichu toleroval ficovsko-kaliňákovské arogantné vládnutie...On navyše z ministerstva & finančnej správy zmajstroval namazaný stroj na buzeráciu (pardon my French!) živnostníkov, remeselníkov, malých a stredných podnikateľov.
  4.   Že spasiteľ sa naposledy na našej planéte objavil pred viac ako 2000 rokmi, a každý zvolený zástupca (zástupkyňa) verejnosti, je človek z mäsa a kostí so svojimi dobrými i zlými stránkami a tak ho treba hodnotiť.
  5. Že ľudia Kysúc, Svidníka alebo Krupiny, ktorí dali v minulosti svoj hlas Ficovi (Šefčovičovi) nie sú „nevzdelaní sedláci, ktorí ničomu nerozumejú“, ale mnohokrát milí a srdeční, tvrdo pracujúci ľudia, ktorých jednoducho nedostali zrozumiteľnú a atraktívnu politickú zo strany opozície.
  6. Že na vlastenectvo a národnú hrdosť nemá copyright iba Danko a Paška. Nastoliť hrdosť na modernú slovenskú štátnosť je výzva pre ďalšiu generáciu politických lídrov. Slovensko je úspešný európsky príbeh a má na čom stavať – pred 100 rokmi u nás ledva boli stredné školy, kde sa vyučovalo v slovenčine. Pozitívne vlastenectvo nie je koncept, ktorý patrí iba do slovníka.
  7. Že „gender studies“ nie je moderný vedný odbor, ale gebuzina, a že nie všetky spoločenské javy v USA a Západnej Európe sú hodné nasledovania. Či už ide o niektoré hysterické prípady #MeToo Movement, alebo obviňovanie mužov zo sexuálneho predátorstva za kompliment... Inými slovami, "chlapci" a "dievčatá" sú prirodzene odlišní. Snaha o absolútnu rodovú rovnosť je sociálne inžinierstvo.
  8. Že „multikulturalizmus“ je vznešený výraz pre koncept, ktorý zlyhal. Na úrovni celého západného spoločenstva sa bude diskutovať o možnostiach, ako posilniť židovsko-kresťanskú civilizáciu a treba sa na túto diskusiu pripraviť.
  9. Že napr. „vlaky zadarmo“ je legitímna sociálna politika vlády o ktorej treba diskutovať. Odbaviť ju mávnutím ruky je prejav pýchy a nepochopenia politického procesu. Sociálnu politiku si sprivatizoval Fico, tak ako vlastenectvo sprivatizoval Danko. To treba zmeniť.
  10. Že môj politický protivník nie je nepriateľ, ktorého treba zničiť a zadupať do zeme (ako to, v duchu marxistickej dialektiky triedneho boja, zaviedli boľševici, nadviazal Mečiar, zdokonalil Fico a doladili Sulík s Matovičom), ale v prvom rade tiež môj blížny, s ktorým môžem nesúhlasiť, ale musím ho tolerovať.

Teda: V slovenskej „Hre o tróny“ už máme zloducha, a medzičasom sa vyprofiloval voj pod zástavou progresívnej ľavice. Je čas, aby sa dala dokopy široká družina ľudí dobrej vôle pod konzervatívnym štítom. Konzervativizmus s malým „k“ je, aspoň dúfam, skromným príspevkom do pokračovania tejto (trochu dobrodružnej, trochu gýčovej, trochu romantickej) politickej ságy.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo