Zdokumentované prípady uzdravenia Božou mocou

Pri svojej práci stretávam rôznych ľudí a rôzne životné príbehy. Jeden pán mi povedal, že on v Boha a Ježiša neverí, keď mu dal postihnutého syna. Je na vozíčku. Tento manželský pár prijal tento fakt, svedomito sa starajú o syna, ale všetku vinu uvalili na Boha.

Ježiš povedal: Na svete budete mať súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.

On nám nesľubuje bezproblémový život, bohatstvo vo finančnej oblasti, ako sa niekedy prezentuje evanjeliom prosperity. Prisľubuje nám, že bude s nami v našom súžení, že nás vyslobodí a vytrhne, ak svoju dôveru vložíme na neho. Tiež povedal: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Tento manželský pár sa neobrátil v modlitbe na Boha, namiesto toho vybudoval hradbu neodpustenia a horkosti voči Bohu. A čo tí, ktorí čakali uzdravenie a uzdravenie neprišlo? Príčin môže byť viac. Tak ako je celé spektrum ľudských životov, také je spektrum dôvodov. Raz sa to dozvieme. Ale kto som ja alebo ty, aby som súdil Boha alebo mu odvrával? Či nie je Stvoriteľ a Pán? No jedno je isté, Boh je láska a nemá záľubu v nešťastí iných. Akákoľvek choroba, tragédia, hriech a smrť nepochádza od Boha. Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy. Sú ustanovené a pripúšťané Bohom, ale pochádzajú z kráľovstva tmy. Diabol (stvorený padlý anjel) stojí za všetkým nešťastím človeka. Zo závisti, že Boh stvoril nové bytosti – človeka – sa snažil zničiť Božie dielo a čiastočne sa mu to podarilo. Do života človeka vstúpil hriech a dôsledok toho je starnutie, choroby a smrť. Človek sa dobrovoľne rozhodol nasledovať (padlého) anjela a nie Boha, počúval jeho a nie Boha a dôsledky nesieme doteraz ako potomkovia Adama a Evy. No prišiel Ježiš, aby zničil skutky diablove. Aby sme nezomreli naveky, ale mali večný život v ňom. On je život. Na kríži mu diabol poranil pätu, ale On mu rozdrvil hlavu. Kto je teda víťaz? Smrť, kde je tvoj osteň? Peklo, kde je tvoje víťazstvo? (1. Kor 15,55) Ježiš na kríži nás nielen vykúpil, ale otvoril cestu k uzdraveniu cez svoje rany. On síce odišiel do neba a zasadol po pravici Otca, odkiaľ sa raz vráti, no poslal nám Ducha Svätého, aby jeho pôsobenie potvrdzovalo pravdu Ježiša Krista aj cez zázraky uzdravenia.

 

Zdržali sa tam však dlhší čas a smelo hovorili, dôverujúc Pánovi, ktorý slovo svojej milosti potvrdzoval svedectvom tak, že sa ich rukami diali znamenia a zázraky. (Sk 14,3)

 

Takže neskončilo to Ježišom, ale pokračuje dodnes. Ale kde je tá moc? A kde sú mužovia a ženy viery?

 

Môžem potvrdiť, že zázraky uzdravenia sa deju aj dnes po celom svete. V modlitbe, v moci mena Ježiš. Aj na malom Slovensku sú ľudia vyslobodzovaní z pút otroctva rôznych závislostí, chorôb a večnej smrti. Ktosi raz povedal: Najväčší zázrak je to, keď tvrdé ľudské srdce človeka Boh premieňa, odpúšťa hriechy a dáva večný život.  

 

Ale poďme k fyzickým uzdraveniam:

 

Začnem od seba. Bol som Bohom uzdravený aspoň trikrát vo vážnejších veciach. Všetko, čo píšem, mám teda na sebe odskúšané. Prvýkrát ma Ježiš uzdravil pred chirurgickým zákrokom v nemocnici, druhýkrát môj život bol kvôli chorobe na pokraji zrútenia. Nevedel som ako ďalej. Nemohol som pracovať, stretávať sa s ľuďmi, chodiť, cestovať alebo len tak sa prejsť po meste. Ježiš ma uzdravil,  dal mi svoje slovo, o ktoré som sa oprel, zachránil môj život a nahradil všetko, čo som stratil. Inokedy mi zubár pri extrakcii osmičky podráždil nerv pri podávaní injekcie na znecitlivenie a po zákroku som dlho nemohol jesť a spať bez prenikavej bolesti. Odrazu bolesť prišla, trvala aj hodinu, dve a potom odišla. Trvalo to mesiace. Bol som unavený a nevyspatý. Myslel som, že mám len citlivé zuby alebo kaz, ale lekár mi po prehliadke povedal, že je to podráždený nerv. A že  mám vraj ešte šťastie, lebo jednej žene sa stalo, že jej tak pichli injekciu, že mala znecitlivený jazyk celý život. Prišiel som domov a pamätám sa, že som sa večer pomodlil v mene Ježiš a 2 – 3x vyznal uzdravenie v jeho ranách.  Bol som uzdravený. Prišiel som na to samozrejme neskôr pri jedení, spaní a na druhý deň. Od tej chvíle som nemal žiadne ťažkosti. Tieto prípady sú podrobnejšie opísane v blogoch: Uzdravenie a Opäť to funguje.

https://blog.postoj.sk/16510/uzdravenie

https://blog.postoj.sk/29687/opat-to-funguje

 

Moja mama Darina Máčeková napísala knihy: Život so mnou nie je ťažký, Ja som verný Som s Tebou. Sú tam zdokumentované niektoré prípady uzdravenia. Viem o tých uzdraveniach a som ich svedkom, že sa udiali. Autorka píše:

 

Príbeh 1: Dvadsaťjedenročný mladý muž vážne ochorel na žalúdok a schudol. Lieky trocha utíšili bolesť, ale o to častejšie sa opakovali. Lekári nevedeli určiť presnú diagnózu. Jeho stav sa zhoršoval. Jeho rodiča ma poprosili o modlitbu. Uzdravenie neprichádzalo. Na štvrtý deň mi bolo zjavené, že medzi Pánom Ježišom a tým mladým mužom je bariéra, ktorá bráni jeho uzdraveniu. Tou bariérou bolo neodpustenie, jeho horkosť voči niekomu. To zadržalo Božie uzdravenie. Povedala som im, čo je príčinou. Odpustil a bol uzdravený.

 

Ak máš pocit, že tvoje modlitby nie sú vypočuté, pýtaj sa sám seba, aký je môj vzťah k Bohu, čo pre mňa znamená? Dôverujem mu? Na modlitbu, kde je veľa pochybností, Boh neodpovedá. Modliť sa len perami je tiež málo, lebo Boh hľadí do srdca tých, ktorí ho o niečo prosia. 

Nech však prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania, lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom. Taký človek nech si nemyslí, že dostane niečo od Pána; (Jak 1, 6 – 7)

 

Príbeh 2: Večer ma telefonicky zavolali rodičia jedenásťročného dievčatka, ktoré bolo pripútané na invalidný vozík. Boli to zámožní ľudia, ktorí si mohli dovoliť cesty do zahraničia za najlepšími lekármi, špecialistami. Aj tak, zdravotný stav dievčatka sa nezlepšoval. Poprosili ma, aby som sa modlila za ich dcéru. Tou prosbou som bola zaskočená, cítila som sa úboho. Preblesklo mi mysľou, odborníci nepomohli a čo ja? Môžem iba tak pokľaknúť pred Ježiša, nič viac. Povedala som im, že sa pridám k ich modlitbám a budem prosiť Ježiša za jej uzdravenie. Nech veria v neho, v toho zázračného lekára, ktorému nie je nič nemožné. Tak sme ukončili náš telefonický rozhovor. O niekoľko dní mi bolo od Boha zjavené, že dievčatko bude chodiť. Celý deň som s tým bojovala, či to mám jej rodičom povedať. Nevedela som kedy začne chodiť, akým spôsobom bude uzdravená a vôbec, ako to všetko dopadne. Či som dobre Bohu rozumela. Pomyslela som si, keď čakali jedenásť rokov, môžu ešte počkať, kým sa to stane. Večer som to však vzdala a s dôverou v Boha som im to telefonicky oznámila. Za necelé tri týždne mi šťastní rodičia dali vedieť, že dievčatko sa postavilo na nohy a chodí. Je zdravé. Invalidný vozík darovali ústavu pre telesne postihnuté deti.

Veľmi ma to potešilo a ďakovala som Bohu, že si za svojím slovom stojí.

Ježiš chodil po všetkých okolitých mestách a dedinách. Učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každú chorobu a každý neduh. ( Mt 9,35)

Mnohé zástupy išli za ním a on všetkých uzdravil. (Mt 12,15)

 

Príbeh 3: Jedna pani mi napísala svedectvo potvrdené lekármi o jej uzdravení, za ktoré sme sa spolu modlili. Mali jej amputovať nohu, bola z toho nešťastná. Po modlitbe to nebolo potrebné. Chcela, aby som jej svedectvo zverejnila, aby ľudia vedeli, že aj v dnešnej dobe Pán Ježiš uzdravuje. Verili v neho i v jeho uzdravujúcu moc. Predsa Ježiš je stále ten istý. Pomáhal a uzdravoval vtedy a chce pomáhať a uzdravovať aj dnes.

 Hospodin je blízky všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú úprimne. (Ž 145, 18)

 

Príbeh 4: Ohlásil sa mi telefonicky muž a poprosil ma, aby som sa modlila za jeho mamu, ktorá leží na onkológii v pokročilom štádiu rakoviny. Lekári mu povedali, nech sa pripraví na to najhoršie. Odmlčal sa a so vzdychom pokračoval, viete, ale nádej zomiera posledná. Prosím, pomôžte mi. V tej chvíli som, okrem modlitby, nevedela ako. Odpovedala som, áno, pomôžem vám. Spolu, o 15:00 hodine popoludní, v hodine Božieho milosrdenstva, budeme prosiť Ježiša za uzdravenie vašej mamičky. Môžete sa v tom čase modliť? Nebude vám to prekážať v práci? Súhlasil, ten čas modlitby mu vyhovoval. Dôverujte Bohu, ktorému nie je nič nemožné, povedala som. Vložme mamičku do jeho vôle a ochranných rúk.

O niekoľko dní ma telefonicky zavolal a s dojatím hovoril: Stal sa zázrak, Boh je úžasný. Je to neuveriteľné, lekári to nechápu, je uzdravená, zajtra ide domov. Boh je mocný, Boh je mocný, opakoval.

 

Príbeh 5: Z Kanady pricestovala asi štyridsaťtriročná žena, ktorej mali lekári na Slovensku operovať oči, lebo jej hrozilo oslepnutie. Keďže operácia by bola v Kanade drahá, pricestovala do Bratislavy, kde žili jej rodičia. Mali známeho očného chirurga, ktorý by tú operáciu vykonal. Vyhľadala ma a poprosila, že by sa veľmi chcela so mnou stretnúť a porozprávať. Bola to pekná, sympatická a inteligentná žena. Našli sme si tiché miesto v jednej cukrárni a tam sa mi zdôverila so všetkým. Medzi rečou mi povedala, že chodí ku kartárkam, veštkyni a v Kanade je i členkou klubu Silvovej metódy. Vysvetlila som jej, že je to nebezpečné a nesprávne. Čo o tom hovorí Písmo, ako sa k tomu stavia Boh. Počúvala a zaujímalo ju to. Ešte v ten večer, v cukrárni, prijala Pána Ježiša za svojho Pána a odovzdala mu život. Oľutovala hriechy.

Cestou, keď ma odprevádzala k autobusovej zastávke, ukázala mi kartičku klubu Silvovej metódy. Stále ju nosila pri sebe a pri pohľade na ňu, mala z nej čerpať energiu a silu. Povedala som jej, že z kúska papiera nemôže čerpať pozitívnu energiu, silu, ale nech ju čerpá zo živého zdroja energie, ktorým je Boh a jeho slovo. Trochu o tom uvažovala, potom zobrala kartičku, roztrhala ju a hodila do odpadkového koša na zastávke, s pevným predsavzatím, že odteraz bude upierať svoj zrak iba na Boha.

O päť dní mala ísť do nemocnice za známym chirurgom na operáciu. Zakrátko sa mi znova ozvala celá rozradostená, že Ježiš jej uzdravil oči. Nemusí byť operovaná a letí späť do Kanady. Chválila som za to Boha. Spomenula som si na citát zo Sv. Písma: Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. (1.Jn 5, 4)

 

Príbeh 6: Vlažná kresťanka, alebo skôr ateistka, pod ťarchou životných problémov, chcela spáchať samovraždu. Všetko mala do detailov premyslené. Napísané rozlúčkové listy. Ráno išla do práce a po pracovnej dobe si vzala všetky svoje osobné veci. Pri odchode jej kolegyňa, s ktorou pracovala v jednej kancelárii, ponúkla knihu Život so mnou nie je ťažký. Odmietla ju, že ona náboženskú literatúru nečíta. Pomyslela si, aj tak by som ti ju už nemohla vrátiť. Večer chcela uskutočniť svoj plán, skoncovať so životom. Aspoň si ju v autobuse prelistuj, naliehala kolegyňa a strčila jej knihu do kabelky.

Cestou domov, na výjazde z Bratislavy, bola nehoda. Zrazili sa dve autá. Ranení ľudia, sanitky, polícia. Autobus musel stáť. Po trištvrte hodine ju už omrzelo len tak sedieť, vytiahla knihu a prezerala si ju. Upútala ju, začala čítať. Natoľko ju zaujala, že ju doma dočítala. Zrazu, akoby sa spamätala. Niečo ňou zatriaslo. Vedela, že sa musí vzchopiť, odraziť sa od zla, ktoré ju gniavilo. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla. Roztrhala napísané listy na rozlúčku, vyhodila nachystané lieky, ktorými chcela ukončiť svoj život a po dlhej dobe zdvihla svoj zrak k Bohu.

O tom som sa dozvedela až neskôr, hovorí kolegyňa, čo jej strčila knihu do kabelky, asi po pol roku, keď sa mi zdôverila s tým, čo mala v úmysle vykonať.

 

Príbeh 7: Pracovala som ako učiteľka v škole. Počas vyučovania som dostala vnuknutie, aby som išla o poschodie nižšie ku kolegyni do triedy. Žiakom som dala prácu a ponáhľala som sa tam. Otvorila som dvere, v triede vládol zmätok, lebo sa stal úraz. Jednému chlapcovi spadla ťažká lavica na prsty, plakal a učiteľka tíšila deti. Prišla som k chlapcovi, ktorý mi s plačom hovoril, že ho veľmi bolí palec na pravej ruke. Opuchal mu a nemohol ním hýbať. Učiteľka začala niekoho zháňať, kto by šiel s ním na chirurgiu. Zobrala som chlapca nabok a ticho som sa modlila nad jeho rukou. Prestal plakať, po chvíli sa ozval, že ho už nič nebolí. Pozreli sme sa na ruku. Palec odpuchol, mohol ním pohybovať. Kým triedna učiteľka pozháňala školníčku, ktorá s ním mala ísť k lekárovi, chlapec už nemal bolesti. Sadol si do lavice a vyučovanie pokračovalo. Na druhý som ho vyhľadala, všetko bolo v najlepšom poriadku. Rodičom dokonca zabudol povedať, čo sa mu v škole stalo.

Inokedy som mala cez prestávku v škole dozor. Z jednej triedy s krikom vybehli žiaci ku mne, že sa stal úraz. Dievča spadlo a na stoličke si rozrazilo ušný lalok až po náušnicu. Vyzeralo to veľmi nepekne – na chirurgický zákrok. Narýchlo ma nič iné nenapadlo, kým zariadim potrebné veci na odvoz na chirurgiu, len položiť ruku na ušný lalok a potichu sa modliť v jazykoch Ducha. Dievča sa upokojovalo a ja som pocítila páľavu na ľavej ruke. Odtiahla som ruku a nechcela som veriť vlastným očiam. Po úraze nebolo ani stopy. Zvonenie ohlasovalo koniec prestávky. Kým prišla triedna učiteľka, na úraz sa zabudlo. Po vyučovaní som prišla za tým dievčaťom. Ani jazvičku nemalo na ušnom lalôčku.

Ako dvadsaťštyriročná som vo sne videla svoje ruky ožiarené. Šírila sa z nich žiara do diaľky. Schovala som si ich za chrbát, aby to nikto nezbadal. A teraz, po mnohých rokoch, mi Pán povedal: „Videla si svoje ruky ožiarené, ale nevedela si, čo to znamená, čo pre mňa budeš robiť. Keď pociťuješ páľavu na rukách, je v nich moja sila a moc. Môžeš nimi uzdravovať. Keby som ti to bol vtedy povedal, nepochopila by si to tak, ako to chápeš teraz. Takisto, keby som ti niektoré veci ukázal hneď, tiež by si to presne nechápala, ako keď ti to vyjavím v príhodnom čase.“

 

Príbeh 8: Jedna rodina, ktorú osobne poznáme, mala dcéru, ktorá ochorela na leukémiu. Modlili sa za ňu v slzách rodičia aj známi. Nič nepomohlo. Nebola uzdravená. Nakoniec rodičia v zúfalstve povedali, Bože, ak to tak chceš, nech sa stane tvoja vôľa. My ti ju odovzdávame. A ďakujeme ti aj za to. Vtedy nastalo uzdravenie, je zdravá a teraz má vlastnú rodinu.

Niekedy je potrebné odovzdať Bohu všetko. Nedržať to vo svojich rukách. Odovzdať to v dôvere a byť aj v tej situácii vďačný. Viem, je to postavené na hlavu a absurdné, aby som chválil Boha za ťažkú situáciu, ale práve vtedy, keď Boha chváliš a ďakuješ mu, že je väčší ako tvoj problém, Boh vidí, že máš v ňom dôveru, že sa nedáš vykývať situáciou, mnohokrát vtedy začne hýbať svojou mocnou rukou a deju sa zázraky. Musíme pochopiť tento duchovný princíp. Pavol píše: Za všetko a za každých okolností vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi. (1. Tes 5,18)

A čo robil Pavol a Sílas, keď sa dostali do väzenia vo Filipách?

Okolo polnoci sa Pavol a Sílas modlili, spievali Bohu chválospevy a väzni ich počúvali. Vtom nastalo také silné zemetrasenie, že sa otriasali základy žalára. Všetky dvere sa odrazu otvorili a všetkým sa uvoľnili putá. (Sk 16, 25 – 26)

V chvále Boh uvoľňuje putá. Uzdravuje, vyslobodzuje a rieši situácie.

Spomeňme si aj na príbeh z Písma, kde Ježiš prichádza do domu, aby vzkriesil Jairovu dcéru: Kým ešte hovoril, prišli ľudia z domu predstaveného synagógy a vraveli: „Tvoja dcéra zomrela, načo ešte unúvaš učiteľa?“ Avšak Ježiš prepočul to, čo hovorili, a povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ Nikomu inému nedovolil, aby ho sprevádzal, len Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli do domu predstaveného synagógy, videl veľký rozruch, plačúcich a nariekajúcich. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo robíte taký rozruch a plačete? Dieťa nezomrelo, ale spí.“ A vysmiali ho. No Ježiš všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dieťaťa aj tých, čo boli s ním, a vošiel do izby, kde ležalo dieťa.  Chytil dieťa za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ Dievča hneď vstalo a začalo chodiť. Malo totiž dvanásť rokov.

Všimnime si, čo Ježiš povedal predstavenému synagógy: Neboj sa, len ver! A druhú vec, ktorú by sme si mali všimnúť je, že Ježiš vyhnal všetkých, ktorí nemali vieru a ktorí sa vysmievali. Zobral so sebou len tých, čo mali vieru – rodičov a troch blízkych apoštolov Petra, Jakuba a Jána. (tých, pred ktorými sa premenil na vrchu Tábor, kde videli jeho slávu)

Ak máme zdravotný problém alebo akýkoľvek iný problém a žiadame Boha o pomoc,  mali by sme dočasne prerušiť kontakt s tými, ktorí pochybujú o Ježišovej moci, o jeho slove, ktorí sa len posmešne uškŕňajú. Lebo tak naša viera skôr upadá ako rastie. A ako rastie viera? Z počutia, počutie však skrze Kristovo slovo. (Rim 10, 17) Božie slovo je liek.

To presne urobila Anita, manželka Nasira Siddikiho - Božieho služobníka, keď ochorela na sklerózu multiplex. V nemocnici jej diagnostikovali túto závažnú chorobu, dali jej invalidný vozík a povedali, že jej orgány budú postupne zlyhávať. Jej manžel jej zohnal nahrávky veršov z Biblie, ktoré sa týkali uzdravenia a ona ich počúvala dva roky a vstrebávala do seba. Počúvala Božie slovo 2 roky a vstrebávalo ho do seba. Prečo? Lebo vedela, že viera prichádza jedine z počutia Božieho slova. Jej viera postupne rástla až napokon to v nej vybudovalo pevnú vieru v uzdravenie. Uvažovala, keď pred 2000 rokmi Ježiš niesol každý hriech a každú chorobu v rátane sklerózy multiplex a teda ak to on niesol, prečo by som ju mala niesť ja? Tieto slová v nej rezonovali, explodovali a jej stav sa začal zlepšovať. Teraz je uzdravená.

Môžete si o tom pozrieť video: http://www.tv7.cz/?vid=2481

 

Milí skeptici, Ježiš nie je placebo. Placebo nevidí, ale Ježiš áno. Placebo nepočuje a necíti, ale Ježiš áno. Placebo nerozpráva, ale Ježiš hovorí do tvojej situácie a mení tvoj život. On je živá osoba, Syn Boží. Jeho meno je nad každé meno – nad každé meno choroby, nad každé meno ťažkej situácie, nad každé kniežatstvo, moc, silu a panstvo. Všetko sa pred ním skloní a pokorí. On je Pán.

 

Prípady, kedy Boh má iný plán s človekom:

 

Príbeh 1: Prišiel za mnou jeden mladý pán so skupinou veriacich ľudí, aby som sa modlila za jeho uzdravenie. Modlili sme sa a nebol uzdravený. Odcestoval domov, modlila som sa ďalej za jeho uzdravenie. Pán Ježiš mi vtedy povedal: „Počujem tvoje volanie, ale mám s ním osobitný plán. Veľmi ho milujem.“ Potom mi dal precítiť jeho lásku k nemu. Bola taká veľká a plná otcovskej starostlivosti, že som ju ledva vládala uniesť. Keby ten mladík poznal, s akou láskou a starostlivosťou sa Boh skláňa nad ním, choroba by sa stala pre neho nepodstatnou a výskal by od radosti. Pán Ježiš ďalej pokračoval: „Jeho srdce túži po mne, hľadá ma. Chcem, aby ešte viac po mne žíznil a dám sa mu spoznať. Pomôžem mu, pocíti moju prítomnosť.“ Dlho som sa s Pánom rozprávala, chcela som, aby ho uzdravil. Nestalo sa. Pán Ježiš má s ním iný plán, ktorý mu prinesie večnú slávu v Božom kráľovstve. Ja nemôžem do toho zasahovať. Boh nerobí vždy to, čo si želáme. Pokorne sa musíme skloniť pred jeho majestátom. On je zvrchovaným Pánom všetkého. I nášho života.

 

Príbeh 2: Podobne som sa modlila za mladú ženu, matku dvoch malých detí, ktorá bola chorá na rakovinu. Neuzdravila sa. Musela sa podrobiť operácii. Dostala sa z toho cez dlhý a zložitý proces. Bola som z toho zarmútená. Veľmi mi záležalo na jej uzdravení. Deti ju potrebovali. Chcela som, aby sa Pán Ježiš na tej rodine oslávil. Nestalo sa tak. Boli sklamaní, akoby mi zazlievali, že nebola uzdravená. Nemohla som urobiť nič. Právo rozhodnúť, koho Pán uzdraví alebo nie, patrí výlučne jemu. Bez neho nemôžeme urobiť vôbec nič. Niekedy nepoznáme dôvod prečo cez to prechádzame. Možno bola nejaká vnútorná prekážka...

 

Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty - hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok. (Iz 55, 8 -9)

 

 

 

 

 

©Mgr. Dario Máček

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo