Koreň všetkého zla? (II. časť)

Koreň všetkého zla? (II. časť)

Richard Dawkins, známy evolučný biológ a ateista sa aj v druhej časti dokumentu Koreň všetkého zla? stavia k náboženstvu kriticky až konfrontačne. Vidí v ňom zlo, vírus, ktorý zasahuje mysle ľudí a škodí človeku už od detstva. Zopár poznámok k jeho filmu.

Dawkins často poukazuje na údajnú škodlivosť náboženskej výchovy. Podľa neho neexistuje nič také dieťa-kresťan, žid či moslim pretože sa ešte samo nerozhodlo pre to-ktoré náboženstvo či svetonázor. Na druhej strane je treba povedať, že ani našu jazykovú, kultúrnu alebo národnostnú príslušnosť sme si nezvolili. Aj v tomto prípade sme boli vychovávaní. Navyše, vieru nemožno zredukovať iba na súbor presvedčení podobne ako je tomu v prípade politického presvedčenia. Viera je viac ako presvedčenie. Viera je život, ktorý má svoje stupne a fázy dozrievania. 

Dawkins má pravdu keď poukazuje na rôzne prípady fundamentalistických výchovných inštitúcii, ktoré podávajú skreslené poznatky o svete. Pomýlená, autoritatívna až sektárska výchova môže skutočne narušiť nielen predstavy o Bohu, ale aj vôbec osobnostný rozvoj. Príkladom toho sú aj tzv. Hell House kde sú podávané veľmi sugestívne obrazy pekla. Cieľom predstavení je ukázať divákovi, že hriech ničí človeka a že peklo rozhodne nie je miesto kde chcú ľudia skončiť. Aj ja verím v konečnú spravodlivosť - v existenciu pekla, ale tzv. pekelné predstavenia sú skôr kontraproduktívne a nerobia kresťanstvu a jeho posolstvu dobrú službu. So slovom peklo by sme mali narábať opatrne. Jedna z najrozšírenejších nesprávnych predstáv o ňom je tá, že peklo je miesto odmietnutia Bohom. V skutočnosti však nie Boh zavrhuje, ale človek zatracuje sám seba. Peklo je dobrovoľné, nikto tam nie je nasilu vhodený. Človek si môže vytvoriť peklo už tu na zemi keď si napr. žije len sám pre seba a neberie ohľad na nič a na nikoho. Konieckoncov, veriaci by nemal žiť v strachu z pekla alebo z Boha. Skutočná viera dáva nádej, že človek prežije plnohodnotný život nielen v tomto živote, ale že tá „plnohodnotnosť“ sa umocní ešte viac v nebi. 

Démonizácia náboženskej výchovy tak nie je na mieste. Je síce pravdou, že skreslené podoby viery môžu deformovať človeka, na strane druhej Dawkins zabúda, že práve viera dala život a zmysel miliónom ľuďom. Nemálo zúfalcov práve vďaka kresťanským vzdelávacím inštitúciam či charitatívnym spolkom našlo zmysel svojho života. Školy a výchovné zariadenie vychovali z mnohých mladých nielen dobrých kresťanov, ale aj dobrých občanov. Títo ľudia nezlepšili kvalitu svojho života len kvôli nejakými vylepšovacím programom, aktivitám alebo osobným schopnostiam. Bolo to hlavne pre ten údajny vírus a to údajne zlo - vieru v Boha.

Ďalšiu kritiku Dawkins páli na Bibliu predovšetkým na jej násilné verše v Starom zákone. Z toho vyvodzuje, že ju nemožno používať ako morálny vzor. Bibliu však musíme chápať v jej historicko-kultúrnom kontexte a poznať jej vývoj. Nemožno si len tak vytrhnúť zopár veršov - treba pochopiť aj dobovú mentalitu a vtedajšie spôsoby vyjadrovania. Keby Biblia bola napísaná našou dnešnou rečou pre ľudí vtedajšej doby (predvedeckého veku), je veľmi pravdepodobné, že by jej posolstvu vôbec nerozumeli. V tomto kontexte treba chápať aj to, že biblické texty nám neposkytujú presné dejepisné a prírodovedecké údaje. Biblia ponúka pre veriacich predovšetkým návod ako žiť s Bohom. (viac o násilii v Biblii tu: https://blog.postoj.sk/29853/nasilie-v-biblii)

Dawkins hodnotí Bibliu ako knihu „nedôveryhodnú, pochybného pôvodu a plnú vnútorných rozporov.“ V skutočnosti však napríklad v počte rukopisov Nového zákona obstála Biblia v porovnaní s niektorými inými významnými dielami tej doby oveľa lepšie. Čo sa týka údajnych rozporov, je potrebné mať na pamäti, že Biblia nie je jednotná kniha - je to vlastne multižánrová knižnica plná rôznych spisov, listov a kníh. Každá z nich nesie v sebe určité posolstvo pre dobu a miesto pre ktoré bola napísaná a tak sa môže zdať, že si verše protirečia. Dawkins kritizuje aj Nový zákon, predovšetkým centrálny bod na ktorom stojí kresťanstvo - ukrižovanie a vykúpenie. „Ak nám Boh chcel odpustiť naše hriechy prečo ich nám jednoducho neodpustil? Koho chce Boh ohromiť?“ pýta sa Dawkins. Boh však zjavne nechcel len mechanické odčinenie hriechov. Chcel s nami zdielať život a smrť, naše radosti aj starosti - preto sa stal človekom. Bol zabitý nie kvôli sebe aby ohromil, ale kvôli nám. 

S Dawkinsom sa však v istom zmysle dá súhlasiť v prípade kritiky selektívneho čítania Biblie. Jeho rozhovor s Richardom Harriesom, biskupom anglikánskej cirkvi problém selektívnosti u časti kresťanov len podčiarkuje. Mnohí kresťania totiž pod vplyvom súdobých ideológii začali vykladať Bibliu tak, že je možné zdanlivo ospravedlniť napr. homosexuálne zväzky, potraty či popierať iné dôležité časti kresťanskej vierouky. Ináč povedané, „niečo doslovne a niečo ako alegória. Niečo sa mi páči tak tomu verím a to čo mi nie je po chuti tomu neverím.“ Dawkins na adresu týchto umiernených veriacich poznamenáva, že „zrádzajú nielen rozum, ale aj vieru.“ Táto sarkastická poznámka ale nie je vôbec ďaleko od pravdy pretože niektorí teológovia si skutočne Bibliu vykladajú po svojom. Bibliu však nemožno interpretovať selektívne - je potrebné ju čítať s porozumením a prijať aj nepohodlné časti.      

Na záver sa Dawkins dotýka aj témy pôvodu ľudskej morálky, ktorú vykladá čisto darwinisticky: „Morálka je odvodená nie od fiktívneho božstva a jeho zvitku, ale od našich altruistických génov, ktoré boli v minulosti evolúciou vyselektované.“ Biológia však pri vysvetľovaní koreňov morálky naráža na svoje limity. Môžeme z perspektívy prírodnych vied určiť či morálka je len biologického pôvodu alebo za ňou stojí nadprirodzený činiteľ? Sme viac ako zvieratá? Máme v sebe duchovnú zložku? Aký má zmysel konať morálne ak tento život končí smrťou? To sú skutočne otázky, ktoré nespadajú do poľa prírodných vied. Sú to filozofické otázky a tu úloha evolučnej biológie a darwinizmu končí. Dawkins zároveň vyzdvihuje morálny pokrok, ktorý sme urobili v porovnaní s dobami Abraháma, Mohameda či svätého Pavla. No tento pokrok je dvojznačný - na jednej strane máme naozaj viac práv a individuálnych slobôd, no na druhej strane nie je nám to niekedy skôr na škodu? Neprerastá to do indivualizmu a presadzovaniu práv na úkor povinností? A veľmi často vieme zločiny dnešných dní (korupcia, potraty, manipulácie so životom) zakryť tak aby neboli viditeľné. Obávam sa tak, že nie sme o veľa lepši ako napríklad ľudia pred dvomi tisícročiami. (o koreňoch morálky píšem viac tu:  https://blog.postoj.sk/27278/korene-moralky)

Rovnako sa tu objavuje aj kritika veriacich, ktorí konajú morálne len preto aby sa zapáčili Bohu. Je to trvalé pokušenie pre každého veriaceho - budem robiť dobré skutky len preto aby som sa zaľubil Bohu alebo preto aby som pre vlastné zásluhy získal večný život. Morálka v kresťanskom zmysle však nie je o nejakom podlizovaní sa Bohu či kvôli obavám z Boha ako to Dawkins podsúva. Boh je ako rodič, ktorý chce pre svoje deti to najlepšie preto nám dáva morálny zákon. Správny postoj dieťaťa spočíva v poslušnosti, nie z dôvodu, že sa chce rodičovi zapáčiť či zo strachu, ale preto, že dôveruje otcovi, ktorý chce pre jeho život to najlepšie. 

Dvojdielny film podobne ako Dawkinsova kniha Boží blud nepredstavujú pre kresťanstvo nejakú vážnu hrozbu. Dawkinsom je potrebné sa zaoberať hlavne preto, že je populárny a že jeho argumenty voči viere sú pre mnohých príťažlivé. Môžu vo veriacich podnietiť kritické otázky voči vlastnej viere. Oprávnená kritika nie je nikdy na škodu, môže viere pomôcť a prehĺbiť ju. V istom zmysle, veriaci rovnako ako aj ateista sa zaoberá tou istou otázkou - otázkou Boha, obidvaja sa ale k nej stavajú ináč. Obidva tábory sa však môžu obohatiť a posunúť dopredu. Pravá viera je zvedavá, hľadá odpovede na otázky, dôveruje aj keď odpovede na pálčivé témy neprichádzajú ihneď. Parafrázujem Tomáša Halíka, ktorý raz poznamenal, že „viera tu nie je od toho aby poskytovala jednoduché a rýchle odpovede na zložité otázky, ale aby dala silu žiť s Tajomstvom a odvahu stáť tvárou v tvár životným paradoxom a výzvam.“  

Dawkinsa a celkovo tzv. nových ateistov (Hitchens, Dennett, Harris) však diskvalifikuje nielen ich pramalá znalosť teológie, ale aj ich častá arogancia vo vzťahu k veriacim. Osobne som sa vždy pozeral s nechuťou na správanie a výroky tých, ktorí si len namýšľali akí sú „správni a racionálni“, kým tí druhí sú „zadubení bigoti a fanatici.“ Typický príklad tejto primitívnej rétoriky nájdeme aj v spomínanom filme kde Dawkins spovedá Michaela Bryana, ktorý na základe Biblie obhajoval človeka, ktorý zavraždil istého lekára-potratára. Na margo rozhovoru Dawkins následne citoval nositeľa Nobelovej ceny S. Weinberga: („Náboženstvo je urážka ľudskej dôstojnosti. Bez neho by boli správni ľudia robili správne skutky a zlí ľudia zlé skutky. Ale aby dobrí ľudia robili zlé skutky k tomu je treba náboženstvo.“) 

Stačí však vybrať zopár fanatikov a na základe toho prezentovať, že náboženstvo ako také je zlo? 

Titulný obrázok - https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/31/Thebible33.jpg

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo