Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
12. apríl 2019

Autos efa

Zdá sa, že aj napriek súčasnému poznaniu sveta a jeho poriadku, zažívame – najmä u mocných tohto sveta – návrat už v antickom Grécku prežitej pytagorejskej školy a rozporuplného hnutia sofistov.
Autos efa

Pytagoras (asi 580 až 572 – 496 pred Kr). a jeho žiaci považovali za podstatu všetkého číslo. Podľa slávneho filozofa, matematika, astronóma a akustika je číslo princíp, ktorý dáva veciam určitosť, jasnosť, poznateľnosť. Čísla sú vraj aj symboly etických hodnôt a vzťahu medzi ľuďmi.

Sofisti nevynikali originalitou v myslení a vôbec im nešlo o hľadanie pravdy, ale o dokazovanie pravdivosti akejkoľvek tézy. Výlučne sa zameriavali na vonkajší efekt, aj keď bol len efemérny, a na konkrétny dopad svojich, vcelku agresívnych vystúpení pred širokou verejnosťou. Prótagoras (asi 480 – 410 pred Kr.) vyhlásil axiómu, že „človek je mierou všetkých vecí“, a tak sa niet čo čudovať, že tohto prvého významného sofistu označil cirkevný otec Lactantius (asi 260 – 317 po Kr.) za prvého ateistu resp. agnostika.

Netreba byť ani veľkým odborníkom na dejiny filozofie, aby človek pochopil, že v súčasnosti sa história nielen opakuje, ale aj zlieva – na vrchole sú nekritickí milovníci čísel, ktorí sa vyžívajú v zdrvujúcej kritike protivníka a v oslnivom predstavovaní vlastných tvrdení. Taliansky neotomista Gustavo Bontadini im aj stanovil diagnózu: „Vedia všetko, a nič iné...“

   Vedia všetko, bezohľadne sa rozťahujú vo všetkých oblastiach, využívajú svoju moc takmer nehanebne. Tvária sa erudovane, ale bez štipky pokory. Zabrali všetok priestor v televízii, v novinách i v knihách, ale ľudskému srdcu sú cudzí. To najlepšie, to im uniká. Sú odborníci na všetko – okrem ľudí. Človeka zmenili na číslo v štatistike či v prieskume preferencií, život na grafy so stúpajúcou tendenciou hospodárskej úspešnosti a rastu životnej úrovne. Už nie sú dôležití ľudia, ale voliči, nezáleží na hĺbke života, ale na mesačnom príjme...

Najsmutnejšie na tom je, že keď sa nájde niekto, „kto ctí pravdy božskej božské zákony“, okamžite sa naň ukáže prstom a onálepkuje sa. A „koho dar nezvedie, hrozba neskloní“, vytlačí sa na okraj spoločnosti, neraz až zaň. No nerobí sa to, božeuchovaj, surovo, násilne, ale pekne starogrécky, pytagorejsky.

Moderné ezoterické spoločenstvo, tak nápadne sa podobajúc tomu Pytagorovmu, si zo svojich mocných urobilo, ako kedysi z autora slávnej vety o vzťahu štvorcov nad pravouhlým trojuholníkom, najvyššiu autoritu, polobožstvo. Ich názor je zákon a mať vlastný, či dokonca oponovať mu, znamená automaticky a okamžite počuť autos efa – on sám to povedal.

Inzercia

Raz darmo – keďže „vedia všetko“, tak autos efa. A basta, koniec, finito.

No je tu jeden problém. Pred takmer dvetisíc rokmi zaznelo na jednom vrchu neďaleko Kafarnaumu viac ráz opakované rázne upozornenie: „No ja vám hovorím“ (Mt 5, 18n). Reč na vrchu obsahuje podstatné učenie o kresťanskej dokonalosti. Je síce plné paradoxov, ktoré podľa Alessandra Pronzata robia z radostnej zvesti „nepohodlné evanjeliá“ (Vangeli scomodi), pretože rušia náš pokoj, no bez ktorých by sa kvas zmenil na muškátový oriešok či vanilku. „Kresťanstvo nie je medom sveta, ale soľou zeme, ktorá v ranách páli,“ hovorí Georges Bernanos.

Ego autem dico vobis. Ja vám však hovorím. A „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29). On je totiž jediná „cesta, pravda a život“ a „nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6).

Autos efa.

Odporúčame

Blog
Zrkadlenie

Zrkadlenie

V nie až takých dávnych časoch, keď ešte komunistickým režimom preverené a schválené televízne hlásateľky uvádzali každý program, vzniklo priam kultové „nastavovanie zrkadla“. Aj tá najobyčajnejšia detektívka z produkcie spoza železnej opony „nemilosrdne nastavovala zrkadlo západnej meštiackej spoločnosti“.

Blog
Pravý pútnik

Pravý pútnik

K peším pútiam na posvätné miesta patria aj špecifické spevy. Je tomu tak dnes a osobitne bolo aj v starovekom Izraeli. Tento žáner v Písme reprezentujú pútnické žalmy. Tak napríklad, keď veriaci židia vstupovali pred Paschou na územie mesta Jeruzalem a približovali sa k chrámu, vítali ich spevom Žalmu 118. Časť jeho 26. verša – „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“ – spomínajú aj všetky evanjeliá v časti, kde opisujú Ježišov vstup do mesta, bezprostredne pred jeho umučením.