Homosexualita bez farieb dúhy

Homosexualita bez farieb dúhy

Časť z pripravovanej knihy s rovnakým názvom, ktorá bude k dispozícii o niekoľko mesiacov...

Kniha je pohľadom troch laikov na problematiku homosexuality, zažívanej na vlastnej koži, jednoduchým a praktickým náhľadom do života mužov s homosexuálnymi sklonmi pre rodiny a priateľov ďalších takýchto mužov, usmernením pre odborníkov na dušu v cirkvách i mimo nich a kňazov v pastorácii. Ide o unikátny súbor skutočných príbehov (minimálne 5), trefných otázok, jednoduchých a praktických odpovedí, odporúčaní venovaných širokému spektru záujemcov, ktorí chcú preniknúť do jadra tak komplexného javu, akým homosexualita je a zostáva naďalej. Pre čitateľa, ktorého sa problematika týka osobne, je jasným a cenným posolstvom, hovoriacim o tom, že nie je sám.

Za Ježišových čias iný model partnerstva neexistoval, ba dovtedy bolo možné prepustiť manželku po napísaní priepustného listu. Manželstvo nebolo putom lásky, ale dopredu dohodnutým zväzkom, výhodným najmä pre spájajúce sa rodiny. Po Ježišovom účinkovaní sa podoba zväzkov medzi ľuďmi dobou menila, sám Ježiš začal klásť dôraz na lásku vo vzťahoch a vyzdvihol ženu ako takú, ale v podstate vždy malo ísť o zväzok medzi jedným mužom a jednou a ženou, ktorí si mali byť doživotne verní.

Prvý hlavný argument liberálnejších homosexuálnych kresťanov sa teda opiera o to, že aj charakter zväzku muža a ženy sa vyvíjal, a o nepoznanie iných, dnes bežných pút medzi ľuďmi, založených na láske a intimite. Homosexuálne partnerstvo takisto dnes nie je postavené na tajnom sexe a užívaní si, ale na spolunažívaní v láske. Budovať a udržiavať ho je nie raz oveľa náročnejšie, ako žiť celibát.

V tomto akoby ľuďom unikal jeden fakt – milovať sa máme (a je náročné žiť tento ideál), ale napríklad chlapská láska alebo láska medzi ženami sa má neúnavne domáhať poznania obrazu tejto lásky pred Bohom, aby bola autentická a aby prekračovanie hraníc nebolo ospravedlňované inou sexualitou. V náboženstve neexistuje to, že nevedomosť nahradím svojou domnienkou a povýšim ju na právo. To isté predsa platí aj pri svetských zákonoch – nevedomosť neospravedlňuje a nenahrádza sa trebárs empatiou či toleranciou inakosti ako výnimky z práva.

Druhý argument vychádza z toho, že v Starom zákone bolo mnoho skutkov či úkonov, ktoré sa považovali za spoločensky neprípustné a aj z náboženského hľadiska za odsúdenia hodné. Pohľad na nich sa časom zmenil, a to isté by sa mohlo týkať aj homosexuálneho partnerstva či manželstva. Pretože o homosexualite dnes máme viac poznatkov a už vieme, že samotný stav hriechom nie je, nemalo by nebyť hriechom aj rozvíjanie túžob nehriešneho stavu? Prečo by to, čo žiada telo (sex) i duša (lásku) a čo je navonok spontánnym výsledkom prijatia svojho nedobrovoľného stavu, malo byť hriechom?

Homosexuálni muži, ktorí žijú svoj partnerský vzťah v láske, čo najviac zodpovedne, hľadajúc Boha a jeho vôľu, sa po prečítaní si ďalších riadkov môžu cítiť dotknuto, nehodne, akoby oni neniesli svoj kríž poctivo, trpezlivo ani odvážne, nehľadali Boha celým svojím srdcom. Môže sa javiť ako plný predsudkov, čierno-bieleho videnia so žiadnym priestorom pre dialóg a so srdcervúcim sťažovaním sa na to, že celý svet je príliš liberálny. Celá kniha je však vyjadrením našich postojov, jasných postojov k problematike. Nikto z nás sa nehrá na hovorcu Boha ani sudcu či kazateľa. Čo by sme mali z toho, keby sme prišli moralizovať, odsudzovať či niekoho naprávať? Naše vnímanie homosexuálneho partnerstva je jasné, a to nielen z náboženského hľadiska a nechceme sa tváriť, že sme si ho vybrali ako formu mučeníctva (a iní radšej žijú normálne). Nemáme patent na pravdu, ale môže nám kvôli tomu niekto zakázať hovoriť?   

Ježiš sa o homosexualite nezmieňuje. Možno táto téma pre neho nebola dôležitá, resp. jej riešenie považoval za jasné. Je možné, aby Boh nevedel, ako spor o uznanie homosexuálnych partnerstiev/manželstiev raz rozdelí Cirkev? Nebola pre neho dôležitá preto, lebo človek sa má upriamovať na to, čo je spásonosné? Nebola pre neho dôležitá preto, lebo pre Židov a iné národy bolo samozrejmé, že legitímny zväzok muža a ženy netreba nijako dopĺňať, nič mu nemôže konkurovať, je predsa daný Bohom, nie tradíciou ľudí? Mohol Ježiš, druhá osoba vševediaceho Boha, nepoznať homosexualitu aj inak ako hriech (pretože dlho bol za hriech považovaný nielen skutok)? Áno, manželstvo nie je pre každého, a vieme že človek má slobodnú vôľu, môže všetko. Navyše, Boh je milosrdný, pokiaľ niekto nevládze niesť svoje jarmo alebo jarmo Zákona, ale nemôžeme sa ospravedlňovať tým, že Boh nám k homosexualite nedal jasný návod na použitie, nakoľko v Ježišových časoch sa homosexualita ako choroba (pretože homosexualita bola dlhú dobu v histórii ľudstva považovaná za posadnutosť, neskôr za chorobu) a v moderných dejinách ľudstva ako prirodzená variácia sexuality, ešte neskúmala, poznali sa len odsúdenia hodné homosexuálne skutky. Ježiš sa predsa nevyjadril ani k iným citlivým témam, v ktorých sa pokorne “obetujeme” dodnes, veriac, že tak to chce Boh. Stačili nám pri nich indície a približný obraz o Bohu a jeho zámeroch. Aj pri homosexualite máme v Písme indície, ktoré sa ale pokúšame zjemniť alebo vyvrátiť. Tak či onak, dnes nie je jednoduché Bohu obetovať čokoľvek. Pri témach, ako sú umelé ukončenie tehotenstva, eutanázia, antikoncepcia, génové manipulácie…, dokonca aj pri rozvodoch či žití “na divoko,” vieme jasne povedať, čo je a čo nie je podľa Božieho plánu. Prečo nedokážeme rozlišovať a jasne pomenovať veci pri homosexualite? Alebo nie sme ochotní? Zrejme nás nemätú iba vlastné túžby a zbavovanie sa pocitu viny či hanby pri niečom, čo je v konflikte so svedomím, ale aj postoje spoločnosti a vedeckej komunity. Áno, nemôžeme za homosexualitu a sme vďační za to, že sa v Cirkvi vývojom myslenia a poznania dospelo k tomu, že za samotnú homosexualitu nás Boh nezatratí, iba za jej rozvíjanie či zneužívanie. Zvláštnym prístupom spoločnosti k homosexualite (že iba akceptovať a nerozvíjať svoj stav znamená ísť proti sebe) v nás môže pretrvávať pocit, že cirkvi by voči nám mohli urobiť viac ústupkov, alebo prežívame pocit krivdy a smútku z toho, prečo práve od nás musí Boh žiadať až tak veľa. Áno, homosexuáli sa ešte v mnohých krajinách nemôžu sobášiť úradne, ale cirkevne zrejme nikdy. Prečo? Lebo Cirkev si v zásadných otázkach držím jasný kurz. Jediné, čo v cirkvách my laici (i duchovní) stále nevieme, je skutočne milovať pri zachovaní si jasného postoja. Buď poľavíme v postojoch, alebo, je vidieť, že nemilujeme naozaj, milujeme len ľudí, ktorí sú ako my. A keďže homosexuálna komunita je už dlhú dobu kompromitovaná a odsúvaná bokom, žiaľ, bráni sa aj preventívne a na najmenší náznak neprijatia či nepochopenia, reaguje útokom a odmieta diskutovať či nechať si veci vysvetliť. Je veľký omyl, že sa nedá spolu existovať napriek rozdielnym postojom a inému vnímaniu Boha či autority Cirkvi. Chce to len prestať sa stigmatizovať (spiatočnícki “svätuškári” vs. perverzní “LGBT”) ochotu načúvať si a nechcieť legalizovať nič, čo nemáme pred Bohom ani vedecky doriešené. Máme indície, že homosexuálny erotický vzťah, hoci z lásky, je hriešny zväzok, nespojený a nepožehnaný Bohom. A tiež máme indície k tomu, že homosexualita nie je (iba) vrodenou záležitosťou.

Pokiaľ sme vedeli, že Bohu sa homosexuálny zväzok prieči, nezatratí nás? Alebo len v prípade, že sme o tom nevedeli? Kompasom je naše svedomie a čistota srdca. Iba Boh vie, či bolo v našich silách žiť tak, ako sa to páči jemu, alebo nás samota a to, že sme si k náročnému Bohu nedokázali nájsť cestu, pomaly vnútorne zabíjali. Povzdych pred Bohom: “Bože, teraz to neviem urobiť inak,” znie úplne inakšie ako: “Bože, mám ťa rád, ale však mám pravdu?” Človek s ktorým povzdychom je o čosi bližšie k spáse? Nikto nie je pred Bohom taký dokonalý, aby mohol súdiť iného. A ak homosexuáli v páre úprimne hľadajú pravdu, Božiu vôľu, nájdu ju. Poľahčujúcou okolnosťou sú aj zranenia a veľmi častý jav akejsi ľahostajnosti a egoizmu okolia, neschopnosti pri maximálnej snahe úspešne vybudovať a zažívať vzácnu formu priateľstva,  byť súčasťou spoločenstva s rodinnou atmosférou i väzbami.

Dnes sa celibát pri homosexualite v miestnych cirkvách západných krajín považuje za príliš veľkú, ale obdivuhodnú voľbu, ktorá nie je pre každého. V podstate je táto obeta vnímaná ako analógia obety heterosexuálneho celibátnika (skutočný celibát znamená vzdať sa akejkoľvek sexuálnej aktivity, teda aj autoerotiky), ktorý ju môže a nemusí žiť a v oboch prípadoch v súlade s Božím plánom a zámerom. Je to vhodný prístup, alebo sme vo vzťahu k Bohu poľavili?

Cirkev na celom svete zažíva v problematike homosexuálnych partnerských vzťahov rozdelenie. Do mnohých (aj blízkych) západných farností prichádza úzus, že Katolícka cirkev síce oficiálne nemôže uznať status homosexuálneho partnerstva, ale jednotliví duchovní sú ochotní neoficiálne prijímať, uznávať homosexuálny zväzok v individuálnych rozhovoroch a stretnutiach. Niektorí kňazi udeľujú homosexuálom v pároch rozhrešenie, čím môžu pristúpiť k svätému prijímaniu. Toto všetko spôsobuje ešte väčšie rozdelenie ako mlčiaca Cirkev, pretože “jednotlivé údy idú proti hlave.” Ježiš aj citlivé problémy jasne pomenovával a uzdravoval. Neprivieral oči, nešiel okolo horúcej kaše, ani sa nebál povedať pravdu, hoci riziko, že daného človeka stratí, bolo vždy veľmi veľké. Bohatému mladíkovi mohol povedať: “Zatiaľ poď za mnou a zvyšok sa nejako časom vyrieši. Vlastne ani nemusíme riešiť tvoje rozhodnutia a postoje. Každý to cíti inak.” Ježiš to tak neurobil pri nikom, napriek tomu, že bol v tých časoch zrejme najliberálnejším Židom na svete. Aj pri mladíkovi to urobil inak, ako by volil moderný duchovný vodca, a mladík odišiel smutný. Ani nás homosexualita nepredurčuje k tomu, aby sme žili rovnako, ako žije väčšina našej komunity. Je však pravdou, že iná cesta je náročnejšia, no napokon nesmierne podnetná a krásna (túto cestu ale nemôžeme nikomu chladne a nezainteresovane nadiktovať, zvlášť v situácii ešte väčšieho chladu okolia a v neúspechu pri budovaní nesexuálnych vzťahov). Spôsob života, myslenia, narábania so zraneniami... je niečo, za čo nakoniec nesieme zodpovednosť my, nie gény ani prostredie. Ježiš vedel, že mladík ešte potrebuje čas, a veru že podľa legendy časom vyzrel, pochopil Ježišove slová v plnosti, začal ich aplikovať vo svojom živote a stal sa svätým. Pretože každý Ježišov dotyk nenecháva dotyčného dlho bezo zmeny. Avšak vtedy a tam ešte mladík nebol pripravený nasledovať Ježiša bez podmienok, bez toho, aby sa vzdal svojich nárokov a predstáv o vlastnej dokonalosti a liberálnom Bohu. Aj my sa môžeme stať svätými až po tom, ako prestaneme svoj vrúcny, hoci trochu schizofrenoidný vzťah k Bohu a vybočenia ospravedlňovať relatívne príkladným životom alebo utrpením. To, že niekto nie je naplno pripravený žiť evanjelium, lebo mu “ešte jedno chýba,” neznamená, že má byť vylúčený zo spoločenstva, pretož on nikdy počas života nebude ako nedokonalý vylúčený Bohom. Boh i mladíka miloval naďalej rovnako veľkou láskou, ako pred osobným stretnutím i po ňom.

Homosexuálne partnerstvo prestáva byť problém, lebo nechceme nikomu ubližovať. Problém začína byť jeho neuznávanie (nesúhlas s homosexuálnym zväzkom) duchovnými autoritami. Myslíme si, že v cirkvách má ísť o prijatie ľudí v homosexuálnom zväzku, nie prijatie homosexuálneho zväzku ako spoločenskej inštitúcie s legislatívnou podporou alebo bez nej. Ten môžeme maximálne tolerovať, nie podporovať. Ono to ale v praxi nie je vôbec jednoduché, ako to nie je jednoduché pri ničom, čo sekulárny svet už prijal a žije to bez problémov, a na cirkvi sú vyvíjané obrovské tlaky zvonku i zvnútra, aby to prijali tiež, a to bez výhrad, alebo aby urobili kompromis. Najčastejšie sa uchyľujeme k extrémom. Buď človeka v homosexuálnom zväzku neprijímame v cirkvách vôbec, alebo sme tak nadšení jeho záujmom o Boha a spoločenstvo, že zrazu začneme hovoriť niečo, čo je vlastne proti našej viere i svedomiu. Je náročné podporovať človeka, ktorý žije pre svoj vzťah a svojho partnera, a zároveň ho ako kresťan nepodporovať vo vzťahu, nakoľko partnerský vzťah je jeho súčasťou, je jeho životom. A nie je možné pri takom človekovi vystupovať autenticky ako kresťan aj preto, lebo tá Božia pravda predsa len nie je podaná človekovi Bohom, ale nami. Máme strach, že my budeme príčinou toho, že ten človek stratí záujem o Cirkev i o Boha. Nie je možné, aby sme hoci najadekvátnejším a najcitlivejším prístupom nejakým spôsobom nezranili dušu človeka (extrémne vnímavého na rezervovaný či opačný postoj) hľadajúceho Boha, pretože on cíti, že nie je prijatý ako celok, že niekto, na kom mu záleží, mu dáva istým spôsobom najavo, že čosi robí zle, že sa rozhodol zle, hoci on to vo svedomí cíti inak.

Napriek všetkému potrebujeme ľudí v homosexuálnych partnerstvách pozývať do spoločného hľadania Boha a skúmania jeho vôle. Ukázať im, že ich milujeme rovnako a bez podmienok. Dokázať im, že ich názor a miesto v Cirkvi je rovnako dôležité, ako názor a miesto kohokoľvek iného. Majú byť neodmysliteľnou súčasťou našich spoločenstiev, pozývaní do stredu ako všetci maličkí a zraniteľní, pokorne a s bázňou hľadajúci Boha.

Pre nás bola veľmi zaujímavá skúsenosť s kňazom, ktorý všetkých troch prijal a vypočul, a nemali sme pri ňom pocit, že niečo je tabu, alebo že by sme ho nudili. Neutekal od nás. Boli sme pre neho dôležití a takýchto chvíľ sme v Cirkvi nezažili veľa. Vytvoril dokonalú atmosféru priateľstva a prijatia v už i tak pre nás zložitej situácii, niečoho nového pre obe strany. Možno aj daný kňaz prvýkrát zažil homosexuálov v inom kontexte, ako zvykol zažívať - tých, ktorí si nevedeli dať rady, nezvládali svoj život. A o to predsa ide - sme plnohodnotní ľudia. Náš život nie je tragický a aby sa tragický nestal, potrebujeme čas, záujem a priateľstvo iných ľudí. Je nesmierne smutné, ak to niekto nenachádza ani v cirkvách.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo