Spoveď tej, ktorej záleží...

V tomto blogu sa chcem pozrieť na voľby a predvolebnú hystériu nie z politického, politologického a neviemakého pohľadu – politike sa síce rozumiem, ale, úprimne, nemienim ju analyzovať viac, ako je potrebné. Článkov, blogov, názorov bolo popísaných pred, počas a po týchto voľbách toľko, že ďalšie slová asi budú zbytočné. Ja sa chcem na to pozrieť trochu inak. Ako človek, veriaci mladý človek, ktorý sa každodenne stretáva s tými neveriacimi, mladými liberálmi, ktorých si mnohí veriaci „starší“ konzervatívci prinajlepšom nevšímajú, prinajhoršom odsudzujú ako nevzdelaných, arogantných a pro-západno-liberálne orientovaných ľudí, ktorí nám sem prinášajú len to veľké bu-bu-bu GENDER (alebo modernejšie džendžer).

Nechcem obhajovať či odsudzovať ani jednu skupinu. Úprimne sa musím priznať, že sa teraz nachádzam asi niekde medzi týmito názorovými pólmi. Aj keď ľudsky (nie hodnotovo) vyhráva predsa ten „liberálny“ okruh. Prečo?

Pretože ma bolí, ako sme sa my, kresťania, postavili k politickej diskusii a premenili sme ju na emocionálnu manipuláciu. Vzali sme slobodu voľby do vlastných rúk. Bolí ma odsudzovanie a neláska, ktoré tkveli len vo volebných preferenciách. Potvrdilo sa mi to, že tam, kde je moc, tam je zlo. Nesúhlasím so správaním sa našich biskupov či výrokmi niektorých kňazov. Áno, aj politika patrí k životu, ale...

...zamenili sme si politickú kampaň s evanjelizáciou. Akože to fakt? Naozaj sme si mysleli, že mesiac pred voľbami sa zrazu všetci stanú katolíkmi a konzervatívcami? Na evanjelizácii máme pracovať každý deň, ale HLAVNE mimo volieb. Vo voľbách už len (re)prezentujeme svoje názory, hodnoty a postoje. Nemáme ich vtedy meniť. Tak ako sa zo 16-ročného nedeľného postávača pred kostolom nestane počas pár mesiacov vzorný dospelý kresťan len preto, že prešiel birmovaneckou prípravou. Politická kampaň je práve o získaní čo najvúčšieho počtu hlasov v najkratšom čase, evanjelizácia o vnútornej premene a tá sa neuskutoční v priebehu pár dní. Už vôbec nie "vďaka" hejtujúcim, nenávistným a urážajúcim komnetárom a rozhovorom, ktoré, žiaľ, viedli aj mnohí kresťania.

A čo ma bolí najviac je to, že sme zredukovali tak krásne, hlboké a nevyčerpateľné bohatstvo viery len na otázku za/proti genderu, interrupciám a spolužitiu osôb rovnakého pohlavia. Vlastne sme spravili to, čo najviac odsudzujeme – orientovali sme sa len na sexuálnu stránku človeka, jeho pudy a všetko ostatné išlo bokom.

Zabudli sme byť ľuďmi a ešte viac – zabudli sme byť kresťanmi. Tými, ktorých vzorom bol Kristus. Ten Kristus, ktorý chodil medzi tých, ktorými všetci opovrhovali. V dnešnej dobe by asi chodil práve medzi homosexuálov, dievčatá po umelom potrate a tých, ktorí nevedia, čo so životom, lebo my kresťania – farizeji, sme ich odsúdili ako zlých a nemravných. Lebo on miloval hriešnika, ale nenávidel hriech. A čo my? Neprevrátili sme to trochu?

Ak by moja viera závisela na ľuďoch, biskupoch a kňazoch, tak po posledných mesiacoch odchádzam z Cirkvi. Som o tom presvedčená. Nečudujme sa, keď mladí nebudú chcieť o Bohu ani počuť a už vôbec nie o nejakej Cirkvi. Ale keďže moja viera je založená na Bohu a ako človek viem, že mnohí teraz pochybili, ostávam. Verná - ale smutná...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo