O statočnej Zuzane

O statočnej Zuzane

Každoročne sa teším na pondelok po piatej pôstnej nedeli. V tento deň v našich kostoloch zaznieva pri svätých omšiach najdlhšie prvé čítanie v liturgickom roku. Je to príbeh z 13. kapitoly Knihy proroka Daniela. Príbeh o statočnej Zuzane a dvoch nečestných sudcoch. 

Zuzana bolo pekná a bohabojná žena z dobrej rodiny, ktorá sa vydala za váženého o bohatého muža. Jej manžel Joakim vo svojom dome často prijímal významné návštevy. Medzi inými bývali jeho hosťami aj dvaja nespravodliví sudcovia, starší páni, ktorým sa Zuzana ako žena zapáčila tak jej dali neslušný návrh spojený s vyhrážkou: „Oddaj sa nám! Ak by si nechcela, budeme svedčiť proti tebe, že bol s tebou akýsi mladík.“

Zuzana sa zrazu ocitla pred ťažkou voľbou: „Úzkosť ma zviera z oboch strán: ak to urobím, bude to pre mňa smrť, ak neurobím, neuniknem vašim rukám.“  Napokon sa však rozhodla radšej obetovať svoju dobrú povesť pred ľuďmi, než by mala zradiť morálne zásady, v ktorých bola vychovaná a stratiť tak dobrú povesť pred Bohom: „Lepšie bude pre mňa, keď to neurobím a padnem do vašich rúk, ako zhrešiť pred Pánovou tvárou.“

Nasledoval súdny proces a Zuzana bola za údajné cudzoložstvo odsúdená na smrť. A to na základe krivého svedectva dvoch verejnosťou vážených a uznávaných, no vnútorne skazených mužov. Nespravodlivo odsúdená však nestratila nádej: Zuzana mocne vykríkla: „Bože večný, ty poznáš skryté veci, ty vieš všetko skôr, ako sa stane, ty vieš, že krivo proti mne svedčili; pozri, umieram, hoci som neurobila nič z toho, čo títo zločinne osnovali proti mne.“

A Pán vyslyšal jej hlas. Našiel sa odvážny chlapec vďaka ktorému bol súdny proces obnovený, Zuzana bola oslobodená a dvaja starci spravodlivo potrestaní.

Tento príbeh sa mi vždy veľmi páčil, pretože je to príbeh o pevných morálnych zásadách, o ľudskej odvahe zakričať do davu „cisár je nahý“  no predovšetkým o nádeji a dôvere v Boha, ktorý neopúšťa tých, čo v Neho dôverujú.

Kto z nás sa nikdy neocitol v situácii, keď bol z niečoho neprávom obvinený? Čím bližší je nám obviňujúci človek, tým viac to bolí. Čím závažnejšie je obvinenie, tým väčší pocit krivdy prežívame vo svojom vnútri. Nehovoriac už o tom, čo si pomyslia ľudia... Chápeme preto veľmi dobre situáciu Zuzany, ľahko sa do nej vcítime a na záver príbehu sa tešíme spolu s ňou, že pravda napokon vyšla najavo a Božia spravodlivosť si našla spôsob, ako sa prejaviť. Sám si však zároveň uvedomujem ako ľahko v neľahkých situáciách strácam nádej, dôveru v Boha, ako sa hned začnem horlivo obhajovať a brániť sám seba a ako sa hnevám, keď druhá strana neprijíma moje argumenty. 

A čo tí dvaja starci? Nie, s nimi nemáme nič spoločné, takýto morálny odpad...  Naozaj?  Koľkokrát nás premôže závisť, nespokojnosť, hnev, nepokoj, túžba po niečom nedosiahnuteľnom, či dokonca po pomste... Krivé svedectvo dokáže druhému veľmi ublížiť. Dávame si pozor na to, čo hovoríme či píšeme o druhých ľuďoch? Overujeme si pravdivosť informácií, ktoré posúvame ďalej? Prispievame k šíreniu dobrého mena, alebo máme skôr záľubu v klebetách, ohováraní, ba ako v tomto prípade dokonca v osočovaní iných? Viem, že ja som veľakrát v tomto zlyhal a iba málokedy si mi to podarilo napraviť. Raz vypustená myšlienka si totiž veľmi rýchlo začne žiť svojim vlastným životom a rozbehne do sveta tak rýchlo, že je nemožné ju zastaviť. 

Nesmieme ešte opomenúť zástup ľudí: Zástup im (tým dvom sudcom) ako starším ľudu a sudcom uveril a odsúdili Zuzanu na smrť.“  V príbehu o Zuzane sa obyčajní ľudia nechali jednoducho dobehnúť. Uverili falošným informáciám, spoľahli sa na to, že dvaja vážení starci predsa nemôžu klamať. Koľkokrát sa aj my necháme dobehnúť niekým, kto na nás pôsobí navonok dobrým dojmom? Vyberáme si pekný obal, milý úsmev, ľúbivé slová a zabúdame vnímať kvalitu obsahu. Život ma naučil, že to podstané je zvyčajne pod povrchom a aj nevydarený obal môže ukrývať niečo dobré, pekné a dôležité.

Príbeh o Zuzane je teda príbeh o tom, ako ľahko je možné nechať sa dobehnúť, ako ľahko je možné niekomu ublížiť, zničiť dobrú povesť ba dokonca ho pripraviť o život. 

No pre mňa je to hlavne príbeh o tom, že Boh na nás nikdy nezabúda a to ani v tých najťažších situáciách.

Tak hlavu hore, nestrácajme nádej a s dôverou vykročme v ústrety životu.

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo