Šli za ním, aby sami seba zachránili

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Šli za ním, aby sami seba zachránili

Bolo to minulý rok, keď som si cez pôstne obdobie vypočul kázeň nášho pána kaplána Petra Kizeka, ktorá mi utkvela v pamäti. Teda, presne povedané, to, čo mi naozaj utkvelo v pamäti z tej kázne, a na čo som si veľa ráz odvtedy spomenul, bol nasledujúci príbeh. Vraj je to legenda, z istého ďalekého kraja. Vzácna v tomto období svojim posolstvom pre kresťana, ale aj tým, že ukazuje, že keď chceme pomôcť a pomáhame iným, tak často najviac pomáhame sami sebe.

V tom kraji žilo viacero rodín. A okrem nich jeden osamelý muž. Kraj to bol síce hornatý, no v jednom smere zvažujúci sa dolu k vode, k veľkému a šíremu oceánu. Ľudia mali domy postavené v lesoch, na úpätí hôr, od ktorých bol nádherný výhľad na scenériu pod nimi, ukončenú (či skôr začínajúcu sa) už spomenutým oceánom. Medzi oceánom a domami bol najprv celkom strmý zráz. Cezeň však tunajší poznali cestičky, aby sa skrz neho - od svojich domov -mohli dostať k pôde, za ktorou už nasledovala len rovinatá štrkovitá časť a samotný oceán.  Pôda, výškovo už na úrovni oceánu, predstavovala zdroj obživy tohto ľudu, čo bol dôvod, pre ktorý k nej od vyššie postavených domov chodievali často i celé rodiny, aby ju obrábali a zabezpečovali si tak šance na čo najväčšiu úrodu a tým i čo najlepšie živobytie počas nadchádzajúceho roka.

Tak to bolo aj tentokrát. Rodina, ktorej dom susedil s domom onoho osamelého muža, sa vybrala v ten deň dolu k pôde. Ráno sa s osamelým mužom pozdravili, a nato išli nadol, až skoro k oceánu, kde mali svoju časť pôdy, ktorá im zabezpečovala obživu. Osamelý muž ostal tento raz hore, pri svojom dome. Hoci z každého domu v horách bol neobyčajný výhľad, z jeho domu obzvlášť.   

Prišlo poludnie. Od odchodu mužových susedov už ubehlo niekoľko hodín. Muž vyšiel pred svoje obydlie a pozrel nadol. Hoci to bolo ďaleko, videl mihotajúce sa bodky, pomaly sa hýbajúce na obrábanej zemi. Zrátal ich, aby sa uistil, že vidí dobre. Počet bodiek sedel s počtom členov rodiny jeho susedov. Pomodlil sa Anjel Pána, aby sa na to otočil nazad a chcel sa vrátiť do domu, keď si uvedomil, že niečo v diaľke, ďaleko nad oceánom, bolo iné ako zvyčajne. Otočil sa znovu späť čelom k oceánu, chrbtom k domu, a uprene sa pozrel do diaľky. A v tom sa mu tvár naplnila hrôzou.

Tam v diaľke, na konci oceánu, ktorý ešte jeho ľudské oko dokázalo vidieť, zazrel obrovské vlny, ako sa nezadržateľne približovali k jeho osade. Začal sa klepať a až po chvíli sa trochu upokojil. Podľa toho čo videl sa mu totiž zdalo, že ľudia v horách by mali byť v bezpečí. Voda sa mu nezdala natoľko vysoká a ani natoľko rýchla, aby sa dokázala dostať ponad zráz oddeľujúci domy od oceánu. Hneď na to ho však hrôza premkla druhýkrát. Veď jeho susedia sú na pôde... Pozrel nadol, aby videl stále ten istý počet nič netušiacich bodiek, pohybujúcich sa stále rovnako rýchlo (či skôr pomaly) pri obrábaní rodinnej pôdy. Osamelý muž vedel, že zdola, z pôdy, vlny vidieť ešte nemôžu. A vedel i to, že keby ktovieako silno kričal, nepočuli by ho. Ani utekať za nimi nemalo zmysel. Stihol by ich síce nažive, ale to by bolo tak všetko. Kým by došiel dole, uplynulo by príliš mnoho času a nahor by už vyjsť nestihli.

Tak čo má teda robiť?

Netrvalo to dlho, a dostal nápad. A keď ho dostal, nerozmýšľal, ale vrhol sa spraviť to, čo mu prišlo na um. Vošiel do domu, vzal veľkú kanistru, a začal polievať priehľadnou tekutinou svoj pozemok aj s domom. Robil to najrýchlejšie ale aj najdôslednejšie ako vedel. Keď skončil, vzal ďalšiu kanistru a s ňou spravil presne to isté. Napokon šiel do domu, a bez toho, aby zapochyboval o tom, čo robí, spravil iskru. Všade sa rozhorel plameň a nastala páľava. Za pár sekúnd sa všetko, kde roky žil a čo roky zveľaďoval, ocitlo v plameňoch. Keď videl, že plameň dosahuje už poriadnej výšky, a že musí byť viditeľný zo značnej diaľky, prešiel znovu pred svoj – už beznádejne horiaci a nezvratne poškodzujúci sa  - dom a pozrel sa nadol. K pôde, na ktorej bola rodina obývajúca susedný statok.

Keď zbadal, že všetky bodky sa zrazu prestali hýbať a pozerajú jeho smerom, vedel, že spravil, čo mohol. Že spravil všetko, čoho bol schopný. Že obetoval to, čo mu v danej chvíli bolo najdrahšie, nehľadiac na následky. A to len preto, aby tých tam dole zachránil. Ostatné už bolo na nich. A na ich vlastnom rozhodnutí.

Ten muž vedel, že ak tí dole budú chcieť ísť za ním, že ak budú túžiť ísť za ním, tak v skutočnosti zachránia sami seba...

 

„Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno.
Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho i oslávim.
Obdarím ho dlhým životom a ukážem mu svoju spásu.“  

(Ž 91, 14-16)

 

Fotografia (zdroj): www.pixabay.com

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo